Psychoteritoriálne správanie je termín, ktorý zaviedol do praxe V. Haring roku 1976. Inšpirovaný K. Lorenzom a K. Lewinom začal hovoriť o psychoteritoriálnom kompetenčnom poli ako o osobnom priestore každého jednotlivca, v ktorom sa cíti byť oprávnený vynášať rôzne súdy. V roku 1976 bola táto téma jedinečnou a možno prvou svojho druhu. Po roku 2000 sa ešte stále nenašlo mnoho prác, ktoré by sa psychoteritorialitou zaoberali podrobnejšie. Na základe tých pár prác, ktoré existujú, sme sa pokúsili sformulovať možnú štruktúru psychoteritoriálneho poľa jedinca.

Psychoteritoriálne správanie ľudí sa vo svojej podstate nelíši od teritoriálneho správania zvierat. Rozdiel je v priestore, čase a obsahu teritória, ktoré si chránime. Emocionálna odozva na narušenie jedincovho – zvieracieho – priestoru výsadným právom je však rovnaká.

Na základe záverov pozorovania etológov môžeme konštatovať, že u zvierat existujú tri základné okruhy teritória:

I. stupeň – domov,
II. stupeň – bezprostredné okolie,
III. stupeň – potravinový revír.

Každé zviera si chráni svoje teritórium v závislosti od pocitu ohrozenia a obmedzenia. [1]

Podobný jav je možné pozorovať a ju ľudí. Rovnako ako zvieratá máme v sebe zakódovanú potrebu ochraňovať „svoje vlastníctvo“. Nezáleží na tom, či sa vlastníctvom myslí hmotný majetok človeka alebo myšlienky a vedomosti. Túto novú formu teritoriálneho správania nám priniesla globalizácia. Ide o ochranu vlastných vedomostí, znalostí, postavenia – vlastných kompetencií. O tomto druhu správania hovoríme v našej práci – o psychoteritoriálnom kompetenčnom správaní.

Človek ako sociálny tvor si vytvára svoje Self v rôznych interakciách a vzťahoch, ktoré nadväzuje počas svojho života. Jeho podstatou však je a zostáva silná individuálnosť a jedinečnosť, ktorá je často zdrojom interpersonálnych konfliktov. Táto individualita v správaní, prežívaní by sa dala chápať ako psychický priestor naplnený a štruktúrovaný informáciami, vedomosťami, schopnosťami, vzormi správania, ktoré sú pre konkrétneho človeka charakteristické a ktoré ho takisto odlišujú od ostatných.

Už spomínaná globalizácia presúva boj o teritórium z fyzického chápania do psychickej a psychologickej oblasti. Psychoteritoriálne pole si vytvára každý jedinec už od detstva – je to jeho vlastný, rôzne štruktúrovaný priestor, ktorý mu poskytuje bezpečné miesto na vynášanie rozhodnutí, súdov a úsudkov a zároveň mu zabezpečuje určitý sociálny status. Jednotlivé zložky psychoteritoriálneho poľa sa integrujú a vytvárajú identitu jedinca. Tým sa toto pole stáva symbolom osobnej hodnoty a jeho rešpektovanie upevňuje sebavedomie a sebahodnotenie jedinca a naopak napádanie a znevažovanie vyvolávajú u jedinca pocity ohrozenia a emocionálnu reakciu.

Psychoteritoriálne pole každého jedinca môžeme teda charakterizovať ako vonkajší „obal“, ktorý si jedinec vytvára okolo seba samého s cieľom lepšej integrácie svojej osobnosti ako celku. Slúži ako nástroj sebanáhľadu a sebaprezentovania v rôznych situáciách, do ktorých sa jedinec v priebehu svojho života dostáva. Zároveň je však dôležitou súčasťou ochrany jedinca pred rušivými vplyvmi z okolia. Nahrádza v určitom zmysle fyzický priestor a prináša dostatočné uspokojenie – reálne alebo náhradné. Psychoteritoriálne pole by sme takisto mohli prirovnať k živému organizmu – dynamickému a neustále sa rozvíjajúcemu, ktorý je neustále v pohybe.

Osobnosť jedinca v sebe zahŕňa mnohé vlastnosti a danosti, ktoré ju určitým spôsobom premosťujú k ostatným zložkám či okoliu. Príkladom takého spojenia môže byť spojenie osobnosti človeka s druhými ľuďmi, čo zabezpečuje charakter a schopnosti. Spojenie s organizmom zase vlohy, temperament a vitalita. Spojenie s ideálnym ja zabezpečuje sebareflexia. Psychoteritoriálne pole zahŕňa všetky tieto zložky a aktívne ich využíva v rôznej miere. [2]

Vieme, že človek žije vo svojom prostredí, ktoré ovplyvňuje a ktoré je naopak ovplyvňované ním. Toto prostredie je tvorené svetom prírody, svetom ľudí – ľudských myslí a vzťahov a takisto svetom kultúry. Cez tieto svety sa prelína svet psychického teritória človeka. Šírka psychického teritória je mnohonásobne väčšia, než by mohla byť veľkosť fyzického teritória. Psychické teritórium je dôležité pre človeka, pretože tvorí základ pre tvorenie kompetencií. Vytvára sa v životnom priestore jedinca ako jeho súčasť. Veľkosť psychického teritória nie je obmedzovaná ani priestorovo ani časovo. Ako sme už spomínali, globalizácia zotrela časovú a priestorovú hranicu a vďaka technike môžeme byť v rovnakom čase „prítomní“ na mnohých miestach našej planéty. Rozpínanie psychického teritória je dané veľkosťou zložiek, na ktoré sa vnútorne diferencuje. Vnútorné zložky psychického teritória nazývame psychoteritoriálnym kompetenčným poľom, ktoré v sebe zlučuje všetky príbuzné kompetencie.

V rámci témyo psychoteritoriálnom správaní ľudí musíme vychádzať zo základnej definície tohto javu – a to, že v určitej oblasti, v určitej téme sa človek cíti byť kompetentný vynášať súdy a očakáva, že ich ľudia budú prijímať. Pojem kompetencia je tu dôležitý a preto rozširuje aj pojem psychoteritoriálne správanie. [3]

Kompetentný je slovo, ktorého synonymom sú slová ako náležitý, opodstatnený, oprávnený, príslušný, riadny, správny,vhodný, zákonitý, zaslúžený alebo tiež oprávnený, majúci určitú právomoc. Kompetencia – ako uvádza slovník cudzích slov – je slovo pochádzajú cez latinčiny, ktoré označuje právomoc, okruh pôsobnosti, dosah právomoci.

Kompetenciu by sme mohli charakterizovať ako najmenšiu zložku celého psychického teritória človeka. Obsahuje v sebehodnotiacu časť, popisujúcu časť, ale najmä a to je najdôležitejšie mocenskú časť. Každá kompetencia, ktorá sa nachádza vo vnútri psychoteritoriálneho poľa (ďalej len „P-T pole“) je nabitá určitým nábojom – kladným alebo záporným –, ktorý k sebe priťahuje iné, alebo ich naopak odpudzuje. Podobné kompetencie majú tendenciu sa združovať do psychoteritoriálneho kompetenčného poľa. Rôzne kompetenčné polia potom vytvárajú psychické teritórium človeka. Psychické teritórium človeka môžeme charakterizovať ako všetky sebou samým vnímané a „vlastnené“ kompetencie bez ohľadu na ich obsah, smer, veľkosť.

Z. Szabó definoval psychoteritoriálne kompetenčné pole (ďalej len „PKP“) ako „celkové vnímanie vlastných kompetencií bez ohľadu na okruh problémov, ku ktorému sa kompetencie vzťahujú.“ [4] Podľa neho tento pojem vyjadruje súhrnnú predstavu jedinca o svojich „právomociach“ vo všetkých oblastiach jeho života. Obrázok 1 ukazuje vzťah medzi zložkami psychoteritoriálneho systému jedinca. Bodky vo vnútri psychického teritória označujú jednotlivé kompetencie. [5]

 

Obr. 1
Psychoteritoriálne kompetenčné pole (PKP).

 

Subjektívny pocit zbehlosti – vyššia miera v niektorej z oblastí vedomostí a schopností človeka – môže byť vyjadrený vektorom, ktorý predstavuje určitú silu a smer, ktorým sa má kompetencia pohybovať a ako „silno“ má vyjadrovať vlastný názor.

Nasledovný obrázok ukazuje silu a smer vektora v rámci modelu psychoteritoriálneho kompetenčného poľa. Sila a smer vektora môžu byť determinované históriou jedinca.

 

Obr. 2
Model psychoteritoriálneho kompetenčného poľa(Szabó, 2004).

Smer vektora u konkrétneho jedinca je determinovaný nasledovnými premennými:
–      záujmami,
–      vzdelaním,
–      praxou v odbore,
–      náboženstvom,
–      politickým presvedčením,
–      postojom,
–      ideológiou,
–      kultúrou,
–      životnými skúsenosťami. [6]

Veľkosť zase vyplýva zo subjektívneho posúdenia kompetencie a tú charakterizuje:
–      hĺbka poznatkov,
–      viera v ich pravdivosť,
–      osobnostné predispozície,
–      hĺbka uspokojenie potreby identity. [7]

Mohli by sme povedať, že jednotlivé zložky systému psychoteritoriality na seba hierarchicky nadväzujú a vyúsťujú do oblasti psychického teritória.

 

Obr. 3
Hierarchická štruktúra zložiek psychického teritória (Szabó, 2004).

 

Psychické teritórium jedinca predstavuje hierarchicky vysoko postavenú hodnotovú oblasť. Je to dôležitá súčasť sebapotvrdzovania a identity. Poskytuje človeku pocit vlastnej dôležitosti a nepostrádateľnosti ako takej. Je súčasťou spoločenského účinkovania jedinca, pretože je súčasťou jednotlivcovho ego. Psychické teritórium jedinca je duševným aj duchovným priestorom Self jedinca, ktoré slúži ako „predĺžená ruka“ jedinca a takisto aj ako ochrana seba samého. Zohráva dôležitú úlohu pri formovaní identity osoby a súčasne toto formovanie ovplyvňuje šírku a hĺbku psychoteritoriálneho poľa.

O psychickom teritóriu sa ako prvý zmieňoval K. Lewin v 20. rokoch minulého storočia. Hovoril o životnom priestore a psychologickom poli človeka. Podľa neho životný priestor každého z nás je nástrojom poznania a psychologické pole je životným priestorom, ktoré môžeme charakterizovať ako súbor javov ovplyvňujúcich správanie človeka. Zaraďoval sem napríklad vnímanie seba tu a teraz, vlastné potreby, želania, spomienky, ašpirácie, pocity a iné. Životný priestor sa podľa Lewina delí na rôzne regióny v každom momente, pričom sú vzájomné prepojené. [8]

Nasledujúci obrázok ukazuje akým spôsobom chápe Lewin životný priestor jedinca.

 

Obr. 4
Životný priestor (in Hall – Lindzey 2002, s. 216).

 

Ďalším dôležitým znakom psychologického prostredia je, že kopíruje osobu, ale na rozdiel od jedinca, nie je striktne oddelený od životného priestoru jedinca. [9]

Z jeho teórie sme vychádzali pri tvorbe modelu psychického teritória jedinca. Ako je možné vidieť na nasledovnom obrázku jedinec – označený kruhom je obklopený vlastným psychickým teritóriom. Toto teritórium je pre lepšiu názornosť znázornené elipsou. Hranica medzi jedincom a jeho vlastným teritóriom je polopriepustná – jedinec je súčasťou vlastného psychického teritória a obsah teritória spätne pôsobí na jedinca. Vnútorné prostredie psychického teritória je rozdelené na rôzne veľké a kompetenciami naplnené psychoteritoriálne kompetenčné polia. Hranice medzi jednotlivými poľami sú takisto rôzne pevné a priepustné – v závislosti od sily a náboja kompetencií, ktoré sú v nich.

 

Obr. 5
Psychické teritórium jedinca.

 

Na obrázku je možné vidieť, ako by mohol byť diferencovaný priestor psychoteritoriálneho poľa jedinca. Životný priestor okolo neho sme nečlenili, aj keď aj tento je mnohonásobne rozvrstvený a rozdelený na rôzne vplyvy, ktoré pôsobia rovnako na psychoteritoriálne pole ako aj na jedinca, ktorý je vo vnútri poľa. Jednotlivé vrstvy životného priestoru pôsobia rôznou silou a rôznym tlakom na psychoteritoriálne pole jedinca.

 

Obr. 6
Vyrovnávanie tlakov pôsobiacich na P-T pole jedinca

 

Na tomto obrázku by sme chceli poukázať na možnosti vyrovnávania sa jedinca s rôznymi tlakmi a vplyvmi, ktoré naňho môžu pôsobiť z jeho životného priestoru. Tlak zo strany životného priestoru môže a býva spôsobovaný či už biologickými vplyvmi, sociálnymi alebo inými. Každý tlak má určitú silu, ktorou pôsobí na hranicu P-T poľa. Podľa sily, ktorú vyvíja, má jedinec tendenciu svoje hranice posúvať buď smerom k sebe bližšie alebo naopak od seba ďalej. Tlak, ktorý je tak silný, že núti jedinca, aby svoje hranice stiahol smerom k sebe, zmenšuje priestor regiónu, na ktorý pôsobí. V súvislosti s tým môže dochádzať k tomu, že sa vytvára tlak na susedné regióny, ktoré sa takisto zmenšujú alebo zväčšujú, alebo môže dôjsť k situácii, že okolie „postihnutého“regiónu nie je obmedzené – to závisí od prežívania jedinca a jeho emocionálnej odpovede.

Druhá možnosť je, že tlak, ktorý na jedinca vyvíja jeho životné okolie, ním nie je pociťovaný ako intenzívny a jeho vlastná odpoveď je rovnako silná, že sa hranica poľa nemení a tým môže dôjsť k dvom javom:

1.           hranice P-T poľa jedinca sa nezmenia – zostanú rovnaké,
2.            hranice P-T poľa sa zväčšia vplyvom pocitu úspechu a zvýšeného sebavedomia jedinca.

Tretia možnosť, ktorá môže nastať je, že tlak zo strany prostredia je vyvíjaný takým spôsobom, že ho jedinec nezaregistruje alebo sa ním necíti ohrozený, a preto voľne preniká do P-T poľa.

S každou jednou siloua s každým tlakom dochádza k zmene v presune kompetencií vo vnútri P-T poľa jedinca. Tieto zmeny bývajú buď badateľné a výrazné alebo naopak postupné a neviditeľné. Medzi jednotlivými kompetenciám vo vnútri poľa prebiehajú neustále interakcie, ktoré zabezpečujú stálosť celého P-T poľa. To znamená, že každá z kompetencií akoby mala svoj vlastný náboj alebo silu, ktorá priťahuje, alebo odpudzuje inú kompetenciu. Jednotlivé kompetencie tak môžu vytvoriť spoločné kompetenčné pole, ktoré je potom nabité svojou vlastnou silou. Stredom alebo jadrom je práve jedinec, okolo neho sa ukladajú kompetenčné polia P-T poľa, na ktoré pôsobí najsilnejšou interakčnou silou. Tieto kompetenčné polia zostávajú preto čo najbližšie k jedincovi a jedinec ich aj najsilnejšie ochraňuje. V ďalších vrstvách sú uložené kompetenčné polia, ktoré sú k jedincovi pripútané, ale smerom k vonkajšiemu obalu– k vonkajšej hranici – sila pripútania klesá. Preto aj tlak na vonkajšie polia nemusí a nevyvoláva takú silnú reakciu – emocionálnu – zo strany jedinca ako tlak na polia blízko k stredu. Dôležitým faktom pri sledovaní a opisovaní PKP je, že je vnímané a ovplyvňované subjektívnou predstavou jedinca o svojich vlastných kompetenciách a kompetenciách, ktoré mu podľa jeho predstavy prideľuje spoločnosť.

Cieľom nášho článku bolo uviesť túto málo rozpracovanú problematiku psychoteritoriálneho správania jedinca.

Namiesto záveru by sme chceli predostrieť niekoľko ďalších tém, ktoré by bolo potrebné rozpracovať a venovať sa im podrobnejšie pri výskume psychoteritoriálneho správania:

1.    vývin psychoteritoriálneho správania počas života človeka,
2.    vzájomné ovplyvňovanie sa P-T polí v rámci rodinných vzťahov,
3.    problematika dekódovania informácií prenášaných vektormi z apercpečného P-T poľa na pole spätnej väzby a naopak,
4.    komplementarita P-T polí,
5.    obranné mechanizmy a ich vplyv na blokovanie rozširovania a zúženia P-T poľa.

 

L i t e r a t ú r a
Cudzie slová[online]. URL: <http://www.cudzieslova.sk/hladanie/kompetentný>.
ERIKSON, E. H.: Osm věkůčlověka. [online.] URL:<http://pravo.wz.cz/psy/data/osm_veku_cloveka_e._h._erikson.doc>.
HALL, C. S. – LINDZEY, G.: Psychológia osobnosti. Bratislava: SPN 2002.
HARING, V. – BARANOVSKÁ, A. : Psychoteritorialita detí predškolského veku. In:KIRCHNER, J., LOUKA, O. (eds.): Prožitek, zážitek, zkušenost. Zborník abstraktov z medzinárodnej konferencie konanej v dňoch 21. – 23. 4. 2006. Ústí nad Labem: Univerzita J. E. Purkyně a Asociace psychologů sporut ČR 2007.
HARING, V.: Psychoteritorialita v našom správaní. In: Psychiatria, roč. 6,1999, č. 2, s. 101 – 102.
HARING, V.: Psychoteritoriálne kompetenčné cítenie a správanie. In: Čs. psychologie, roč.20, 1976, č. 5, s. 405 – 410.
NÁKONEČNÝ, M.: Psychologie osobnosti. Praha: Academia 1997.
SMÉKAL, V.: Pozvání do psychologie osobnosti. Brno: Barrister&Principal 2007.
STÖRIG, H. J.: Malé dějiny filosofie. Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladetelství 2007.
SZABÓ, Z.: Úvod doproblematiky psychoteritoriálneho kompetenčného správania a cítenia.Témy do diskusie, 2004. Nepublikované.
VLASÁK, P.: Ekologie savců. Praha: SPN 1986.

[1]VLASÁK, P.: Ekologiesavců. Praha: SPN 1986.
[2]HALL, C. S. – LINDZEY, G.: Psychológiaosobnosti. Bratislava: SPN 2002.

[3]HARING, V.: Psychoteritoriálne kompetenčné cítenie a správanie. In: Čs. psychologie, roč. 20, 1976, č. 5, s. 405 – 410.

[4]SZABÓ, Z.: Úvod do problematiky psychoteritoriálneho kompetenčného správania a cítenia.Témy do diskusie, 2004. Nepublikované.

[5]Tamže.

[6]Tamže.

[7]Tamže.

[8]LEWIN, K. Cit. podľa HALL, C. S. – LINDZEY, G.: Psychológia osobnosti. Bratislava: SPN 2002.

[9]Tamže.

Mgr.Andrea Baranovská PhD.
Katedra psychológie
FF UCM Trnava
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
andrea.baranovska[zavináč]azet.sk