Máte pred sebou nové číslo Ostia a s ním nové výzvy pre svoje myslenie. Recenzie zvyčajne vnímame ako krátku obsažnú informáciu o knihe, rubrika Galéria by mohla byť milým prepnutím do estetického módu, pri čítaní štúdií sme možno najviac otvorení pre konfrontovanie vlastných koncepcií a presvedčení s inými, lebo očakávame, že idú viac do hĺbky, k zdrojom, ku skrytým koreňom presvedčení. Samozrejme, aj niekoľkoslovný aforizmus by mohol obrátiť náš svet naruby, ale ľudský kognitívny systém sa tomu vzpiera a rýchlo vracia naše myslenie a konanie do zabehaných koľají.

Štúdia venovaná Eugenovi Finkovi naznačuje perspektívu, ktorá je hodne vzdialená nielen od nášho každodenného prístupu zaobstarávania, ale aj od väčšiny najčastejšie diskutovaných filozofických koncepcií. Fink vyzdvihuje svet a celok, prvotnosť vzťahovosti pred substancialitou, hovorí o sieti sveta. To ho vedie k výzve opustiť kontrárne myslenie, myslenie v protikladoch (najmä bytie a nebytie), a ja by som k tomu dodal k otvorenosti pre paradoxnosť myslenia. Uvedené prvky Finkovho myslenia sú mi blízke a v odlišných kontextoch som sa s nimi stretol aj u iných mysliteľov. Na druhej strane ma vracajú k pokornému priznaniu, že sú myšlienkovým svetom, v ktorom občas urobím niekoľko krokov a potom sa zase ocitnem vo svojom starom dobrom domove vlastných presvedčení, pričom vplyv na moje konanie si ani netrúfam odhadnúť. Pokornou reflexiou vlastnej myšlienkovej práce ma kedysi oslovil Egon Bondy. V knihe Indická filosofie najviac priestoru venuje mahájánovej škole sarvástiváda. Po desiatkach strán odborného výkladu je zrazu takáto pasáž:

„Som si vedomý, že výklad v tejto kapitole nebol podaný nejako elegantne. Je ľahké predstierať veľkú učenosť, ale nemá to cenu. S pochopením sarvástivádovej filozofie som zápolil rovnako, ako bude každý čitateľ tejto kapitoly. Išlo mi o hlboké a presné pochopenie, a nie iba o zaujatie všeobecného nadhľadu. Aj po dlhých mesiacoch intenzívneho štúdia, keď som si už osvojil spôsob ich myslenia a sám v ňom myslel, bolo písanie o tom pre mňa stále objavovaním nových pochopení.“

Skúšať myslieť myslením niekoho iného je veľká výzva, hoci je to aj krásne dobrodružstvo. Skúšať toto myslenie žiť je z mojich skúseností výzva ešte oveľa väčšia. Keď ku mne prichádzajú správy o vojne na Ukrajine (a utrpení na mnohých iných miestach sveta), o (azda končiacej) pandémii, o štrajku učiteľov a situácii v školstve a mnohé iné, rozbíjajú podnetné, ale vo mne zatiaľ krehké, koncepcie prvotnosti vzťahovosti, zdôrazňovania celku, prekračovania binárneho myslenia buď-alebo… ako domček z kariet. Aspoň tak sa mi to zdá, keď sa počas dňa na chvíľu zastavím uprostred všedných starostí. V mojich predstavách po prečítaní správ nevyvstávajú prepojené siete tvoriace celok, ale akosi automaticky Ukrajinci a Rusi, učitelia a vláda, lekári a chorí. A tiež to všetko nevidím farebne a s mnohými odtienkami, ale jednoducho, čierno-bielo.

Ale aj toto je len prvý dojem. Z dlhodobého hľadiska sa predsa niečo deje, mení. Tá myšlienková práca sa oplatí. Spoza čierno-bieleho sveta sa vynára krásna farebná nádej. Ani článok v časopise už nie je substanciálnym súborom písmen konkrétneho autora ako bytosti oddelenej od iných, ale skôr uzlom vo veľkej sieti vzťahov – sieti ľudí, myšlienok a textov, ktoré sa vzájomne prelínajú, ovplyvňujú, a tak sú skôr dianím než oddelenými vecami. Pozývam vás do sieťovania sa tejto siete.

Reginald A. Slavkovský