Beata Jablonská: Zbrane. Krajina. Domov [Weapons. Landscape. Home]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 1.
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Mnohí ukrajinskí umelci a umelkyne sa v čase ruského vpádu do ich krajiny pýtali, či má zmysel, v stave neustáleho nebezpečenstva, neutíchajúcich správ z frontu, bombardovania a výpadkov elektriny, tvoriť umenie. Ohrozenie života diktuje predsa iné priority. Čas však ukázal, že umenie má na rozdiel od správ v novinách či televíznych reportáží iný rozmer. Je o pohľade na veci zvnútra a prezentovaní skúsenosti ľudí, ktorú prekladá do jazyka symbolov a metafor.
To, že aj publiku bez vojnovej skúsenosti treba sprostredkovať príležitosť stretnúť sa s radikálne odlišnou životnou situáciou, si uvedomili pedagogičky a pedagógovia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a ponúkli ukrajinským kolegom z Lvivskej národnej akadémie umenia zapojiť sa do výstavného programu akademickej galérie Médium. VŠVU ihneď po invázii ruských vojsk podala pomocnú ruku viacerým ukrajinským vysokým umeleckým školám. Postupne sa pomoc zmenila na rôzne podoby spoluprác, kde práve študijné stáže a výstavné projekty zastali dôležité miesto v potrebe bližšieho spoznávania sa. Prvým takýmto výstavným projektom bola výstava Zbrane. Krajina. Domov, predstavujúca tvorbu deviatich absolventiek a absolventov Lvivskej akadémie, v kurátorstve ich pedagógov z Katedry súčasných umeleckých praktík Daryny Skrynnyk-Myska a Mykhayla Barabasha. Kurátori výstavy v predstavení konceptu výstavy zdôraznili, že „je dôležité ukázať, ako dnes ukrajinskí mladí ľudia prostredníctvom umenia uvažujú o svojej krajine, o prírode či domove. Viacerí pochádzajú z regiónov, kde ich rodiny prišli o svoje rodinné domy, a ich diela reflektujú, ako to prežívajú.“[1] Kolektívnu skúsenosť mladých umelkýň a umelcov, ktorí celý svoj detský a tínedžerský život prežili v krajine skúšanej vojnovými konfliktmi, rozdelili kurátori do troch výstavných celkov, tak ako stojí aj v názve výstavy: Zbrane. Krajina. Domov. Zbrane sa stali bežným a desivým detailom každodennosti. Krajina, územie meniacim sa na bojisko, sa stala traumatizovaným priestorom. Domov je už len krehkou štruktúrou, ktorú treba chrániť a po strate znovu objavovať, trebárs iba v sebe samom. Výstava postavená na týchto tematických líniách pomohla nielen jednotlivé diela prepojiť a zmazať ich možné hranice, aké môžu vznikať medzi mediálne rozdielnymi dielami, pracujúcimi s dokumentárnymi stopami, metaforickými gestami alebo symbolickými obrazmi.
Anastasii Trykozovej priniesol otec, slúžiacim na fronte v ozbrojených silách, nábojnice. Inšpirovali ju k vymodelovaniu „textových“ nábojníc z papierovej hmoty, zo strán zbierok poézie Alexandra Puškina. Systematické ostreľovanie ukrajinských miest pomocou delostrelectva, balistických rakiet a dronov má za následok nespočetné množstvo civilných obetí a zničenie kritickej infraštruktúry. Život medzi sirénami a protileteckými krytmi sa stal každodennou realitou. A ruská kultúra je tiež potencionálnou zbraňou. Rusko používa svoju kultúru ako nenápadný a skrytý nástroj nadvlády, ovplyvňujúci svetonázor a hodnoty generácií. Ruský literárny diskurz bol po dlhé roky nástrojom podmaňovania si kolonizovaných národov, vrátane Ukrajincov a Ukrajiniek. Nábojnice Anastasie Trykozovej svedčia a zároveň varujú – tam, kde sa objaví ruská kultúra, následne prichádza ruská armáda.
Osobná skúsenosť s vojnou je pretavená aj do série fotografií Nerozpoznané objekty, ktoré na prvý pohľad nemajú s vojnou nič spoločné. Sú na nich rôzne kovové objekty, ktorých funkcia je pre mnohých nejasná. Olha Kobryn ich „nasvietila“ a vložila do svetelných boxov ako vzácne muzeálne exponáty, no v skutočnosti ide o súčasť zbraní – poistky protitankových mín. V sprievodnom texte k dielu uviedla: „V lete 2022 sa môj kamarát, príslušník ozbrojených síl, vrátil z lymanského frontu a priniesol mi odtiaľ niekoľko takýchto „suvenírov“. Pracoval ako ženista a boli súčasťou jeho každodennej rutiny“.
Anastasiia Ion z Bachmutu sa vo svojej videoinštalácii pýta, či bude zakaždým nútená v dôsledku násilia opúšťať svoj dom. Prostredníctvom nahratých rozhovorov s príslušníčkami svojej rodiny reflektuje traumatickú skúsenosť vynúteného opúšťania domova – čo je spoločné pre mnohé generácie ukrajinských rodín už od čias sovietskeho teroru. Jednotlivé príbehy sú rozpovedané cez obrazy vecí zo stratených domovov, z ktorých zostali len spomienky.
Tvorba Sofiie Kozlovej sa po invázii radikálne zmenila. Založila dobrovoľnícke centrum na výrobu maskovacích sietí, ktoré vedie dodnes. Vo svojej aktuálnej tvorbe reflektuje vlastnú dobrovoľnícku prácu, kde „vedľajším“ výsledkom sú fotografické koláže Línie horizontu. Aby maskovacie siete v teréne plnili svoju funkciu, musia mať správnu farbu. Preto žiada vojakov z frontovej línie, aby jej posielali fotky terénu, pre ktorý siete pripravujú. Podľa nich vyberá a určuje vhodné farby sietí. Postupne si takto vytvára katalógy krajinných terénov, z pôvodne funkčnej pomôcky buduje dokument premeny ničeného územia.[2]
Vojna na Ukrajine trvá už od roku 2014. Väčšina autorov a autoriek tejto výstavy nastupovala do prvých ročníkov školy práve v čase jej vypuknutia a na akadémiu umení vstúpila počas plnohodnotnej invázie. Pre generáciu mladých umelcov a umelkýň, ktorí práve študovali umenie, to bola po vojne na Donbase už druhá vojna v ich živote. S vojnou prakticky vyrástli, no razancia ruskej invázie nanovo zadefinovala to, ako a prečo robia umenie. Ide o generáciu, ktorej vedomie a umelecký hlas sa formovali v podmienkach neustálej hrozby. Ako zdôrazňujú kurátori výstavy: „Vojna je pre nich vnútornou krajinou, ich životy od detstva definuje vojna.“ Deväť vystavených príbehov vytvorilo mnohovrstevnatý portrét ich odolnosti a veľkej časti ukrajinskej spoločnosti. Pozvalo domáceho návštevníka k zamysleniu nad tým, ako si zachovať ľudskosť v čase radikálnej neistoty. Aj napriek umeleckému jazyku, fragmenty reality, síce prenesené do umeleckej sféry, aj tak nadobudli silu nepopierateľného dôkazu – dôkazu o agresii, koloniálnej politike, genocíde a ekocíde a nekonečných spôsobov ničenia.
Informácie k výstave:
Zbrane. Krajina. Domov. Зброя. Пейзаж. Дім. Výstava ukrajinských umelkýň a umelcov venovaná štvrtému výročiu ruskej invázie na Ukrajine. Projekt predstavuje diela absolventiek a absolventov Katedry aktuálnych umeleckých praktík Ľvovskej národnej akadémie umení, ktorí prostredníctvom umenia reflektujú skúsenosti života vo vojne.
Trvanie výstavy: 30. 1. – 1. 3. 2026.
Umelci a umelkyne: Anastasiia Ion, Olha Kobryn, Sofiia Kozlova, Iryna Priakhina, Kateryna Pokora, Stanislav Semenyuk, Anastasiia Trykoz, Illia Turyhin, Khrystyna Silivon.
Kurátorský tím: Mykhaylo Barabash, Daryna Skrynnyk-Myska
Miesto: galéria Medium
Výstava je výsledkom niekoľkoročnej spolupráce partnerských škôl: Vysokej školy výtvarných umení a dizajnu v Bratislave (Ateliér „Fotografia, realita, konštrukcia“, Katedra teórie a dejín umenia, Medzinárodné oddelenie) s podporou prorektora pre medzinárodnú spoluprácu Marcela Benčíka a Ľvovskej národnej akadémie umení (Katedra súčasných umeleckých praktík).
Reprodukcie k textu:
1. Illia Turyhin
Zástava
video, 2023
2. Stanislav Semenjuk
Tu je a nie je.
Video, 2022
3. Olya Kobryn
Nerozpoznané objekty, 2024 – 2026
Fotografia, light-box, 2024
4. Olha Kobryn: Nerozpoznané objekty, 2024 – 2026
Papierové objekty
5. Sofia Kozlova: Línie horizontu, 2024 – 2025
fotografia
P o z n á m k y
[1] Daryna Skrynnyk-Myska, Mykhayl Barabash Zbrane. Krajina. Domov Зброя. Пейзаж. Дім, Galéria Médium. 30. 1. – 1. 3. 2026, sprievodné materiály k výstave.
[2] Smutnou súčasťou tohto projektu je aj to, že jednu z fotografií z frontu poslal Sofii aj jej priateľ Vladyslav „Frenchie“ Kalan, ktorého vlani na fronte zabili. Mal len 24 rokov. In: Daryna Skrynnyk-Myska, Mykhayl Barabash: Zbrane. Krajina. Domov. Зброя. Пейзаж. Дім, Galéria Médium. 30. 1. – 1. 3. 2026, sprievodné materiály k výstave.
Mgr. Beata Jablonská, PhD.
Katedra teórie a dejín umenia
VŠVU
Hviezdoslavovo nám. 18
Bratislava
e-mail: jablonska@vsvu.sk
