Šestov, L.: Dobro v učení grófa Tolstého a F. Nietzscheho (Filozofia a kázanie) – II. a III. kapitola. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.

II.
Odkiaľ sa vzal ten „zmysel dobra“? Prečo dobro prišlo požehnať Levina a nie ostatných, ktorí účinkujú v románe? Prečo Anna zomiera zaslúžene, Vronskij sa premieňa na trosku, Koznyšev žije klamlivým životom a Levin nielenže si užíva všetko šťastie života, ešte aj získava právo na hlboký duševný mier – výsadu nemnohých výnimočných ľudí? Prečo osud tak nespravodlivo obdaroval Levina a tak kruto ublížil Anne? Pre iného spisovateľa, napríklad naturalistu, podobné problémy nemôžu existovať. Pre neho je nespravodlivosť osudu základným princípom ľudského života, ktorý tak jasne vyteká zo zákona prirodzeného vývinu, že mu to nepríde hodné počudovania. No taký spisovateľ necituje Evanjelium a nehovorí o treste. U grófa Tolstého naopak, sám román Anna Kareninová je vyprovokovaný týmto problémom. Neopisuje život, ale vypočúva ho a žiada od neho odpoveď. Jeho umelecká tvorba sa prebúdza iba vďaka potrebe rozriešiť problémy, ktoré ho mučia. Preto všetky jeho diela, malé i veľké, Vojna a mier, Smrť Ivana Iľjiča či publicistické články majú charakter úplnej celistvosti. Gróf Tolstoj sa objaví pred publikom vždy s odpoveďami, a to s odpoveďami v presne takej forme, aká úplne uspokojuje v tomto zmysle najnáročnejšieho a najprísnejšieho človeka. A toto samozrejme nie je náhoda a ani nemôže byť náhoda. V tom je základná črta tvorby grófa Tolstého. Všetka tá ohromná vnútorná práca, ktorá bola potrebná na vytvorenie Anny Kareninovej alebo Vojny a mieru, bola vyprovokovaná nanajvýš pálčivou potrebou porozumieť sebe a okolitému životu, odraziť sa od prenasledujúcich pochybností a nájsť pre seba – aspoň na chvíľu – pevnú pôdu. Všetky tieto požiadavky sú príliš vážne a nástojčivé na to, aby ich bolo možné zakryť obyčajnými obrysmi priamo ponúkajúcich sa obrazov skutočnosti alebo spomienkami na svoju minulosť. Potrebné je niečo iné. Potrebné je nájsť svoje právo v živote. Potrebné je nájsť silu, väčšiu ako sila človeka, ktorá by podporila, ubránila toto právo. Osobné chúťky, sympatie, vášne, záujmy, obavy – všetky tieto prvky, na ktoré zvyčajne realistický spisovatelia rozkladajú ľudský život – nezaisťujú nič a nemôžu uspokojiť grófa Tolstého. Hľadá silného, všemocného spojenca, ktorý by v jeho mene hovoril o svojich právach. Všetka sila génia grófa Tolstého je nasmerovaná k tomu, aby našiel takéhoto spojenca a pretiahol ho na svoju stranu. A v tomto je gróf Tolstoj nemilosrdný. Niet ničoho takého, čo by on nezničil, ak by to predstavovalo prekážku k dosiahnutiu tohto cieľa. A neexistujú hranice jeho duševného vypätia, pokiaľ hovoríme o tomto jeho najposvätnejšom záujme. Klamať, pretvarovať sa, vymýšľať si falošnú skutočnosť gróf Tolstoj nechce a ani nemôže. Píše nie pre druhých, ale pre seba. Preto nielenže nepridáva svojmu Levinovi ani jednu mu neprináležiacu kvalitu, ale čestne a úprimne zobrazuje všetky jeho nedostatky a smiešne stránky. „Taký je Levin,“ vraví nám gróf Tolstoj, „prehnane žiarlivý, egoista, vyhýbajúci sa verejným záležitostiam, nešikovný, neokresaný odľud – tým však v ňom nebolo menej dobra, jeho život má určitý zmysel dobra.“ Nielenže si usporiadal svoj život v súlade so svojimi potrebami a želaniami, ale aj správne uhádol, kadiaľ ísť a čo robiť, aby dobro bolo na jeho strane. A „dobro“ – to je tá mohutná sila, ktorá robí z Levina obra v porovnaní s inými ľuďmi, lebo nič nie je silnejšie ako dobro. A v momente vydania Anny Kareninovej by mohli grófa Tolstého presvedčiť o hocičom inom, ale nie o tom, že dobro nie je na strane Levina. Nielen to, že je na strane Levina, ono je proti všetkým, ktorí rozmýšľajú, cítia a žijú nie tak ako Levin; je proti Koznyševovi, Vronskému, proti Anne a ono sa im pomstí, ono ich potrestá, ak by aj dočasne zvíťazili nad Levinom. Levin vnikol do pôdy ako pluh. Tá sila, ktorá bola potrebná grófovi Tolstému, sa našla i na jeho strane. Všetky Varenky, Sone a iné cnostné existencie neslúžia skutočnému dobru, pretože nežijú ako Levin – a gróf Tolstoj ich hádže na rovnakú kopu ako Vronského a Annu. Nebola pre nich pripravená tragédia a žalostný život, no ich odporná existencia je horšia ako akékoľvek iné nešťastie. Gróf Tolstoj žiadnu zo svojich obetí neľutuje. Nikde nezačujete jemné tóny súcitu, ktoré možno tak často počuť v dielach Dickensa, Turgeneva a dokonca aj u experimentalistov, napríklad u Zolu a Bourgeta[1], nikdy nevynechávajúcich možnosť zdôrazniť svoj zmysel pre humánnosť. Grófovi Tolstému sa to možno bude zdať zvláštnym, ale mnohí čitatelia mu vytýkajú chladnosť, bezcitnosť či ľahostajnosť. Viesť Annu Kareninovú pod vlak a ani raz si nepovzdychnúť! Pozorovať agóniu Ivana Iľjiča a nevyroniť ani slzu! To sa zdá nepochopiteľným a hanebným mnohým čitateľom, ktorí sú dokonca ochotní zavrhnúť umeleckého génia grófa Tolstého. Zdá sa im, že nazvať grófa Tolstého géniom, by znamenalo uraziť mravnosť, ktorá kladie všetky svoje požiadavky do súcitu s nešťastím blížneho. Považujú za svoju najdôležitejšiu povinnosť zaradiť grófa Tolstého medzi druhotriednych spisovateľov, ktorí sa nemôžu porovnávať s Dickensom alebo Turgenevom, predpokladajúc, že takýmto spôsobom hája sväté právo súcitu. Podľa ich názoru sa nemôže nazývať veľkým umelcom, kto neprejavuje dostatočný súcit s utrpením blížneho. A oni, títo čitatelia, majú až príliš pravdu. Chcú byť súcitní, pretože súcit je všetko, čo môžu dať ľuďom urazeným osudom. Ľutujúc nešťastných, roniac slzy nad hynúcimi, tíšia svoje večne znepokojujúce výčitky svedomia. „Nemožno postaviť na nohy toho, kto padol – tak si nad ním poplačeme a všetko pôjde ľahšie“ – takto premýšľajú. Komu však bude ľahšie? Na túto otázku neodpovedajú, takúto otázku si nekladú a ani nesmú. A pochopiteľne, gróf Tolstoj, ktorý neprejavuje cit pre humánnosť, im naháňa strach a oni sa ženú k Stepnému kráľovi Learovi[2], k poviedkam Dickensa, dokonca aj k Lurdom[3], pretože hrôza je v nich vyvolaná obrazmi nešťastia, ktoré sú však vyriešené šľachetnými citmi súcitu, ktoré autori vyvolávajú v čitateľovi. Dokonca aj Zola, ten Zola, ktorého gróf Tolstoj tak nemá rád, nás vo všetkých svojich dielach dojíma svojou schopnosťou súcitiť so žiaľom svojich hrdinov.

U grófa Tolstého nenájdeme ani stopy po takom jemnocitnom srdci. Ruská spoločnosť sa s hrôzou dopočula správu o vzniku nového smeru v Európe – o nietzscheanizme, ktorého vodca hlásal nemilosrdnú surovosť k slabým a nešťastným. „Čo padá, to treba ešte aj potisnúť!“ „Pre nevyliečiteľných sa nemá chcieť byť lekárom…“[4] Mysleli sme si, že pred Nietzschem nikto nehlásal takéto a podobné pravidlá, akoby boli príkazmi morálky. Okrem toho sme boli presvedčení, že morálka, pošliapaná na Západe, nájde u nás v Rusku bezpečné útočište. Rátali sme s tým, že proti Nietzschemu môžeme použiť svojho hrdinu, „veľkého spisovateľa ruskej zeme“ – grófa Tolstého. Dokonca aj tí čitatelia, o ktorých sme hovorili vyššie, čitatelia, ktorí inštinktívne utekali od grófa Tolstého k Turgenevovi, dokonca aj oni videli v autorovi Vojny a mieru svojho prirodzeného a silného ochrancu pred valiacou sa búrkou zo západu. A gróf Tolstoj vystúpil proti Nietzschemu a jeho smerovaniu s čistou mladíckou sviežosťou a vášnivým odhodlaním. V knihe Čo je to umenie?, ako už bolo spomenuté, nejde o umenie a dokonca ani o francúzskych básnikov či opery Wagnera, o ktorých sa v nej podrobne hovorí. Ide o vážnejšie a dôležitejšie otázky ako umenie, ide o mravnosť, náboženstvo a o významnejšieho a väčšieho spisovateľa ako sú Verlain či Baudelaire – o Nietzscheho.[5] Pravda, gróf Tolstoj menuje Nietzscheho iba zriedka, citáty z jeho diel sa tam vôbec nevyskytujú. Ale gróf Tolstoj robí Nietzscheho zodpovedným za nové smerovanie literatúry. Hovorí: „Tento následok nesprávneho vzťahu k umeniu sa v našej spoločnosti prejavil už dávno, ale v poslednej dobe sa so svojím prorokom Nietzschem, jeho stúpencami, rovnakými dekadentmi, a anglickými estétmi prejavuje zvláštnou drzosťou. Dekadenti a estéti ako Oscar Wilde si za témy svojich diel vyberajú popieranie morálky a schvaľovanie nemravnosti.“ Žiaľ musím zopakovať, že gróf Tolstoj, ktorý robí Nietzscheho zodpovedným za všetky hriechy nového pokolenia, sa ani slovom nezmieňuje o jeho filozofii. Mne sa dokonca zdá, že gróf Tolstoj pozná Nietzscheho iba z počutia, z druhej ruky. Dokazuje to, okrem iného, prienik, ktorý vytvára gróf Tolstoj medzi Nietzschem a O. Wildeom. Ak by gróf Tolstoj poznal diela Nietzscheho, už by tie slová nezopakoval. Ak by gróf Tolstoj čítal Nietzcheho – sotva by hovoril o „drzosti“. Je možné prijať alebo odmietnuť Nietzscheho učenie, možno vítať jeho morálku alebo pred ňou varovať. Avšak poznajúc jeho osud, vediac ako dospel k svojej filozofii, za akú cenu vykúpil „svoje slovo“ – nemožno sa nad ním rozhorčovať ani proti nemu poburovať. Nietzsche mal sväté právo hovoriť to, čo hovoril. Viem, že slovo „svätý“ sa nemá používať nepatrične, pohŕdavo. Viem, že ľudia ho radi zneužívajú, aby pridali dôležitosť a presvedčivosť svojím názorom. No vo vzťahu k Nietzschemu neviem nájsť iné slovo. Na tom spisovateľovi je tŕňová koruna. Jemu bolo odobrané všetko to, čím sa zvyčajne krášli ľudský život a naložené také ťažké bremeno, aké pripadlo nosiť len málo komu. Hovorí o troch premenách, ktorým je vystavený človek počas svojho života. Najprv, hovorí, sa človek mení na ťavu. „Čo je ťažké, pýta sa nosný duch a kľaká podobne ako ťava, chce, aby sa naň veľa naložilo. Čo je najťažšie, bohatieri, pýta sa nosný duch, aby som sa na to podujal a tešil sa zo svojej sily? Nie je to toto: ponížiť sa a tak zraniť svoju hrdosť? Dať sa blysnúť svojej ľahkomyseľnosti a tým sa vysmiať svojej múdrosti? Či je to toto: rozlúčiť sa so svojím sporom, keď práve slávi svoje víťazstvo? Vystupovať na vysoké hory a tam pokúšať pokušiteľa? Či je to toto: živiť sa žaluďmi a trávou poznania a za pravdu hladovať vo svojej duši? Či je to toto: byť chorý a domov poslať utešiteľov a uzatvárať priateľstvá s hluchými, čo nikdy nepočujú, čo chceš? Či je to toto: vstúpiť do špinavej vody, ak je to voda pravdy, a neodháňať od seba studené žaby  ani  horúce ropuchy? Či je to toto: milovať tých, čo nami pohŕdajú, a podávať ruku strašidlu, keď nás chce naľakať? Všetko toto najťažšie berie na seba nosný duch: podobný ťave, čo sa s nákladom náhli na púšť, aj on sa náhli na svoju púšť.“[6] V týchto obrazoch je krátka história dlhého hrdinského života. Nech čitateľa ani nenapadne, že tu je čo i len tieň zveličenia. Naopak, tá najhlavnejšia a možno najstrašnejšia vec tu nie je.

Čítajúc tieto riadky si možno myslieť, že Nietzsche bol duch odolný, ktorý dobrovoľne podstupoval muky, dobrovoľne padol na kolená a vedome prijal na seba človeku neprimerané bremeno. V takej vedomej a dobrovoľnej obeti, akoby už nebola sama o sebe ťažká, je útecha pre hrdosť: človek má pocit, že vykonáva veľké dielo. No u Nietzscheho to tak nebolo. Nešťastie ho zasiahlo odrazu, neočakávane, možnože v tom momente, keď očakával odmenu za svoj dovtedajší život. Keď ho zasiahol blesk, nebo nad ním bolo jasné a čisté; odnikiaľ neočakával nebezpečenstvo, bol dôverčivý a pokojný ako malé dieťa. On slúžil „dobru“, viedol čistý a poctivý život nemeckého profesora,[7] hľadal ideály u gréckych filozofov a dobových hudobníkov, študoval Schopenhauera,[8] spriatelil sa s Wagnerom[9] a v mene toho všetkého, čo vtedy považoval za najdôležitejšie a najnutnejšie, sa zriekal skutočného života. Neskôr vravel: „Kto by sa neobetoval kvôli svojmu dobrému menu!“ alebo „Nič nás nevyjde tak draho, ako naše cnosti.“ V tom čase, keď kvôli cnostiam a kvôli dobrému menu opustil život, aby v tichu svojej pracovne tvoril nové teórie (tak vtedy chápal službu dobru), ešte nevedel a nemal ani tušenia, že tak draho zaplatí za svoju svedomitosť. Ak by si mohol aspoň na chvíľu predstaviť, čo ho čaká v budúcnosti, určite by sa poriadne zamyslel nad tým, čo si vyberie. No kto môže predpovedať svoj osud? Kto v mladosti nedôveruje svojim učiteľom a ideálom? Nietzsche bezvýhradne, úplne a dôsledne veril v neomylnosť svojich zásad. Vždy v sebe zadúšal všetky prírodne inštinkty a požiadavky, ktoré si obvykle dokážu podrobiť i tie najcnostnejšie duše. No Nietzsche nepoznal kompromis. Študoval a učil všetkému, čo považoval za podstatné, nutné, dôležité a kvôli tomuto úplne zabudol na život. Ani pri objavení sa prvých hrozivých príznakov choroby sa Nietzsche neznepokojoval. Napochytro hltal rôzne druhy liekov, aby sa nemusel zaoberať komplikovanou liečbou a odlúčiť sa tak od svojej služby. Pokračoval vo svojom filozofickom a profesorskom zamestnaní až do tej doby, kým ho choroba úplne premohla. Nietzsche vtedy pochopil, že cnosť ho neochráni pred všetkým. Ale bolo už „príliš neskoro“. Minulosť sa už nedala zmeniť. Nebolo možné „odvaliť kameň, ktorého meno je ‚to, čo bolo‘“.[10] Ostalo jedno: uvažovať – hľadať v minulosti ospravedlnenia, vysvetlenia strašnej prítomnosti. A aká bola táto prítomnosť, možno súdiť podľa toho, že ako jediné odľahčenie mu slúžili sny o samovražde. Z „troch štvrtín slepý“, podliehajúci nekonečne mučivým a neznesiteľným záchvatom, odsúdený krutou chorobou na úplnú samotu, na vlások vzdialený smrti a šialenstvu – takto prežil Nietzsche 15 rokov, počas ktorých napísal svoje hlavné diela. „Ťažko nesiem svoj život,“ vravel, „dúfam, že čoskoro nastane koniec mojim trápeniam.“ No koniec nenastal skoro. 15 rokov je i na menej vážnu chorobu príliš veľa. Ten, kto toľko trpel a ktorého „vina“ bola iba v prehnanej viere v mravné ideály, ten právom vyslovuje svoje slová, ten právom vyžaduje, aby ho ostatní pozorne vyslyšali a nedozvedali sa o ňom od druhých.

No vráťme sa ku grófovi Tolstému. Povedal som už, že čítajúca verejnosť – ešte aj tá, ktorá prikladala  talentu grófa Tolstého menší význam než v prípade Dickensa či Turgeneva – čakala od neho najserióznejšiu opozíciu voči nietzscheanizmu. Nech sa im už gróf Tolstoj zdal akokoľvek chladným – nazývali ho človekom s oceľovou dušou (čo je zaujímavé, pretože sa učil dojímať nad detskými príbehmi – a oceľová duša!) – videli v ňom prirodzeného ochrancu „dobra“ a Nietzscheho protivníka. Najmä vďaka jeho publicistickým článkom, v ktorých sa vyjadroval rázne ako stúpenec doslovného chápania Evanjelia. Pravda, obdivovatelia Dickensa a Turgeneva sa nie vždy s pochopením stavali ku kázňam grófa Tolstého. Zdalo sa im, že to trocha preháňa, keď vyžaduje, aby vzdelaní ľudia obrábali pôdu a obliekali sa ako mužíci. No keď prišlo k tomu, vybrať si medzi klasickou morálkou, avšak dovedenou do krajnosti, alebo učením, ktoré ju od základu ničí – všetci sa priklonili na prvú stranu. Nik nepochyboval: gróf Tolstoj a Nietzsche navzájom vylučujú jeden druhého. Navyše, aj obaja títo učitelia sa vzájomné považovali za protikladných. Nietzsche, hovoriac o „tolstojovskom súcite“[11], predpokladá, že poukazuje na niečo, čo je jemu samému cudzie. O grófovi Tolstému netreba ani hovoriť; jeho posledné dielo, ako už bolo naznačené, má za svoj jediný cieľ odmietnutie  nietzscheanizmu.

Ale je to tak? Sú si títo dvaja pozoruhodní súčasní spisovatelia naozaj tak cudzí? Samotná možnosť tejto otázky sa nám zrejme bude zdať zvláštna, a tým viac bude zvláštna i negatívna odpoveď na ňu. Potom, nič nepredpovedajúc, poďme sa zaoberať prvým dôležitým publicistickým dielom grófa Tolstého, ktoré nás privedie k jeho knihe Čo je to umenie? a spolu s tým ku hlavným problémom, ktoré zaujímali Nietzscheho.

III.
Myšlienky, vyvolané sčítaním v Moskve, sa objavili čoskoro po Anne Kareninovej – prestávka medzi nimi je tri či štyri roky. Vlastne ešte menej, ak vezmeme do úvahy priznanie grófa Tolstého, že sa touto prácou zaoberal už dávnejšie, no nedarilo sa mu ju dokončiť. Je zrejmé, že sčítanie nebolo príčinou zmeny svetonázoru grófa Tolstého. Všetko, čo bolo potrebné k duševnému prevratu, bolo už u grófa Tolstého dávno pripravené. Ako to často chodí v živote ľudí, sčítanie bolo iba vonkajšou príčinou, ktorú gróf Tolstoj už dávno hľadal. Jeho duševná rovnováha – to, čo u Levina nazýval „životom naplneným dobrom“ – už dávno prešla do sféry spomienok. Možnože Anna Kareninová bola iba pokusom obnoviť minulosť a v tom čase, keď nám gróf Tolstoj s presvedčením rozprával, že „dobro“ je s Levinom a za Levina, že Levin sa ako pluh vrezal do pôdy a robí tú najlepšiu, skutočnú prácu – možno, že v tom čase sám gróf Tolstoj žil už iba spomienkami na minulosť, ku ktorým ho to tým naliehavejšie ťahalo, čím zjavnejšie a mučivejšie bolo uvedomenie si, že začína pod nohami strácať pôdu, ktorá sa kedysi zdala takou pevnou. Možnože tým zvláštnym naladením sa vysvetľuje zle ukrytá radosť z možnosti potupiť a zničiť Annu. Už vtedy si uvedomoval, že stráca svoje práva, že hospodárstvo, rodina, obmedzené možnosti zasahovania do života roľníkov, brojenie proti liberalizmu a novinám, „negatívna“ služba dobru – slovom, všetko to, čo kedysi napĺňalo samú existenciu Levina – ho už nenapĺňa a že zasa prišla akási prázdnota, že znova nemá tú pevnosť, ktorá mu dávala právo hľadieť na ľudí zvrchu a počítať, že je s ním a proti všetkým jeho nepriateľom Boh. Anna Kareninová bola zjavne napísaná ex post facto. Preto je v tom románe toľko opatrnej spravodlivosti a zveličenej pozornosti ku všetkým postavám antilevinského smeru. Autor sa nakoniec nezmiloval ani nad jednou z nich a práve preto ich opisoval z lepšej stránky. Sú dobrí, múdri, čestní a krásni. Gróf Tolstoj sa neponáhľa s tým, aby verejne poukázal na ich slabosti. Iba niekedy, drobnými náčrtkami či vsunutými poznámkami, naznačuje čitateľovi, v čom spočíva bezcennosť týchto ľudí. No samotný úder je už mierený správnou a silnou rukou. Nikto z nich nebude zachránený, levinského smer zvíťazí.

No nie nadlho. Anna Kareninová bola posledný pokus, ktorý vykonal gróf Tolstoj, aby sa udržal na bývalej pôde. Všetky staré záujmy už pre neho neexistovali, utiekol ďaleko za hranice levinských radostí a bolestí. Keď prišiel do Moskvy pred sčítaním, zjavne to už nebol ten gróf Tolstoj, ktorý nedávno uverejnil v Ruskom Vestníku veľký román s jasným a určitým svetonázorom. Hoci to už nebol mladý človek – mal už vtedy vyše päťdesiat rokov, hoci to bol všetkými oslavovaný spisovateľ, ktorý udivoval predovšetkým tvrdosťou a odvahou svojich presvedčení, v skutočnosti to bol človek plný pochybností, ktorý vedel iba jedno – že to, čo má, nestojí za nič, a musí hľadať niečo iné. Nech to znie akokoľvek čudne, no hrôzy, ktoré odhalil pri obchádzaní moskovských útulkov pre ľudí chudobných a bez domova, boli pre neho takmer šťastný nález. Hovorí: „Mestský život, ktorý mi už predtým pripadal cudzí a neprirodzený, sa mi sprotivil tak, že všetok ten komfort, ktorý som mal predtým tak rád, mi teraz spôsoboval muky. A akokoľvek som sa snažil nájsť vo svojom vnútri nejaké ospravedlnenie pre spôsob života, ktorí sme viedli, pri pohľade na vlastný alebo cudzí salón, na čistý a bohato prestretý stôl, na ekvipáž, vypaseného kočiša a kone, na obchody, divadlá a kluby som sa nedokázal ubrániť podráždeniu. Nedokázal som za tím všetkým nevidieť skrehnutých, hladných a ponížených obyvateľov Ljapinovej nocľahárne.“[12] Taký protiklad prepychu a osobného zabezpečeného života v porovnaní s núdzou, s ljapinovskou núdzou, v skutočnosti môže a mal by v človeku, ktorý si nikdy nevšímal nešťastia blížneho, vyvolať silnú reakciu. No gróf Tolstoj nebol v tejto záležitosti nováčikom. Autor Vojny a mieru, ktorý nám majstrovsky načrtol všetky hrôzy dvanásteho roku[13], ktorý videl pred sebou tisíce úmrtí a vrážd, najstrašnejšie a najodpornejšie prejavy ľudskej krutosti a podlosti, zocelený životnými skúškami, nemohol byť zmätený pohľadom na biedu, podobný tomu indickému mládencovi, ktorý po prvýkrát utiekol z paláca a uvidel chorého, starca a chudobného. Nechcem tým povedať, že s príchodom dospelosti sa človek naučí alebo sa musí naučiť byť ľahostajným k zlu vládnucemu vo svete. Nie, práve naopak, dospelý človek si môže skôr ako mladý brať k srdcu nešťastie ľudí. No tým sú pre nás záhadnejšie zážitky grófa Tolstého, ktoré videl v Ljapinovej nocľahárni. Ako vraví, na začiatku ho tak ohromili okolnosti a podmienky obyvateľov nocľahární, že o tom nedokázal hovoriť bez sĺz a hnevu. „Bez toho, aby som si toho bol vedomý, šermujem priateľovi rukami pred tvárou a hlasom, ktorým preniká plač, volám: ‚Takto sa predsa žiť nedá, takto žiť nemôžeme, to nie je možné!‘“[14] Podľa jeho slov, mu potom všetci začali hovoriť, že on sa nerozčuľuje preto, že to čo videl bolo hrozné, ale iba preto, že on sám je veľmi „dobrý a pekný človek“.[15] Tieto rozhovory ho presvedčili. Hovorí: „Ochotne som im uveril. A skôr než som si to uvedomil, nad výčitkami a kajúcnosťou vo mne prevládlo spokojné vedomie vlastnej dobrotivosti a túžba vystaviť ju ľuďom na oči.“[16] Neskôr gróf Tolstoj pochopil, že jeho priatelia ho klamú pomocou falošných a šikovných sofizmov a že on nielenže nie je dobrotivý a pekný, ale je veľmi zlý človek a to ho priviedlo k hlásaniu zrieknutia sa civilizovaného života. Vynára sa zaujímavá otázka: čo by sa stalo, ak by sa gróf Tolstoj, skúmajúc svoj život, presvedčil, že jeho priatelia majú pravdu a on je naozaj pekný a dobrotivý človek, a nie zlý a vinný? Postavenie obyvateľov nocľahární by sa tým nestalo lepším. Tak ako predtým by sa v mraze na seba tlačili napol zamrznutí ľudia, sotva prikrytí roztrhanými handrami; tak ako predtým by polícia vodila na oddelenia Kristových chudobných; tak ako predtým by nočné ulice zaberali hŕby nešťastných a odporných prostitútok – všetko by ostalo tak ako predtým, okrem jedného: gróf Tolstoj by mal pokojné svedomie. Mohol by byť potom spokojný so svojou dobrotivosťou a ukazovať ju ľuďom, ako sa to aj grófovi Tolstému stalo vtedy, keď ho na chvíľu o tom presvedčili jeho priatelia?

Táto otázka je dôležitejšia, než sa môže na prvýkrát zdať. V nej je obsiahnuté to, čo zaujíma grófa Tolstého, čo hľadá v moskovských brlohoch. Je zjavné, že pri tom nešlo o chudobných z Ljapinovej nocľahárne, ale o neho samého, o grófa Tolstého. Prichádzajúc k týmto biednym, nepozerá na to, aby ich obdaroval, ale aby im niečo vzal; neprosí za nich, ale za seba. Mohol by od nich utiecť, zakryť si oči, zabudnúť na nich, ako to robil roky predtým, keď sa stretol s nešťastím – no tento krát chudobných potrebuje. Nie všetkých, iba niektorých; a dokonca ani nie tých z Ljapinovej nocľahárne, ale iných. A od tých, ktorých nepotrebuje, uteká, odvracia sa od nich, ako sa vtedy odvracal od Soni, od Varenky, od Anny, s ktorými nebol bezprostredne, osobne spätý – a príde k tým, s ktorými sa dá žiť, ktorí neodoberajú životnú čulosť, ale ju zväčšujú; ktorí pomáhajú vnikať do pôdy ako pluh a dávajú možnosť pocítiť radosť z toho, že „dobro“ je zasa na tvojej strane. Skrátka, tí chudobní, ktorí môžu urobiť to, čo pre Levina urobilo hospodárstvo, lov včiel, rodina atď. Čo sa týka ostatných, tých istých mestských žobrákov, kvôli ktorým, ako je zjavné, vznikol všetok ten rozruch – tých gróf Tolstoj opustil, im už niet pomoci. „Pre nevyliečiteľných sa nemá chcieť byť lekárom.“ Tieto slová, ako si čitateľ pamätá, patria Nietzschemu. Ja som ich už uviedol spolu s jeho iným, takmer totožným, výrokom: „Čo padá, to treba ešte aj potisnúť!“ Predpokladám, že to druhé pravidlo sa čitateľ stále zdráha pripísať grófovi Tolstému. Ale prvé? Toho sme sa taktiež obávali. Ale ono iba sumarizuje vzťah grófa Tolstého k chudobným Ljapina a Rožnova.[17]

Hneď po sčítaní si gróf Tolstoj zapísal tých najbiednejších a rozhodol sa venovať dobročinnosti. Tí z jeho známych, ktorí mu sľubovali podporu, mu peniaze nedali. Napriek tomu nejaký čas navštevoval chudobných a niektorým pomohol. Pri jednej zo svojich návštev narazil na vyhladovanú ženu, ktorá nejedla už dva dni. Na jeho otázku, že kto to je, mu odpovedali: „Robila prostitútku, teraz už o ňu nikto nezakopne, tak je bez peňazí.“[18] Nebudem tlmočiť podrobnosti tejto hroznej scény. Žena v skutočnosti nejedla dva dni. No hľa, záver rozprávania grófa Tolstého: „Daroval som jej rubeľ a dodnes si pamätám, ako ma tešilo, že to niekto vidí.“[19] Je to naozaj pravda? Je naozaj pravda, že grófa Tolstého „tešilo, že to niekto vidí“? Nedá sa neveriť: ďalej, akoby si želal rozptýliť pochybnosti, ktoré mohli vzniknúť, hovorí: „Starenka, ktorá bola pri tom, prosila tiež hneď o nejaký peniaz. Rozdával som s takou radosťou, že som už ani nezvažoval, či to je alebo nie je vhodné, a obdaroval som i ju.“[20]

Nechcem usvedčiť grófa Tolstého alebo ho obviniť. Autor Vojny a mieru, autor „Myšlienok vyvolaných sčítaním“ je nad akýmikoľvek usvedčeniami a obvineniami.

Ale tým dôležitejšie je pochopiť zmysel a význam jeho kázne. Tie úprimné priznania sú pre nás sprievodné znaky, ktoré nás privedú za grófom Tolstým, k tomu prameňu, odkiaľ čerpal svoje prorocké nadšenie. V tom, čo mu bolo príjemné, „tak príjemné“ dávať almužnu aj v ten moment, keď sa mu pred očami odohráva najhroznejšia dráma – kto by ju nepočul v tých pár slovách: „Robila prostitútku, teraz už o ňu nikto nezakopne, tak je bez peňazí,“ – v tom, keď jeho priatelia mohli hoci len na krátky čas úvahami o citlivosti jeho duše odvrátiť jeho vnímanie od scén moskovských nocľahárni, je zvláštna záhada a možnože i rozlúštenie tolstojovskej povahy. Už teraz, bez dočítania jeho článku o sčítaní, sa dá predpovedať, ako skončí. Človek, ktorému je tak potrebné byť dobrotivý, sa v každom prípade ukáže spravodlivý pred sebou i pred všetkými. Dobro k nemo dokonca príde, on ho k sebe privedie, hoci by kvôli tomu mal pripraviť o dobro  všetkých ľudí.

Tak sa i stalo, ako si každý, kto čítal „Myšlienky vyvolané sčítaním“, pamätá. Gróf Tolstoj zanechal biednych Moskovčanov, pretože ako podrobne vysvetľuje, im nebolo pomoci. Niektorým z nich dával peniaze – raz, dvakrát, trikrát a dával im toľko, koľko sami žiadali. Bolo potrebné vstať na vlastné nohy, no nič z toho k tomu neviedlo. Ani jedného sa grófovi Tolstému nepodarilo zachrániť. Vtedy odišiel do svojej dediny, aby vo voľných chvíľach rozoberal svoje dojmy a našiel cestu z ťaživého položenia. A jeho položenie bolo skutočne hrozné. Slová, ktorými gróf Tolstoj definoval svoju náladu: „Takto sa predsa žiť nedá,“ – nám, ak v nás jeho rozprávanie o moskovskej biede nevyvolalo potrebný dojem, ukazujú, ako sa postavil k odhaleným ranám mestského života. A presne, ako môže taký človek ako gróf Tolstoj žiť, ak zároveň s ním existujú obyvatelia moskovských nocľahární? Dobre je tým, ktorí nikdy nehľadeli na tie hrôzy. No ako je tomu, kto ich videl, kto na nich nemôže, nechce a nemal by zabudnúť? Možno si ich pamätať?

P o z n á m k y
[1] Paul Charles Joseph Bourget (1852 – 1935) – francúzsky spisovateľ. Tolstoj ho v úvahe Čo je to umenie? menuje v rade autorov s „najznepokojujúcimi príbehmi“, ktoré však nedojímajú „ani jednu minútu“ – pozn. vydavateľa.
[2] Poviedka Ivana Sergejeviča Turgeneva z roku 1869 – pozn. vydavateľa.
[3] Román Émila Zolu z roku 1894. Prvá časť trilógie Tri mestá – pozn. vydavateľa.
[4] Z básne F. Nietzscheho Tak vravel Zarathustra (rok 1884), tretí diel, O starých a nových tabuliach (20, 22) – pozn. vydavateľa. Bližšie pozri: NIETZSCHE, F.: Tak vravel Zarathustra, s. 148 – 149 – pozn. prekladateľa.
[5] V 10. kapitole traktátu Čo je to umenie? Tolstoj hovorí o francúzskych básnikoch Ch. Baudelairovi, P. Verlainovi, S. Mallarmovi, o Belgičanovi M. Maeterlinckovi a iných, ktorým „temnota“ sa stala „dogmou“, „opierajúc sa o Nietzscheho a Wagnera… myslia si, že nemusia byť pochopení hrubou masou, stačí im vzbudiť básnickú vrstvu najvzdelanejších ľudí.“ V tomto elitárstve Tolstoj videl paralelu k pátosu nadčloveka Nietzscheho. Jeho učenie Tolstoj vo svojich rôznych prácach nazýval „nehoráznym, nepremysleným, nejasným a vyznačujúcim sa ohavným obsahom“ (TOLSTOJ, L. N.: O Shakespearovi a dramatu. In: Tolstoj, L. N.: Nemohu mlčet. Prel. V. Jungmannová. Praha: Odeon 1990, s. 159), „nemravnou, hrubou, namyslenou, nesúvislou rečou.“ V 13. kapitole traktátu Čo je to umenie? Tolstoj rozoberá Prsteň Nibelungov od Wagnera. Podľa Tolstého sú Wagnerove opery „príkladom falošného umeleckého diela“ a Wagner je dekadentný tak ako Nietzsche. Je zaujímavé, že záver Tolstého sa zhodoval s názorom jeho oponenta. Sklamaný z Wagnera, Nietzsche bojoval práve proti vplyvu jeho dekadencie v Nemecku a v predslove k neskorému pamfletu Prípad Wagner (1886) nazýval dekadentom spolu s Wagnerom i samého seba – pozn. vydavateľa. Český výber z Tolstojovho diela Čo je to umenie? neobsahuje všetky kapitoly. Pozri: TOLSTOJ, L. N.: Co je to umění? In: Tolstoj, L. N.: Nemohu mlčet, s. 43 – 109 – pozn. prekladateľa.
[6] NIETZSCHE, F.: Tak vravel Zarathustra, s. 18 (O troch premenách).
[7] Od februára 1869 bol Nietzsche profesorom Univerzity v Bazileji. Počas 10 rokov napísal množstvo štúdií o antickej literatúre, filozofii, rétorike, rytmike či estetike. Ako výsledok svojich skúmaní plánoval základnú zovšeobecňujúcu prácu o dejinách antickej kultúry. No trápila ho profesúra, cítil, že ho „čaká vyššie poslanie“, že je „niečo viac, než iba filológ“. (List Marii Baumgartnerovej, 30. augusta 1877; NIETZSCHE, F.: Nietzsche Briefwechsel. Kritische Gesamtausgabe. II.5. Briefe von Nietzsche 1875 – 1879. Hrsg. G. Colli – M. Montinari. Berlin – New York: De Gruyter 1980, s. 282). Zhoršenie choroby vnímal ako vyslobodenie. Na jar roku 1879 Nietzsche pre zhoršený zdravotný stav odišiel z univerzity – pozn. vydavateľa
[8] V knihe Schopenhauer ako vychovávateľ (1874) Nietzsche rozpráva, ako si koncom roku 1865 kúpil v antikvariáte dielo Svet ako vôľa a predstava od jemu neznámeho autora a náhle k nemu pocítil úplnú dôveru. Zoznámenie sa so Schopenhauerom sa ukázalo pre Nietzscheho ako prevrat v myslení. Ešte dlho potom nazýval vo svojich listoch Schopenhauera „otcom“, „najpravdivejším zo všetkých filozofov“. V jednom liste sa priznáva: „Tri veci na svete – moje útočište… môj Schopenhauer, hudba Schumanna a nakoniec osamelé prechádzky…“ (List Carlovi von Gersdorffovi, 7. apríl 1866; NIETZSCHE, F.: Nietzsche Briefwechsel. Kritische Gesamtausgabe. I.2. Nietzsches Briefe 1864 – 1869. Hrsg. G. Colli – M. Montinari. Berlin – New York: De Gruyter 1975, s. 121) – pozn. vydavateľa
[9] Wagnera Nietzsche objavil v roku 1866. V jednom liste sa priznáva, že Wagnerova hudba núti „chvieť sa každému nervu“ (List Erwinovi Rohdeovi, 27. októbra 1868; NIETZSCHE, F.: Nietzsche Briefwechsel. Kritische Gesamtausgabe. I.2. Nietzsches Briefe 1864 – 1869, s. 332). V tom čase študuje i filozofické práce Wagnera, ktoré mali na neho veľký vplyv. Neskôr si získal prvú slávu ako propagátor Wagnerových ideí. Ich zoznámenie prebehlo v roku 1868 v dome Wagnerovej sestry Brockhausovej. Wagner žil v Tribschene neďaleko Bazileja. Stretávali sa pravidelne v rokoch 1869 až 1872. Ich vzájomné recenzie boli plné nadšenia. Vo svojich listoch priateľom Nietzsche hovorí o mimoriadnej dôvernosti, ktorá medzi nimi vznikla. Wagnera charakterizuje ako „ideálny typ človeka“, cíti pri ňom prítomnosť božského (napr. list Carlovi von Gersdorffovi, 4. augusta 1869; NIETZSCHE, F.: Nietzsche Briefwechsel. Kritische Gesamtausgabe. II.1. Briefe von Nietzsche 1869 – 1872. Hrsg. G. Colli – M. Montinari. Berlin – New York: De Gruyter 1977, s. 36). Wagner videl v Nietzschem spojenca pri „veľkom znovuzrodení“ nemeckého ducha. Odcudzenie prichádza po tom, čo sa Wagner v roku 1872 odsťahoval do Bayreuthu. Úplný rozkol je spojený s Nietzscheho knihou Ľudské, príliš ľudské (1878). Vtedy sa Nietzsche, ako sám povedal, pustil do boja s „wagnerianizmom“. Svojmu priateľovi a skladateľovi Heinrichovi Köselitzovi píše: „Porazte Wagnera-hudobníka tak, ako ja chcem poraziť Wagnera-filozofa. Budem sa snažiť oslobodiť Nemecko od jeho vplyvu…“ (Cit. podľa knihy: GALEVI, D.: Žizň Fridricha Nicše. Per. A. N. Ilinskij – V. N. Speranskij. Sankt-Peterburg – Moskva: Tovarisčestvo M. O. Wolff 1911, c. 201.)
[10] Parafráza Nietzscheho obrazu z básne „Tak vravel Zarathustra“; O vykúpení. – pozn. vydavateľa. Pozri: NIETZSCHE, F.: Tak vravel Zarathustra, s. 99: „Že čas nebeží naspäť, to je jej na zlobu. ‚To, čo bolo‘ – je meno kameňa, ktorý nemôže odvaliť.“ – pozn. prekladateľa.
[11] „Je tu sneh, utíchol tu život; posledné vrany, ktorých hlas ešte začuješ, krákajú: ‚Načo?‘, ‚Nadarmo!‘, ‚Nada!‘ – tu už neklíči a nerastie nič, iba petrohradská metapolitika a tolstojovský súcit.“ (NIETZSCHE, F.: Genealogie morálky. Prel. V. Koubová. Praha: Aurora 2002, s. 129; 3. časť – Čo znamenajú asketické ideály; aforizmus 26). V súcite sa podľa Nietzscheho skrývalo „popieranie života“ – znak všeobecného „dekadenstva“, uchvátivšieho literatúru a umenie „od Petrohradu po Paríž, od Tolstého po Wagnera.“ (NIETZSCHE, F.: Antikrist. Bratislava: IRIS 2016, s. 24; aforizmus 7) – pozn. vydavateľa.
[12] TOLSTOJ, L. N.: Co tedy máme dělat? In: Tolstoj, L. N.: Nemohu mlčet, s. 247 – pozn. prekladateľa.
[13] Myslí sa rok 1812 a Napoleonova invázia do Ruska – pozn. prekladateľa.
[14] TOLSTOJ, L. N.: Co tedy máme dělat?, s. 246.
[15] TOLSTOJ, L. N.: Anna Kareninová, s. 543.
[16] TOLSTOJ, L. N.: Co tedy máme dělat?, s. 247.
[17] Bezplatná Ljapinova nocľaháreň v Moskve získala názov podľa mena zakladateľov, továrnikov M. I. a N. I. Ljapinovcov. Ržanova nocľaháreň čiže Ržanovská pevnosť – tak sa nazývala podľa mena obchodníka a majiteľa domu pri Smolenskom námestí – tu sa tiesnila mestská spodina – pozn. vydavateľa.
[18] TOLSTOJ, L. N.: Co tedy máme dělat?, s. 273. – pozn. prekladateľa.
[19] Tamže – pozn. prekladateľa.
[20] Tamže.

Z ruského originálu ŠESTOV, L.: Dobro v učenii gr. Tolstogo i F. Nicše. In: ŠESTOV, L.: Izbrannyje sočinenija. Moskva: Renessans 1993, s. 54 – 66 preložil Juraj Dragašek.