Eugen Zeleňák: O národe, kultúrnosti a bedákaní [On nation, culture and lamentation]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 1. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Pes na ceste. Slovenské národné divadlo. Adaptácia: Dušan D. Pařízek, réžia: Dušan D. Pařízek, dramaturgia: Miriam Kičiňová, Mário Drgoňa. (Predstavenia: Slovenské komorné divadlo Martin 19. 6. 2025 a Slovenské národné divadlo Bratislava 14. 12. 2025)
„Thomas Bernhard […] to sú, keď sa to tak vezme, vlastne dve krstné mená. A ani nie celkom obyčajné, skôr také aristokratické, do medzinárodnej lepšej spoločnosti.“ „Thomas Bernhard je môj najobľúbenejší neobľúbený spisovateľ.“
„[…] nebudem sebou, Iksom Ypsilonom, hoci také meno stojí na plagátiku. Budem Slovákom. To nie je výčitka, iba konštatovanie.“ „Nemal som im to za zlé, bolo prirodzené, že som bol pre nich Slovákom – v Zambii alebo Singapure by som bol zasa Európanom a na Mesiaci jednoducho človekom. Nesťažujem sa, ani náhodou, naopak. Správali sa ku mne vľúdne ako k niekomu, kto za svoje postihnutie možno ani celkom nemôže.“ „Ale o tom, že by som mohol žiť inde, som neuvažoval. Zvykol som si na svojich slovenských spoluobčanov, ba naučil som sa s nimi splývať. Inými slovami, zvykol som si byť Slovákom.“
„[…] s národnosťou sa nerodíme, národnosť sa získava.“ „Najnárodnejšie, podľa mňa, sú asociácie a reflexy, ktoré sa nám vybavia pri určitom slove alebo situácii. Požiadajú nás, aby sme ukázali prst, a my sa hneď bojíme, že budú chcieť celú ruku.“
„Zato Rakúšania ako jednotlivci a Rakúsko ako krajina i štát od neho dostávajú zabrať na každom kroku. Nemyslím, že by bol proti nim zvlášť zaujatý, jednoducho na Rakúšanov narážal najčastejšie – keby sa ustavične potkýnal o Slovákov, určite by ho srali ešte viac. Thomas Bernhard je totiž trvale nasraný. Berie svet ako osobnú urážku.“
„Konferencia bola akýmsi zoznamovacím večierkom – pozvali si na ňu zástupcov zo všetkých východoeurópskych, po novom postkomunistických krajín a vyjadrili potešenie, že nás konečne spoznávajú, akoby sme prileteli z inej planéty. […] Usporiadatelia sa s pôvabným rumencom na lícach priznali, že o našich kultúrach toho veľa nevedia, a tvárili sa, že ich to mrzí, hoci všetko naokolo svedčilo, že sa bez nich výborne zaobišli. […] ako môže niekomu chýbať to, o čom nevie?“ „Priznám sa, pri týchto zahraničných výpravách ma často trápili pochybnosti, či som pravým, rýdzim Slovákom – nielen Slovákom ex offo, ale aj an sich.“[1]
Na webstránke festivalu Dotyky a spojenia sa o tejto oceňovanej (Dosky 2024 za najlepšiu réžiu a inscenáciu sezóny) hre režiséra Dušana D. Pařízka dočítame: „Pes na ceste je divadelnou esejou, ktorá s iróniou a nadhľadom skúma slovenskú povahu a kultúrnu identitu. Nejde však o fňukanie nad našou nedostatočnosťou. Je to odvážny útok na naše vlastenectvo, premýšľanie o tom, čo definuje slovenskosť či všeobecne, čo formuje identitu človeka, ktorý sa narodí ako súčasť malej krajiny. Všetky bolestivo pomenované pravdy však vychádzajú z hlboko zakorenenej lásky k tejto krajine.“[2]
Ide tu o adaptáciu novely Pavla Vilikovského Pes na ceste. Príbeh vydavateľského redaktora Iks Ypsilona, ktorý je popretkávaný úvahami a postrehmi hlavne o Slovákoch, o malých národoch, o ľuďoch a o živote. Na prvý pohľad to celé nemôže nič spojiť do kompaktného celku, na prvý pohľad z toho nemôže byť silný príbeh, silné predstavenie. Veď kto je zvedavý na mudrovačky a zjednodušujúce súdy o slovenskosti, o podstate národa, o povahe a stereotypoch, o neduhoch. A to všetko ešte podopĺňané krátkymi epizódami zo života nudného redaktora, útržkami poprevratovej atmosféry. Veď to nemôže pasovať, musí to byť len skákavý chaos. A predsa. Dokonalý súlad, zábava a pravda. Inteligentné scénky a zamrazenie. Všetko to dokopy dáva zmysel. Otvára oči, núti sa zasmiať aj zahanbiť.
Redaktor Iks Ypsilon a jeho úvahy, zážitky a rozprávanie sú rozdelené zväčša medzi všetkých štyroch hercov: Robert Roth, Alexander Bárta, Richard Stanke a Ľuboš Kostolný. Mimochodom, každý z nich je presvedčivý jednotlivo a výborní sú aj dokopy. Na pozadí návštevy Rakúska, asi niekedy po páde komunizmu, sa dozvedáme nielen to, že sme exoti pre západniarov, ale aj to, čo sme zač. Malý národ, ohybný národ, národ s rôznymi stereotypmi. Viem, všetky zjednodušenia sú pravdivé a nepravdivé zároveň, takže niekoho možno niečo pobúri, ale rovnako tak osvieti. Ohýbame chrbát, keď treba? Vyhovárame sa na to, že za veci nemôžeme? Ale predovšetkým, veľmi radi bedákame. Bedákanie je to, čo nás baví a hlavne tých, ktorí ani tak nemajú prečo bedákať.
Počas predstavenia sa veľa dozvieme o nás, o vzťahu redaktora k sebe, k svojmu národu, k starnutiu, k Thomasovi Bernhardovi. Ale okrem jednotlivých monológov, dialógov, hádok a polemík sa predstavenie odvíja aj na pozadí viacerých príbehov. Redaktor stretne postaršiu pani Margarethe. Ľuboš Kostelný si oblieka odvážny „ženský spirit“ a koketne rozbehne interakciu s redaktorom, ktorá nemôže skončiť dobre. V inej časti hry nám zase Dušan a Gabo, kultúrni pracovníci plávajúci striedajúcimi sa režimami, ukážu, akí naozaj sme. Ale tiež, aké je to ťažké prezliekať kabáty. Máme nimi pohŕdať? Nie nutne. Môžeme, ale ako si tým pomôžeme? Jednoducho to tak je. Režimy sa menia, ľudia sa menia, prepisujú seba, svoje názory a svoje životy. Urobil som niečo zlé? Čo už, spätne to predstavím v inom svetle. Zlyhal som? Stáva sa. Čo keby som radšej hovoril o tom, čo sa mi podarilo?
Jedným z vrcholov predstavenia je hulákajúce kydanie Ľuboša Kostelného. Na úvod neškodné a možno zábavné nadávanie Slovákom sa mení na erupciu pravdy pokrývajúcu naše slabosti a chyby. Sprvu sranda, neskôr mrazenie. Kostelný neostáva na pódiu. Vbehne medzi divákov, v Národnom divadle dokonca preskakuje medzi ich sedačkami a osočuje nás. Ozdobne a sofistikovane nadáva Slovákom, uráža ich a zároveň ich presne opisuje.
Na javisku sa toho počas dvoch hodín udeje veľa. Zdanlivo nudná, miestami intelektuálska a hnidopišská úvaha odsýpa. Na viacerých úrovniach. Premyslená scéna, premietanie z meotaru, hra s tieňmi, trhanie „plátien“, zmeny postáv, cross-casting, krátke príbehy, interakcia s divákmi, ale hlavne drsné dumanie o nás, o Slovákoch, o ľuďoch. Sme Slováci. Je však národ to, čo nás definuje? Nie je to len konštrukt? Nie je to niečo menej podstatné ako naša individualita? Možno áno, možno nie. Na pozadí interakcie Iks Ypsilona so zahraničím si toho dokážeme uvedomiť veľa. Hlavne pri strete s iným si bolestne všimneme, čo sme zač. Vieme to zvládnuť? Nebolo by nám lepšie sa zakukliť a izolovať? Alebo by sme sa i tak dokázali vnímať ako tí, ktorí ohnú chrbát a následne bedákajú?
Výborné predstavenie o neľahkej téme. S výnimočnými hercami.
P o z n á m k y
[1] Ukážky z práce Pavel Vilikovský, Pes na ceste, 2010.
[2] Z webstránky festivalu Dotyky a spojenia (https://www.dotykyaspojenia.sk).
Eugen Zeleňák