Humorpredstavuje pre filozofov neodolateľný predmet skúmania. Zaoberajú sa ním však takistopsychológovia, jazykovedci, literárni vedci, sociológovia a iní. Rozmanitékoncepcie humoru vytvárajú široké teoretické spektrum, v ktorom sa skúmajúpríčiny, podmienky a okolnosti podstatné pre jeho vysvetlenie. Teoreticihumoru však narážajú pri svojom výskume na rôzne problémy.

Cieľomtejto štúdie je predstaviť a preskúmať rozličné koncepcie, teórie a názorytýkajúce sa humoru a smiechu a kriticky posúdiť niektoré z nich.V tejto súvislosti chcem zároveň poukázať na humor ako na komplexnýfenomén, ku ktorému treba pristupovať vždy so zreteľom na jeho rozmanitéa špecifické aspekty. Do istej miery sa tieto aspekty ukazujú už prislovníkovom vymedzení výrazu „humor“. OED charakterizuje humor ako tú vlastnosťkonania, hovorenia alebo písania, ktorá vyvoláva potešenie, zvláštnosť,veselosť, grobianske žartovanie, komickosť a zábavu.[1]Spomenuté slovníkové vymedzenie tohto slova nám naznačuje jeho široképoužívanie a jeho význam sa teda často spája s významaminasledujúcich výrazov: „vtipnosť“, „smiešnosť“, „komickosť“, „zábavnosť“ a pod.[2]Na základe tejto charakteristiky je možné konštatovať, že pri skúmaní humoru možnouvažovať o jeho dvoch najzákladnejších podobách – o verbálnom humore(hovorenom alebo písanom) a neverbálnom humore. Tieto dva aspekty humoru savšak nechápu ako dva odlišné a od seba nezávislé pohľady, ale skôr ako dopodstatnej miery podmienené polia skúmania. Okrem toho nás spomínanácharakteristika humoru upozorňuje aj na jeho úzke prepojenie so smiechom, resp.smiešnosťou či potešením, bez ktorých by bolo akékoľvek skúmanie tohto druhu neúplnéči nevyhovujúce. Práve psychologické skúmanie humoru, opierajúce sa o jehoFreudom rozpracované psychoanalytické vysvetlenie, obzvlášť zdôrazňuje fakt, že(predovšetkým verbálny) humor je možné spájať s jeho účinkami a prejavmiu ľudí.

V tejtoštúdii chcem predostrieť v prvom rade filozofické skúmanie humoru,v rámci ktorého sme sa už za viac než 2000 rokov dlhé obdobie mohlistretnúť s rozmanitými prístupmi. V prehľadoch o tejto problematike sanajčastejšie spomínajú Platón, Aristoteles, Descartes, Hobbes, Kant, Schopenhauer,Freud či Bergson. Vzhľadom na limitovaný rozsah tohto textu sa sústredímlen na obmedzený počet teórií a autorov venujúcich sa problémom spojeným shumorom a smiechom a na niektoré špecifickejšie otázky, ktoré sa pri ichskúmaní vynárajú. Osobitnejšiu pozornosť budem venovať hlavne Bergsonovýma Freudovým úvahám o humore. U Bergsona môžeme nájsť vysvetleniesituačnej aj slovnej komiky prostredníctvom zmechanizovania života aleboroztržitosti v životných situáciách a v samotnom jazyku. U Freudasa zasa humor spolu so smiechom väčšinou objavujú v rámci jehopsychoanalytickej teórie, ktorá ich vysvetľuje prostredníctvom ekonomického modelu nevedomia.Spomínaných dvoch autorov a ich odlišné chápania humoru som tak vybralaako ukážky jednak filozofického, resp. sociologického, a jednak čisto psychologickéhoskúmania humoru. Týmito prístupmi sa však skúmanie humoru určite nevyčerpáva. Štúdiurozdeľujem na štyri časti. Prvú časť venujem trom najznámejším skupinám teóriíhumoru, ktoré možno označiť za klasické, nakoľko majú za sebou v prostredífilozofického myslenia už pomerne dlhú históriu. V druhej častipredstavujem Freudovo psychologické vysvetlenie humoru a smiechu, ktoré jemožno kvôli objaveniu spomínaného ekonomického modelu považovať za historickyprelomové. V tretej časti sa zameriavam na Bergsonovo chápanie komickostia smiechu, pretože tieto javy zasadzuje do sociálneho kontextu a priich vysvetľovaní zároveň obracia pozornosť na používanie jazyka. Posledná časťsa pokúša o načrtnutie súčasných trendov v skúmaní humoru, s ktorýmisa môžeme stretnúť napr. aj v jazykovede či pragmalingvistike.

Tri druhy teóriíhumoru

Záujemo problematiku smiechu a humoru nám podľa Provinea dosvedčujú už starovekéPlatónove dialógy a listy, v ktorých sa domnieval, že človeka rozosmievaslabosť druhých. Provine poukazuje na fakt, že Platónova pozornosť venovaná smiechu,má svoj prameň v prvom rade v jeho strachu z toho, že by moc smiechudokázala rozvrátiť štát.[3]Platón spájal smiech so škodoradosťou ľudí, s radosťou spôsobenou nešťastímdruhých.[4]Túto teóriu smiechu, ktorá bola po Platónovi rozvinutá aj inými filozofmi (Aristoteles,Hobbes), možno chápať ako jeden z troch najdôležitejších druhov teórií humoru,ktorý predstavujú teórie nadradenosti (superiority theories). Hlavnoumyšlienkou tohto druhu teórií je, že smiech vyviera z pocitu nadradenostinad ostatnými ľuďmi, je teda interpretovaný primárne v negatívnom zmysle.[5]

Teórienadradenosti sú teda jedným z troch najčastejšie uvádzaných druhov teóriíhumoru. Podľa tejto kategorizácie sa jedná o nasledujúce tri druhy teórií:teórie nadradenosti (superiority theories), teórie uvoľnenia (relief theories)a teórie nezhodnosti (incongruity theories).[6]Podrobnejšie sa ich klasifikácii a opisu venuje napr. Morreall vo svojej knihe Taking Laughter Seriosly(1983). Gulas a Weinbergeruvádzajú nasledujúce tri kategórie teórií humoru: kognitívno-perceptuálne (zahŕňajúteórie nezhodnosti), teórie nadradenosti (kam patria emotívno-hodnotiaceteórie) a teórie uvoľnenia (psychodynamické teórie).[7]Niektoré zdroje uvádzajú aj iné alternatívne názvy týchto kategórií. Pri prvejkategórii sa s termínom „nezhodnosť“ uvádza synonymne aj termín „kontrast“,resp. „nezhodnosť/vyriešenie“. Pri druhej kategórii sa okrem „nadradenosti“spomínajú aj „nepriateľstvo“, „agresia“, „triumf“, „výsmech“ a „podceňovanie“.Pri tretej kategórii to najčastejšie bývajú zasa termíny „sublimácia“, „oslobodenie“,resp. „šetrnosť“.[8]

Raskinvo svoje knihe Semantic Mechanisms ofHumor (1985) hovorí o troch skupinách teórií: teóriách založených nanezhodnosti (vyjadrujúcich sa k stimulu), teóriách nadradenosti (charakterizujúcichvzťahy alebo postoje medzi hovorcom a poslucháčom) a teóriách uvoľnenia (komentujúcichlen poslucháčove pocity a psychológiu).[9]

Akouvádza Billig, Morreall spolu s ďalším filozofom Chritchleym tvrdia,že až po vznik teórie nezhodnosti prevláda vo filozofii teória nadradenosti aaž po nej nastupuje Freudova teória uvoľnenia.[10]Podľa Billiga je však príliš zjednodušené povedať, že teória nadradenostiprevládala vo filozofickej tradícii do osemnásteho storočia, pretože akoPlatón, tak ani Aristoteles neponúkali svoje názory ako teórie. Dokonca jepodľa neho nesprávne vyjadrovať sa o nejakej filozofickej praxivo vtedajšej dobe, ak vtedy ešte žiadna takáto prax neexistovala.[11]Podľa môjho názoru sa táto „teória“, ak ňou vôbec má byť, približuje viack psychologickej než k filozofickej teórii.

Zapredstaviteľa teórie nadradenosti možno považovať aj Aristotela, lebo opisuje vtipnosťako formu sofistikovanej bezočivosti.[12]Provine ukazuje, že smiešne je pre Aristotela časťou škaredého, ktoré všaknezraňuje (napr. maska môže byť škaredá, ale nezraňuje).[13]V tomto zmysle sa teda jeho vnímanie smiechu neobmedzuje len na negatívnua kritickú stránku ako u Platóna, ale aj na stránku pozitívnu. Aristotelesv Etike Nikomachovej navrhuje„zlatú strednú cestu“, ktorá neznamená ani nadbytok, ani nedostatok smiechu. V Poetike sa zasa zamýšľa nad smiešnosťou komédií.Spis „O komédii“ tvorí len malú časť tejto práce, no práve ona dosvedčuje, že saAristoteles zaoberal aj smiešnosťou vznikajúcou pri hovorení. Uvažovalkonkrétne o siedmich spôsoboch vzniku smiešnosti v hovorení:v dôsledku synonymie, homonymie, táraním (opakovaním rovnakého slova),použitím odvodených slov alebo zdrobnenín, použitím paródie, použitím metaforya nakoniec formou slovného vyjadrenia.[14]Na rovnakom mieste sa spomína aj smiešnosť vznikajúca pri rôznychudalostiach. Táto smiešnosť spočíva podľa neho v rozličných veciach, napr.v klame; v prispôsobení; v pokuse opísať niečo, čo je nemožné;v chybnom myslení atď.[15]

Teóriunadradenosti, ktorá sa niekedy nazýva aj teóriou degradácie,[16]zavŕšil Hobbes. Morreall uvádza, že Hobbesove názory týkajúce sa smiechu úzkosúvisia s jeho chápaním ľudstva ako súboru medzi sebou neustálesúperiacich jedincov. Smiechom sa podľa neho prejavujeme vtedy, keď získavamev zápase prevahu nad ostatnými.[17]Zdá sa teda, že Hobbes, ešte výraznejšie než Platón, uvažoval o smiechuako o niečom škodlivom a zlom. Domnievam sa však, že vysvetľovaťsmiech iba s ohľadom na negatívnu stránku jeho pôsobenia by boloveľmi jednostranné a takáto teória by dlho neobstála. Naša intuícia by námv prípade slova „smiech“ navyše určite ponúkla aj pozitívnejšieinterpretácie. Hobbesov pohľad na smiech neskôr vystriedal optimistickejšípohľad. Ponúkli ho napr. teórie nezhodnosti.

Morreallnačrtáva základnú myšlienku teórie nezhodnosti takto: „Žijemev usporiadanom svete, kde sme začali očakávať medzi vecami, ichvlastnosťami, udalosťami atď. určité schémy. Smejeme sa, keď prežívame niečo,čo do týchto schém nezapadá.“[18]Za hlavných zástancov tejto teórie sa považujú Kant a Schopenhauer, i keď podľaMorrealla Kantova teória smiechu v sebe zahŕňa aj určité emocionálneuvoľnenie. Z tohto dôvodu ju podľa neho môžeme zároveň chápať aj akoteóriu uvoľnenia.[19]V Kritike súdnosti Kant píše: „Smiechje afekt z náhlej premeny napätého očakávania v nič.“[20]Morreall však nachádza hlavnú myšlienku teórie nezhodnosti ako ešte očividnejšieprítomnú u Schopenhauera, podľa ktorého smiech vyvoláva nezhodnosť medzitým, čo vnímame zmyslami, a abstraktnými reprezentáciami nejakej veci,osoby alebo činnosti. Podľa Schopenhauera sa zasmejeme pri odhalení nezhodnostimedzi ideálom a skutočnosťou.[21]Hlavný rozdiel medzi Kantovým a Schopenhauerovým pohľadom na smiech vidíMorreall v tom, že pokiaľ u Kanta v pointe vtipu alebo niečohosmiešneho nič nezískame, u Schopenhauera v nej získame to, čonečakáme.[22] Účinokčohosi neočakávaného a zároveň vyvolávajúceho smiech si uvedomoval už Aristoteles,Provine však pripomína, že sa tejto myšlienke filozofi nevenovali približne 2000rokov a až Kant či Schopenhauer ju načrtli bližšie.[23]

Ajobmedzenia teórie nezhodnosti si uvedomil práve jeden z Kantovýchsúčasníkov – spisovateľ Beattie. Beattieho hlavným argumentom podľa Morreallabolo, že smiech nie je len rozumovou záležitosťou, uvedomením si nejakejnezhodnosti (nezlučiteľnosti) a vymenúva hneď niekoľko vecí (napr. strach,súcit, odpor, rozhorčenie alebo morálne odmietnutie), ktoré dokážu prevládnuťnad smiechom z nejakej zaregistrovanej nezhody. Takáto nezhoda nás preto nerozosmeje.[24]Ukazuje sa teda, že ani teória nezhodnosti nie je pri ponúknutí vyčerpávajúcehoopisu humoru a smiechu bezproblémová.

V 19.storočí sa v skúmaní problematiky smiechu začína formulovať nový psychologickýprístup, na základe ktorého vzniká nová teória smiechu – teória uvoľnenia.Základy tejto teórie sa objavujú už v práci známeho filozofa, sociológaa predstaviteľa evolucionizmu Spencera s názvom The Physiology of Laughter (1860).Spencer v nej smiech vysvetľuje ako uvoľnenie zadržanej či potlačenejenergie.[25] M.Billig upresňuje, že vlastnú teóriu uvoľnenia načrtli Spencer spolu so „starýmotcom pragmatizmu“ Bainom. Bain sa venoval smiechu v knihe The Emotionsand the Will publikovanej v roku 1859. Následne na ňu Spencernapísal kritiku a o dva mesiace neskôr vyšla Spencerova esej The Physiology of Laughter.[26]Táto esej poskytuje zjednodušenú verziu teórie uvoľnenia, no jej zložitejšiuverziu rozpracoval Freud v diele TheJoke and Its Relation to the Unconscious (nem. Der Witz und seine Beziehungzum Unbewußten) z roku 1905.[27]

Freudovo psychologickévysvetlenie humoru a smiechu

Freudkoncipoval svoju teóriu smiechu v súlade so svojou teóriou psychoanalýzy. Predpokladal,že všetky situácie, ktoré vyvolávajú smiech, nám spôsobujú aj radosť, pretožešetria duševnú energiu (ide o ekonomický model nevedomia).[28]Rozlišoval principiálne tri druhy smiešnych situácií – „vtipy“, „komiku“ a„humor“. Podľa Freuda nám vtipy spôsobujú potešenie, pretože šetria energiu,ktorú používame na potlačenie pocitov alebo myšlienok. V reakcii na komiku zasašetríme energiou vynaloženou pri myslení a humor nám pomáha šetriť našu emočnúenergiu.[29] V práciThe Joke and Its Relation to the Unconscious,ktorá je rozdelená na tri časti (analytickú, syntetickú a teoretickú), saFreud venuje prevažne verbálnemu humoru, resp. vtipom. Analytická časť sazaoberá predovšetkým spôsobom fungovania vtipov. Freud rozlišuje medzirozličnými technikami vtipov: kondenzáciou (vytváranie zmiešaných slov aleboupravenie slov); použitím rovnakého materiálu (napr. nové usporiadanie alebomalá úprava) a dvojitého významu (napr. použitie slova v metaforickom ajv doslovnom význame, hra so slovami alebo dvojitý význam s narážkou).[30]

Vosvojej neskoršej eseji Humor (1928)pristupuje Freud k analýze humoru na základe štrukturálneho modelunevedomia, ktorým vystriedal svoj ekonomický model. Vypracoval ho v knihe DasIch und das Es (1923). Černoušek uvádza, že rozdiel medzi Freudovou ranoua neskoršou prácou o humore sa týka napr. aj toho, že kým vo svojej ranejpráci venoval viac pozornosti vplyvu vtipu na poslucháča, v neskoršejeseji zasa jeho vplyvu na rozprávača.[31]Kniha The Joke and Its Relation to the Unconscioussa stala jednou z najoriginálnejších v celej histórii teórií humorua je ju tak oprávnene možné považovať za prelomovú. Význam Freudovej prácemožno okrem iného vidieť v tom, že otvoril cestu pre ďalšie skúmanievtipov a humoru prostredníctvom psychologickej analýzy jazyka.

Privysvetlení humoru a smiechu nachádza Freud isté podobnosti a rozdielymedzi vtipmi a snami. Pri tvorení vtipov a snov totiž používamev podstate rovnaké techniky. V oboch prípadoch hovorí o určitejvýmene alebo náhrade, ako aj o skreslenom a nepriamom vyjadreníurčitého obsahu, t. j. o systematickom používaní jazyka. Na vyjadreniepodobnosti medzi vtipmi a snami používa Freud aj analogickú terminológiu –pri snoch hovorí o „snovej práci“, pri vtipoch o „vtipovej práci“(joke-work).[32]

Preilustráciu rozdielu medzi vtipmi a snami cituje Dascal Freuda: „Kýmsen je ‚úplne asociálnym duševným produktom’, vtip je ‚najsociálnejšou zovšetkých duševných funkcií, zameraných na poskytovanie potešenia’.“[33]Freudova argumentácia v prospech tohto rozdielu spočíva v tom, žezatiaľ čo sny nie sú „vytvárané“ s úmyslom, aby im niekto porozumel, súvtipy naopak hovorené s cieľom niekoho rozosmiať.[34]Dôsledky tohto rozdielu medzi snami a vtipmi Freud už bližšie nerozvíja,zaoberá sa tým však Dascal vo svojej knihe Interpretationand Understanding.

Ďalšírozdiel medzi vtipmi a snami spočíva podľa Dascala v spôsobe ichinterpretácie: „Jedinou ‚interpretáciou’ pre sny je psychoanalytickáinterpretácia.“[35]Vtipy si na rozdiel od snov vyžadujú pragmatickú interpretáciu. Podľa neho jedôvodom, prečo sa sny neinterpretujú ako vtipy (teda pragmaticky), to, že snysa na rozdiel od vtipov nevytvárajú so zámerom, aby im bolo porozumené. Toznamená, že „výpovede“ v snoch ani nepotrebujú byť spracovávanéa rozpoznávané nejakým adresátom.[36]Dascal upozorňuje aj na ďalší pre Freuda podstatný rozdiel medzi vtipmi a snami,t. j. že pokiaľ reč v snoch nie je používaná v tom charakteristicky„kreatívnom“ zmysle, vo vtipoch je to práve tak. Kým sny predstavujú nevedoméprocesy, vtipy sú na druhej strane vytvárané vedome.[37]

Bergsonovo chápanie komickosti a smiechu

PopriFreudovej knihe The Joke and Its Relationto the Unconscious sa približne v rovnakom čase preslávila aj Bergsonovaesej s názvom Smiech, ktorá všakvyšla už v roku 1900. Cieľom záujmu tejto eseje nebol smiech ako fyziologickáreakcia, ale skôr slová a situácie ako nástroje navodzovania smiechu.Bergsonovi nešlo o vymedzenie akejsi definície komického, ale skôr o jehozdroje. Vymedzuje ich pomocou troch základných poznatkov. V prvom radezdôrazňuje sociálnu stránku humoru, keď upozorňuje na skutočnosť, že „komickosťneexistuje mimo oblasti ľudskej sféry. Krajina môže byť krásna, pôvabná,jedinečná, bezvýznamná alebo škaredá, ale nikdy nebude smiešna. Smejeme sazvieraťu, pretože nás zrazu prekvapilo ľudským správaním či výrazom. Zasmejemesa na klobúku, pritom sa však nesmejeme na kúsku kože alebo plsti, ale natvare, ktorý mu dal človek. Bol to ľudský rozmar, ktorý dal klobúku tvar.“[38]Bergsonov názor, že komickosť neexistuje mimo ľudskej sféry možno spochybniťviacerými argumentmi. Naozaj vždy platí, keď nás rozosmejú zvieratá, že do ichsprávania vkladáme niečo ľudské? Napríklad nás rozosmeje, keď sa nejaké zvierapošmykne alebo keď sa nejakému vtákovi nepodarí pristáť na konári. V tomto prípadenás skôr rozosmeje čosi, čo sme nečakali, ako už predpokladali Kant aleboSchopenhauer. Ďalej sa môžeme pýtať, či sa skutočne smejú len ľudia? Darwin vosvojej knihe The Expression of the Emotionsin Man and Animals (1872) celkom prirodzene skúmal smiech u opíc.Opice si zrejme do situácie, ktoré vyvolávajú smiech, neprojektujú ľudskésprávanie.

Ďalšímznakom, ktorý smiech sprevádza, je podľa Bergsona necitlivosť srdca. Komickosťsa podľa neho plne uplatňuje až vtedy, keď sa obracia k čistému rozumu.Tento znak smiechu ďalej spája so svojím tretím poznatkom, teda s tým, žesmiech potrebuje určitú ozvenu. Z toho mu vyplýva, že sa smiech nemôževyskytnúť u osamelého človeka.[39]Tento Bergsonov postreh je však takisto pochybný, pretože sa človek môžerovnako smiať aj bez prítomností iných ľudí. Prítomnosť iných mu môže v smiechudokonca zabrániť (škodoradostný smiech alebo potláčanie smiechu v prítomnostinadriadeného; smiech osamote, keď je prítomnosť ostatných irelevantná).

Bergsonovepoznámky týkajúce sa smiechu a komickosti sú veľmi bohaté, a pretostojí zato uviesť ešte aspoň niektoré z nich. Podľa neho si smiech vyžadujesociálnu skupinu a musí mať spoločenský význam. V prípadoch, ktorévyvolávajú smiech, sú podľa Bergsona zahrnuté nasledujúce prvky: roztržitosť,mechanická tuhosť alebo zotrvačnosť. Príčinu smiechu vyvodzujez mechanizmu alebo automatizmu, ktorý je opakom prírody. Smiech vyvolávato, keď sa človek redukuje na mechanické telo.[40]Napr. „vyobliekaný“ podnikateľ, ktorý sa pošmykne na banánovej šupke. Kvôlikontrastu medzi prírodou a mechanizmom tvoriacim inšpiráciu a jadroBergsonových úvah o smiechu, možno jeho názory zaradiť do kategórie teóriínezhodnosti. Myšlienku protikladu medzi prírodou a mechanizmom však Bergsonvyužíva na sociologicky orientovanú analýzu, kde sa do popredia dostáva humorako sociálna náprava.[41]Bergson dospieva k základnému rozdielu medzi komédiou a tragédiou,ktorý spočíva v tom, že komédie sú všeobecné a tragédie jedinečné, čosa odráža aj na názvoch príslušných žánrov. Napr. komédie Lakomec alebo Hráč sú pomenovanépodľa typu postavy, zatiaľ čo tragédie nesú priamo meno ich hlavnej postavy akonapr. Othello či Hamlet.[42]

Pozoruhodnáje aj druhá kapitola Bergsonovej eseje venovaná situačnej a slovnejkomike. Za sprievodné znaky smiešnych situácií považuje opakovanie, inverziua vzájomnú spojitosť viacerých sledov udalostí: „Situácia je komická vždy,keď sa objavuje v dvoch absolútne časovo nezávislých sledoch udalostí a keď jumožno naraz definovať v dvojakom úplne odlišnom zmysle.“[43]Takúto situáciu sprevádza nedorozumenie, ktoré práve spája tieto dva odlišnézmysly. Jedným môže byť napr. ten, ktorý situácii dávajú herci, a druhýmten, ktorý jej pripisujú diváci. Nedorozumenie však nie je smiešne samo osebe,no ako hovorí Bergson, je iba znakom takejto vzájomnej súvislosti sledov.[44]Či už ide o opakovanie, inverziu alebo vzájomné prepojenie sledov, jeevidentné, že v Bergsonovej analýze je vždy základom smiechuzmechanizovanie života.

Bergsonďalej hovorí o roztržitosti objavujúcej sa nielen v životnýchsituáciách, ale aj v samotnom jazyku. Charakteristické črty verbálnehoa neverbálneho humoru sú veľmi podobné a pre Bergsona je tento faktveľmi podstatným pri posudzovaní komickosti činov a situácií. Bergsonrozlišuje medzi komikou, ktorú jazyk vyjadruje a komikou, ktorú jazykvytvára.[45]Komika vyjadrovaná jazykom podľa neho súvisí hlavne s našimi výpoveďami stávajúcimisa smiešnymi vďaka situáciám, v ktorých ich vyslovujeme. Napr. nejakéslovo alebo veta sa nám javí ako smiešna iba vďaka tomu, že ju vyslovuje niektov nevhodnej situácii. Pre takýto druh smiešnych výpovedí jecharakteristické, že sú preložiteľné z jedného jazyka do druhého,i keď zostáva predmetom polemiky, či sa ich prekladmi nestráca niečo podstatné.Napr. vtipy charakteristické pre určitú spoločnosť by spolu s ich prekladomprechádzali do novej spoločnosti, ktorá má inú kultúru, inú životnú formua iné myšlienkové asociácie.

Narozdiel od predchádzajúceho druhu komiky máme podľa Bergsona aj odlišný druh,v ktorom sa komickým stáva samotný jazyk. Táto komika sa vyznačuje hlavnetým, že je väčšinou nepreložiteľná. Vzťahuje sa aj na niektoré metafory,príslovia a frázy, ktorých preklad do iného jazyka nedáva zmysel.V tomto prípade už nekonštatujeme pomocou slov nejaké zvláštneroztržitosti ľudí či udalostí, ale podľa Bergsona sa tu už ukazuje roztržitosťv samotnom jazyku. Výpovede tak vďačia za svoju komickosť vetnej stavbea výberu slov.[46]

Priporovnaní Freudovej a Bergsonovej teórie humoru je možné dospieť k nasledujúcimzáverom. Jedným by mohlo byť to, že Bergsonova teória je silnejšiav aspektoch, v ktorých je slabšia tá Freudova a naopak. Mám na myslipsychologické verzus sociologické vysvetlenie humoru, komického či smiechu. Kýmu Freuda prevažuje skôr psychologické vysvetlenie, u Bergsona naopaksociologické. V Bergsonových úvahách sa síce môžeme stretnúť spsychologickými prvkami a názormi, ale nehrajú uňho kľúčovú úlohua sú ľahko spochybniteľné. Ide napríklad o tie, ktoré prehnane zdôrazňujú racionalitu,teda neprítomnosť súcitu pri smiechu ako jeho nevyhnutnú podmienku. Na druhejstrane, Freudova teória je predovšetkým psychologická a spoločnosť jev nej prítomná skôr nepriamo prostredníctvom potlačených túžob jedinca.O potlačených túžbach má totiž zmysel hovoriť iba vtedy, keď existujespoločnosť, ktorá prostredníctvom noriem vyvíja na jedincov nátlak. Ďalšírozdiel medzi Freudom a Bergsonom spočíva v tom, že kýmu Bergsona má smiech plniť spoločensky nápravnú funkciu, u Freuda uvoľňujeduševné napätie jedinca.

Súčasné teórie humoru

Všetkynačrtnuté druhy teórií humoru teda v sebe obsahujú niektoré užitočnépostrehy týkajúce sa vysvetlenia humoru a smiechu. Mnohé z nich súvšak formulované tak, že pri ich hlbšom uvážení vzbudzujú dojem, ako keby samali týkať všeobecných právd. Preto je potrebné uvedomiť si, že keď hovorímeo humore, musíme sa sústrediť najmä na jeho jednotlivé aspekty, aby smepri ich skúmaní nič podstatné neprehliadli. Domnievam sa, že väčšina opísaných koncepciía názorov týkajúcich sa humoru a smiechu je príliš zovšeobecňujúca,pričom nekladie dôraz na rozmanité stránky, ktoré si skúmanie humoru vyžaduje.Tieto teórie však ukazujú, že k humoru ako komplexnému fenoménu je možnépristupovať z rôznych hľadísk. Výsledky viacerých výskumov humorunaznačujú, že je veľmi ťažké, ak aj vôbec možné, poskytnúť jednotnúa adekvátnu teóriu humoru. Filozofi a psychológovia, ktorí sa príležitostnezmienili o humore alebo sa ním aj systematicky zaoberali, sú väčšinouočarení a očarujú jedinou paradigmou alebo jediným modelom. Toto je však pre výskumhumoru nepostačujúce, pretože sa tak humor posudzuje len z jedinejperspektívy (Platón, Aristoteles, Hobbes, Kant, Schopenhauer, Freud, Bergsona ďalší). Napr. aj Morreallovi, na ktorého sa odvolávajú mnohí súčasníbádatelia skúmajúci humor, možno vyčítať prílišné zjednodušovanie. Sám totižponúka formuláciu pokúšajúcu sa všeobecne charakterizovať situácie smiechu:„Smiech vzniká z psychologickej zmeny, ktorá je príjemná.“[47]Domnievam sa teda, že v snahe vyhnúť sa všeobecným charakteristikám humorua smiechu je vždy lepšie zvoliť si cestu, pri ktorej sa oblasť výskumurelevantne zúži, t. j. konkrétny aspekt humoru či jeho pôsobenia, ktorým sachceme zaoberať.

Zrejmeaž súčasnejšie teórie humoru otvárajú cestu diferencovanejšiemu prístupu.Súčasní autori si uvedomujú komplexnosť tohto problému, a preto sa venujúpodrobnejšej analýze jeho jednotlivých aspektov. Zjednodušene možno konštatovať,že od špekulatívnejších koncepcií, teórií a názorov sa prechádzak detailnejšej analýze javov spojených s humorom (napr. jazykových výpovedí).Prístupy, ktoré dominujú v súčasných skúmaniach danej problematiky, súpredovšetkým lingvistické a psychologické, pričom aj psychologickékoncepcie humoru bývajú často spájané s lingvistickými.

Vposledných desaťročiach sa výskum humoru sústredil najmä na problematikuverbálneho humoru. Zo súčasných autorov venujúcich sa rozličným stránkamverbálneho humoru sa stali dobre známymi predovšetkým Raskin, Attardo, Ritchiea ďalší. Mnohé zo súčasných prác z oblasti výskumu humoru saodvolávajú na Raskinovu teóriu humoru, ktorú rozpracoval v knihe Semantic Mechanisms of Humor (1985). Pozoruhodnáje i Attardova kniha Linguistic Theoriesof Humor (1994) zameraná okrem iného na usporiadanie vtipov, analýzua riešenie slovných hračiek ako lingvistických javov, semiotikuči teórie textov. Attardo sa v nej venuje aj sémantickým mechanizmomhumoru, ktoré sú hlavným predmetom Raskinovho skúmania. Dôležitú časť jehopráce tvorí skúmanie humoru v kontexte umožňujúcom rozlišovať medzirozprávaním vtipov a situačnými vtipmi a dostáva sa aj ku komunikačnýmfunkciám humoru a typom humorných interakcií.

Lingvistickýprístup k problematike humoru si zvolil aj Ritchie. V knihe The Linguistic Analysis of Jokes (2004) siokrem iného všíma nezhodu vo vtipoch a zaoberá sa jej riešením. Ďalej savenuje tiež podobnosti a totožnosti vtipov, štruktúre slovných hračieka v neposlednom rade i problémom pragmatiky a rozhovoru. Podávazároveň kritiku niektorých prác o humore, pričom ústrednú tému jeho knihypredstavuje jazyk ako centrálny nástroj pre tvorenie vtipov.

Nazáver je možné konštatovať, že súčasné trendy v skúmaní humoru sa už vyznačujú detailnejšou analýzou a sústreďujúsa najmä na slovný humor. Netreba však zabúdať, že ani tento druh humoru nie jemožné opísať, resp. vysvetliť pomocou jedinej teórie, keďže zostáva vo svojejpodstate podmienený viacerými faktormi. Medzi ne možno zaradiť napr. výpoveďhovorcu, jej pochopenie adresátom, situáciu vypovedania, úmysel hovorcu,dvojznačnosť atď. Podrobné systematické skúmanie verbálneho humoru by bezprihliadania na tieto faktory ani nebolo predstaviteľné. Ukážkou metódyskúmania verbálneho humoru môže byť napr. aj pragmatická analýza vtipnýchvýpovedí, ktorá sa dokáže oprieť o teóriu rečových aktova konverzačnú analýzu výpovedí. Pomocou týchto prostriedkov možnoanalyzovať napr. neúmyselné vtipné výpovede alebo reprodukované vtipy. Spomínanéčinitele humoru, ale aj mnohé ďalšie faktory sa zásadným spôsobompodieľajú na formovaní ďalších teórií pokúšajúcich sa o interpretáciu, vysvetleniea analýzu konkrétnych humorných výpovedí.

Li t e r a t ú r a

ARISTOTELES:Poetika. Prel. M. Mráz. Praha: Oikoymenh, 2008.

ATTARDO,S.: Linguistic Theories of Humor.Berlin, New York: Mouton de Gruyter, 1994.

BERGSON,H.: Smích. Prel. E. Majorová, L.Major. Praha: Naše Vojsko, 1993.

BILLIG,M.: Laughter and Ridicule: Towardsa Social Critique of Humour. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGEpublications, 2005.

BILSKER,R.: Bergson. Prel. P. Sýkora. Bratislava: Vydavateľstvo PT, 2005.

CRITCHLEY,S.: On Humour. London, New York: Routledge, 2002.

ČERNOUŠEK,M.: Sigmund Freud. Dobyvatel nevĕdomí. Praha: Paseka, 1996.

DASCAL,M.: Interpretation and Understanding.Amsterdam, Pfiladelphia: John Benjamins Publishing Co., 2003.

FREUD,S.: The Joke and Its Relation to the Unconscious. J. Crick (ed.). London:Penguin Books, 2002.

GULAS,CH. S., WEINBERGER, M. G.: Humor inAdvertising: A Comprehensive Analysis. Armonk, New York, London: M.E. Sharpe Inc., 2006.

KANT,I.: Kritika soudnosti.Prel. V. Špalek a W. Hansel. Praha: Odeon, 1975.

MORREALL,J.: Taking Laughter Seriously. Albany: State University of New YorkPress, 1983.

PARTINGTON, A.: TheLinguistics of Laughter. London, New York: Routledge, 2006.

PROVINE, R. R.: Laughter:A Scientific Investigation. New York: Penguin Books Ltd, 2000.

RASKIN, V.: Semantic Mechanisms of Humor. Dordrecht,Boston, Lancaster: D. Reidel Publishing Company, 1985.

RASKIN, V. (ed.): The Primer of Humor Research. Berlin,New York: Mouton de Gruyter, 2008.

RITCHIE, G.: TheLinguistic Analysis of Jokes. London, New York: Routledge, 2004.

SIMPSON, J. A.,WEINER, E. S. C.: The English Oxford Dictionary.Oxford, UK; New York, NY: Oxford University Press, 1989.

P o z n á m k y