Olejníková, D.: Trikrát o knihách. In: Ostium, roč. 7, č. 4, 2011.
Peter Macsovszky: Mykať kostlivcami. Bratislava: Vlna/Drewo a srd 2010, 232 s.
Už v minulosti ponúkol Peter Macsovszky niekoľko prozaických diel, v ktorých je postrehnuteľná prítomnosť istých opakujúcich sa motívov, problémov. V svojom ostatnom diele, vďaka ktorému sa stal aj finalistom Anasoft Litera 2011, Mykať kostlivcami, usudzujúc podľa nadpisu, by mohli niektorí predpokladať, že ich autor opäť vytiahne. Áno, tematicky ostáva podobný svojím skorším podobám, avšak nateraz jeho osobné ťažkosti a dilemy variujú a sú zasadené do iného mesta, ktoré si získava autorovu plnú pozornosť a začína tvoriť svoju vlastnú osobitú pamäť mesta.
Hlavná postava Šimon odchádza do Amsterdamu kvôli svojej novej priateľke Estrelle. Ako cudzinec je konfrontovaný nielen s kultúrou a zvykmi Holanďanov, ale hlavne s faktom, že on ako terajší novinár bez redakcie, ktorý ovláda len svoj materinský jazyk a štátny jazyk, sa istotne v tejto krajine nepresadí v danej sfére.
Jadro diela tvoria číslované kapitoly, v ktorých sa striedajú vnútorné monológy hlavnej postavy s vnútornými monológmi ostatných protagonistov. Občas sa v texte objavujú aj rozhovory, alebo citácie z iných literárnych diel. V diele sa prelínajú minulé odžité skutočnosti s prítomnosťou, ktorá sa ozýva nielen v podobe telefonátov od Šimonovej matky; román sa v istých častiach posúva na inú diegetickú úroveň a to najmä vtedy, keď hlavná postava rozpráva o svojom budúcom ešte nenapísanom románe a vyčleňuje postavy, ktoré v ňom budú vystupovať. Šimon sa stáva klasickým príkladom miestneho flâneura, krčmového filozofa, povaľačského spisovateľa, ktorý si kráti dlhú chvíľu návštevami miestnych pivárni, kaviarní, či len tak bezstarostne sa kochá krásnymi výkladmi miestnych obchodov, ktorým dáva prednosť aj v prípade, ak sa preň vyskytne vhodná práca.
Tento mestský román necháva prehovárať mesto, ale ani nie tak samotný Amsterdam, pretože kniha obsahuje len veľmi málo zmienok o miestnych reáliách, na jeho prítomnosť upozorňuje len niekoľko fráz v holandskom jazyku, ktorými je Šimon nútený dorozumievať sa. Je to mesto vo svojej všeobecnej podobe s istou dávkou filozofickej reflexie, ktorú sa autor snaží čitateľovi priblížiť, pretože viaceré opísané stavy vecí je možné aplikovať aj na iné doby (časté alúzie na J.-P. Sartra a Simone de Beauvoir) a miesta za jeho hranicami, kde pôsobia iní krčmoví zapisovatelia, odchádzajúci z vlasti, na úteku, minulosť sfalšovaná, nečakane zisťujúci, že svoje obmedzenia si prenášajú, a ktorí svojou činnosťou prispievajú k tvorbe pamäti daného mesta, tvoriac tak špecifickú literárnu stopu. Autor, azda Šimon, vo svojej snahe zachytiť číre mesto ide až tak ďaleko, že sa pohráva s myšlienkou napísať román bez hlavnej postavy, taký, „v akom by postavou s vnútorným monológom bolo samotné mesto,“ (s. 62) ktoré chce „juchať, chce sa bicyklovať a korčuľovať, opiť sa a padať, skrátka, chce“ (s. 120) tak odsunúť nezmyslené bytie, prázdnotu, prázdny priestor, smrť a ticho, ktoré sú nepriamo reprezentované Šimonom.
Vďaka tomu, že každé väčšie mesto je preplnené množstvom ľudí, mykajúcich sa kostlivcov, podáva aj táto kniha správy o životných strastiach, túžbach, pocitoch, plánoch, myšlienkach kostlivcov, ktoré môžu v čitateľovi aktivovať nepozornosť a túžbu zbaviť sa ich, len aby bol pokoj. Aspoň na chvíľu. Potom sa otvoria brány inam.
* * *
Uršuľa Kovalyk: Travesty šou. Bratislava: Aspekt 2004, 172 s.
Na začiatok tu máme niekoľko slov jednej z hlavných postáv, ktoré vystihujú hlavný zámer knihy: „Na pódiu sa striedala jedna Horáčková za druhou, všetky vyzerali ako ona pred tridsiatimi rokmi, spievali hitovky ako Vášnivá jeseň a Ešte vždy ťa milujem, vrteli sa a napodobňovali ju úplne presne. Dívala sa sama na seba. Chvíľami jej to pripadalo smiešne. Niekedy zas mala chuť plakať“ (s. 167 – 168).
Kniha predostiera sedemnásť kratších prozaických útvarov doplnených niekoľkými čiernobielymi filmovými fotografiami z minulého storočia, ktoré ukazujú ženu ocitajúcu sa v odlišných situáciách bežného života, snažia sa robiť zjavným jej vnútorné citové rozpoloženie, jej myšlienky, túžby s osobitným dôrazom rozprávať aj o tom, čo sa pred verejnosťou, ale aj pred sebou niekedy snažíme potláčať. Sú to otázky dotýkajúce sa ľudskej sexuality, ktorými sú popretkávané viaceré príbehy, z ktorých asi najkontroverznejšie, ale s istou dávkou úsmevnej komickosti, pôsobí Šmíračka, ktorá opisuje mladé dievča, jej prebúdzajúce sa mladé telo a myseľ preplnenú myšlienkami ako uspokojiť svoj pohlavný pud, svoju zvedavosť, ktorá ju postupne núti uskutočňovať svoje perverznosti a nemravné túžby, až sa z dievčaťa stáva mladá voyeurka sledujúca domového záhradníka počas jeho intímnych chvíľ, neskôr svojich rodičov a dokonca aj úplne cudzích ľudí na blšom trhu.
Ďalšiu kategóriu otázok tvoria problémy spôsobené a plynúce z boja pohlaví, ktoré v sebe zahŕňajú nielen ľudskú telesnosť, ale aj svoju duchovnú reflexiu v podobe neutíchajúcej otázky a narážok na očakávaného princa, ktorého príchod sa akosi nekoná. Takými sú Šelma, Dažďový Jo či Filipovna. Upozorňovanie na gendrové stereotypy umožňuje autorke prenikať k témam, ktoré sa objavujú len čo si ľudská bytosť začína uvedomovať, že jej život určujú isté vzory, ktorých tvorcom ona nie je a práve vedomie týchto obmedzení, predurčených možností ju núti premýšľať o svojej konečnosti, o svojej neslobode, či vzbudzuje bezmocnosť plynúcu z faktu, že nikdy nebude možné sa týmto imperatívom vyhnúť. Uvedené pravidlá platia aj mimo gendrovej problematiky a to je práve moment, ktorým autorka presahuje výrazný feminizmus a vytvára si tak priestor na vykreslenie deštrukčných, rozkladných tendencií v človeku, akými sú smrť, samovražda, depresia, psychotické epizódy i samotný proces starnutia. Tie sú najzreteľnejšie rozpitvané v príznačne nazvanej Samovražde, Auto či Cirkus, ktoré sa okrem hmlistej atmosféry vyznačujú aj poetikou: „A vietor naháňa po jej tvári mraky ako potrhané sukne mŕtvych dievčat“ (s. 93).
Najzreteľnejšie sa túžba oslobodiť z neprestajného ohraničovania a obmedzovania a následne zistenie tejto nemožnosti spredmetňujú v postave starnúcej speváčky Jeleny Horáčkovej, ktorá je počas zvláštnej party s názvom Travesty Šou – v konfrontácii so svojimi náprotivkami vypovedajúcimi čo-to o niektorom úseku jej života – naplnená nejednoznačnými, možno i protirečivými pocitmi vo vzťahu k svojej osobe. Analogicky, aj čitateľ je vyzývaný reagovať podobným spôsobom, pričom si iste povšimne uštipačnú iróniu, ktorú autorka podobne ako mnoho iných, využíva pri opisovaní závažných spoločenských problémov, ku ktorým nepochybne patrí aj konfrontácia so sebou samým, so svojou situáciou, aby od nich získala istý odstup napriek tomu, že pre danú chvíľu nie je známe, či niekedy dôjde k ich definitívnemu odstráneniu alebo náprave.
***
Katarína Kucbelová: Malé veľké mesto. Bratislava: Ars Poetica 2008, 60 s.
Katarína Kucbelová je známa nielen svojou poéziou, básnickými zbierkami Duály (2003), Šport (2006), ale aj inými aktivitami v oblasti literatúry: pod jej manažérskym vedením sa pravidelne každý rok koná Anasoft Litera, literárna súťaž s cieľom určiť najlepšie prozaické dielo roka.
Malé veľké mesto (2008) je útlou básnickou zbierkou, ktorej dominuje téma mesta a osobnej pamäti. Hlavná hrdinka prichádza do konfliktného stavu s mestom, ktoré pre ňu predstavuje hraničnú situáciu, v ktorej je pamäť neustále nabádaná prijímať nové informácie, zaznamenávať ich do súkromnej premenlivej mentálnej mapy. Tento informačný teror, pretože „miest je veľa príliš veľa“ (s. 30), ktorým sa neustále prepisuje minulé, spôsobuje stratu pamäti, a táto strata, pri ktorej sa stráca bývala hranica a je nevyhnutné vybudovať novú, je „najhoršie väzenie“ (s. 44), zanechávajúce pocit, že jej „pamäť nezachytí nič“ (s. 34). V tomto meste pre hrdinku neexistuje záchytný bod, nemá v ňom známych, s ktorými by zdieľala svoju minulosť, zážitky, spoločné činnosti, ktoré by jej poskytli záchranu, bezpečie. Táto situácia, naplnená úzkosťou a pocitmi závratu, ju núti sústrediť sa len na prítomnosť, kde sa stiera rozdiel medzi týmto mestom a inými, ktoré sa mu podobajú: „keď prechádzam inými mestami je to ako by som prechádzala týmto mestom“ (s. 16).
Prechod, pohyb, cesta, „chodba medzi sedadlami“ (s. 30) sa stáva jedinou istotou, ktorá sa bude opakovať. Hrdinka je nútená uvedomovať si tento nomádsky prvok vo svojom živote, na ktorom sa dokonca sama podieľa tým, že mení svoj domov, požičiava si neustále nový byt, pretože pre ňu v tej chvíli neexistuje možnosť niekde sa usadiť a zapustiť korene.
Zbierka obsahuje viaceré citácie, ktoré dokážu čitateľovi pomôcť pri interpretácií veršov a mesta, aké sa nám snaží predostrieť autorka. Kľúčovým je hlavne dielo Pustatina od T. S. Eliota, ktoré podobne ako táto zbierka v sebe skrýva na jednej strane veľké množstvo metafor, referencií a alúzií vzťahujúcich sa na niektoré historické udalosti, ale na druhej strane v nej nájdeme podobne ako v Pustatine odcitované ľudové či populárne piesne ako Your Song od Eltona Johna či Do zajtra čakaj.
Mesto nepredstavuje len priestor, v ktorom neustále dochádza k novým zmenám, toto mesto je užívané jeho obyvateľmi, ktoré tieto zmeny iniciujú tým, že toto mesto užívajú (ne)náležitým spôsobom. Aj hlavná hrdinka sa zaraďuje do tohto mesta a svojou činnosťou sa podieľa na vytváraní, produkcii, ale i na spotrebe, odpade. Z veršov však necítiť negatívny postoj k mestu, ľudom a inštitúciám, ktoré sú jeho súčasťou, avšak hlavná hrdinka prezrádza, že dostatočne jasne nechápe ich zámer, v akom zmysle sa má pre ňu stať táto komunikácia, ku ktorej je neustále nabádaná, osožnou. Radšej svoju pozornosť venuje tvorbe alternatívnych máp mesta, ktoré existujú paralelne a v ktorých sa môžeme pohybovať, môžeme ich použiť a spotrebovať v prípade, ak ich dokážeme správne dešifrovať. V nadväznosti na tradíciu destatickej poézie, explicitne formulovej hneď v úvode zbierky, kde vzdáva poctu českému básnikovi Jiřímu Kolářovi, autorka dokonca ponúka aj možnosť v takejto inej mape nachvíľku zablúdiť: jednotlivé rímskymi číslicami označené básne sú oddeľované stranami v odlišných odtieňoch červenej farby, pričom každá z týchto strán podľa inštrukcií v úvode predstavuje inú časť budovy: vstupnú halu, kanceláriu, stred, výťahy a obchod.
Bc. Daniela Olejníková
študentka 5. ročníka odboru Filozofia
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UK v Bratislave
Gondova 2
814 99 Bratislava