Ľudsképráva sa dnes so samozrejmosťou považujú za súčasť základu právnych systémov.Ich platnosť a najmä zdôvodnenie však nebolo vždy samozrejmé a v poslednomobdobí vývoja sociálnej a politicko-právnej filozofie nadobúda tátoproblematika opäť dôležitosť. Sousedíkova esej je rozdelená na štyri kapitoly:náboženské zdôvodnenie ľudských práv, filozofické zdôvodnenie ľudských práv,výklad prirodzeno-právnej teórie a dejiny prirodzeno-právnej teórie. Už zčlenenia je zrejmé, čo je autorovým cieľom – pokúsiť sa zdôvodniť ľudské právaprirodzeno-právnou cestou na rozdiel od iných, často rozsiahlejších publikáciíz tejto oblasti, ktoré sa síce nezriedka podrobne venujú rôznym aspektomľudských práv, ale ich zdôvodnenie často obchádzajú alebo marginalizujú. Autorknihy predkladá a obhajuje tézu, podľa ktorej sú ľudské práva ako terminus technicus síce až pojmomosvietenstva, svoje korene však majú už v najrozšírenejších svetovýchnáboženstvách. Pokúsim sa stručne priblížiť obsah knihy v takom poradí, ako houvádza autor.

Kresťanskánáuka prisudzuje človeku výnimočné postavenie, ku ktorému patrí tzv. dignitashumanis (ľudská dôstojnosť). Zároveň sa človek považuje za spoločenskúbytosť. Z týchto dvoch premís vyplýva, že ľudské spolužitie sa riadi určitýmipravidlami, podľa ktorých nemožno využiť druhého človeka iba ako nástroj kuspokojeniu vlastných potrieb. Tieto pravidlá správania možno nájsť vposvätných textoch (Ex 20, 2 – 17; Dt 5, 6 – 21). Podľa kresťanstva nie súobmedzené na veriacich kresťanského vierovyznania, ale sú univerzálne (Rim 2,14 – 15). Záväznosť ľudských práv je podľa kresťanstva daná tým, že ichdodržiavanie podporujú mravné zákony dané Bohom. Úcta a láska k ich pôvodcovi,ako aj rešpekt k Bohu ako spravodlivému sudcovi, ktorý dobrých odmeňuje a zlýchtrestá, sú podmienkami ich dodržiavania.

Islamskáetika je etikou poslušnosti. Ľudský rozum v nej slúži k pochopeniunadprirodzeného pôvodu zákona, aby z neho vyvodil, ako treba konať v konkrétnomprípade. Okrem prevzatia niektorých prvkov zo židovsko-kresťanskej tradície jeautoritou islamu Mohamed ako „posledný prorok zoslaný Bohom“. Štyri pravdybudhizmu nie sú síce porovnateľné s konceptom ľudských práv, ale etika budhizmuv sebe obsahuje zásadu reciprocity. Konfuciánska etika založená na úcte acnosti sa snaží viesť ľudí tak, aby nejaký koncept práv nebol potrebný.Sousedík sa však odvoláva na H. Künga, podľa ktorého je možné nájsť základnéprincípy morálky vo všetkých náboženstvách.

Keďautor poukázal na základné predpoklady pre vznik ľudských práv zo zásadnajrozšírenejších svetových náboženstiev, koncentruje svoju pozornosť nafilozofické myslenie od najstarších čias po súčasnosť.

Sofistiprišli s delením noriem na prirodzené (nevyhnutné pre ľudské spolužitie) aumelé (bez ktorých sa možno zaobísť, boli stanovené ľuďmi). Aristoteles hľadalprirodzenosť človeka v jeho racionalite a spoločenskosti, z čoho vyplývamiesto človeka v rodine a polis.Konanie proti prírode je konaním proti prirodzenému zákonu. Na rozdiel od nehoprišli stoici s názorom, že návykmi v správaní možno u človeka vychovať cnostnékonanie, ktoré pôsobí niekedy aj proti jeho prirodzenosti, pokiaľ je v súlade srozumovými princípmi prenikajúcimi kosmos.Nie náklonnosti, ktoré nám boli dané pri narodení, ale cnostné správanie jedobré – preto si musíme voliť z viacerých možností konania niekedy aj také,ktoré nám nie je vždy po vôli.

TomášAkvinský rozlišoval medzi večným, prirodzeným a občianskym zákonom. Autor knihyčerpá inšpiráciu zdôvodnenia práv práve z diel T. Akvinského a J. Finnisa, aleniektoré argumenty, ktoré používa, sú odlišné. Pokiaľ je pozitívne právo uTomáša Akvinského konkretizáciou prirodzeného práva, pre novovekých filozofov –asi najzreteľnejšie u Kanta – je hranica medzi prirodzeným a pozitívnym právomostro určená. Novovekí filozofi už zväčša nehľadia na otázku spoločenskéhosystému zo stanoviska sub specieaeternitatis, ale z pohľadu sudcu – človeka. Ani najlepší sudca nie jeschopný vcítiť sa do osoby súdeného, preto nie je možné, aby konanie subjektovposudzoval len na základe empiricky získaných faktov. Morálna slobodajednotlivca je jeho vnútornou slobodou a nijaká vonkajšia moc mu nemôževnucovať predstavy o šťastí, presvedčenia, ciele a ideály ani súdiť ho zapovinnosti, ktoré má sám voči sebe. Pozitívne právo reguluje správanie človeka,prirodzené patrí do sféry mravnosti. To, čo núti ľudí dodržiavať zákony, jepodľa Kanta dobrá vôľa, nie obava z trestu hroziaceho v prípade prekročeniaprávnych noriem.

Preprirodzené právo je príznačné, že je hodnotovo orientované na ochranu dobra,resp. dobier. Ale čo sú tieto dobrá? Medzi základné dobrá ako predpokladystanovenia ľudských práv autor zahŕňa ľudský život, ľudské spoločenstvo,zachovanie ľudskej generácie a poznanie (praktické, vedecké i duchovné). Niknepochybuje o tom, že existuje mnoho iných dobrých vecí, tieto sú všakzákladné, pretože ich hodnota je pre všetkých ľudí bezprostredne evidentná.Prirodzeno-právni filozofi uvádzajú rôzny počet dobier, zhodujú sa však natýchto základných. Nepriraďujú k nim napr. užitočnosť, pretože má význam len vspojení s iným dobrom, nie sama osebe.

Prívržencihistorického relativizmu môžu voči označeniu vecí za dobré namietať, žeprirodzeno-právna teória vznikla vo svetle poznatkov dostupných v určitej dobea geografickom rámci. Za hranicami tohto času a priestoru by nemala dlhoprežiť. Antropologické skúmania (V. Cathrein) uznávajú existenciu veľkýchrozdielov medzi morálnymi predstavami v rôznych oblastiach, ale podrobnejšouanalýzou prichádzajú k záveru, že je možné rozlíšiť medzi morálnymi princípmitvoriacimi jadro mravného vedomia (zákaz incestu, partnerskej nevery a i.) adruhotnými normami. Námietka nemožnosti konkretizovať všeobecne uznávané„dobrá“ teda neobstojí.

Poobjasnení toho, akým spôsobom sa pri zdôvodňovaní používa slovo dobrý, sa autorpokúša zodpovedať základné otázky, ktoré sa vynoria pri pokuse stanoviťvšeobecné dobrá a stanoviť ich ako imperatívy správania. Prečo by sa väčšinaľudstva mala zhodnúť na tom, čo sú dobrá, čo je prirodzenosť, ako ju možnopoznať a prečo sa máme snažiť o základné dobrá?

Keďževšetci ľudia majú rovnaké náklonnosti a náklonnosti sú spôsobenéprirodzenosťou, možno z toho usudzovať, že všetci ľudia sa zhodujú na tom, čomožno považovať za základné dobrá, teda pretože majú rovnakú prirodzenosť (nievšetci ľudia majú rovnaké náklonnosti, ale je treba rozlišovať medzi základnýmináklonnosťami, ktoré sú prirodzené, a odlíšiť ich od tých, ktoré nie súprirodzené). Prirodzenosť možno definovať ako súbor prirodzených náklonnostíindivídua, ktoré má spoločné s indivíduami rovnakého druhu.

Človekje v porovnaní s ostatnými druhmi jedinečná bytosť, pretože mu slobodná vôľaumožňuje rozhodovať sa, či bude konať v súlade alebo v rozpore so svojimináklonnosťami. Prirodzenosť poznávame na základe pozorovania nadobudnutýchfaktov, v prípade ľudskej prirodzenosti pozorovania správania sa veľkého počtuľudí (takéto empirické skúmanie však musí byť dôsledné, pretože ľudskénáklonnosti je možné oslabiť alebo takmer potlačiť). Prečo by sa však ľudiamali usilovať o dobrá?

Jednýmz najväčších problémov politickej a právnej filozofie je dať odpoveď na otázku,prečo by sa ľudia mali riadiť normami, ktorých platnosť možno odvodiť zo stavupoznania sveta. V tomto kontexte sa vynára rozlíšenie medzi svetom fakticity anormativity (Sein a Sollen). Preto posledné obdobia filozofistále viac uvažujú nad zdôvodnením alebo vyvrátením tzv. Hume-Jörgensonovejtézy, ktorá tvrdí, že nie je možné kauzálne preklenúť priepasť medzi našimpoznaním a spoločenskými normami normami. Hume-Jörgensonovu tézu o priepastimedzi poznaním dobier a dôvodov ich dodržiavania Sousedík obchádzazjednodušením. Podľa neho má prívlastok „dobrý“ dva významy – deskriptívny (keďvec, ktorej priradíme onačenie dobrá, je predmetom našej náklonnosti) apreskriptívny (slúži na popis nášho konania). Autor knihy pri označení „dobier“predpokladá nevyhnutnú disjunktívnu spojitosť medzi týmito dvoma významami.

UžTomáš Akvinský prisudzuje ľudskému rozumu kognitívnu schopnosť dvojakého druhu– teoretické a praktické poznanie. To prvé sa završuje zdôvodneným vedením,druhé zdôvodnením poznania, že niečo má byť tak a tak. Rozum vďaka týmtoschopnostiam dokáže poznávať deskriptívne i preskriptívne vlastnosti našichnáklonností. Podľa Sousedíka je náš rozum „zariadený“ tak, aby sme obevlastnosti náklonnosti našej prirodzenosti mohli poznávať ako nevyhnutnespojené. Praktický rozum nás nabáda snažiť sa o poznané dobrá.

Keďsú vymedzené schopnosti človeka, treba definovať pojem prirodzený zákon. Tenmožno vymedziť ako „praktickým rozumom poznaný predmet nejakej našejprirodzenej náklonnosti. Zásadami, ktoré stanovujú obsah prirodzeného zákona,sú spomínané dobrá.“

PodľaAkvinského sú prirodzeným zákonom aj všetky závery vyplývajúce z týchto zásad.Niektorí súčasní zástancovia prirodzeno-právnych teórií sa s ním v tomto boderozchádzajú (keď sa niektorá zo zásad konkretizuje v podobe legislatívnehopostupu, stáva sa súčasťou pozitívneho práva). Obsahovou podmienkouprirodzeného zákona je, že to „môže byť iba príkaz týkajúci sa človeka akotakého bez ohľadu na zvláštne okolnosti dané historicky podmieneným rázomspoločnosti, ku ktorej patrí, a postavením, ktoré v nej zastáva“. Kvlastnostiam prirodzeného zákona prislúcha obsahová všeobecnosť, nemennosť azáväznosť.

Potom, čo autor stručne zobrazil argumentáciu prirodzeno-právneho zdôvodneniaľudských práv, pokúša sa riešiť otázku záväznosti prirodzeného práva. Je namieste položiť si otázku, či je prirodzený zákon sankcionovateľný. Prirodzenánáklonnosť nás motivuje niečo dosiahnuť a ak to nedosiahneme, môže sa zdať, ženedosiahnutie niečoho vyzerá ako sankcia prirodzeného zákona. Autorovou tézouje tvrdenie, že ľudské práva vyplývajú z prirodzeného zákona. Jedným zargumentov v prospech prirodzeného zákona je, že ak by prirodzené právo sosvojimi zákonmi nebolo relevantné, potom by sme na základe tejto tézy neboliviazaní k rešpektovaniu ľudských práv. Úcta k prirodzenému životu môžemotivovať, nie však zaväzovať.

Akprirodzený zákon navodzuje prirodzenú potrebu dosahovať predmety našejprirodzenej náklonnosti, zdá sa, že by prirodzenou sankciou za porušenieprirodzeného zákona mohlo byť nedosiahnutie predmetu prirodzenej náklonnosti.Avšak konať mravne často znamená nielen usilovať sa o predmety, ktoré našepotreby neuspokojujú v dostatočnej miere alebo intenzite, ale niekedy konať ajspôsobom (potenciálne) prinášajúcim utrpenie (lekár ošetrujúci chorých ľudí sľahko prenosným nebezpečným ochorením, ukrývanie neoprávnene prenasledovanýchodporcov politického režimu a pod.).

Vbežnom živote sa snažíme dosiahnuť rôzne dobré ciele, ale zmysel života je mimonich – ich naplňovaním iba spĺňame podmienku neskoršieho života za pozemskýmihranicami. Takýmto odvolaním sa na transcendentný svet Sousedík porušuje svojskorší sľub, že pri zdôvodnení ľudských práv bude používať iba racionálneargumenty.

Podmienkyzáväznosti prirodzeného práva (okrem existencie Boha, ktorú autor považuje zadokázanú Gödelom) spočívajú podľa Sousedíka v poznaní našej prirodzenosti,poznaní Boha a v rozhodovaní sa podľa jeho vôle. Po T. Akvinskom sa niektoríprávni teoretici (napr. Vasqueze, Grotius, Molina, de Arriaga) pokúsilizdôvodniť nevyhnutnosť dodržiavať prirodzený zákon za teoretického predpokladuneexistencie Boha (etsi Deus non daretum), resp. za podmienky, že by smežili v nepreniknuteľnej nevedomosti o ňom. Záväznosť prirodzených zákonov jepodľa týchto teoretikov daná už len tým, že zakazujú zlé správanie.

Mnohýmčitateľom knihy príde možno zarážajúce, že autor na zdôvodnenie ľudských právpoužíva argumentáciu starších filozofických konceptov. Jednou z príčin jeurčite aj skutočnosť, že v novovekej tradícii západnej filozofie cítiť značnýodklon od pôvodnej prirodzeno-právnej tradície a príklon k možno až prílišzdôrazňovanému (podľa autora pravdepodobne až preceňovanému) antropocentrizmu.Kým starším etickým teóriám išlo o stanovenie toho, čo je pre človeka najvyššímdobrom – či je to slasť, cnosť alebo s láskou spojené poznanie Boha –,osvietenská etika presadzuje skôr názor, že najvyššie dobro je predmetomslobodnej, subjektívnej, mravne indiferentnej voľby a úlohou etiky je stanoviťobmedzujúce pravidlá, aby si ľudia v realizácii svojej slobody neprekážali.Mravný poriadok je podľa tohto pohľadu systémom vzťahov vzniknutých medzijednotlivými indivíduami, nie je už „daný zhora“, garantovaný božskouautoritou. Novoveké filozofické zdôvodnenia ľudských práv sa už neodvolávajú naautoritu stvoriteľa, ale na autoritu ľudskej bytosti, jej prirodzenosť a rozum.Uspokojovanie individuálnych potrieb má z tohto pohľadu prednosť pred činnosťoudobrou pre rodinu alebo spoločenstvo (spojenou napr. so sebaobetavosťou).

PodľaHobbesa vznikajú prirodzené práva až uzavretím spoločenskej zmluvy (sekundárnaprirodzenosť), kým pre  Locka súprirodzené zákony dané už vopred – nie ako výsledok ľudskej činnosti, ale akoBožia vôľa vpísaná do sŕdc ľudí, neskorších kontrahentov. Podobne ako Lockeuvažuje aj Rousseau, ktorý však uvádza aj inštitúcie, ktoré rozvíjajú azachovávajú tieto zákony. K najznámejším predstaviteľom teórie spoločenskejzmluvy patrí Rawls, ktorý však ľudské práva berie ako samozrejmosť – t. j.nesnaží sa ich zdôvodňovať.

PreT. Akvinského je pozitívny zákon konkretizáciou prirodzeného, resp. mravnéhozákona, Kant má prinajmenšom dva dôvody, prečo ostro rozlišuje medzi morálkou aprávom. Sudca nie je schopný vniknúť do vnútorného duševného životaobžalovaného, môže rozhodovať len na základe jeho objektívne empirickyzdokumentovateľného konania. Okrem toho podľa Kanta mravný zákon platínevyhnutne, pretože nepochádza zo zmyslového poznania.

Poslednúkapitolu knihy venuje autor právnemu pozitivizmu, ktorý vníma právo, teda ajľudské práva, ako empirickú entitu nezávislú a odlišnú od mravného základu. Ktakémuto názoru na povahu práva viedla právnych pozitivistov snaha o vylúčeniesubjektívneho faktora z právnej praxe, následkom čoho sa právna filozofiapozitivistov vzdialila metafyzickým úvahám a pokúšala sa o „vedeckejší“ prístupk právu. Okrem delenia smerovania právneho pozitivizmu na etatistický,psychologický a sociologický uvádza Sousedík základné myšlienky jednotlivýchjeho predstaviteľov – Kelsenovo rozlíšenie účinnosti práva od platnosti práva(vyplývajúce z novokantovského odlíšenia seinod sollen), učenie o základnej normea Haartovo delenie právnych noriem na primárne a sekundárne. Najväčšouautorovou výčitkou proti pozitívno-právnym teóriám je skutočnosť, ženevysvetľujú pôvod alebo nezdôvodňujú základ samotných právnych noriem.Sousedík potom poukazuje na slabiny Habermasovho rozlišovania noriem životnéhosveta a konsenzuálnych noriem v diskurzívnej etike. Posledné strany sú venovanéobrodeniu prirodzenoprávnej teórie práva v duchu novotomizmu a komunitarizmu.

Esej Svobodaa lidská práva môže slúžiť ako doplnok pre študentov humanitných viedzaoberajúcich sa politicko-právnou filozofiou, ktorá odkazuje na relevantnúprimárnu a odbornú literatúru, ale aj ako popularizačno-vedný príspevok preširšiu verejnosť zaujímajúcu sa o túto problematiku.

Hodnotua dôležitosť ľudských práv si najlepšie uvedomíme až vo chvíli, keď nie súdodržiavané. Od konca 18. storočia sú obsiahnuté asi v každom konštitutívnomdokumente s cieľom obrany občanov pred hrozbou zneužitia štátnej moci. Nielenich poznanie, ale aj ich zdôvodnenie je nevyhnutnou súčasťou ich rešpektovaniaa dodržiavania. Preto má kniha Stanislava Sousedíka, neveľká rozsahom, ale dôležitáobsahom, veľký význam.

 

Mgr.Michal Slamena

Filozofickýústav SAV

Klemensova19

81364 Bratislava

michal.slamena[zavináč]gmail.com