Vo svojej knihe Uvnitř světa hovorí Josef Hrdlička o chôdzi toto: „Chôdza je spôsob, ako vyviesť myslenie z hlavy do celého tela. Teda ne-myslieť. Človek, ktorý myslí a nie je na zemi, sa sústredí do jednej časti tela a na ostatné zabúda. Vďaka tejto abstrakcii je nakoniec v nejakých predstavách mimo seba.“

Prechádzať sa teda znamená byť celým svojím telom tu, pri sebe: dávať pozor, aby som nezakopol, aby som do niekoho nevrazil, aby som nepadol (ako onen dávny filozof). No chôdza nie je len mechanický pohyb, presúvanie sa z jedného miesta na iné, ale špecifická duševná činnosť, či skôr naopak – druh jedinečnej pasivity. Prechádzať sa totiž takisto znamená nechať na seba pôsobiť okolitý svet.

Tento moment zachytáva aj Petr Král v Zprávě o místech: „Každé z jeho miest ho obýva ešte viac, než on pobýva v ňom, až sa samo stane súčasťou týchto dôverných chimér, ktorých masu v ňom predtým rozčerilo.“ Okolité miesta prestupujú človekom, ktorý kráča. Osídľujú ho. Prechádzajúci nevstupuje do priestoru dobre známych miest, lebo teraz sa on stal ich priestorom.

Lenže chôdza nám neponúka len miesta a predmety, ktoré vidíme navôkol. Nesie so sebou aj poryvy vetra alebo jemný vánok, dosť silný na to, aby sa pohrával sa s prázdnou plechovkou od piva, ktorú tu ktosi bezostyšne odhodil. Nesie so sebou prebúdzajúci sa chlad, zvuk listu, ktorý spadol zo stromu azda len preto, aby naň dopadla moja noha. Prináša výraznú vôňu neznámej ženy, ktorá sa nevedno kam ponáhľa. Z neďalekého parku zaznieva krik detí. Práve sa bojovne naťahujú o lesklé gaštany. Skrátka, chôdza nemôže byť sústredením, lebo ponúka pestrofarebnú rapsódiu podnetov, každým krokom rozptyľuje, roznecuje zmyslovosť.

Avšak existuje aj druhý, celkom opačný, zúžený svet sústredeného myslenia. Vtedy nepohnute sedím za svojím stolom s knihou, ktorú s námahou študujem. Vstupujem tak do sveta, na ktorý som si už navykol a ktorý sa mi stal vlastným pracovným priestorom. Je to svet textov: kníh a písania.

Rapsodické výjavy ostali za dverami, telo zaujalo pozíciu, v ktorej sa nemusím zaoberať tým, či o niečo zakopnem alebo do niečoho narazím. Celá aktivita sa presídlila do oblasti myslenia. Rušivé vplyvy som eliminoval na minimum a rozptýlené myšlienky sa pomaly koncentrujú okolo jedinej témy. O malú chvíľu nadíde ten neuchopiteľný okamih, keď sa jediným tajomným skokom ocitnem tam: prestanem na seba myslieť, všetko bude len téma, problém, otázka alebo text. Som tam, mimo seba.

Chôdza a štúdium, rozptýlenie a sústredenosť, „pri sebe“ a „mimo seba“ – dva póly, medzi ktorými osciluje a ubieha ľudský život.

Anton Vydra

Obrázok na titulke je výrezom z fotografie Lucie Parajkovej