Ujhelyi, M.: Ako ďaleko je medzi stredovekom a dneškom? In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.

Alena Sabuchová: Šeptuchy. Bratislava: Artforum, 2019. 192 s.

Touto otázkou možno charakterizovať román Aleny Sabuchovej Šeptuchy, ktorý bol ocenený prestížnou cenou Anasoft litera za rok 2020. Skôr, než sa dostanem k samotnej knihe, patrí sa literárne úspešnú autorku v krátkosti predstaviť.

Ružomberská rodáčka vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Jej literárnym debutom bola kniha Zadné izby (2016), za ktorú získala Cenu Ivana Krasku a Cenu Nadácie Tatra Banky v kategórii Mladý tvorca. Úspešná kniha Šeptuchy je jej druhá v poradí. Okrem literárnych úspechov je činná aj vo vyštudovanom odbore: dôkazom je napríklad jej spoluúčasť na scenári známeho jojkárskeho seriálu Nový život (2020).

Román Šeptuchy je výsledkom autorkiných „reportážnych“ potuliek po špecifickom poľskom regióne na bielorusko-litovskom pohraničí a jej stretnutí so širokým spektrom jeho obyvateľov a návštevníkov. Formálne pozostáva z troch častí, ktoré na seba dejovo a tematický nadväzujú. Podlasie, kde je príbeh situovaný, možno charakterizovať ako kraj, kde „líšky dávajú dobrú noc“. Vďaka bohatej fotogalérii Róberta Tapperta v úvode knihy si čitateľ dokáže plasticky predstaviť jeho takmer magický kolorit.

Najlepšie ho reprezentujú tunajší obyvatelia tvoriaci sociálne spoločenstvo, ktorého centrom je na jednej strane východná ortodoxná cirkev – pravoslávie so svojimi sviatkami a liturgickými rituálmi, na druhej zvyky a tradície starých Slovanov, no najmä dôvera v miestne liečiteľky – šeptuchy. Chýry o nich sa dostali z Podlasia až do Varšavy a pokračujú do okolitých krajín končiac niekde v západnej Európe. Pre zúfalých a chorých sú šeptuchy často poslednou možnosťou ako vyliečiť svoje fyzické a duševné ťažkosti, no často pomáhajú aj pri existenciálnych problémoch, ako sú nešťastná láska, túžba či žiaľ za zosnulým. Možno konštatovať, že miestne spoločenstvo zostalo svojím svetonázorom a životným štýlom dodnes uväznené niekde v stredoveku či na sociálnej periférii. Mnohé miestne ženy aj v súčasnosti oplakávajú manželov pri lavičke trúchliacich, akomsi podlasskom múre nárekov, rodiny sú početné, nekompletné a sociálne znevýhodnené. Napätie, na ktorom je príbeh osnovaný, možno pociťovať práve v konfrontácii tohto archaického so súčasným.

Jednou z jeho konkretizácii je stret pravoslávia s pohanskými zvykmi a rituálmi, na ktoré nabádajú nešťastníkov miestne šeptuchy, z ktorých sa niektoré stali až celebritami známymi nielen v Poľsku, ale aj v rôznych kútoch Európy. Aktivity pravoslávnych duchovných proti nim chcú byť varovným prstom, bojujúc o svoju autoritu, s ktorou sa musia so ženskými „vedmami“ deliť. V tomto napätí zaujme čitateľa situácia, keď jedna obyvateľka spoločenstva javí známky posadnutosti a na pomoc jej prichádza pravoslávny duchovný, hoci táto zároveň vyznieva ako paródia na známy film Exorcista.

Dejová línia románu pozostáva zo spomienok ženskej rozprávačky, ktorá si ako dospelá spomína zo svojho bytu v Krakove na kamarátku z Podlasia – Dorotu, s ktorou retrospektívne prežíva obdobie puberty so všetkým, čo k nemu patrí. Dorota je násťročné dievča, ktorej jedinou kamarátkou je rozprávačka príbehu. Býva len s otcom, pretože matka sa rozhodla hľadať životné šťastie inde než v podlasských močarinách. Otec Jaroslaw je miestnym hrobárom, no supluje aj funkciu pohrebnej služby, s ktorou mu pomáha i Dorota. S rozprávačkou navštevujú tú istú základnú a potom strednú školu, spoločne občas fajčia cigarety, pijú alkohol a používajú slangový až vulgárny slovník. Z typických pubertálnych rámcov však Dorota vyčnieva svojím bizarným vzťahom k zosnulým, ktorý vrcholí nehodou, keď omylom podpáli nebožtíka v kaplnke. Inou jej obsesiou je obľuba v navštevovaní šeptúch. Okrem tejto línie zachytáva rozprávačka Dorotino hlboké sociálne cítenie, ktoré vrcholí v situácii, keď sa sama ešte nedospelá ujíma a chce vychovávať Macieja, chlapca z nekompletnej rodiny, ktorého matka mu denne dáva najavo, že nemal nikdy prísť na svet. Dorota sa pokúša poľského „Maca Mlieča“ prevychovať a vzdelávať. V dobe, keď majú obe dievčatá rok do maturít, sa Dorota snaží zblížiť s Andrzejom, ktorý o ňu nepriamo prejavoval záujem už dávnejšie, no napokon podľahol rovesníčke Magde. Napriek tomu sa Dorota s bývalým miništrantom takmer zblíži, no ten svojím arogantným až brutálnym ponímaním lásky ako niečoho nemravného citlivému dievčaťu zničí ideál, ktorý zrejme získala pri sledovaní Esmeraldy. Obe dievčatá sa tak zaprisahajú, že po zmaturovaní rodné Podlasie opustia a pôjdu žiť do iných, lepších pomerov. Obom sa to napokon podarí, hoci Dorote extrémnym spôsobom – prekonaním hranice sveta živých a mŕtvych. Autorka dokázala do dejovej línie zakomponovať aj vsuvky zo života miestnych a cudzích ľudí (návštevníkov kraja) či povestných šeptúch, cez ktoré vstupujú do príbehu aj mysteriózne stretnutia so zosnulými a rôzne nevysvetliteľné udalosti.

Okrem naznačeného kontrastu medzi cirkvou a šeptuchami modeluje Sabuchová kontrastnosť i na rôznych úrovniach spoločenského života, ale aj v priestore jazyka, kde sa strieda nízky štýl (dialekt, slangové výrazy, vulgarizmy) s vyšším jazykovým prejavom (spisovná varieta, odborné a náboženské termíny). K ďalšiemu zreteľnému kontrastu môžeme zaradiť aj polaritu miestne – cudzie, ktorú reprezentuje neznámy muž z Varšavy, ale tiež Emma, ktorá síce pochádza z Podlasia, no žije v Anglicku, kde vykonáva podradné práce, aby sa počas pobytu u rodičov štylizovala do postavy „paňuše“ so silne odrodilskými sklonmi. Z plejády postáv, ktorými je román možno až nadbytočne zaľudnený, zaujme tiež Aleksandra, manželka pravoslávneho duchovného, vysokoškolsky vzdelaná, pôvodom z Krakova, disponovaná výrazne progresívnym chápaním spoločnosti, no zároveň sa snažiaca akceptovať rolu farárovej ženy. Napokon sa spriatelí s miestnymi poverčivými ženami z lavičky trúchliacich, čím sa dostáva do konfliktu so svojou spoločenskou rolou a dáva prednosť ženskej spolupatričnosti, súcitu a vlastnému nadhľadu.

Po prečítaní románu môžem skonštatovať, že Alene Sabuchovej sa v Šeptuchách podarilo skĺbiť parametre vysokej literatúry s posolstvom nútiacim k reflexii – a dievčenského románu, ktorého súčasťou sú i didaktické prvky a motívy založené na príbehovom napätí, a tiež zreteľná tendencia k mysteriozite a mágii. Tú v posledných rokoch implementoval do slovenskej literatúry iný, tiež ružomberský autor, Jozef Karika. Špecifický kolorit Podlasia využila Sabuchová na sprostredkovanie zložitého dospievania ženských postáv, ale i slovanských (pohanských a cirkevných) zvyklostí, voči ktorým vystupujú silné kontrasty na všetkých úrovniach spoločnosti. Archivovala svet, v ktorom pravdepodobne už dlho neprežijú obrazy ako – Kaufland, pred ktorým stojí koč či fajčiaca mládež, ktorá sa rozpráva s mŕtvymi. Prvky technokratickej doby čoraz viac narúšajú aj jedinečnosť tohto kraja a je iba otázkou času, kedy ju postupne pohltia.

Bc. Martin Ujhelyi
študent 1. roč. Mgr.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Katolíckej univerzity
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
e-mail: ujhelyi.martin@gmail.com