Vladimír Lobotka: Civilizačná križovatka a zrod regeneratívnej kultúry [Civilizational crossroads and the birth of a regenerative culture]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 1. (supplementum)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Civilizational crossroads and the birth of a regenerative culture
Every civilization is a manifestation of a great civilizational narrative that nourishes the aspirations of its members with a specific understanding of Good, Truth, and Beauty, creating countless theoretical and practical applications across various areas of human activity. Our modern civilization is built on a story that has constantly attempted—not very successfully—to combine romantic idealism, based on the metaphor of an organism, with Enlightenment rationalism, based on the metaphor of a machine. The complex dialectic between these two currents ultimately tipped in favor of mechanical rationalism, and it is precisely the multidimensional consequences of its widespread dominance that have led our civilization into the systemic crisis we face today. If we choose to ignore this crisis, the most likely outcome will be collapse. However, transformation is also a possibility, as called for by two influential civilizational narratives, each emphasizing the need to transcend humanity in its current form. What radically distinguishes them from each other are the metaphysical frameworks in which they are set, the goals they pursue, and the means by which they seek to achieve their goals. One is based on a technologically oriented future; the other, on regeneration through cultural transformation. How does each of these two meta-stories understand humanity and its creative potential? How does it interpret humanity’s journey through time thus far? And how does it address the major civilizational challenges of our time? These aspects are key to understanding how different the future will be in each scenario.
Keywords: systemic crises, paradigm shift, future scenarios, transhumanism, regenerative culture
V súčasnosti vôbec nie je nutné podrobne vymenúvať množstvo naliehavých problémov, ktorým svet vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti čelí. Pojednáva o nich množstvo odborných i populárnych kníh, upozorňujú na ne titulky mnohých žurnálov i každoročné hlásenia o stave sveta. Veľkým paradoxom celej tejto situácie je to, že napriek tomu, že disponujeme bezprecedentnými možnosťami na to, aby sme sa so všetkými týmito problémami dokázali úspešne popasovať, naše tvorivé kapacity blokuje celá sústava faktorov spojených so spoločensky dominantným metanaračným kontextom, ktorého povaha oslabuje jednak našu intelektuálnu kapacitu jasne chápať architektúru súvislostí tvoriacich hlavné kauzálne zápletky a jednak oslabuje našu morálno-vôľovú kapacitu schopnú iniciovať a udržiavať prúd prakticky orientovaných procesov vedúcich k pozitívnemu posunu. Všadeprítomná spoločenská fragmentácia poháňaná kultúrno-hodnotovými konfliktmi a celá záplava únikových stratégií postavených na konzume, alkoholizme, drogovej závislosti či pohltení masmédiami a rôznymi ideológiami, ktorými sa bránime pred existenčnou úzkosťou, pocitmi absurdity, straty zmyslu života a množstvom ďalších vnútorných rozporov, stav paralýzy ďalej umocňujú.
Americký filozof Richard Tarnas v úvode svojej knihy Cosmos and the Psyche túto situáciu pôsobiacu na celé ľudské spoločenstvo, no obzvášť na západný civilizačný okruh, vztiahol k „úplnému metafyzickému zmätku a strate pevnej pôdy pod nohami, ktoré prenikajú celým súdobým životom a ktoré sa prejavujú akútne pociťovanou absenciou adekvátneho, všeobecne prijímaného zmysluplného poriadku – chýba nám metapríbeh presahujúci jednotlivé kultúry a subkultúry, ktorý by kolektívnu ľudskú existenciu naplnil koherenciou a pochopiteľnosťou.“ Zároveň poukázal na ďalší faktor sprevádzajúci túto stratu zastrešujúceho metanaračného rámca v podobe „hlbokého pocitu vnútorného odcudzenia, postihujúceho novoveké Ja – tu nemám na mysli len osobnú izoláciu indivídua a novovekej masovej spoločnosti, ale aj duchovné odcudzenie modernej duše vo vesmíre, ktorý bol zbavený ‚nadprirodzena‘, a zároveň, na úrovni celého nášho rodu, subjektívnu priepasť oddeľujúcu modernú ľudskú bytosť od ostatnej prírody a kozmu.“[1] Toto zarámcovanie chcem vo svojom texte rozvinúť hlbšie. Ako sme sa do tejto prekérnej situácie dostali a ako z nej von?
Výber autorov v tomto texte nie je mienený ako vyčerpávajúci prehľad reflektovaných intelektuálnych prúdov, ale ako heuristická vzorka reprezentujúca ich kľúčové ideové, hodnotové a argumentačné línie. Kritériom výberu je ich vplyv v diskusii, konceptuálna jasnosť a schopnosť artikulovať paradigmatické podoby skúmaného problému typické pre daný prúd. Ide teda o typologický, nie encyklopedický výber. Text zároveň postupuje formou konceptuálnej a komparatívnej analýzy. Cieľom je identifikácia hlavných štrukturálnych motívov a ich vzájomných vzťahov. Metóda sleduje, ako rôzni autori artikulujú analogické civilizačné pnutia. Ide o interpretačno-komparatívny postup zameraný na identifikáciu a priblíženie dominantných pojmových štruktúr, nie o úplnú historickú exegézu.
Hoci identita modernej psyché má viacero starších vrstiev, z ktorých každá je výsledkom špecifickej vývojovej mutácie,[2] jej najnovšia, spoločensky najviac zastúpená vrstva je prvom rade postavená na novovekom humanizme, ktorého podstatou je presun ťažiska z veľkého kozmického plánu a viery v Boha k viere v ľudstvo a k čerpaniu z vlastnej skúsenosti. Humanizmus je formovaný fascinujúcim dialektickým pnutím medzi osvietenstvom a romantizmom, medzi uchopovaním objektívnej vonkajšej skutočnosti a jej vnútorným subjektívnym prežívaním. Zatiaľ čo osvietenstvo svet vnímalo ako mechanický stroj zložený z oddelených čiastočiek hmoty, zdôrazňovalo empirizmus a racionalitu a stálo ako hlavná hybná sila za vedeckou revolúciou, romantizmus svet vnímal ako organizmus prenikaný hlbokou duchovnou inteligenciou, zdôrazňoval intuíciu a estetiku a stimuloval predovšetkým naše umelecké a duchovné ašpirácie.[3] Pnutie medzi nárokmi týchto na prvý pohľad zdanlivo celkom nezlučiteľných perspektív azda nič nevyjadruje lepšie než tieto dva citáty:
Hlásam vám nadčlověka. Človek je niečo, čo má byť prekonané. Čo ste vykonali, aby bol prekonaný? Všetky bytosti dosiaľ vytvorili niečo, čo ich presahovalo: a vy chcete byť odlivom tohto veľkého prílivu a radšej sa chcete vrátiť k zvieraťu, než aby ste prekonali človeka? … Človek je povraz, natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom, povraz nad priepasťou. Nebezpečný prechod, nebezpečná chôdza, nebezpečný pohľad nazad, nebezpečné zachvenie, nebezpečná zastávka. Čo je veľké na človeku, je to, že je mostom, a nie účelom: čo možno na človeku milovať, je to, že je prechodom a zánikom.[4]
Taký – len ešte omnoho zmyslu prázdnejší – je svet, ktorý veda kladie pred našu vieru. V tomto svete, ak vôbec niekde, si naše ideály odteraz musia hľadať svoj domov. Že človek je len produktom príčin, ktoré nijako nesúvisia s konečným výsledkom ich pôsobenia; že jeho pôvod, rozvoj, jeho nádeje a obavy, jeho lásky a presvedčenia, sú len výsledkom náhodného zoskupenia atómov; že žiadna vášeň ani heroizmus, ani vzopätie myslenia a citov, nedokážu individuálny život preniesť za hrob; že všetko úsilie celých vekov, všetok zápal a oddanosť, všetky inšpirácie, všetok jas ľudskej geniality, sú odsúdené na zánik v nesmiernej smrti slnečného systému, a že celý chrám ľudských úspechov musí nevyhnutne skončiť pochovaný pod troskami mŕtveho vesmíru – všetky tieto veci, ak aj nie sú celkom nespochybniteľné, sú tak pravdepodobné, že žiadna filozofia, ktorá ich odmieta nemôže dúfať vo svoju správnosť. Len na lešení vystavanom z týchto právd, len na pevných základoch nepoddajného zúfalstva, je odteraz možné bezpečne stavať príbytok našej duše.[5]
Ten prvý je od Friedricha Nietzscheho, ten druhý od Bertranda Russela. Absolútne ašpirácie sú zasadené do kozmologického rámca, ktorý svojou povahou absolútne znemožňuje ich naplnenie. To je esencia modernej perspektívy. A to je aj esencia existenčnej krízy moderného človeka.[6] Podobne ako hádanka kladená Sfingou, ktorej podstatou bola otázka „Kto si?“ a ktorej zodpovedanie Oidipom stálo pri zrode gréckej civilizácie, aj táto zdanlivo neriešiteľná dilema je vo svojej podstate otázkou. Jej účelom je stimulovať nový tvorivý akt, vedomú voľbu toho, kým ako ľudské bytosti chceme byť. Povaha tejto voľby rozhodne o tom, v akej realite budeme svoju ľudskú existenciu napĺňať.
Obe tieto perspektívy poháňali celkový proces emancipácie individualizovaného ega, ktoré predstavuje základný stavebný kameň modernity, no osvietenská perspektíva naberala čoraz viac na dominancii a na začiatku 20. storočia sa zdalo, že všetky jemnejšie aspekty ľudskej skúsenosti ňou boli z veľkej časti vytlačené do roviny subjektívnych konštruktov bez akéhokoľvek presahu k objektívnej povahe skutočnosti. V priebehu posledných 100 rokov bola táto perspektíva v jej početných variáciách širokoplošne aplikovaná do všetkých oblastí ľudského života, počínajúc vzdelávacím systémom a vedou cez politickú a ekonomickú realitu až po individuálne sebachápanie a celkový vzťah ľudského a prírodného sveta. Paradoxne, toto obdobie, v priebehu ktorého vystúpila k svojmu najväčšiemu vplyvu, je zároveň obdobím jej postupného zostupu z prominentného postavenia. Podpísali sa na tom jednak čoraz viditeľnejšie negatívne dôsledky jej pôsobenia, voči ktorým sa aj vďaka postmodernej dekonštrukcii všetkých jej povrchových prejavov začalo prebúdzať na ľudí. Dekolonizácia, pluralizmus, feminizmus, kultúrna diverzita, inklúzia diskriminovaných minorít, zvýšenie citlivosti voči genderu, ekologické prebudenie a relativizácia absolutizujúcich naratívov, to všetko sú hlavné prejavy kriticizmu vychádzajúceho z impulzu postmoderny, poslednej vývojovej fázy modernej perspektívy sveta, ktorá vyvrcholila v uznaní zásadnej autonómie ľudskej bytosti, ako aj toho, že skutočnosť má tekutú povahu a má tendenciu zrkadliť podobu perspektívy sveta, prostredníctvom ktorej k nej pristupujeme. Dáta prístupné mysli sú jednoducho natoľko komplexné a rozmanité, že podporujú množstvo celkom odlišných koncepcií konečnej povahy skutočnosti. Hoci postmoderná dekonštrukcia má aj negatívne aspekty v podobe bezbrehej relativizácie, práve v tejto plnosti možností sa ukazuje jej hlavné pozitívum. Táto pozícia zdôrazňuje nesmierny potenciál a zodpovednosť ležiacich na každom človeku – keďže sa zdá, že ako platné možno potvrdiť veľké množstvo svetonáhľadových perspektív, hlavnou úlohou, pred ktorou dnes stojíme, je zvoliť takú sústavu perspektív, ktorá vo svojich dôsledkoch do nášho života i do života spoločnosti vnáša tie najhodnotnejšie kvality.[7] Ktoré kvality sú však tie najhodnotnejšie? Tak ako to často býva pri snahách oddialiť osudovú voľbu, aj tu sa veľká dilema zo začiatku 20. storočia vrátila, len v omnoho komplexnejšej podobe a vo vyhrotenejšom civilizačnom kontexte, pretože odkedy sa prvý raz vynorila, všetky vnútorné rozpory moderného civilizačného metanaratívu sa nesmiernym spôsobom umocnili.
Postmoderna na túto zásadnú výzvu integrovať pluralitu prítomných perspektív do zmysluplného celku podporujúceho tvárou v tvár veľkým civilizačným výzvam kapacitu rozhodne konať nedokázala konštruktívne reagovať. Výsledné vákuum viedlo k tomu, že sa veľká časť spoločnosti formovaná postmodernými hodnotami zrútila do ideologickej polarizácie postavenej na „kultúre rušenia“ a vypätom moralizovaní, ktorá viedla k novodobej explózii narcizmu a tribalizmu (voči ktorému chcela táto socio-kultúrna vrstva pôvodne bojovať).[8] Ďalšia časť spoločenského spektra šla cestou regresu do starého, už vyžitého mechanicko-materialistického civilizačného príbehu postaveného na konzume, pretože pre existenčne zneistenú myseľ je aj vyžitý a deštruktívny príbeh lepší než žiadny príbeh. V oboch týchto prípadoch je pravdepodobným dlhodobým dôsledkom celkovej životnej stratégie kolaps, ktorý nevyhnutne očakáva každý systém neschopný vyriešiť svoje rastúce vnútorné rozpory.[9] Táto situácia však zároveň vytvorila podporné podmienky pre vzostup transhumanizmu, nového ideového prúdu, ktorý dilemu modernity vyriešil odvrhnutím romantickej časti modernej psyché a plným príklonom k tej najvyhrotenejšej možnej verzii mechanického-materializmu postavenej na absolútnej viere v technológiu, počítačové algoritmy, genetické inžinierstvo a rozvoj umelej inteligencie.
Pokiaľ ide o rôzne nuansy, transhumanizmus je pestré ideologické hnutie s množstvom odnoží, za najvplyvnejšie však možno pokladať tie jeho vetvy, ktoré sú prostredníctvom dlhodobých firemných investícií podporujúcich kľúčové výskumné uzly priamo napojené na štruktúry stojace na vrchole globálnej mocenskej hierarchie, ako je napríklad Svetové ekonomické fórum.[10] Z filozofického hľadiska transhumanizmus ako celok charakterizuje rovnaký nekriticky prijímaný scientizmus, aký charakterizuje aj východiská veľkej časti vedeckej komunity.[11] Transhumanistické podanie historického vývoja je zamerané na vytvorenie lineárnej technokratickej vízie pokroku, v ktorej sa do značnej miery stráca jedinečnosť kultúr jednotlivých národov a komplexnosť civilizačných procesov sa zlieva do redukcionistického naratívu moci a kontroly opodstatňujúceho aktuálny status quo ako vrcholový triumf evolúcie. Ako najefektívnejšia cesta k prekonaniu hladu, chorôb a vojenských konfliktov je prezentovaná rastová ekonomika, ktorá podiel na blahobyte postupne rozširuje na čoraz širší okruh ľudí. Hlavná črta definujúca transhumanizmus je však predovšetkým vízia budúcnosti postavená na vedomom vylepšovaní človeka jednak v zmysle predĺženia života pomocou nanorobotov kompletne regenerujúcich ľudské telo (konečným cieľom je neobmedzené oddialenie smrti umožnené inžinierskymi zásahmi do základných štruktúr a procesov ľudského tela na genetickej úrovni) a jednak v zmysle maximalizácie „šťastia“ pre maximálne množstvo ľudí prostredníctvom manipulácie ľudského biochemického systému drogami a elektrickou stimuláciou špecifických mozgových centier zodpovedných za vylučovanie seratonínu, exytocínu a dopamínu. Pre dosiahnutie oboch týchto cieľov bude potrebný kompletný upgrade ľudského tela pomocou kybernetických implantátov vedúci k zásadnému vylepšeniu kognitívnych a emočných funkcií, neustály prístup k všetkým informačno-skúsenostným možnostiam ponúkaným online priestorom a možnosť mentálneho ovládania všetkých aspektov materiálnej reality, ktoré sú na tento online priestor napojené.[12]
To sú v kocke hlavné premisy transhumanizmu. Vykročenie týmto smerom so sebou prináša množstvo rizík, ale z pozície pohľadu transhumanizmu na vývoj je toto smerovanie nevyhnutné. Faktom je, že vývoj týmto smerom už dávno začal a je len ťažko zastaviteľný, pretože je naň napojených množstvo aspektov dnešnej civilizácie postavenej na ekonomickom raste a viere vo vedecký pokrok. Podporujú ho aj vízie budúcnosti drvivej väčšiny univerzít na svete. Odhliadnuc od vágnych zmienok o potrebe rozvoja mäkkých zručností všetky tieto vízie smerujú k štvrtej industriálnej revolúcii, ktorá je vstupným prahom do transhumanistickej budúcnosti.[13] Možnosti, ktoré v posledných rokoch priniesli posuny vo vývoji AI toto smerovanie ešte viac katalyzovali.
Tieto techno-optimistické sny a ašpirácie môžu z nezaujatého hľadiska pôsobiť mimoriadne trúfalo, no treba povedať, že v kontexte materialistickej perspektívy reality ide len o nevyhnutné dovedenie ašpirácií sekulárneho humanizmu do ich dôsledkov. Ak všetko, čo existuje, je len hmota a my – ako inteligentné a vedomé bytosti – sme v takto chápanej realite úplnou anomáliou, ak sa rozhodneme neprijať údel, ku ktorému nás takto chápaná realita determinuje, tým jediným zmysluplným východiskom z tejto existenčnej dilemy je prostredníctvom našej inteligencie a vedomia aktuálnu realitu ovládnuť a optimálne vytvoriť realitu novú – virtuálnu. To je to, čo sa z tohto hľadiska transhumanizmus celkom legitímne a konzistentne usiluje naplniť. Otázka je, či všetko, čo existuje, je naozaj iba hmota a či tým, že máme vedomie, predstavujeme naozaj len bizarnú anomáliu. Jedná sa totiž len o metafyzický predpoklad, legitímny, ale stále iba predpoklad, ktorý je potrebné brať ako hypotézu, nie ako fakt. Kritická racionalita sa pri takomto predpoklade musí pýtať, či v skutočnosti nie je aktom pýchy kozmických proporcií predpokladať, že vo vesmíre celkom chýba to, čím my, ľudské bytosti, výhonok a prejav toho istého vesmíru, tak viditeľne oplývame? Predpokladať, že časť sa nejakým radikálnym spôsobom odlišuje od celku? Stavať náš celý svetonázor na apriórnom predpoklade, že vždy, keď človek vo svete spozoruje nejaký prejav psychologickej alebo duchovnej inteligencie, akékoľvek znamenie prítomnosti vnútorného rozmeru a rozumu, akýkoľvek náznak zámerne koherentného poriadku a zrozumiteľného významu, tieto nutne musia byť chápané ako ľudské konštrukcie a projekcie, ktorých pôvod je v ľudskej mysli, no rozhodne nie vo svete? Je možné, že toto vyprázdnenie kozmu a absolútne privilegovanie človeka je tým najvyšším aktom antropomorfickej projekcie, tou najfenomenálnejšou formou ľudského sebaklamu? Čo ak moderná myseľ v dôsledku fixácie na materialistické predpoklady o povahe skutočnosti začala do celého sveta projektovať bezduchosť a bezúčelnosť?[14]
Práve s odpoveďou na tieto otázky sa pred nami odkrýva ďalší civilizačný metanaratív presahujúci limitácie postmodernej dekonštrukcie. Ten vedie cez spochybnenie mechanicko-materialistickej podstaty kozmologického rámca, na ktorom modernita, transhumanizmus, a z veľkej časti aj postmoderna (plne vymedzená snahou o jeho negáciu), vystavali svoju centrálnu identitu, a na dôslednom rozvinutí romantickej perspektívy spôsobom, ktorý zároveň integruje všetky pozitívne prvky osvietenstva a postmodernej sebareflexivity. Hoci historickí romantici samotní pre dobové limitácie nedokázali vytvoriť kozmológiu schopnú nahradiť mechanický obraz sveta alternatívou, ktorá by bola vedecká a zároveň priamo podporovala vyššie ľudské ašpirácie – preto ich impulz ostal v pozícii „protikultúry“ – nie sme zďaleka bez predstavy o tom, ako by takáto organická kozmológia a z nej vyvodená realita mohla vyzerať. Posuny, ku ktorým v 20. storočí došlo, nás jednak otvorili nesmierne bohatému spektru duchovných tradícií Západu i Východu vytvárajúcich robustný základ pre komplexnú idealisticky orientovanú perspektívu, ktorú by bolo možné vytvoriť ich tvorivou syntézou. Zároveň v priebehu tohto storočia došlo k množstvu originálnych objavov, ktoré možnosť takejto syntézy podkladajú aj vedecky. K jednej z prvých prasklín na zdanlivo nespochybniteľnej mechanickej interpretácii reality došlo priamo vo fyzike – hlavnej doméne, z ktorej mechanistická perspektíva sveta odvodzovala svoju legitimitu. Výsledkom niekoľkých revolučných prelomov, ku ktorým došlo na začiatku 20. storočia, bolo, že predstava pevnej a nemennej hmoty, ktorá určovala celé moderné chápanie povahy skutočnosti, sa vedcom doslova rozplynula pred očami. Slovami Eddingtona:
Stručne povedané, vec sa má takto. Prišli sme na to, že skúmanie vonkajšieho sveta prostredníctvom metód fyzikálnej vedy nevedie ku konkrétnej skutočnosti, ale k tienistému svetu symbolov, za ktoré pomocou týchto metód nie je možné preniknúť. S jasným presvedčením, že za ním musí existovať niečo viac, sa vraciame k nášmu východisku, ktorým je ľudské vedomie – jediné ťažisko, kde by mohlo byť možné sa dozvedieť viac. Práve tam (v bezprostrednom vnútorne prežívanom vedomí) nachádzame podnety a zjavenia celkom inej povahy než tie, ktoré sú podmienené svetom symbolov. … Fyzika jasne svedčí o tom, že jej metódy nie sú schopné preniknúť za symboly. To, čo veda zjavne nie je schopná poskytnúť, nám prináša práve naša vlastná mentálna a spirituálna prirodzenosť, ktorá sa našej mysli odhaľuje v intímnom spojení presahujúcom metódy fyziky.[15]
Toto nebola len pozícia Eddingtona. Podobný postoj zastávali aj iní pionieri modernej fyziky ako Einstein, Schrödinger, de Broglie, Pauli a ďalší. Väčšina z nich stavala na idealistickej metafyzike.[16] Platnosť klasickej fyziky týmto obratom samozrejme neskončila, jej domnelo neobmedzená pôsobnosť však prešla zásadnou redukciou – z perspektívy pôvodne ašpirujúcej na univerzálnosť sa stala prístupom platným len vo veľmi špecifickom výseku novo rozšíreného chápania skutočnosti. Na kvantovú revolúciu vo fyzike a paralelne prebiehajúcu hlbinnú revolúciu v psychológii iniciovanú Freudom a Jungom priamo nadviazala plejáda ďalších vizionárov. Či už to bola de Chardinova evolučná biológia, Whiteheadova procesuálna filozofia, Bohmova teória implicitného poriadku, Batesonova ekológia mysle, Lovelockova hypotéza Gaia, Kuhnova teória vedeckých revolúcií, McClintockova teória genetickej transpozície, Sheldrakeova teória formatívnej kauzality, Prigoginova teória disipatívnych štruktúr a fluktuačného usporiadania, Lorenzova a Feigenbaumova teória chaosu, Grofove perinatálne matrice, Hillmanova archetypálna psychológia alebo Bellov teorém nelokálnosti, všetky tieto (a mnohé ďalšie) prelomové objavy poukazovali na potrebu subtílnejšieho a sebakritickejšieho pohľadu na svet, ktorý by bol menej náchylný podliehať naivnému scientizmu, viac si uvedomoval svoje epistemologické obmedzenia a lepšie vnímal dôležitosť diferencovaného a skúsenostne podloženého ontologického rámcovania procesu vedeckého bádania.[17]
To, čo vplyv všetkých týchto prelomových čiastkových posunov oslabovalo, bola predovšetkým silná kultúrna zotrvačnosť upadajúcej modernistickej perspektívy zabarikádovanej nielen v drvivej väčšine vzdelávacích inštitúcií, ale aj v žitých hodnotových štandardoch väčšej časti laickej populácie (formovanej tými istými vzdelávacími inštitúciami). Ich viditeľnosť oslabovalo aj dekonštruktívne pôsobenie postmoderného impulzu, ktoré svojou radikálnou demokratizáciou všetkých ideí a konceptov otvorilo spoločenský priestor nesmiernej diverzite, no bez akejkoľvek mapy či návodu, ako sa v tomto informačnom pretlaku orientovať, čoho výsledkom bola skôr paralyzujúca relativizácia podporujúca fragmentáciu než autentický transdisciplinárny dialóg zameraný na hľadanie zastrešujúcich náhľadov schopných túto diverzitu integrovať do vyššej jednoty. Napriek tomu, vďaka neúnavnej tvorbe množstva systémovo orientovaných mysliteľov, holistických vedcov a aktivistov všetkých možných druhov dnes toto rozšírené chápanie tvorí pestrú, aj keď stále relatívne nesúrodú mozaiku perspektív, ktorú možno súhrnne označiť ako regeneratívna kultúra.
Jednu z prvých sociologických štúdií tohto nového fenoménu uskutočnili sociológ Paul H. Ray a psychologička Sherry R. Andersonová, ktorí vo svojej knihe The Cultural Creatives: How 50 Million People Are Changing the World opísali kľúčové charakteristiky tejto spoločenskej vrstvy: láska k prírode a hlboká starostlivosť o jej ochranu a blaho; intenzívne prežívané povedomie o rôznych celoplanetárnych environmentálnych, sociálno-kultúrnych a politických problémoch a osobná ochota angažovať sa v nich ako dobrovoľnícki aktivisti; cit pre dôležitosť rozvíjania a udržiavania prosperujúcich vzťahov prejavený v podobe zakladania rôznych komunít; intenzívny záujem o psycho-spirituálne otázky a kritický pohľad na náboženský fundamentalizmus; silná snaha o holistický prístup k rôznym systémovým problémom, ktoré sú kauzálne hlboko prepojené, a preto neriešiteľné izolovaným prístupom; metafyzický idealizmus a sklon k „big-picture-thinking“, integrácii a syntéze; túžba po sociálnej spravodlivosti oceňujúca pozitívne aspekty tradičných, moderných, ako aj postmoderných hodnôt; sklon aplikovať princípy a zákonitosti organického dizajnu pozorované v prírodnom svete na sociálne systémy atď.[18] Ďalšie hlboké priblíženie tohto fenoménu tvoreného množstvom organizácií, komunít, aktivistických sietí, podnikateľov a sociálnych inovátorov usilujúcich sa o spravodlivejšiu a zmysluplnejšiu budúcnosť podporujúcu rozkvet ľudského aj prírodného sveta, vytvoril Paul Hawken vo svojej knihe Blessed Unrest: How the Largest Social Movement in History Is Restoring Grace, Justice, and Beauty to the World, kde vzostup tejto spoločenskej vrstvy popisuje ako ozdravnú reakciu na stále vážnejšiu systémovú krízu a narastajúce utrpenie v ľudskom i prírodnom svete. Medzi hlavné charakteristiky tohto hnutia podľa neho patrí snaha o radikálnu sociálnu zmenu, premena trhovej ekonomiky a jej presun jej ťažiska z globálnej na lokálnu úroveň, posilnenie postavenia žien, aktivizmus vo všetkých oblastiach života, podpora participatívnych procesov a silné morálne prebudenie požadujúce transparentnosť v politike a nadradenosť kultúrnych hodnôt nad korporátnou hegemóniou.[19] Zrejme najaktuálnejšiu sondu predstavuje kniha Daniela Christiana Wahla, Designing Regenerative Cultures.[20]
Hoci väčšina z týchto iniciatív, smerov a prúdov sa orientuje primárne prakticky, na obnovenie zdravých horizontálnych prepojení na úrovni človek-človek, človek-spoločnosť, človek-príroda, ktoré možno metaforicky vyjadriť ako Veľká sieť života, a na spirituálnu rovinu chápanú predovšetkým ako vnútorný princíp všetkých foriem života, tie najrozpracovanejšie z nich zahŕňajú aj komplexný vertikálne orientovaný metarozmer vyjadrený metaforou Veľký reťazec bytia.[21] Najvýraznejšie tu do popredia vystupujú tri odlišné a zároveň navzájom sa prepletajúce orientácie.
Prvú z nich, neoperenialistickú, je možné stručne charakterizovať ako snahu o revitalizáciu tradičnej, vertikálne orientovanej kozmológie, Veľkého reťazca bytia, siahajúceho od anorganickej hmoty cez biologické formy až k božskej oblasti. Táto perspektíva, ktorá má v mimoeurópskych kultúrnych okruhoch množstvo ekvivalentov, bola na Západe iniciovaná Platónom, Aristotelom a Plotínom a následne bola ďalej rozvíjaná dlhou reťazou idealistov končiacou Leibnizom, Popeom a ďalšími mysliteľmi, ktorí sa v priebehu 17. a 18. storočia stavali do opozície voči nastupujúcej dominancii empiricko-racionalistického prúdu. Ako v jej starších variantoch, aj neoperennialistická perspektíva stavia na metafyzike, v ktorej transcendentný a zároveň imanentný božský princíp tvorí samotnú podstatu všetkých javov a v ktorej ten najvyšší článok ľudskej bytosti je vnímaný ako podobný alebo dokonca identický s božským prazákladom. Novým prvkom je však dynamický, progresívne orientovaný pohľad na povahu prírodnej a kultúrnej evolúcie, v ktorej tým kľúčovým prvkom je vedomie v jeho nespočetných formách, usilujúce skrze množstvo štádií a stupňov o postupné napĺňanie svojho imanentného potenciálu. Medzi hlavných predstaviteľov tejto perspektívy možno zaradiť mysliteľov ako Seyyed Hossein Nasr, Aldous Huxley, Huston Smith, Rupert Sheldrake, Allan Combs či Ken Wilber.
Druhá, pluralistická perspektíva, ktorá sa v istom zmysle vymedzuje voči neoperenializmu, je tvorená predovšetkým bohatou mozaikou hlbinno-ekologických, feministických, multikultúrnych, lokalizačných a indigénnych prúdov, ktoré sú v univerzalistických neopereniálnych kozmologických koncepciách často marginalizované. Táto orientácia zrejme najviac rezonuje s post-modernou pluralistickou epistemológiou odmietajúcou vopred dané ontologické rámce, voči ktorým kladie skôr otvorenú spirituálnu prax, zdôrazňovanie nutnosti konštantného medzináboženského a medzikultúrneho dialógu. O rozvoj tejto perspektívy sa najviac zaslúžili myslitelia ako Jacob Needleman, Jorge Ferrer, Francisco Varela alebo Humberto Maturana.
Tretí, neojungiánsky pohľad, kladie na všetkých úrovniach, naprieč celým spektrom individuálneho kognitívneho a kolektívneho historického vývoja do popredia najmä dialektiku medzi vedomím a nevedomím. Centrálne pre túto perspektívu je pnutie evokujúce klasický mýtický motív cesty hrdinu, pri ktorom sa individuálne vedomie pomaly vynára z pôvodnej, nediferencovanej jednoty s prazákladom bytia, aby sa postupne, prechádzajúc existenčne čoraz vypätejšími stavmi odlúčenia z pôvodnej matrice, zmocnilo svojho autonómneho Ja. Celý proces vrcholí zážitkom vlastnej smrti a znovuzrodenia, počas ktorého sa individuálne vedomie opätovne spojí s hlbinným prazákladom, tentoraz však s plným uchovaním vedomia Jednoty i vedomia Mnohosti. Medzi prominentných priekopníkov tejto psychologicky orientovanej perspektívy patria Jean Gebser, Stanislav Grof, Roger Walsh, Arnold Mindell, James Hillman či Richard Tarnas.
Napriek tomu, že všetky tieto prístupy sa líšia svojím fokusom i detailnosťou a komplexnosťou ich referenčných metarámcov, všetky zhodne stavajú na hlbinnom ontologickom prepojení ľudského subjektu s okolitým svetom a na kľúčovom význame sebakultivácie ako hlavnej podmienky aktivácie vyššieho ľudského tvorivého potenciálu, ktorého hlavným prejavom je postupný presun ťažiska identity z egocentrického prežívania definovaného kvalitou „mať“ na svetocentrické, kozmocentrické alebo dokonca teocentrické prežívanie definované kvalitou „byť“. Súčasťou tohto procesu je rozširovanie vedomia na čoraz širší a hlbší okruh skutočnosti a plnšie prežívanie prepojenia so všetkými bytosťami a javmi, ktoré túto realitu tvoria. Človek kultivujúci svoje prežívanie jednoducho vrastá do sveta a svet vrastá doňho. V praxi to vyzerá tak, že človek z pozície od sveta úplne oddelenej existencie prechádza cez stav, keď sa začína vnímať a prežívať ako organický výhonok sveta, až k stavu, keď realita samotná, svetová, kozmická i božská, so všetkými jej čoraz plnšie vnímanými a prežívanými prejavmi, sa javí ako organický výhonok nás samých. Slovami Emersona:
Človek je priečelím chrámu, v ktorom prebýva všetka múdrosť a všetko dobro. To, čo zvyčajne označujeme ako človek, teda jedenie, pitie alebo počítanie, podobu skutočného človeka nereprezentuje, ale skôr kriví. Vážnosť nepatrí človeku, ale jeho duši, ktorej je orgánom a ktorá, keby sa mohla slobodne prejavovať skrze jeho činy, by nás prinútila pokľaknúť v bázni. Ak vanie cez intelekt, prejavuje sa ako genialita; ak cez vôľu, je to cnosť; ak prúdi skrze pociťovanie, je to láska. Zaslepenosť intelektu začína vtedy, keď chce byť niečím sám pre seba. Slabosť vôle sa začína tam, kde sa jednotlivec stáva niečím sám pre seba. Cieľom všetkých snáh o nápravu je umožniť duši, aby sa mohla nerušene prejavovať cez všetky naše aspekty.[22]
Alebo slovami veľkého mystika, Majstra Eckharta:
Oko, ktorým vidím Boha, je to isté oko, ktorým Boh vidí mňa. Moje oko a Božie oko – to je jedno oko a jedno videnie a jedno poznanie a jedna láska.[23] … Keď sa moja a Božia vôľa tak zjednotia, že je z nej jediné jedno, rodí nebeský Otec svojho jednorodeného Syna v sebe i vo mne. … Hovorím: človečenstvo a človek nie je to isté. Človečenstvo osebe je tak vznešené, že to najvyššie na človečenstve je rovné anjelom a príbuzné božstvu. To najväčšie zjednotenie, aké mal Kristus s Otcom, to by som mohol získať, keby som odložil všetky jednotlivosti a dokázal seba samého vziať ako čisté človečenstvo.[24] … Keď som stál vo svojom počiatku, nemal som žiadneho Boha a bol som svojou vlastnou príčinou. Nič som nechcel, po ničom som netúžil, pretože som bol čistým bytím tancujúcim v pravde. Stál som, prostý Boha, prostý všetkých vecí. Až keď som z tohto stavu vystúpil a prijal svoju stvorenú bytosť, znova som mal Boha.[25]
Kľúčové pre tento typ transformačnej skúsenosti je to, že konvenčná egocentrická osobnosť prestáva byť účelom sama pre seba a stáva sa skôr prostriedkom, skrze ktorý sa do celého sveta, v skutočnom svetoobčianskom objatí, bez ohľadov na národnosť, kultúru či tradíciu rozlieva jas schopný vo všetkých javoch prírodného i kultúrneho sveta odhaľovať ich hlbšiu, imanentnú stránku prejavujúcu jedinečným spôsobom určitý aspekt transcendentného a zároveň imanentného Ducha.[26] Takéto rozšírené vnímanie má, samozrejme, zásadný dopad na sféru etiky. Ak sú totiž všetky formy života vnímané ako prejavy Ducha, potom je k nim nutné podľa toho aj pristupovať. Práve takéto poznanie je hlavným zdrojom skutočného súcitu, založeného nie na konceptuálnom chápaní, ale na reálnom prežívaní hlbokého, intímneho puta spájajúceho všetky čiastočky do jedného mohutného, vnútorným bohatstvom a tvorivosťou prekypujúceho celku.[27] Zlaté pravidlo Správaj sa voči druhým tak, ako by si chcel, aby sa druhí správali k tebe v tejto forme vedomia nemá podobu povinnosti alebo niečoho, k čomu sa je nutné premáhať. Naopak, jeho uskutočňovanie je celkom mimovoľné a prirodzené, tak ako je prirodzená žiara vychádzajúceho slnka, čo sa celkom organicky odrazí aj v novom type vzťahu k prírodnému a spoločenskému svetu. Tento posun má samozrejme aj zásadný vplyv na proces poznávania – úsilie o sebakultiváciu a očisťovanie vnútorného prežívania vedie k pozvoľnej sublimácii poznávacích schopností, čoho dôsledkom je, že pôvodne transcendentné javy začnú v individuálnom vedomí vystupovať ako javy imanentné. Práve tieto kvality sú pre úspešné prekonanie existenčných dilem a výziev dneška absolútne kľúčové.
Historické civilizácie v kritických fázach svojho vývoja často stáli na osudovej križovatke, v „bode obratu“, kde si museli vybrať medzi dvoma základnými možnosťami: stagnáciou, úpadkom alebo dokonca zánikom na jednej strane a znovuzrodením spojeným s vytvorením úplne novej identity schopnej ďalšieho vývoja na strane druhej. Existenčná gravitas spojená s celým komplexom dnešných veľkých výziev naznačuje, že v takomto bode sa nachádza aj naša civilizácia. Všetky štruktúry a inštitúcie, ktoré sme vytvorili, potrebujú hlbokú transformáciu – potrebujeme vzdelávací systém schopný rozvíjať vyšší tvorivý potenciál ľudí, kultúru spoločného riadenia sociálnej moci a spravodlivého rozdeľovania ekonomického bohatstva, poľnohospodárstvo schopné regenerovať narušený planetárny ekosystém, umenie, ktoré premení ľudské osídlenia na miesta krásy, technológie inšpirované organickými vzormi v prírode. V podstate musíme vo všetkých oblastiach ľudskej skúsenosti znovuobjaviť, čo to znamená byť človekom. Ideové rámce, hodnotové východiská a systémové inovácie ukotvené v regeneratívnej kultúre pre takéto znovuobjavenie vlastnej identity ponúkajú mimoriadne inšpiratívne možnosti. To, že sa jedná len o minoritu, nie je rozhodujúce.
Ako možno vidieť v podstate pri každom kvalitatívnom prerode, ktorým ľudstvo historicky prešlo, nové myšlienky a podnety s potenciálom stimulovať v spoločnosti pokrok a vnútorne ju naplniť zmyslom a autentickým tvorivým elánom sa spočiatku vždy nachádzajú na hodnotovej periférii väčšinovej spoločnosti, v pozícii minority. Z tohto miesta, zvyčajne za neustálych antagonistických interakcií so zástancami starých, už vyžitých štandardov, postupne presakujú hlbšie a hlbšie do epicentra a v čoraz vyššej miere sa stávajú všeobecne akceptovaným štandardom. To ide ruka v ruke s určitým riedením vitálnosti pôvodného inovatívneho impulzu, až nakoniec, v závere celého tohto procesu vrcholiaceho jeho inštitucionalizáciou, môžeme pozorovať, ako naberá obdobne dogmatickú povahu plnú antagonizmu voči všetkému novému, akou sa vyznačovali pôvodné protisily. Ako ukazuje vo svojej práci ruský sociológ Pitirim Sorokin, celé známe ľudské dejiny sú dejinami neustálych zmien poháňaných dialektickým pnutím medzi materialisticky a idealisticky orientovanými náhľadmi na svet.[28] V samotnom srdci každého z nich stála určitá koncepcia racionality, ktorá vytvárala štandardy a postupy, na základe ktorých si človek v danej dobe budoval svoj vzťah k svetu. Po tom, čo sa tá alebo oná koncepcia skutočnosti stala neadekvátnou, všetky perspektívy, ktoré na nej boli vybudované, bolo nutné poopraviť alebo priamo vyvrátiť. V každom z týchto prípadov bolo nutné vybudovať celkom novú ontológiu a epistemológiu, opätovne premyslieť a pretvoriť vzťah človeka k svetu a preformulovať celé historické sebachápanie. Vždy išlo o proces trvajúci niekoľko storočí, naplnený intenzívnou vnútornou námahou sprevádzanou vzájomnou spoluprácou tých najbrilantnejších myslí pôsobiacich v danej spoločnosti prechádzajúcej procesom premeny. Naša spoločnosť v dnešnej dobe znova opäť stojí pred takouto výzvou a hoci prekážky, ktoré blokujú možnosti takéhoto prerodu sú z kvantitatívneho hľadiska impozantné, to isté platí aj o ohniskách, z ktorých môže takýto prerod začať. Na ich strane stojí kvalita. A napriek tomu, že jej historické víťazstvá boli vždy veľmi krehké a vzostupné smerovanie bolo vždy sprevádzané viac alebo menej vážnymi pošmyknutiami, regresmi a pádmi, tvorivosť a autenticita prýštiace z kvality mali zatiaľ pri udávaní celkového smerovania vždy navrch. Ako malá súčasť veľkého ľudského dobrodružstva mám nádej, že tomu tak bude i naďalej.
L i t e r a t ú r a
BOSTROM, N. Existential Risks: Analyzing Human Extinction Scenarios and Related Hazards. Journal of Evolution and Technology [online]. 2002, roč. 9, č. 1, s. 1 – 31 [cit. 2025-10-28]. ISSN 2334-0540.
ECKHART Meister: The Complete Mystical Works of Meister Eckhart. The Crossroad Publishing Company, 2009. 589 s.
DDINGTON, Arthur Samuel. The Nature of the Physical World. Macmillan, 1929. 361 s.
EMERSON, Ralph Waldo: Essays. James Munroe & Company, 1841. 303 s..
FRANKL, Viktor Emanuel: A přesto říci životu ano. Portál. 1996. 196 s.
GEBSER, Jean. The Ever-Present Origin. Ohio University Press, 1986. 647 s.
HARARI, Noah Yuval: Sapiens. Aktuell, 2018. 424 s.
HARARI, Noah Yuval: Homo Deus. Aktuell, 2019. 400 s.
HAWKEN, Paul. Blessed Unrest: How the Largest Social Movement in History Is Restoring Grace, Justice, and Beauty to the World. Penguin Publishing Group, 2008. 194 s.
KLEIN, Naomi. The Great Reset Conspiracy Smoothie. The Intercept, 2020.
KURZWEIL, Ray: The Singularity is Near: When Humans transcend Biology. Penguin Books, 2006. 672 s.
LOVEJOY Arthur Oncken. The Great Chain of Being. Harvard University Press, 2001. 382 s.
LUKIANOFF Greg & HAIDT Jonathan: The Coddling of the American Mind. Penguin Books, 2019. 352 s.
NIETZSCHE, Friedrich: Tak pravil Zarathustra. Votobia, 1994. 378 s.
RAY, Paul Henry & ANDERSON, Sherry Ruth. The Cultural Creatives: How 50 Million People Are Changing the World. Harmony Books, 2000. 384 s.
RUSSEL Bertrand: Mysticism and Logic. Allen & Unwin, 1917. 234 s.
SHELDRAKE, Rupert: Mylné doměnky vědy. Fontána, 2014. 352 s.
SCHOPENHAUER, Arthur: The Basis of Morality. Swan Sonnenschein & Co, 1903. 285 s.
SCHWAB, Klaus: Fourth Industrial Revolution. Penguin Group, 2017. 192 s.
SOROKIN, Pitirim: Social and Cultural Dynamics: A Study of Change in Major Systems of Art, Truth, Ethics, Law and Social Relationships. Routledge, 1985. 750 s.
TAINTER, J. A.: Kolapsy složitých společností. Dokořán, 2022. 320 s.
TARNAS, Richard. Cosmos and Psyche. Viking, 2006. 592 s.
TARNAS, Richard. Vášeň západnej mysle. VSSS, 2015. 548 s.
TAYLOR, Charles. Sources of the Self. Harvard University Press, 1989. 624 s.
WAHL, Daniel Christian: Design regenerativních kultur. Inštitút Gaia, 2024. 375 s.
WILBER, Ken. Kvantové otázky. Inštitút Gaia, 2019. 219 s.
WILBER, Ken: Sex, Ecology, Spirituality: The Spirit of Evolution. Shambhala Publishers, 1995. 831 s.
P o z n á m k y
[1] TARNAS, Richard: Cosmos and Psyche. Viking, 2006, s. XIII – XIV.
[2] Pionierom v mapovaní týchto vývojových mutácií naprieč časom je Jean Gebser, ktorý vo svojom hlavnom diele The Ever-present Origin predstavil komplexnú kultúrno-historickú analýzu hlavných foriem nábožensko-filozoficko-umeleckej tvorivosti zachytených ľudským vedomím. Výsledná širokospektrálna perspektíva umožňuje nielen jasne identifikovať a pochopiť jednotlivé štruktúry vedomia, prostredníctvom ktorých sa chápali a prejavovali konkrétni historickí jednotlivci, spoločnosti alebo celé kultúry, ale aj pomôcť pri uvedomení obmedzení dnes dominantnej štruktúry. Zároveň jasne identifikuje autenticky nové impulzy vedúce k zmysluplnej budúcnosti. Pozri GEBSER, Jean: The Ever-Present Origin. Ohio University Press, 1986.
[3] Kľúčová pre pochopenie týchto dvoch kultúrnych prúdov je ich hlbinná komplementarita. K jej uvedomeniu však na teoretickej ani praktickej úrovni nedošlo, naopak, ich špecifický charakter u každého z nich viedol k vytvoreniu vysoko relevantnej, no vo vzťahu k svojmu protipólu celkom divergentnej interpretácie sveta a ľudského miesta v ňom. Práve absencia prepojenia medzi týmito dvoma prúdmi predstavuje jeden z hlavných zdrojov rozporov a kontrastov charakterizujúcich dnešnú modernú psyché, polapenú v hlboko dichotomizovanom prežívaní sveta. Prenikavú analýzu vzťahu týchto dvoch koreňov dnešnej európskej identity môžeme nájsť v diele Charlesa Taylora, Sources of the Self (pozri: TAYLOR, Charles: Sources of the Self. Harvard University Press, 1989, s. 393 – 418) aj v diele už spomínaného Richarda Tarnasa, Vášeň západnej mysle (pozri: TARNAS, Richard: Vášeň západnej mysle. VSSS, 2015, s. 361 – 387).
[4] NIETZSCHE, Friedrich: Tak pravil Zarathustra. Votobia, 1994, s. 11 – 13.
[5] RUSSEL, Bertrand: Mysticism and Logic. Allen & Unwin, 1917, s. 46.
[6] Ako ukázal Nietzscheho osud aj vývoj myslenia existenciálnych filozofov ako Sartre alebo Camus, ktorí sa pokúšali stavať príbytok ľudskej duše na pevných základoch nepoddajného zúfalstva, bez zásadnej zmeny metarámca, v ktorom je táto dilema ukotvená, je v nej možné zotrvávať len za cenu upadnutia do šialenstva, cynizmu alebo nihilizmu. Opačné východisko z tejto existenciálnej dilemy v podobe potvrdenia vyššieho zmyslu ako aktu vedomej individuálnej voľby možno vidieť v diele zakladateľa logoterapeutickej psychologickej školy Viktora Frankla: „Člověku lze vzít všechno kromě jediné věci: poslední z lidských svobod – zvolit si svůj postoj v jakýchkoli okolnostech, zvolit si svou vlastní cestu.“ Kapacita k voľbe zmyslu u tohto existenciálneho mysliteľa bola však explicitne podporená jeho vnímaním hlbinného poriadku sveta, ktoré stavalo na pozitívne prežívanom náboženskom metarámci: „Duchovní svoboda člověka, kterou mu nelze až do posledního dechu vzít, mu také až do posledního dechu dává příležitost uspořádat svůj život smysluplně.“ (pozri: FRANKL, Viktor Emanuel: A přesto říct životu ano. Portál. 1996, s. 78).
[7] TARNAS, Richard: Vášeň západnej mysle. VSSS, 2015, s. 391 – 396.
[8] LUKIANOFF Greg & HAIDT Jonathan: The Coddling of the American Mind. Penguin Books, 2019, s. 58 – 60.
[9] Joseph Tainter tvrdí, že udržateľnosť alebo kolaps spoločností závisí od schopnosti ich inštitúcií pružne riešiť problémy a že spoločnosti kolabujú, keď miera sociálnej komplexnosti a energetických nárokov dosiahne hranicu, ktorej prekročením vedú snahy o ich adekvátne pokrytie k čoraz nižšej návratnosti (pozri: TAINTER, Joseph Anthony: Kolapsy složitých společností. Dokořán, 2022, s. 258 – 261). Na to, že naša civilizácia má k tomuto bodu veľmi blízko, upozorňuje množstvo odborníkov, pozri napríklad: BOSTROM, Nick: Existential Risks: Analyzing Human Extinction Scenarios and Related Hazards. In: Journal of Evolution and Technology. 2002, roč. 9, č. 1, s. 1 – 31.
[10] Svetové ekonomické fórum sa z formálneho hľadiska prezentuje ako think-tank autenticky hľadajúci cesty k „udržateľnej budúcnosti“. Ako však Naomi Klein správne poukazuje (KLEIN, Naomi. The Great Reset Conspiracy Smoothie. The Intercept, 2020), dlhodobý charakter pôsobenia tejto platformy spájajúcej najbohatších a najmocnejších ľudí na svete naznačujú, že ide skôr o pokus zamaskovať tú najtvrdšiu formu kapitalizmus za sofistikovanú agendu založenú na technokracii a ilúzii „zeleného rastu“ so silným potenciálom zachovať existujúci mocenský status quo a radikálne obmedziť individuálnu slobodu. Transhumanistické idey tvoria zásadnú časť prezentovaného naratívu.
[11] Scientizmus stavia na naratíve, podľa ktorého sa moderná vedecká metóda neriadi žiadnymi dogmami a vedecké poznávanie sveta je postavené na pokornom uznávaní ľudskej nevedomosti. Táto proklamovaná pokora je však v skutočnosti len pózou. U drvivej väčšiny vedcov vo vedeckej komunite je vedecké poznávanie podriadené dogmám tvoreným nekriticky prijímanou materialistickou ideológiou, ktorou je rámcovaný celý proces poznávania a ktorá vonkajší aj vnútorný rozmer poznávania selektívne filtruje od všetkých javov a kvalít, ktoré sa tejto ideológii vymykajú. Medzi subjektívnym ľudským Ja a objektívnym vonkajším svetom je podľa nej zásadný predel. Svet sám osebe je tvorený len mechanickou a bezúčelnou hmotou, ovládanou náhodou a pôsobením základných síl fyziky: gravitácie, elektromagnetizmu, slabej a silnej nukleárnej sily. Prírodná evolúcia nemá z vedeckého hľadiska žiadny účel a kontinuálne zmeny organických foriem nesledujú žiadny inteligentný zámer. To isté platí aj o ľudských dejinách, ktoré sú videné ako chaotický systém ovládaný náhodou a sebectvom, kde nič nenasvedčuje v prospech pôsobenia nejakého vyššieho účelu. Človek samotný je len inteligentné zviera determinované genetikou. S tým súvisí aj hedonisticky orientovaná etika – z biologickej perspektívy nie je nič neprirodzené. Všetko, čo je možné, je zároveň prirodzené. Všetko, čo je príjemné, je dobré a teda dobré je všetko to, čo je príjemné (pozri: HARARI, Noah Yuval: Sapiens. Aktuell, 2018, s. 129 a s. 191, ale aj HARARI, Noah Yuval: Homo Deus. Aktuell, 2019, s. 121 – 123). Pre komplexnú kritiku kontaminácie vedeckého bádania takto naivne postavenými predpokladmi pozri napríklad: SHELDRAKE, Rupert: Mylné doměnky vědy. Fontána, 2014.
[12] Pre vhľad do tohto kultúrneho spektra a hlbšie pochopenie jeho civilizačných implikácií pozri: HARARI, Noah Yuval: Sapiens. Aktuell, 2018 a HARARI, Noah Yuval: Homo Deus. Aktuell, 2019, ale aj KURZWEIL, Ray: The Singularity is Near: When Humans transcend Biology. Penguin Books, 2006.
[13] Posun vo vzťahu človeka a technológie, ku ktorému riaditeľ Svetového ekonomického fóra Klaus Schwab vyzýva vo svojej knihe Fourth Industrial Revolution, je subtílny, ale zásadný: „Technology is not an exogenous force over which we have no control. We are not constrained by a binary choice between ‘accept and live with it’ and ‘reject and live without it’. Instead, take dramatic technological change as an invitation to reflect about who we are and how we see the world.“ Technológia je tu predstavená nie ako nástroj, ale ako prostriedok formovania povahy toho, čo to znamená byť človekom, čo je premisa, ktorá svoju plnú formu našla práve v transhumanizme (pozri: SCHWAB, Klaus: Fourth Industrial Revolution. Penguin Group, 2017, s. 9 – 10).
[14] TARNAS, Richard: Cosmos and Psyche. Viking, 2006, s. 33 – 35.
[15] EDDINGTON, Arthur Samuel. The Nature of the Physical World. Macmillan, 1929, s. 282.
[16] WILBER, Ken. Kvantové otázky. Inštitút Gaia, 2019.
[17] TARNAS, Richard. Vášeň západnej mysle. VSSS, 2015, s. 397.
[18] RAY, Paul Henry & ANDERSON, Sherry Ruth: The Cultural Creatives: How 50 Million People Are Changing the World. Harmony Books, 2000.
[19] HAWKEN, Paul: Blessed Unrest: How the Largest Social Movement in History Is Restoring Grace, Justice, and Beauty to the World. Penguin Publishing Group, 2008.
[20] WAHL, Daniel Christian: Design regenerativních kultur. Inštitút Gaia, 2024.
[21] Historické metamorfózy tejto perspektívy, podľa ktorej je celá skutočnosť, od základnej subatomárnej roviny až po najvyššie sféry plné božského majestátu, zložená z rôznych poriadkov hierarchicky utkaného bytia preniknutého tvorivou inteligenciou, kde tie vyššie a komplexnejšie stupne prenikajú, organizujú a povznášajú tie nižšie, brilantne popisuje A. O. Lovejoy vo svojej dnes už klasickej knihe The Great Chain of Being (LOVEJOY, Arthur Oncken: The Great Chain of Being. Harvard University Press, 2001).
[22] EMERSON, Ralph Waldo: Selected Prose and Poetry. Rinehart & Company, 1959, s. 96.
[23] ECKHART Meister: The Essential Sermons, Commentaries, Treatises and Defense. Paulist Press. 1981, s. 180 – 187.
[24] ECKHART Meister: The Essential Sermons, Commentaries, Treatises and Defense. Paulist Press. 1981, s. 271 – 278.
[25] ECKHART Meister: Sermons and Treatises, Vol. I. Element Books, 1979, s. 200 – 206.
[26] WILBER, Ken: Sex, Ecology, Spirituality: The Spirit of Evolution. Shambhala Publishers, 1995, s. 279 – 285.
[27] Schopenhauer o tejto participatívnej kapacite premosťujúcej predel medzi subjektom a okolitým svetom hovorí: „…súcit – inak povedané, bezprostredná účasť na utrpení druhého, … vedúca k sympatetickej pomoci v snahe o jeho zmiernenie či odstránenie … možno pokladať za základ spravodlivého konania a skutočnej láskavosti. Pokiaľ konanie vychádza z tohto zdroja, má morálnu hodnotu. Konanie vychádzajúce z nejakého iného motívu ju nemá. Akonáhle sa vo mne tento súcit v dôsledku utrpenia druhého prebudí, jeho dobro mi leží bezprostredne na srdci – tým istým spôsobom, hoci nie vždy v rovnakej miere, ako mi inak leží na srdci moje vlastné dobro. Predel medzi druhým a mnou už nie je absolútny. To je niečo skutočne podivuhodné, ba záhadné. Ide o veľké tajomstvo etiky, o jej základný fenomén a hraničný bod. … Vidíme tu totiž, že stena oddelenosti, ktorá podľa prirodzeného rozumu jedno bytie celkom oddeľuje od bytia druhého, sa tu rozpadá, pretože ego sa v istom zmysle identifikuje s niečím, čo ním nie je. Metafyzické vysvetlenie tohto javu by som chcel nateraz nechať bokom, no ak sa ukáže, že spravodlivé konanie a skutočná láskavosť vyvierajú z tohto metafyzického zdroja … potvrdí sa tým, že základ pravej morálky spočíva v ľudskej prirodzenosti ako takej.“ (SCHOPENHAUER, Arthur: The Basis of Morality. Swan Sonnenschein & Co, 1903, s. 169 – 171.)
[28] SOROKIN, Pitirim: Social and Cultural Dynamics: A Study of Change in Major Systems of Art, Truth, Ethics, Law and Social Relationships. Routledge, 1985.
Vladimír Lobotka
Katedra kulturológie FF UKF v Nitre
Hodžova 1
949 01 Nitra
e-mail: vladobotka@gmail.com