Josef Šmajs, Josef Krob (et al.): Gnoseologie. Od tradičních otázek k evoluční gnoseologii. Brno: Masarykova univerzita 2006, ISBN 80-210-3994-9.
Environmentálna problematika je v súčasnej filozofii a etike jednou z najdiskutovanejších tém. Málo filozofov však rozpracovalo svoj pohľad na túto problematiku tak systémovo ako český filozof Josef Šmajs. Po Evolučnej ontológii (v spoluautorstve s Josefom Krobom), Ohrozenej kultúre a Filosofii psanej kurzívou vydal spolu s ďalšími autormi roku 2006 prácu s názvom Gnoseologi s podtitulom Od tradičních otázek k evoluční gnoseologii. Hoci dielo už dnes zďaleka nie je novinkou, na Slovensku našlo len minimálnu odozvu a to i napriek tomu, že je tematicky jedinečnou.
Práca z gnozeológie je prepojením ontologickej a environmentálnej problematiky, rieši otázky, ktoré sú kľúčové pre hľadanie a následné nastavenie uplatniteľnej environmentálnej etiky. Ak autori Evolučnej ontológie (aj) vďaka ekologickej kríze vedeli odkryť ontologické ukotvenie kultúry v prírode, teda rozdelili okolité bytie na biofilnú a kultúrnu sféru, a priznali i druhej menovanej ontotvornú aktivitu, v práci Gnoseologie sa snažia odhaliť, prečo súčasné vedecké i bežné poznanie tieto informácie neobsahuje, teda kde a ako sa strácajú. Schematicky je práca rozdelená na úvodnú časť – náčrt evolučnej gnozeológie a na časti o otázkach foriem poznania, o problematike pravdy, komunikácii, determinizme a kauzalite.
V úvodnej časti sa autori, tak ako to vyplýva už zo samotného názvu, prikláňajú k procesuálnej, premenlivej forme bytia, k dianiu. Pre gnozeológiu to má veľký dosah: všetky naše istoty, na ktorých staviame náš svetonázor, našu kultúru i všetky jej dôsledky pre náš bežný život, sú neisté a hlavne nestále. Svet vôbec nie je taký, aký si ho v hlavách zafixujeme: dáta, na ktoré sme sa naviazali a z ktorých sme odvodili naše hodnoty či normy, už dávno neplatia. Autori pristúpili na pozíciu nepoznateľnosti sveta, nerezignovali však na agnosticizmus:
„Je to stav sveta, nikoliv naša neschopnost, co nám bráni v úplném poznání skutečnosti. Neznamená to však, že bychom měli začít hlásat agnosticismus, snad bude stačit, když si uvědomíme, že neexistuje takový zásah do stavu sveta, který by nemohl mít důsledky, jež nejsme principiálně schopni dostatečně predvídat“ (s. 72). Prijať procesuálnosť bytia nevyhnutne znamená prijať evolučnú gnozeológiu, ktorá skúma poznávanie z hľadiska vývoja človeka i kultúry.
V kapitole o pravde sa autori prikláňajú ku koncepcii korešpondenčnej teórie pravdy: univerzálna pravda neexistuje, je len vlastnosťou jazykového výroku. Neexistuje ani v prírode, vždy je to len záležitosť človeka a kultúry. Skôr než o pravde je treba hovoriť o pravdivom pozn(áv)aní, ktoré by malo niesť atribút adekvátnosti (objektívnosti), preukázateľnosti priblíženia sa k skutočnosti, konkrétnosti a nakoniec i atribút overiteľnosti (empiricky i racionálne) (s. 102 – 103). Namiesto problematického pojmu „pravda“ navrhujú autori používať pojem „adekvátnosť poznania“, ktorý má objektivizovanejší charakter a potenciál priblížiť sociokultúrne informácie k prírodnému kontextu (realite).
Na explicitne nepoloženú otázku, prečo ľudia často nekonajú v súlade s ich environmentálnymi záujmami, odpovedajú autori v kapitole o formách poznania. Poznávanie rozdeľujú autori na fylogenetické a ontogenetické, pričom tieto dve základné formy majú i ostatné živočíchy. U človeka sa rozvinulo navyše neuronálne poznávanie tak, že si získané informácie dokáže uchovávať v jednotlivých etnických jazykoch a následne tieto poznatky ontotvorne využívať na budovanie kultúry. Z evolučného hľadiska autori ešte hromadenie sociokultúrnych informácií v pamäti aktuálne žijúcich ľudí (v umelej spoločenskej pamäti) rozdeľujú na vedecké i nevedecké (bežné), pričom oboje sú v súčasnosti svojím obsahom a štruktúrou problematické. Prekážkami adekvátneho vedeckého poznania je jeho neprehľadnosť a roztrieštenosť, protiprírodná riskantnosť a nezodpovednosť ako i nereflektovanosť kultúry ako ontického celku (s. 64 – 65). Metodickým problémom je zase redukcionizmus. Metóda redukcionizmu v jednotlivých špeciálnych vedách nakoniec vytvára spomínanú vednú roztrieštenosť a nakoniec i vedný chaos. Ako integračný a komunikačný medzičlánok pôsobí rehabilitovanie filozofie ako renomovanej oblasti, z ktorej nakoniec väčšina špeciálnych vied aj vzišla.
Problémom druhej formy teoretického poznania, takzvaného bežného, ktoré vždy obsahuje aktuálne generačné poznanie tej-ktorej jazykovej oblasti kultúry, je paradoxne súčasná informačná technika. Informačná technika zhromažďuje poznatky za jednotlivcov, čo vedie k deformáciám, napríklad pri operáciách každodenného zhodnocovania aktuálnej situácie a následne i pri operáciách rozhodovania pri samotnom konaní. Prínos televízie a ďalšej informačnej technológie je z evolučného hľadiska minimálne sporný: životná múdrosť priemerného človeka sa totiž podľa autorov znižuje. Z toho vyplývajú i súčasné ťažkosti so zmenou protiprírodnej kultúry na proprírodnú: ľudia nie sú schopní kultúru a jej vývoj pochopiť a už vonkoncom usmerniť (s. 50 – 51).
Revolučnou myšlienkou evolučnej gnozeológie je nesporne chápanie reči nielen ako prostriedku odovzdávania informácií, ale ako procedúry, ktorá má pri vytváraní kultúry ontický charakter: 1. nahromadené informácie sa dajú vďaka jazyku zhmotniť v kultúre (v rôznych formách zapísať a uložiť), 2. rôzne etnické jazyky prinášajú rôzne obrazy skutočnosti. Tu treba zdôrazniť, že reč je tou časťou komunikácie, ktorá človeka oddeľuje od prírody: je síce ontotvorným procesom, no samozrejme len v rámci kultúry. K zlepšeniu vzťahu kultúry s prírodou podľa autorov treba obnoviť neverbálne nástroje komunikácie a poznávania.
Za najdôležitejší odkaz autorov evolučnej gnozeológie môžeme považovať upozornenie, že človek nepoznáva len preto, aby hľadal pravdu, ale hlavne preto, aby prežil. Všetky živé systémy predsa spoznávajú svoje prostredie, aby v ňom dokázali prežiť a človek nie je výnimkou. Súčasná filozofia a veda na túto stránku poznávania zabudli, v čase ekologickej krízy je možno načase, aby nazhromaždené poznatky využívali i v tomto smere.
Mgr. Slavomír Lesňák
doktorand na Filozofickej fakulte PU v Prešove
slavo.lesnak[zavináč]gmail.com