Možno trochu mätúci nadpis a úvod, veď ako možno porovnávať významného dánskeho filozofa s „nevzdelanou spisovateľkou pre jednoduchý ľud“? Jej dielo však utvára ucelenú filozofiu (či teológiu), ktorej ústredným bodom je živá kresťanská viera postavená do opozície voči cirkevnému formalizmu, proti ktorému Royová i Kierkegaard rozličnými spôsobmi bojovali.

Kristína Royová, až na niekoľko ciest, prežila celý život v Starej Turej – v podjavorinskom kraji. Tento región zohral významnú úlohu počas revolučných bojov v rokoch 1848 – 1849, ktoré ešte viac prehĺbili národnú i konfesionálnu hrdosť tunajších obyvateľov. Významným predstaviteľom oboch aspektov bol evanjelický farár, štúrovec a osvetový pracovník August Roy, ako aj príslušníci rodu Holubyovcov, z ktorého pochádzala jeho manželka a zároveň matka ich dcéry Kristíny. Tá sa s myšlienkami či prejavmi hnutia duchovného obrodenia v Európe mohla prvýkrát stretnúť počas kaplánskeho pôsobenia Michala Roháčka [1] na staroturianskej evanjelickej fare (v rokoch 1874 – 1879). Ďalšiu dôležitú úlohu pre jej duchovný rast zohral strýc Pavel Roy. (O P. Royovi, ktorého syn Vladimír bol významný básnika prekladateľ, vieme, že prišiel na miesto evanjelického farára v Kochanovciah v čase (1970), keď Carl-Freiherr von Schmiedtz v tamojšom kaštieli riadil vnútornú misiu pre juhovýchodnú Európu.) Ten „sestrám Royovým“ – Kristíne a Márii [2] sprostredkoval český obrodenecký časopis Betánie. Nasledoval písomný styk s redaktorom Josefom Kostomlatským a jeho snúbenicou, neskôr (1888) cesta do Písku a Prahy. Tu nadviazali ďalšie významné kontakty s budúcimi spolupracovníkmi Aloisom Adlofom a Dr. Friedrichom Wilhelmom Baedekerom, misionárom v Rusku, ktorý im pri rozlúčke povedal: „Choďte v pokoji a nezabudnite, že každá šľapaj,kam vkročíte, je vaša.“ Michal Slavka, najväčší znalec života a diela Kristíny Royovej, hovorí, že touto návštevou sa „končí obdobie príprav onoho prebudeneckého hnutia na Slovensku“. [3] Aj keď už predtým založili Útulňu, intenzívne sa starali o deti a chorých, pravidelne navštevovali Večeru Pánovu a usporiadali malú kresťanskú knižnicu. K. Royová už v r. 1879 debutovala básňou Slovo Kristovo!

Po návrate domov sa zintenzívnila ich práca na sociálnom, duchovnom i kultúrnom poli. Viac pracovali s deťmi, založili Útulňu (v r. 1907 tak učinili už druhýkrát; útulne boli sociálne zariadenia pre bezprizorné deti, starcov, bezdomovcov, chorých…), nemocnicu s prvou slovenskou diakoniou (1912), sirotinec Chalúpka (1926) a starobinec Domov bielych hláv (1933). Pri všetkých týchto ústavoch pôsobila aj Kristína Royová. Takisto sa podieľala na založení Modrého kríža (ďalej len „MK“). [4] Práve MK je najviditeľnejšou formou existencie slovenského obrodeneckého hnutia, [5] ktoré sa rozvinulo na základe evanjelizačnej práce jej hlavnej predstaviteľky. [6] Vďaka nej a jej spolupracovníkom –misionárom, evanjelizátorom, kolportérom a ďalším – k ústrednému spolku MK v Starej Turej postupne pribúdali odbočky po celom Uhorsku (v dnešnom Slovensku, Dolnej zemi a jedna stanica bola iv Bystrej nad Turjou – dnešná Ukrajina). Celé rodiny konvertovali, v domoch veriacich sa okrem domácich pobožností niekoľkokrát v týždni konali zhromaždenia, ktoré sa neskôr presunuli do humien, stodôl, či nových spolkových budov a modlitební (v Starej Turej bol roku 1907 vybudovaný spolkový dom približne pre 300 návštevníkov). Ich členovia sa pridŕžali týchto bodov: 1. každý deň čítať Bibliu, 2. žiť podľa nej, 3. privádzať hynúce duše ku Kristovi, 4. byť pripravení znášať pre Neho pohanenie, 5. zriecť sa alkoholu (bolo slovenskou raritou, že v dôsledku pôsobenia MK niektoré obce zostali bez krčmy). Život týchto ľudí bol viditeľne odlišný od života formálnych príslušníkov cirkví. Po politickej zmene vo februári 1948 musel MK zaniknúť, obrodenecké hnutie sa tak rozplynulo do viacerých protestantských denominácií (resp.formálne či i skutočne zostalo v ECAV) a tu sčasti dožívalo,sčasti pretrváva, najmä v slovenskej Cirkvi bratskej (ďalej len „CB“), o ktorej možno povedať, že v ňom má svoje korene.

V samotných začiatkoch hnutie nemalo nijaké teologické dielo, ale základné rysy jeho teológie boli jasné. Bol to predovšetkým dôraz na Bibliu (jej čítanie i žitie) a hlavne na Novú zmluvu, teda na Krista ako osobného Pána a Spasiteľa. Biblia tu nie je chápaná len ako univerzálny návod na život, ktorý možno čítať s odstupom, ale ako slovo živého Boha, ktorý sa prihovára konkrétnemu čitateľovi (jednotlivcovi) a vstupuje do jeho životných situácií. Zároveň je prostriedkom spoznávania Ježiša, Krista. Každý, aby Ho prijal (keďže iba On je pravda, cesta a život), musí prejsť momentom (okamihom),keď spozná seba pred Bohom – uvedomí si svoju hriešnosť a nechá sa očistiť krvou Nevinného. To je Golgota, na ktorú prichádza každý sám, no je to aj stretnutie s Kristom a znovuzrodenie pre večné Božie kráľovstvo, v tom sa ukazuje Božie „Buď svetlo!“, ktoré sa od stvorenia sveta nespočetnekrát opakuje i pri ľudských dušiach. [7] Vymanenie sa z hriechu je pre človeka oslobodzujúcim (aj keď predtým nemusel vnímať svoju neslobodu), no takisto pred ním stojí veľké poslanie slovom i životom svedčiť o Bohu a Jeho nekonečnej láske tak, že bude touto láskou premožený. [8]

Royovej náboženská zanietenosť (vášeň) sa stane dôvodom pre jej nepochopenie v očiach väčšiny formálnych kresťanovi literárnej kritiky. (Kto prehovorí na počesť tej vášne? Filozofia ide ďalej. Teológia sedí nalíčená za oblokom, uchádza sa o priazeň filozofie a núka je svoje pôvaby; [9] „Nepochybne, ich (pozn. autora: sestier Royových) chápanie Písma a viery bolo u nich prehĺbenejšie a opravdivejšie, ako bolo v tom čase v zboroch katolíckej či evanjelickej cirkvi bežné.“) [10] Prvý kameň z rúk neprajníkov (a to nie je metafora) letel už 1. januára 1897 pri zakladaní Modrého kríža, no za štartujúcu udalosť nepokojov asi možno považovať pamätnú kázeň staroturianskeho farára a nitrianskeho seniora Ľudovíta Čulíka. Jeho slová „Tak musíme aj my urobiť“ pri výklade Ježišovho vyháňania kupcov v jeruzalemskom chráme, boli pre miestnych prítomných výzvou vyhnať sestry Royové zo svojich radov. Tak sa aj stalo. Na sestry Royové a ich nasledovníkov letelo ešte veľa kameňov, útočila najatá mládež, rozzúrený dav (množstvo) aj štátne orgány (ako na sektárov, panslávov či triednych nepriateľov – podľa aktuálneho politického režimu –, mnohí skončili vo väzení, alebo boli vykázaní z obce), ale i rodinní príslušníci, [11] a samozrejme najhrubšie nadávky a vyhrážky boli na dennom poriadku. V týchto súvislostiach mi nedá nespomenúť aj vraždu brata Bíroša, [12] no nezabúdam ani na veľavravný príbeh s dobrým koncom: keď Júlia Ličková oznamovala „Drahí moji rodáci, musím vám povedať, že žijete v tme, hoci chodíte do kostola…, preto počujte, čo nám povedal Pán Ježiš: musíte sa znovuzrodiť, stať sa naozaj kresťanmi, evanjelikmi, katolíkmi“, miestni obyvatelia podali na ňu žaloby „že prináša do dediny nepokoj, že znepokojuje ľudí (najmä chorých), keď umrú, nebudú žiť vo večnom kráľovstve Kristovom…, modlí sa zažmúrenými očami atď. Po výsluchu a svedectve pani Ličkovej žandári urobili pred richtárom obce takýto záver: ,pani Ličková, spokojne neste toto evanjelium, ktoré Vás, Vášho otca a ďalších oslobodilo od otroctva pitia a hriechu. Vy, ženičky, učte sa tak pokojne a radostne žiť, ako vám to hovorí pani Ličková.‘“ [13] V tomto stručne načrtnutom príbehu vidieť jej osobný vzťah so Spasiteľom, živú vieru prostých (bezprostredných), ich odvahu a nový život. Aj preto sa Kristíne Royovej zrejme javilo vhodnejším písať beletriu (a piesne) než teologické spisy. Jej výhrady voči oficiálnej cirkvi neboli ani tak teologické, ako skôr etické. Kým teológia (bez etiky – teda dogmatika) predstavuje formálny a uzatvárajúci sa systém, príbehy (či podobenstvá) prenikajú ďalej – hlbšie a ich múdrosti sme schopní porozumieť bez jedinej zložitej definície. [14] Príbehy majú svoju živosť a je to práve živosť (vášeň a činy) viery, ktorú požadovala Kristína Royová. Treba si uvedomiť, že žila v čase, keď v slovenskej inteligencii (farári) bol už pevne udomácnený racionalizmus a Heglova filozofia, ktorú priniesla predchádzajúca generácia – štúrovci. Kňazi sa stávali skôr osvetovými pracovníkmi než duchovnými pastiermi. Cirkev na jednej strane mala čoraz ortodoxnejší ráz – „kládla dôraz na ‚správnosť viery‘ – ‚či správne učenie o viere‘, teda hodnota formy prevýšila hodnotu obsahu“, [15] na druhej strane tu ešte boli (ako dnes) mnohé pohanské zvyky a poverčivosť. Na rozdiel od mnohých svojich odporcov sa Royová do inteligencie a ďalších neprajníkov „obula“ kultúrne. Ich nevieru (alebo vlažnú vieru) [16] vkladala do svojich príbehov, cez ktoré sa zároveň šírila teológia obrodeneckého hnutia. Vystupujú tu i mnohí neveriaci predstavitelia cirkvi: „Lebo ‚ Svätým duchom nesení, hovorili svätí Boží ľudia‘, a tak zase len Duchom Svätým osvecovaní a vyučovaní ľudia môžu rozumieť Biblii. Preto často jednoduchá sedliacka babička, ktorá sotva vie slabikovať, viac rozumie Biblii, ako učený profesor bohoslovia. Ó, kniha Božia je dar a výtvor Božieho srdca, a zase len srdcom jej možno porozumieť.“ [17] To je dôvod, prečo viackrát aj postava dieťaťa (bezprostredného) duchovne prebúdza dospelých (vrátane kňaza – V slnečnej krajine) [18] a prečo i samotný biskup sa začne spytovať seba samého: „Či som prijal Krista?… Či mám v srdci nebo? Nebo a ja! Nie, samé peklo… Ó, aké majú svetlo tí, ktorých my nazývame kacírmi!“ [19] Tak ako v evanjeliách proti Kristovi, vyzdvihujúcom deti (či detskosť), stoja farizeji so zákonníkmi, domácimi obyvateľmi a zmanipulovaným davom, tak sa aj Royová musela vyrovnať s nepriazňou mnohých miestnych a tých rozumných mužov systému, pre ktorých je obeta (zákon) viac než milujúce srdce (milosrdenstvo). [20]

Royová intenzívne spolupracovala so zahraničím a odovzdaná Bohu žila svoj absurdný život (veď, ako hovorí Kierkegaard aj „Abrahám bol väčší ako všetci ostatní, veľký v sile, ktorej moc je bezmocnosť, veľký múdrosťou, ktorej tajomstvom je šialenstvo, veľký nádejou, ktorá vyzerá ako bláznovstvo, veľký láskou, ktorá je nenávisťou k sebe samému.“ [21] „Koľkí však dnes chápu, čo je to absurdné? Koľkí dnes žijú tak, že sa všetkého vzdali alebo že všetko dostali?Koľkí sú takí statoční, že vedia, čo sa môže a čo nie? A ak ich nájdeme, nie je to skôr medzi ľuďmi menej vzdelanými a sčasti medzi ženami?“ [22]) Bol to život na hranici chudoby (svoje honoráre vkladala do sociálnej a duchovnej práce, podporovala aj misie v Afrike a v Ázii). Známy je príbeh, ako jej raz prišla sestra diakonka povedať, že nemá pre deti z čoho uvariť polievku. „Mamička“ (ako diakonky nazývali Royovú) jej povedala, aby dala postaviť vodu, a že Boh sa postará. Vzápätí prišiel nečakaný list z Ameriky a v ňom priložené peniaze, za ktoré sa mali kúpiť semiačka kvetov na Martinkov hrob. Sirota Martinko – to bola len literárna postava, takže peniaze mohli poslúžiť pre živých Martinkov. Ďalším úspešne zrealizovaným nápadom hodným bláznov bolo postavenie nemocnice či štvrť miliónový projekt Domova bielych hláv v čase hospodárskej krízy (1932), do ktorého sa 72-ročná Royová pustila s nazbieraným obnosom 60 000 Kčs. V roku 1933 bol už Domov bielych hláv otvorený a tejto slávnosti za zúčastnilo 2 000 ľudí z celého Československa. No duchovne prebudení sa tu stretávali častejšie. Okrem niekoľko mnohopočetných biblických konferencií a častých návštev slovenských obrodencov, sem zavítali aj mnohí vzácni zahraniční hostia. Baedeker, Butcher, Schinzel, Kilburn, Bagdazaranc, Morgan, Lohman, Warns, Modersohn, Adlof, Kostomlatský, Urbánek, Wisslerová… – všetci významní činovníci na duchovnom poli. Veľkú pomoc Kristína Royová našla v Alwíne Hesse, ktorá sa významne pričinila o prvú slovenskú diakoniu. O prvý slovenský kresťanský spevník, dielo oboch sestier Royových (no hlavne Márie), [23] sa zas nemalou mierou pričinil jeho harmonizátor Félix Bovet zo Švajčiarska. „Juraj Olejár, pracovník v USA,napísal v časopise Kresťan (USA) 21. mája 1914: Niet azda kresťanského česko-slovenského zboru v Amerike, kde by sa nepoužívali ‚Piesne sionské‘.“ [24] Z ich prekladov čerpajú i dnes mnohé protestantské spevníky. Kristína Royová sem prispela 58 melódiami, 114 textami a 100 prekladmi z nemčiny. Viac ju však preslávila próza. Už jej debut Bez Boha na svete je najprekladanejším dielom slovenskej literatúry (a prvým našim dielom preloženým do čínskeho jazyka) a Royová je i vďaka nemubezkonkurenčne našim najžiadanejším spisovateľom – vie sa o prekladoch do36 jazykov. Jej knihy, údajne vychádzajúce aj v státisícových vydaniach,mávali svoje čestné a osobité miesto v mnohých kníhkupectvách v Európe. Pri odhalení pamätnej tabule sestier Royových o tom hovorí Emil Boleslav Lukáč: „Aký je to zázrak. Zašiel som vo Švédsku, Nórsku, Fínsku,vo Štokholme, v Osle, v Helsinkách do kníhkupectva a videl som tam v popredí diela Kristíny Royovej. To isté sa mi stalo v Nemecku,v Drážďanoch, v Lipsku a v Berlíne. A taktiež i v parížskom kníhkupectve. Nie je to úžasné?“ Podľa Dobroslava Chrobáka nie, keďže podľa neho „za tieto úspechy ďakuje autorka viac nábo­ženským organizáciám, ktorých je členom, ako svojmu umeleckému talentu“. [25] Tieto slová sa v rôznych modifikáciách dodnes uvádzajú pri hodnotení Royovej diel. Existujú tu však minimálne štyri protiargumenty: 1) nijaké členstvo v náboženskej organizácií nemôže mať vplyv na tak veľký záujem o literárne dielo, 2) ani Royovej známosti počas jej života nemôžu mať vplyv na to, že jej dielo je stále nanovo vydávané a prekladané, 3) Royová bola členkou len Evanjelickej cirkvi a. v. (ako D. Chrobák) a Modrého kríža, ktorý spolu zakladala, 4)existovali aj iní náboženskí autori, no nedosiahli to, čo Royová.

Literárna kritika dodnes pri mene Kristíny Royovej produkuje veľa nepresností a chýb. Ani náš najväčší odborník na literatúru pre deti a mládež (a skvelý profesor) vo svojom slovníku v Royovej bibliografii zabudol uviesť jedno z jej najznámejších diel Traja kamaráti (pričom prvý diel V slnečnej krajine je uvedený), navyše i v jeho kritike nechýba Chrobákova téza, no uvádza tu aj názor svojho oponenta Milana Jurča. Zvedavý som bol aj na to, k čomu čo sa ako študent literatúry dopátram v našej univerzitnej knižnici. V Rukoväti slovenskej literatúry, v rozsiahlych Šmatlákových Dejinách slovenskej literatúry ani v Mikulovom Slovníku slovenských spisovateľov nebola o pravdepodobne najčítanejšom slovenskom autorovi ani zmienka. Príjemne prekvapil Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, ktorý priznal Royovej preklady do 17 jazykov (hoci Slavkova Bibliografia, vydaná dva roky pred slovníkom, uvádza už 31 jazykov), no ani tu nechýba Chrobákova téza. Ešte sa mi v našej knižnici podarilo nájsť Album literárnych pamiatok na Slovensku,v ktorom sú Royovej venované tri fotografie, z toho pri dvoch je predmet zobrazenia zjavný (pamätná tabuľa a hrob) a pri jednej je text k obrázku vecne nesprávny. Tento prieskum len vystihuje, ako sak Royovej na Slovensku vždy pristupovalo, kým napríklad nemecké vydavateľstvo si nechalo od Royovej vyrábať miliónové ročné obraty (v markách) a len v karačejskom jazyku vyšiel Royovej Bez Boha na svete v 25 000 kusoch – čiže približne jeden výtlačok na každého ôsmeho užívateľa tohto jazyka. Viaceré diela, vrátane autobiografického Za svetlom, vyšli najprv v cudzích jazykoch. V nemeckej tlači sa na margo románu Za vysokú cenu objavujú tieto slová: „Opätovne som si kládol otázku,či je vhodné spracúvať naše evanjelické vierovyznanie vo forme románu. Na základe svojich tridsaťročných prác s nemeckou literárnou históriou môžem naisto zdôrazniť: Kristína Royová ten problém vyriešila vynikajúco. Jej román Za vysokú cenu predstavuje tak po umeleckej, ako aj po apologetickej stránke výkon prvoradého významu“. Prečo si naši evanjelici (veď v slovenskej literatúre dominovali spisovatelia a kritici evanjelického vierovyznania) nevšimli aspoň túto apologetickú stránku? Ako jedna z príčin sa núka práve to, že išlo o evanjelikov, pretože ich sa najviac dotýka Royovej kritika formálneho kresťanstva poňatá jej dielom i životom. Obžalovaný je tak zároveň sudcom i katom. No problém je širší. Aj Kierkegaard by zrejme odmietol objektívny(vedecký) prístup k niektorým svojim dielam ako nenáležitý, pretože takto sa zabúda na vlastnú existenciu [26] a skôr by od čitateľa požadoval súcit s dielom, ktorý prebúdza cit pre pravdy doň zahrnuté a naopak: existenčne, čiže pateticky vnímané pravdy vedú k hlbšiemu prežívaniu vlastnej vnútornosti. [27] Totiž takto (nábožensky a teda existenciálne) poňatá literatúra konfrontuje každého jedného čitateľa a posúva ho do pozície postáv, lebo pojednáva o vzťahu ku skutočnému osobnému Bohu. Aj keď Royovej dielo radíme k romantizmu či realizmu, predsa ide o špecifickú literatúru, vari i preto kritici mlčali aj ich krátke zmienky dnes vnímame rozpačito, aj keď netajíme jeho umelecké nedostatky. Royová milovala viac Boha ako svoju literárnu tvorbu. [28] Jej teizmus sa musel prejaviť tak vo vnútri diela, ako v chápaní poslania literatúry. Preto „Rovnako ako nedbala na záväznosť tradičných predpisov v oblasti vierovyznania, ani v literárnej tvorbe sa nemienila obzerať na dobovú aktuálnosť literárnych modelov či štylizácií. Neboli pre ňu záväzné.“ [29] Royová si dobre bola vedomá, že ide osobitou cestou. Už pred vydaním debutu, jej vydavateľ túto prácu vrátil, aby„to mnohé slovo Božie v nej vynechala“, Royová však radšej riskovala, že jej novela nebude vydaná a nezmenenú ju vydavateľovi vrátila, pretože ju považovala za Boží dar (ako je už v texte naznačené, čas ukázal, že šlo o správne rozhodnutie). [30] Mimochodom okrem literárnej kritiky aj samotná Royová k sebe občas pristupuje ironicky (no v rámci jej diela, nie literárnych posudkov). Napríklad v spomenutom románe Za presvedčenie sa stretávajú študenti teológie v tajnom slovenskom spolku, keď zrazu dostanú list od priateľa, ktorý im píše o svojom obrátení, budúci farár Danko považuje správu za trápnosť a s nepochopením prijíma, že ich priateľ sa vrhol „v náruč premrštenosti a blúznivosti“; [31] iróniou je aj samotný názov románu Bludári – no v konečnom dôsledku sú to predsa len ironizovania sveta, ktorý takto zmýšľa. Ad svet – v postoji Danka i kritiky sa len potvrdzujú Royovej slová: „Kristova práca sa nikdy nedá spojiť či už s pobožným a či s bezbožným svetom“ [32] a „Naučený, papierový Kristus,nepomôže nikomu“. [33] Tieto slova sa týkajú doby, keď „bolo bežné, že posviacky kostolov, fár, či zvonov sa síce začínali službami Božími, ale nezriedka sa končili pijatikou“. [34] Royová pevne stála proti pitkáma svetským zábavám, či už tým samoúčelným alebo pod rúškom nejakej šľachetnejšej myšlienky. Jej odmietavý vzťah k svetskej kultúre a sláve môžeme vidieť na postavách diel Traja kamaráti (herečka-speváčka Mary Slavkovská), Za vysokú cenu (nádejná speváčka Irenka Strakoničová) a To,čo večne trvá, kde odznejú slová: „U nás je všetko len maľovaný oheň. Stále hráme komédiu. Ale či iba my? Či ju nehrá celý svet? Mydlové bublinky!“ [35] Mydlová bublina je metaforou, ktorú Royová používa práve v týchto dielach, kde vystupujú herečky, respektíve speváčky a komedianti (ako sa sami nazvali) – ľudia závislí od sveta. Skúsme si predstaviť mydlovú bublinu: na povrchu lesklá, menlivá, hrajúca všetkými dúhovými farbami, odrážajúca okolitý svet, vo vnútri prázdna, ľahká (bez váhy – vážnosti), strhávaná aj tým najjemnejším vánkom, bez perspektívy. Nie je to dokonalý obraz Kierkegaardovho estetického? Alebo nie je tento obraz (a citát) vystihnutím jeho zúfalca bez nekonečnosti (toho, čo večne trvá), ktorý nie je samým sebou? U Royovej môžeme divadlo chápať aj ako symbol plytkého sveta bez Pravdy, a jej herca ako symbol neautentickej estetiky.

Royovej koncepcia lepšej spoločnosti, ako ju vnímam v jej diele, spočíva predovšetkým vo veriacich farároch,v druhom rade vo veriacich učiteľoch. Uholným kameňom je Kristusa osobná viera v Neho. „Ak sa má rozvinúť rozum, musí byť pred vzdelanosťou zasiahnuté srdce“. [36] U vzdelanejších postáv je prijatie viery o niečo problematickejšie. Royovej túžba po novej cirkvi je najvýraznejšie vyjadrená v románe Za presvedčenie, no fungovanie tejto novej cirkvi načrtáva najmä v pokračujúcom románe Na rozhraní, kde v predhovore píše: „Naša slovenská evanjelická cirkev potrebuje obnovu… Napísala som v krátkosti, ako si ja tú obnovu predstavujem. (Nie je to nič nového, čo opisujem. Podobnú obnovu prežila evanjelická cirkev vo francúzskom Švajčiarsku – a krásne v tom pokračuje.) Nečakám ani súhlas ani porozumenie, ale čakám rozmýšľanie veriacich študentov, nakoľko mali tí, ktorých opisujem, pravdu, a či bol Kristus Ježiš na ich strane. Každá obnova musí vychádzať zvnútra srdca… Kniha… Ak len jednej duši poslúži, bolo ju hodno písať.“ [37] Opäť tu máme jednotlivca a ďalej– v románe – máme prvky novej cirkvi, ktoré sa dnes udomácňujú i v ľudovej [38] ECAV, vrátane zboru v Starej Turej, no hlavne sú vlastné CB, [39] ktorá vzišla z obrodeneckého hnutia. Dnes je táto cirkev známa ako intelektuálna (najmä bratislavský a levický zbor), na tento prívlastok však musel dozrieť vývin začínajúci sa v srdci jednotlivca. Už v staroturianskom MK bolo dvanásť učiteľov (o modernom poňatí tohto povolania hovorí dvojdielo Keď život začínal – Slnečné dieťa), a ďalší obrodenci odtiaľto odchádzali na štúdia do misijných ústavov v Chrischone, Neukirchene či Hausdorfe. Jeden z Royovej žiakov, Jozef Roháček, sa stal autorom prvého prekladu Biblie do slovenčiny, jeho žiak Juraj Potúček je zas autorom biblickej konkordancie. Zoznam všetkých spisovateľov či intelektuálov vôbec by bol však dlhý. História kresťanstva, ktorého prví vyznávači pochádzali predovšetkým z nižších vrstiev sa tak i v tomto duchovnom hnutí zopakovala a ďalej nám ukázala, že múdrosť, ktorá vyrástla z viery a poznania Biblie sa nezmýlila ani v dobách skúšok. Royová sa vyčlenila od slovenskej, tak trocha antisemitizmom a triednym delením zaváňajúcej literatúry (jej postavy boli kladné či záporné bez ohľadu na to, či to boli chudobní, bohatí, šľachtici, sedliaci, Slováci, Židia…). ECAV ju dnes ráta medzi svoje najväčšie osobnosti. Ešte za svojho života stihla jasne odmietnuť komunizmus, jej nasledovníčky cez druhú svetovú vojnu pomáhali americkému letcovi, protifašistickým bojovníkom a s nasadením života ukrývali židovské deti. Raz ich zachránilo len to, že nemecký vojak u nich zbadal knihu Um hohen Preis (Za vysokú cenu). [40]

Royová i Kierkegaard boli telesne slabí jedinci, pod silným vplyvom svojich otcov [41] vyrastajúci vo formalizovanom protestantskom prostredí, aby doň priniesli nový závan. Obidvaja mali spory s niektorými predstaviteľmi evanjelickej cirkvi a dnes patria k jej najväčším osobnostiam. Obaja ako slobodní ľudia bojovali proti mŕtvemu, neosobnému kresťanstvu, rúcali istotu „kresťanov“, že sú kresťanmi – rozlišovali medzi formálnym a skutočným kresťanstvom, rozhodli sa nenavštevovať bohoslužby (u Royovej to bolo na základe spomenutej udalosti, ale i z presvedčenia, že farármi sú aj neveriaci ľudia), i keď teológiu svojej cirkvi považovali za správnu. Obaja demonštrovali, že najvyššou ideou je náboženská a potrebu činu. Človeka chápu ako jedinca pred Bohom. Boli predmetom výsmechu miestnych obyvateľov, no stali sa aj predmetom záujmu intelektuálov z cudziny a nemčina im otvorila brány do sveta. Oboch považovali za čudákov. Ich písanie sa opieralo o osobné zážitky,ktoré súvisia s ich angažovanosťou vo svete, ich knihy majú v sebe život nadradený systému a nútia čitateľa zaujať svoj vlastný postoj, upozorňujúc na problémy kresťanstva (k čitateľovi sa osobne prihovárajú a navyše náboženská problematika robí z čitateľa postavu). Pritom ich zbraňou boli aj letáky a časopisy (len v prvom roku pôsobenia Royovej Literárneho družstva tu vyšlo 50 000 traktátov, Royovej časopis Večernica vychádzal od r. 1925). Obidvaja sú dávaní do súvislosti s grófom Zinzedorfom (i keď u Royovej to je neoprávnené), obidvaja nahrádzajú autority oficiálnej cirkvi Božou autoritou, pre obidvoch je v živote dôležitý určitý okamih, skok (obrátenie, znovuzrodenie), pri obidvoch sa núka posudzovanie diel mimo objektivity a ďalej ich spája napríklad vzťah k hudbe, ktorý u Kierkegaarda vidíme v diele Buď – alebo a u Royovej v jej bibliografii i v tvorbe a to nielen spevníkovej – piesne a básne vkladá aj do svojej prózy (veď „jazyk nemôže vysloviť nič bezprostredné“). [42]

Na záver možno o Royovej povedať, že bola akýmsi slovenským variantom Kierkegaarda, ale napríklad i Matky Terezy. Mnohé Kierkegaardove myšlienky ani ich autor neaplikoval do tej miery ako Royová. Kierkegaard zostal skôr náboženským mysliteľom, Royová vzorom viery a spisovateľkou najmä pre jednoduchý ľud. Jej odkaz zostal nezašifrovaný, prostý a jasný. Veď niekedy prostredníctvom tých najjednoduchších ľudí možno pochopiť najprecíznejšie strategické prvky evanjélia. [43] (Nie je zrejme náhoda, že zo staroturianskeho prostredia vyrástol evanjelický biskup Rudolf Koštial, autor štúdie o Kierkegaardovi z roku 1949. A napokon tu niekoľko rokov žil aj Roman Králik, zakladateľ Spoločnosti S. Kierkegaarda na Slovensku.)

Hádam jediným uznávaným slovenským literárnym kritikom, ktorý seriózne pristupoval k Royovej dielu, bol Štefan Krčméry. Ten prirovnal jej dielo k Tolstému a Wildovi. [44] Za zmienku stojí i príspevok v stati S Alexandrom Matuškom – rozhovor dvanásty, [45] v ktorej tento slovenský spisovateľ postavil vedľa seba tri postavy svetovej literatúry: Flauberta, Dostojevského a Royovú, [46] či reakcia uznávaného teológa Jána Kvačalu, ktorý o Royovej debute napísal, že je to „perla, akých i v druhých literatúrach niet mnoho“. [47]

Nastal azda čas, aby už malé Slovensko vyrástlo a našlo v sebe miesto pre osobnosť Royovej formátu.

L i t e r a t ú r a
Biblia. Slovenský ekumenický preklad s deuterokánonickými knihami. Banská Bystrica: Slovenská biblická spoločnosť, 2008.
BREČKO, J.: Kristína Royová. In: Týždeň,31/2005, č. 31. URL:<(http://tyzden.sk/old_archiv.php?w=art&idart=3305&idiss=69>.
DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptumku Kierkegaardovi. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006.
Jurčo, M.: V službe viery a krásy. In: Bibiana,2002, č. 4, s. 8 – 15.
Kierkegaard, S.: Bázeňa chvenie. Bratislava: Kalligram 2005.
KIERKEGAARD, S.: Buď – alebo. Bratislava: Kalligram 2007.
KIERKEGAARD, S.: Nemock smrti. In: Bázeňa chvění – Nemoc k smrti. Praha: Svoboda 1993.
Osolsobě, P.: Kierkegaardo estetice divadla a dramatu. Brno: CDK 2007.
POTÚČEK, J., SLAVKA, M.: Bibliografia literárnej tvorby Kristíny Royovej. Martin: Matica slovenská 1999.
Richardson, D.: Dieťa pokoja. Bratislava: Slovenské evanjelizačné stredisko pre masmédia 1997.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov III. Bratislava: VESNA 1990.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov VI. Bratislava: NÁDEJ 1992.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov VII. Bratislava: NÁDEJ 1993.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov VIII. Bratislava: NÁDEJ 1993.
ROYOVÁ, K.: Výber zospisov IX. Bratislava: NÁDEJ 1993, URS ACS Kresťanský života Matica slovenská 1996.
ROYOVÁ, K: Výber zo spisovXIII. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2000.
Slavka, M.: Dielo Kristíny Royovej v kritike. In: Royová, K.: Výber zo spisov II. Vesna, 1990, s. 262
SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývoj prebudeneckého hnutia na Slovensku.Bratislava: NÁDEJ 1994.
Slezáčková, J.: Života dielo sestier Márie a Kristíny Royových. Stará Turá: Evanjelický a. v. cirkevný zbor na Starej Turej, 1991.
Sliacky, O. a kol. : Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava:Literárne Informačné centrum 2005.

P o z n á m k y
[1] Tu je relevantné spomenúť: a) M. Roháček študoval v Erlangene (1868 – 1873), b) v Starej Turej mal na starosti farskú knižnicu, ,,ktorá sa v tomto čase obohatila o obrodenecké diela, napr. o Pořádek milosti (Dávid Hollaz), Poď k Ježišovi (Neuman Hall) a Ježiš a Zacheus alebo Opravdové obrácenie sa– v prekladoch Leopolda Abaffyho, c) Michal Roháček žil v rokoch 1849– 1879, teda nejde o misionára Michala Roháčka (1877 – 1967).
[2] „Sestry Royové“ je zaužívaným pomenovaním práve pre Máriu a Kristínu Royovú, hoci mali aj ďalšie sestry.
[3] SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývoj prebudeneckého hnutia na Slovensku. Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 76.
[4] Nejde o dnešný Modrý kríž, aj keď sú tu isté podobné črty.
[5] V celej práci hovoríme o duchovnom (nie národnom) obrodení, myslíme však čosi viac – metanoiu (znovuzrodenie, obrátenie). Hnutie sa tiež nazýva ako prebudenecké. Niekedy sa používa aj nesprávne označenie pietizmusči nový (obnovený) pietizmus.
[6] Royová bola hlavnou predstaviteľkou MK,aj keď formálne nepatrila k vedeniu. Taktiež by sme ju mohli považovať za prvú kazateľku (aj keď tento pojem má dnes vnímame širšie), oficiálne prvou farárkou bola až r. 1951 Darina Bancíková.
[7] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VI. (Za svetlom a so svetlom).Bratislava: NÁDEJ 1992, s. 50.
[8] Tak o Kristovej krvi, znovu zrodenía svätom živote hovorí napríklad 1 Pt 1.
[9] Kierkegaard, S.: Bázeň a chvenie.Bratislava: Kalligram 2005, s. 35.
[10] Jurčo, M.: V službe viery a krásy. In: Bibiana č. 4/2002, s. 8. V tejto práci spomínam len literárneho vedca Milana Jurča z Banskej Bystrice (*1931), nie pre budeneckého kazateľa a básnika Milana Jurča (1921 -1989).
[11] Pozri Mt 10, 34 – 39.
[12] Katuščák. J. in: SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývoj prebudeneckého hnutia na Slovensku, Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 177.
[13] Tamže, s. 104.
[14] Pozri Mk 4, 33.
[15] SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývoj prebudeneckého hnutia na Slovensku, Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 41.
[16] Pozri Jak 2, 19 a Zj 3, 16.
[17] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov III. (Vo vyhnanstve). Bratislava: VESNA 1990, s. 195.; porovnaj s Kierkegaardovými útokmi na vzdelaných teológov, napr.: „Našťastie to vo svete nechodí tak, ako farár káže; lebo život má predsa len aký-taký zmysel, ale farárova kázeň žiadny“ (Kierkegaard, S.: Bázeň a chvenie, c. d., s. 32, príp. pozri: Žitný, M.: K niektorým literárnym aspektom Kierkegaardovho diela; Králik, R.: „Problém zvaný Kierkegaard“ alebo Kierkegaard ako náboženský mysliteľ. In: DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptum ku Kierkegaardovi. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006, s. 35; 129)
[18] Pozri aj Mt 11, 25, resp. Lk 10, 21,príp. Rim 1, 22, 1 Kor 1, 17 – 31, 1 Kor 2, 1 – 16.
[19] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov XIII. (Moc svetla).Liptovský Mikuláš: Tranoscius 2000, s. 317.
[20] Pozri napr. Mt 12, 7; Mt 22, 37 – 40;Mk 12, 30 – 33.
[21] Žitňanský, M.: Ticho a mlčanie v kontexte Kierkegaardovej tvorby. In: DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptum ku Kierkegaardovi,c. d., s. 99.
[22] Kierkegaard, S.: Bázeň a chvenie, c.d., s. 112.
[23] Mimochodom, Mária Royová je zrejme prvá slovenská skladateľka – debutovala roku 1888 v časopise Betanie.
[24] SLAVKA, M. a kol: Naše korene. Vznik a vývoj prebudeneckého hnutia na Slovensku, Bratislava: NÁDEJ 1994, s. 152.
[25] POTÚČEK, J., SLAVKA, M.: Bibliografia literárnej tvorby Kristíny Royovej. Martin: Matica slovenská 1999, s. 1.
[26] DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptum ku Kierkegaardovi,c. d., s. 50.
[27] Tamže, s. 55.
[28] Slavka, M.: Dielo Kristíny Royovej v kritike. In: Royová, K.: Výber zo spisov II. Vesna, 1990, s. 262
[29] Jurčo, M.: V službe viery a krásy. In:Bibiana č. 4/2002, s. 8
[30] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VI. (Za svetlom a so svetlom). Bratislava: NÁDEJ 1992, s. 67 .
[31] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VIII. (Za presvedčenie). Bratislava: NÁDEJ 1993, s. 24.
[32] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VI. (Za svetlom a so svetlom). Bratislava: NÁDEJ 1992, s. 72.
[33] Tamže, s. 73.

[34] BREČKO, J.: Kristína Royová. In: Týždeň, 2005, č. 31,URL: <(http://tyzden.sk/old_archiv.php?w=art&idart=3305&idiss=69>.
[35] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov VII. (To, čo večnetrvá). Bratislava: NÁDEJ 1993, s. 124.
[36] Tamže, s. 139.
[37] ROYOVÁ, K.: Výber zo spisov IX. Bratislava:NÁDEJ 1993, URS ACS Kresťanský život a Matica slovenská, 1996, s. 8.
[38] Týmto trochu hanlivým prívlastkom sú v malých evanjelikalných cirkvách označované veľké cirkvi ako ECAV, RKC a podobne – opäť možno vnímať súvislosť s Kierkegaardovým množstvom.
[39] Ide o chápanie krstu, dôraz na obrátenie, prijímanie nových členov, funkciu kazateľa (nie farára), svedectvá a modlitby prítomných bratov a sestier v rámci služieb Božích,mládežnícke služby Božie, modlitebný čas pred bohoslužbami, desiatky.
[40] Márii Rafajovej udelil štát Izrael medailu „Spravodlivý medzi národmi“ a jej meno je vyryté do múru záhrady Spravodlivých v Jeruzaleme.
[41] K jednotlivým témam pozri príspevky v DÉMUTH, A. (ed.): Postskriptumku Kierkegaardovi, c. d.
[42] KIERKEGAARD, S.: Buď – alebo. Bratislava:Kalligram 2007, s. 79.
[43] Richardson, D.: Dieťa pokoja. Bratislava: Slovenské evanjelizačné stredisko pre masmédia 1997, s. 52
[44] Krčméry, Š.: Kristína Royová, in:Slovenský denník, č. 249/1935
[45] Slovenské pohľady, č. 12./1971
[46] V Slovenských pohľadoch č.12/1971
[47] Cirkevné listy, 1903.

Pavol Trúsik
Absolvent odboru Náuka o spoločnosti a slovenský jazyka literatúra
Predseda OZ SLUHA