Roman Pikulík: Hráčov sprievodca (post)históriou [A Player’s Guide to (Post)History]. In: Ostium, vol. 22, 2026, no. 1. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Andreas Ströhl: Vilém Flusser (1920 – 1991): Fenomenologie komunikace. Preklad Zuzana Jürgens a Jana Vymazalová. Praha: Argo, 2016. 252 s.
Naša každodennosť nás častokrát zahlcuje záplavou obrazových správ. Mnohovrstvové krízy doma aj vo svete môžu naše vedomie, ktoré sa snaží zostať informované, pretransformovať na starý televízor zrniaci stresom a únavou.[1] V tejto ťaživej atmosfére nám môžu veľmi ľahko uniknúť formy a podoby vnímania týchto obrazových správ. V západných spoločnostiach sa k nám správy a informácie čoraz nástojčivejšie dostávajú pomocou displejov a pútačov. To, čo vidíme, je čím ďalej tým závislejšie na bázach technológií.
Mysliteľ českého pôvodu a svetobežníckeho ducha, Vilém Flusser, patril k tým, ktorí už v priebehu dvadsiateho storočia vo svojich esejach a prednáškach načrtával reflexiu technologických obrazov a telematickej spoločnosti. Jeho reflexie sa vyznačujú tým, že technologické obrazy neoslavujú ako všeliek, keďže presne poukazujú na ich nedostatky a tendencie stávať sa náhradou priamej skúsenosti. Na druhej strane nie sú kategorickým odmietnutím, technologické obrazy môžu priniesť do spoločnosti nové prepojenia, ktoré kvalitatívne premenia zmysel jej spoluúčastníkov. Dôjde totiž k rozšíreniu možností rozprávať sa, t. j. viesť dialóg s tými, ktorých by sme bez pomoci technologických obrazov nevnímali. Ľudia dostanú vďaka technologickým obrazom možnosť kvalitatívne rozširovať zmysel svojej existencie.[2] Recepcia týchto reflexií a prednášok je však komplikovaná ich roztrúsením po stránkach časopisov, ako aj eklektickým chápaním metódy, ktorú používal. Fenomenológia, klasicky nazeraná ako návrat k veciam samým, ako čistá veda u Flussera dostáva impulzy z existenciálnej a estetickej roviny, ako aj preberaním čŕt teórie informácie Clauda Shannona. Vznikajú tak jedinečné technicko-informačno-teoretické analýzy.[3]
Andreas Ströhl v monografií, ktorá nesie meno tohto mysliteľa, predložil systematickú interpretáciu Flusserovho myslenia spolu s autobiografiou, ktorá je sine qua non pochopenia Flusserovej životnej skúsenosti nomádickosti a bezodna, na ktorých, ako Ströhl ukazuje, Flusser zakladá svoje chápanie emancipácie a slobody (s. 90). Predložená monografia nie je však iba systematickou cestou flusseriánskymi konceptami, ktorá by bola rámcovaná životnou skúsenosťou autora. Koncepty technologických obrazov a telematickej spoločnosti obvykle vedú interpretátorov k tomu, že Flussera priraďujú k teoretikom médií, ako sú McLuhan či Inis, a k zdôrazňovaniu tém médií. Ströhl v predloženom diele dokazuje, že Flusserovo myslenie a teoretizovanie sa pohybuje najmä v rámci kultúry a fenomenológie, ktoré tvoria organický celok, pretože Flusser trvá na rovnocennom hodnotení oblastí umenia a techniky skrze pojem gréckeho techné (s. 41). Dôvod toho Ströhl sleduje až k Flusserovmu pôvodu. Ako syn z učiteľskej rodiny, poznal Flusser už od mladého veku Kantove Prologomena a prostredie Prahy 20. stor., v ktorej vyrastal a čo ho vystavilo rôznorodým vplyvom. Ströhl ho preto vidí v rámci bohatého židovsko-česko-nemeckého kultúrneho prostredia v tvorivom dialógu s autormi ako Martin Buber, Edmund Husserl či Franz Kafka. Podľa Ströhla pôsobilo toto prostredie na Flussera v dvoch smeroch: na jednej strane vplyv Kabaly a mysticizmu, čo sa prejavilo v citlivosti na symboliku, ktorá sa prejavila napríklad vo Flusserovom diele Príbeh diabla. Na druhej strane však vníma aj prichádzajúce svetlo kinematiky a humanistickú myšlienku technologického vývoja, ktorý umožní vytvorenie mechanickej bábky, čo nás odbremení od práce nedôstojnej pre človeka. Budeme teda mať viac času na kultivovanie vied, snahu o tvz. triezvu večnosť logiky, techniky a realizmu. Ströhl dokladá Flusserove skoré štúdiá jeho autobiografickou poznámkou, podľa ktorej boli malé dejiny Prahy napätím, zápasom medzi prikázaním a duchom (s. 21 – 22).
V roku 1940 Flusser utiekol z nacistami okupovanej Prahy, svoju rodinu však nepresvedčil, aby sa k nemu pridali. Následne boli jeden po druhom pozatýkaní a pre svoj pôvod zabití. Toto vytrhnutie z duchovnej klímy Prahy a strata blízkych rodinných väzieb vystavili Flussera hlbokej existenciálnej skúsenosti. Stratil zakorenenosť vo svojej domovine a musel žiť už nie zo sily a živín, ktoré mu prinášal „domov“, ale z bezodna nezmyselnosti (s. 31). Ako to približuje Ströhl: „Človeku sa otvára možnosť zodpovedne nadviazať nové väzby […] princíp ‚domova‘ je treba prekonať. Flusser v ‚slobode migranta‘ vidí jadro ľudskej dôstojnosti. Definuje ju v bezprostrednej závislosti od dialógu, pretože dôstojnosť, teda prevzatie zodpovednosti za väzby je zároveň aj zodpovednosť za to, že odpovieme“ (s. 33).
Ströhl nás tu pozýva do flusserovského sveta, v ktorom sa „domov“, domácnosť a familiarita ukazuje ako zväzujúca sila, ktorá bohatosť sveta zužuje na gýč a zvyk, v rámci ktorých už napĺňame dané väzby bez toho, aby sme za ne brali zodpovednosť. Väzby, teda dialóg je tu kľúčovým miestom (s. 36). V dialógu sa totiž tvorí a prenáša informácia. Informáciou Flusser v nadväznosti na teóriu informácie Clauda Shannona rozumie nepravdepodobnú, neočakávanú udalosť, ktorej novosť nezriedka desí. Najlepšie to uvidíme na pojme krásy. Krása je očarujúcou preto, že nebola očakávaná, pravdepodobná či naprogramovaná. Krása vyrušuje. Vyrušenie časom upadne do zvyku, krása sa stane „peknosťou“ až gýčom a redundanciou. Informácia stratí svoju nepravdepodobnosť a upadne do zvyku, v ktorom sme slepí k tomu, čo vnímame, pretože nám to ustúpilo do pozadia bežného prežívania.
Pokiaľ u Flussera hovoríme o percepcii, nejde o percepciu subjektu či človeka, ide o väzby a siete. Flusser sám vo svojom myslení nepoužíval prvú osobu a opisuje sa ako „Človek“. Chce tým zdôrazniť hneď niekoľko rovín, ktorých princípom je, že „človek“ existuje iba v dialógu a sám sebe i spoločnosti dáva význam výlučne v súhre s ostatnými (s. 169). Úvodzovky sú tu veľmi dôležité, pretože človek je tu uchopovaný ako horizont, ideál kultúrnosti, ku ktorému treba smerovať. Antropológia západnej tradície zvykne chápať človeka a ľudí ako centrá, ktoré si rozumejú z a prostredníctvom vecí či aparátov. Ströhl nás upozorňuje, že pokiaľ sa snažíme zachytiť súčasnú spoločenskú situáciu, musíme túto štruktúru obrátiť tak, ako nás k tomu vyzýva Flusser. „Človek“ má ustúpiť z tematického centra smerom k horizontu ako ideál, ku ktorému máme smerovať tvorivosťou a zachovávaním slobody a dôstojnosti v dialógu (s. 81). Pokiaľ nemá byť Západ vo svojom myslení limitovaný rutinou a zvykmi nemá prehliadať, čo mu často uniká ako šuštanie skrytého, prekryté každodennou šedivosťou, mal by sa opierať o myslenie, ktoré nepoznáva, ale uznáva (s. 42).
Pokiaľ by sme sa mali pokúsiť o antropológiu v rámci myslenia, ktoré uznáva, tak spolu s Flusserom uvidíme hrajúce sa zviera, pričom práve tento pud k hre je dôstojnosťou tohto zvieraťa. Žije totiž medzi dvoma hrami, ktoré ako také nemajú význam. Ide o hru lásky a hru smrti; premýšľať v tejto skúsenosti liminarity pre Flussera znamená filozofovať (s. 43).
Zviera, o ktoré Flusserovi ide, nie je v tejto skúsenosti liminarity len samo alebo v dialógu s inými zvieratami. Toto zviera je prepojené s aparátmi a technickými obrazmi. Pod aparátom Flusser rozumie akúkoľvek, i keď zväčša technickú hračku stimulujúcu myslenie, ktorú hráči nemôžu ignorovať, pretože je dostatočne zložitá. Namiesto „ľudí-zvierat“ môžeme tak hovoriť presnejšie o hráčoch, ktorí hrajú, respektíve kombinujú symboly interakciou s technickými obrazmi (s. 16). Podľa Flussera musí byť antropológia postavená odznova, musíme vymeniť subjekt, ja či človeka a namiesto nich postaviť sieť vzťahov, v ktorej relácie sú konkrétnom a ich participanti abstrakciou. Sme uzlami v rámci konkrétnej komunikácie sprostredkovávanej hrou s aparátmi a technickými obrazmi (s. 58).
Technické obrazy nás vedú ku konceptom rebríku abstrakcie a dejinností, ktoré podľa Ströhla predstavujú gravitačné centrum Flusserovho myslenia. V otázke dejinností je hlavnou úlohou dopátrať sa k apriori, ktoré formujú vedomie, o kultúrno-technický predpoklad interpretácií udalostí formou „dejín“ (s. 97). V prvotnom priblížení môžeme aj priečky rebríku abstrakcie uchopiť ako technické revolúcie a premeny paradigiem vnímania dimenzií (s. 81): „Model… [je tu, doplnil R. P.] krásne jasný: Prvé prehistorické napodobeniny predstavovali trojrozmerné figúry, než dvojrozmerný obraz umožnil ústup objektu. Obrazoborci a osvietenci proti nemu bojovali myšlienkou dejín, jednorozmernosti písma. Číslice… nemajú žiadny rozmer. Počítačový program… môže obsahovať obrovské množstvo informácií, ale aj tak pozostáva z číslic 0 a 1, ktoré majú nulový rozmer. […] V každom z týchto prípadov má ‚obraz‘ iný význam: 1. Preddejinný: zjavenie, ktoré vzniká ustúpením predmetného sveta; 2. Dejinný: súkromný príspevok k verejným dejinám; 3. Postdejinný: metóda, ktorú funkcionári postindustriálnej spoločnosti používajú k programovaniu iných funkcionárov“ (s. 100 – 101).
Charakteristickým paradoxom obrazov je, že majú svet sprístupniť a vysvetliť, zároveň však čoraz viac znemožňujú prístup k nemu a nútia nás čoraz viac hrať sa, t. j. kombinovať prvky, z ktorých sa skladajú. V linearite a dejinách sme sa hrali s aparátmi, ktoré naše myslenie spoluvytvárali do príčinnej štruktúry smerujúcej k svojmu koncu, na ktorom je bodka. Svet bol hádankou. Množstvo týchto hádaniek eventuálne narástlo tak, že linearita verejného sa rozpadla na rôzne diskrétne body, ktoré treba zložiť (s. 83 – 84). Dejiny ústia do posthistórie, teda TV kanálov.
L i t e r a t ú r a
BRUŠTÍKOVÁ ŠPIDLOVÁ, Martina: Metoda myšlenkové práce Viléma Flussera. Ostrava, 2023.
GIBSON, William: Neuromant. Bratislava 2022.
P o z n á m k y
[1] Porov. GIBSON, William: Neuromant. Bratislava 2022, s. 1.
[2] Porov. BRUŠTÍKOVÁ ŠPIDLOVÁ, Martina: Metoda myšlenkové práce Viléma Flussera. Ostrava 2023, s. 48 – 50.
[3] Ibid., s. 94 – 106.
Mgr. Roman Pikulík
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: r.pikulik@gmail.com