1. kapitola

Čo jepovinnosťou múdreho

„Opravde bude hovoriť môj jazyk a mojim perám sa bude hnusiť bezbožnosť“(Prís 8, 7).

Bežnépoužívanie jazyka, ktoré podľa Filozofa treba nasledovať v dávaní mien,[1]všeobecne spôsobilo, že múdrymi sa nazývajú tí, ktorí usporadúvajú veci správnea dobre ich riadia. Preto spomedzi iných vecí, ktoré si ľudia mysliao múdrom, Filozof tvrdí, že „múdry musí usporadúvať.“[2] Nospomedzi tých vecí, čo sú zamerané na cieľ, je nevyhnutné brať pravidloriadenia a poriadku vzhľadom na cieľ. Totiž každá vec je najlepšiezaložená, keď je primerane usporiadaná k svojmu cieľu. Čiže cieľ je dobromkaždej veci. Preto vidíme v umeniach, že jedno, na ktoré sa vzťahuje cieľostatných, je riadiace a je akoby princípom. Napríklad medicína vládne nadmastičkárskym umením a usporadúva ho, pretože zdravie, ktorému sa medicínavenuje, je cieľom všetkých mastí, ktoré pripravuje umenie mastičkárstva.A podobne je to zrejmé vo vzťahu medzi umením kormidlovaniaa staviteľstva lodí, ako aj vojenstva vo vzťahu k jazdectvu či každémutypu zbrojenia. Totiž tie umenia, ktoré vládnu nad inými, sa nazývajú architektonickými v tom zmysle, žesú vládnucimi umeniami [principales artes]. A preto tí, ktorísú v nich umelci a nazývajú sa architektmi,si nárokujú nazývať sa múdrymi. Keďže však uvedení umelci, ktorí sa zaoberajúcieľmi jednotlivých vecí, neprenikajú k všeobecnému cieľu všetkého,nazývajú sa múdrymi v tej či onej veci, ako sa o tom hovorí v 1Kor 3, 10: „Ako múdry architekt som položil základ“. No meno skutočne múdrehosa vyhradzuje len tomu, ktorého skúmanie sa týka cieľa univerza, ktorý jeprincípom univerza. Preto je podľa Filozofa úlohou múdreho skúmať „najvyššiepríčiny“.[3]

Nocieľom každej veci je to, na čo ju zamýšľal prvý autor alebo jej hýbateľ. Prvýmautorom a hýbateľom univerza je intelekt, ako sa ukáže nižšie (I, 44; II,24). Preto je nevyhnutné, že najvyšším cieľom univerza je dobro intelektu. No nímje pravda. Je teda nevyhnutné, že pravda je najvyšším cieľom celého univerza.A múdrosť spočíva najmä v skúmaní pravdy. A preto vtelená Božiamúdrosť dosvedčuje, že prišla na svet, aby zjavila pravdu, hovoriac v Jn18, 37: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydalsvedectvo pravde.“ No aj prvú filozofiu Filozofurčil ako „vedu o pravde“;[4] nonie o akejkoľvek pravde, ale o takej, ktorá je počiatkom každej pravdy,totiž ktorá sa vzťahuje na prvý princíp bytia všetkého; preto aj jehopravda je princípom každej pravdy; veci sa majú k pravde tak, ako sa majúk bytiu.[5]

Jeúlohou jednej a tej istej veci, že jeden z protikladov má sledovaťa druhý odmietať; napríklad liek, ktorý spôsobuje zdravie, vylučujechorobu. Preto je úlohou mudrca uvažovať hlavne o pravde prvého princípu a inýmju prednášať tak, ako je jeho úlohou bojovať proti jej protikladnej nepravde.

Tedaaj z úst Múdrosti sa vhodne ukazuje dvojaká povinnosť múdrehov týchto slovách: totiž povinnosti rozjímať a hovoriť o Božej pravde,ktorá je pravdou v najvyššom význame, sa týka výrok: „O pravde budehovoriť moje hrdlo“; a bojovať proti omylu, ktorý je v protiklade k pravde.Toho sa týka výrok, keď hovorí: „mojim perám sa bude hnusiť bezbožnosť“, čím saoznačuje nepravda proti Božej pravde, ktorá je proti náboženstvu. Náboženstvosa nazýva aj zbožnosť, a pretonepravda, ktorá je k nej v protiklade, má meno bezbožnosť.

2. kapitola

Aký jeúmysel autora v tomto diele

Medzivšetkými úsiliami človeka je túžba po múdrosti najdokonalejšia,najvznešenejšia, najužitočnejšia a najpríjemnejšia. Najdokonalejšia preto,lebo nakoľko človek venuje svoje úsilie múdrosti, natoľko má už nejakú účasť napravej blaženosti. Preto učiteľ múdrosti v Sir 14, 22 hovorí: „Blažený jemuž, ktorý zotrváva v múdrosti.“ Najvznešenejšia preto, lebo skrze ňučlovek obzvlášť prichádza k podobnosti s Bohom, ktorý vytvoril„všetko v múdrosti“ (Ž 104, 24). Keďže je podobnosť príčinou milovania,úsilie o múdrosť sa obzvlášť spája s Bohom priateľstvom. Preto sav Múd 7, 14 hovorí, že múdrosť je „pre človeka nekonečným pokladom; tí, ktorího používajú, sa stali účastnými na priateľstve s Bohom.“ Najužitočnejšiapreto, lebo skrze múdrosť sa dostávame do kráľovstva nesmrteľnosti. Totiž„túžba po múdrosti privádza do trvalého kráľovstva“ (Múd 6, 21). Najpríjemnejšiavšak preto, lebo „stýkanie sa s ňou je bez trpkosti a spolunažívanies ňou bez hnusu, ale s potešením a radosťou“ (Múd 8, 16).

Potom,čo sme z Božej dobroty nadobudli odvahu sledovať povinnosť múdreho, aj keďto presahuje vlastné sily, predmetom nášho úmyslu je, podľa vlastných síl,objasňovať pravdu, ktorú vyznáva katolícka viera, a odstraňovaťprotikladné omyly voči nej. Použijúc Hilárové slová: „Som si vedomý, že somBohu dlžen tejto úlohy ako najdôležitejšej v mojom živote, aby každá mojareč a zmysel hovorili o ňom.“[6]

Protijednotlivým omylom sa postupuje ťažko, a to z dvoch dôvodov.

Poprvé, pretože nepoznáme rúhavé reči jednotlivých pomýlencov tak, aby smez toho, čo hovoria, mohli získať argumenty na vyvrátenie ich omylov. Totižtýmto spôsobom postupovali starí doktori[7] vovyvracaní omylov pohanov. Ich mienku mohli poznať, pretože aj oni sami bolipohanmi, alebo prinajmenšom žili medzi pohanmi a v ich náukách bolivyškolení.

Podruhé, pretože niektorí z nich, napríklad moslimovia a pohania, sas nami nezhodujú v uznávaní ani časti Písma, čím by mohli byť presvedčení,ako napríklad proti Židom môžeme argumentovať Starým zákonom, či protiheretikom Novým zákonom. Títo však neprijímajú ani jeden z nich. Preto jenevyhnutné obrátiť sa k prirodzenému rozumu, s ktorým musia súhlasiťvšetci. No ten je však v Božích veciach nedostatočný.

Zároveňvšak pri skúmaní nejakej pravdy ukážeme, aké omyly sú ním vylúčené a akýmspôsobom sa dokazovaná pravda zhoduje s vierou kresťanského náboženstva.

3. kapitola

Spôsob,ako možno objasniť Božiu pravdu

Nospôsob objasnenia každej pravdy nie je rovnaký; je vecou „vzdelaného človekapokúsiť sa o hocijakej veci získať toľko poznania, koľko to dovoľujeprirodzenosť veci“.[8]Ako veľmi správne uvádza Boethius,[9] žeFilozof „veľmi dobre“ hovoril. Je nevyhnutné najprv ukázať, aký spôsob je možnýpre danú pravdu, ktorú treba objasniť.

V tom,čo o Bohu vyznávame, jestvujú dva druhy pravdy. Totiž jestvujú nejaképravdy o Bohu, čo presahujú každú schopnosť ľudského rozumu, napríklad žeBoh je trojjediný. Jestvujú nejaké pravdy, ku ktorým môže prísť ľudský rozum,napríklad že Boh je, že je jeden a iné im podobné; aj filozofi, vedenísvetlom prirodzeného rozumu, tieto pravdy o Bohu podporili dôkazmi.

To, žespomedzi poznateľných Božích vecí jestvujú aj také, čo úplne prekračujúschopnosť ľudského rozumu, je celkom jasné. Lebo totiž základom celej vedy,ktorú o nejakej veci prijíma rozum, je poznanie jej podstaty, pretožepodľa náuky Filozofa je počiatkom dôkazu „to, čo niečo je“ (quod quid est).[10]Preto treba, aby sa so spôsobom, akým sa poznáva podstata veci, zhodoval spôsobtoho, čo sa poznáva ako všetko ostatné o tejto veci. Preto ak ľudský rozum,keď uchopuje podstatu nejakej veci, napríklad kameňa alebo trojuholníka, ničz toho, čo o tej veci uchopuje, neprekračuje schopnosť ľudskéhorozumu. No to sa nám nestáva v poznaní Boha. Lebo na uchopenie jehopodstaty ľudský rozum nemôže dospieť prirodzenou silou, pretože poznanie nášhorozumu, podľa spôsobu terajšieho života, začína zmyslami. A preto tieveci, ktoré nespadajú pod zmysly, nemôže ľudský rozum uchopiť, iba ak sa ichpoznanie získava z [poznania] zmyslových vecí. No zmyslové veci nemôžu priviesťnáš rozum k tomu, aby v nich videl, čoje Božia podstata, keďže sú účinkami, ktoré sa nerovnajú sile príčiny. Nášrozum je zo zmyslových vecí vedený k poznaniu Boha, aby o ňom poznal,že je a iné podobné veci, ktorétreba prisúdiť prvému princípu. Totiž spomedzi tých vecí, ktoré možnoo Bohu pochopiť, jestvujú také, ktoré sú prístupné ľudskému rozumu;niektoré však úplne presahujú silu ľudského rozumu.

Ďalej,to isté možno ľahko vidieť zo stupňov rozumového poznania. Z dvoch ľudí,z ktorých jeden nejakú vec rozumom presnejšie pochopí než iný, ten,ktorého rozum je vyššie, pochopí mnohé veci, ktoré [rozum] toho druhého vôbecnemôže pochopiť. Napríklad je to zjavné v prípade sedliaka, ktorý nijakýmspôsobom nemôže pochopiť presné úvahy filozofie. No rozum anjela omnoho viacprekračuje ľudský rozum ako rozum najlepšieho filozofa rozumnajnevzdelanejšieho hlupáka (rudissimi idiotæ),pretože tento rozdiel je obsiahnutý v rámci limít ľudského druhu, ktoréanjelský rozum prekračuje. Totiž anjel poznáva Boha zo vznešenejšieho účinkunež človek: a síce o koľko je samotná podstata anjela, ktorou jev prirodzenom poznávaní vedený k poznaniu Boha, hodnotnejšia nežzmyslové veci a dokonca ako samotná duša, ktorou ľudský rozum vystupujek poznaniu Boha. A Boží rozum omnoho viac prevyšuje anjelský nežanjelský ľudský. Totiž Boží rozum je primeraný svojou schopnosťou svojejpodstate, a preto dokonale o sebe uchopuje, čo je, a poznáva všetko, čo je o ňom poznateľné. No anjelnepoznáva prirodzeným poznaním, čo jeBoh, pretože aj samotná podstata anjela, ktorou je vedený k poznaniu Boha,je účinkom, ktorý nie je primeraný sile príčiny. A preto nie všetko, čoBoh o sebe samom uchopuje, môže anjel prirodzeným spôsobom uchopiť,a ani na pochopenie všetkého, čo anjel svojou prirodzenou silou uchopuje,nedostačuje ľudský rozum. Totiž bolo by najvyšším bláznovstvom, kebynevzdelanec tvrdil o tom, čo hovorí filozof, že je klamlivé preto, lebo tonemôže pochopiť. A omnoho viac je hlúpy človek, ak tie veci, ktoré sao Bohu zjavujú prostredníctvom anjelov, pokladá za nepravdivé preto, lebonemôžu byť preskúmané rozumom.

Okremtoho, to isté sa zjavne ukazuje z nedostatočnosti, ktorú denne zakúšamepri poznávaní vecí. Totiž mnohé vlastnosti zmyslových vecí nepoznávame,a z tých vlastností, ktoré zmyslami zachytávame, v mnohýchnemôžeme dokonale nájsť dôvody. Teda o mnoho viac nedostačuje ľudský rozum napreskúmanie všetkého, čo možno poznať o najvznešenejšej podstate.

S týmsa zhoduje výrok Filozofa, ktorý v 2. knihe Metafyziky tvrdí, že „náš rozum sa má k“ prvým dôvodom súcien,„ktoré sú podľa prirodzenosti najzrejmejšie, ako sa má oko netopiera“k slnku.[11]

O tejtopravde svedčí aj Sväté písmo. Totiž v Jób 11, 7 sa hovorí: „Pochopíš stopyBoha a Všemohúceho dokonale vystihneš?“ a v 36, 26: „Hľa, Boh jeveľký, prevyšuje našu vedu.“ A 1 Kor 13, 9: „Naše poznanie je čiastočné.“

Tedanie všetko, čo sa o Bohu hovorí, hoci to nemožno rozumom preskúmať, trebahneď odmietnuť ako nepravdivé, ako sa domnievali manichejci a mnohíneveriaci.

4. kapitola

Pravdao Božích veciach, ktorá je dostupná ľudskému rozumu, je ľuďom vhodnýmspôsobom predkladaná k viere

Keďtotiž existuje dvojaká pravda o tom, čo možno o Bohu poznať, jedna,ku ktorej sa môže dostať skúmanie rozumu, druhá, ktorá prekračuje každúschopnosť ľudského rozumu, obe sa vhodným spôsobom človeku predkladajúk viere.

Najprvto treba ukázať na tej pravde, ktorá môže byť dostupná skúmaniu rozumu,aby sa niekomu nezdalo, že to, na čo možno prísť rozumom, sa skrzenadprirodzené vnuknutie zbytočne pridáva k viere. No ak by sa táto pravdaponechávala výhradne na skúmanie rozumu, vyplývali by z toho trineprijateľné dôsledky.

Prvý,že len málo ľudí by malo poznanie Boha. Od úžitku usilovného skúmania, ktoréspočíva v nachádzaní pravdy, sú mnohí zdržiavaní z troch príčin.Niektorí sú zdržiavaní na základe svojej celkovej neschopnosti, čím sú mnohíprirodzene neschopní poznávať. Preto by nijakým úsilím nemohli dospieťk najvyššiemu stupňu ľudského poznania, ktoré spočíva v poznávaníBoha. – Niektorí sú zdržiavaní rodinnými povinnosťami. Je totiž treba, abymedzi ľuďmi boli aj takí, ktorí sa venujú správe časných vecí a ktorízaoberaniu sa teoretickým skúmaním nemôžu venovať toľký čas, aby dosiahlinajvyšší vrchol ľudského skúmania, totiž poznanie Boha. – Niektorých všakzdržiava lenivosť. Totiž na poznanie tých vecí, čo môže rozum o Bohupreskúmať, treba mnoho poznať vopred, keďže skoro celé filozofické skúmaniesmeruje k poznaniu Boha. Na základe toho metafyzika, ktorá sa venuje Božímveciam, sa vyučuje ako posledná spomedzi častí filozofie. Tak tedav skúmaní uvedenej pravdy nemožno dospieť inak než veľkým a namáhavýmsnažením. Túto námahu však chcú podstúpiť len niektorí z lásky k vede, kuktorej predsa Boh vložil do myslí ľudí prirodzenú túžbu.[12]

Druhýneprijateľný dôsledok je, že tí, ktorí by dospeli ku skúmaniu uvedenej pravdy,by to dosiahli, ak vôbec, po dlhom čase. Jednak kvôli hĺbke tejto pravdy, kuktorej uchopeniu cestou rozumu sa ľudský rozum ukazuje ako vhodný až po dlhomcvičení. Jednak aj kvôli mnohým veciam, ktoré sa vopred vyžadujú, ako sao tom povedalo. Jednak aj kvôli času mladosti, keď je duša zmietanározličnými pohnútkami žiadostí, nie je schopná poznania takej hlbokej pravdy,ale ako sa hovorí v 7. knihe Fyziky,„len v pokoji sa stáva múdrou a vediacou.“[13]Teda, ak by bola otvorená len jediná cesta rozumu k poznaniu Boha, ľudskýrod by ostal v najväčších temnotách nepoznania, keďže poznanie Boha, ktorérobí ľudí dokonalými a dobrými v najvyššej miere, by patrilo len niekoľkomálo ľuďom, a aj tým až po dlhom čase.

Tretí neprijateľnýdôsledok je, že do skúmania ľudského rozumu sa väčšinou primiešava nepravda,a to z dôvodu slabosti nášho rozumu v súdení a prímesizmyslových obrazov. A preto by mnohí pochybovali o tých veciach,ktoré sú najjasnejšie dokázané, keďže nepoznávajú silu dôkazu zvlášť vtedy, keďvidia, že rozliční [ľudia], ktorí sa nazývajú múdrymi, učia rozličné veci. Ajdo mnohých pravdivých vecí, čo sa dokazujú, sa niekedy primieša niečonepravdivé, čo sa nedokazuje, ale sa tvrdí na základe nejakého pravdepodobnéhoalebo sofistického argumentu, ktorý sa niekedy pokladá za dôkaz. A pretoje nevyhnutné podať ľuďom cestou viery pevnú istotu a čistú pravdu o Božíchveciach.

Teda Božialáskavosť sa spásonosne stará aj o tie veci, ktoré rozum môže preskúmať,no predpisuje pridržiavať sa ich vierou, aby takto všetci ľudia mohli mať ľahkoúčasť na Božom poznaní a to bez pochybnosti a omylu.

Pretosa v Ef 4, 17 hovorí: „Už nežite tak, ako žijú pohania v márnostisvojich zmyslov, pretože majú rozum zatemnený tmou.“ A Iz 54, 13: „Chcem,aby sa všetky tvoje deti stali učeníkmi Pána.“

5. kapitola

To, čorozumom nemožno preskúmať, sa vhodne ľuďom predkladá k viere

Noniektorým sa zdá, že človeku by sa k viere nemalo dávať to, čo rozum nieje schopný preskúmať, pretože Božia múdrosť sa o každého stará podľa mieryjeho prirodzenosti. A preto treba dokázať, že pre človeka je nevyhnutnéveriť aj v tie Božie veci, ktoré rozum prekračujú.

Totižnikto svojou túžbou a úsilím nesmeruje k niečomu, čo by mu nebolovopred známe. Keďže teda ľudia sú Božou prozreteľnosťou nasmerovaník vyššiemu dobru, než aké môže ľudská krehkosť zakúsiť v terajšomživote, ako sa preskúma v nasledujúcej časti (III, 48), bolo treba, abybola myseľ povolaná k niečomu vyššiemu, než čo náš rozum môže preskúmaťv terajšom živote, aby sa tak naučil túžiť po niečom a úsilímsmerovať k niečomu, čo prekračuje celý stav terajšieho života. A topatrí najmä kresťanskému náboženstvu, ktoré jedinečným spôsobom prisľubujeduchovné a večné dobrá. Preto sa v ňom predkladá mnoho vecí, ktoréprekračujú ľudské zmysly. No Starý zákon, ktorý obsahoval časné prisľúbenia,predkladal málo z toho, čo by prekračovalo skúmanie ľudského rozumu. –V tomto zmysle aj filozofi, aby viedli ľudí od zmyslových pôžitkovk mravnosti, mali na starosti ukázať, že existujú iné dobrá, ktoré súvznešenejšie než tie zmyslové a skrze ich zakúšanie získavajú viac radostití, ktorí sa venujú aktívnym alebo teoretickým cnostiam.[14]

Rovnakoje nevyhnutné predložiť ľuďom k viere takú pravdu, aby mali pravé poznanieBoha. Totiž len vtedy Boha pravdivo poznávame, keď veríme, že sám je nadvšetkým tým, čo si človek môže myslieť o Bohu. Lebo podstata Bohaprekračuje prirodzené poznanie človeka, ako sa ukázalo vyššie. Tým teda, že sa človekupredkladajú niektoré [pravdy], čo prekračujú rozum, sa v človeku upevňujenázor, že Boh je niečo, čo presahuje [všetko] to, čo si možno myslieť.

Z tohopochádza aj iný úžitok, totiž potlačenie namyslenosti, ktorá je matkou omylu. Tedajestvujú takí, ktorí si o svojej sile ducha namýšľajú toľko, že veria, žesvojím rozumom môžu merať celú prirodzenosť vecí, totiž že sú presvedčení, žepravdivé je všetko, čo sa im takým zdá, a nepravdivým to, čo sa im takýmnezdá.[15] Tedaaby ľudský duch bol oslobodený od tejto namyslenosti a prešielk umiernenému skúmaniu pravdy, bolo nevyhnutné, aby sa človeku o Bohupredložilo niečo, čo úplne prekračuje jeho rozum.

Ukazujesa aj iný úžitok z toho, čo povedal Filozof v 10. knihe Etiky.[16] Keďtotiž istý Simonides navrhoval, aby sa človek nevenoval poznaniu Boha a svojhoducha obrátil k ľudským veciam, pričom odpovedal, že „človek potrebuje vedieťľudské a smrteľník smrteľné [veci]“. Proti nemu odpovedal Aristoteles, žečlovek má, nakoľko môže, tiahnuť k nesmrteľným a Božským [veciam].Preto v 11. knihe diela O živočíchoch[17] hovorí,že hoci toho, čo o oddelených podstatách poznávame, je málo, predsa totoskromné [poznanie] je milovanejšie a žiadanejšie než všetko poznanie,ktoré máme o nižších podstatách. Totiž aj v 2. knihe diela O nebi[18] hovorí, že hoci sa otázky o nebeskýchtelesách môžu riešiť len skromne a pravdepodobne, predsa sa poslucháčovistáva, že jeho radosť je veľká. Z toho všetkého sa ukazuje, že akokoľveknedokonalé poznanie o najvznešenejších veciach prináša najväčšiezdokonalenie duše. A preto hoci tie veci, čo sú nad rozumom, ľudský rozumnemôže úplne pochopiť, predsa sám získava dokonalosť, aj keď ich aspoň nejakouchopuje vierou.

Pretosa v Sir 3, 25 hovorí: „Mnohé veci, čo sú nad ľudské chápanie, ti boliukázané.“ A v 1 Kor 2, 10­­–11: „Čo je vlastné Bohu, nevie nik, ibaDuch Svätý: nám to však Boh zjavil skrze svojho Ducha.“

6. kapitola

Súhlass tým, čo je vecou viery, hoci to presahuje rozum, nie je ľahkovážnosť

Tí, ktorísa vierou pridŕžajú takej pravdy, o ktorej ľudský rozum nepodáva overenie,neveria ľahkovážne ako keby „nasledovali neučené bájky“, o čom sa hovorív 2 Pt 1, 16. Totiž tie „tajomstvá Múdrosti“ samotná Božia Múdrosť, ktorápozná všetko najúplnejšie, uznala za hodné zjaviť človeku. To ona ukázalapravdu svojou prítomnosťou, náukou, vnuknutím i vhodnými dôkazmi, keď napotvrdenie toho, čo presahuje prirodzené poznanie, jasne ukázala diela, ktoréprekračujú schopnosť celej prírody, totiž v zázračnom uzdravení chorých,vzkriesením mŕtvych, zázračnou zmenou nebeských telies a, čo je eštezázračnejšie, vnuknutím do ľudských myslí, takže hlupáci a nevzdelanci,naplnení darom Ducha Svätého, v jednom okamihu dosiahli najvyššiu múdrosťa výrečnosť. Po tom, čo videli, skrze účinnosťuvedeného dôkazu, a nie násilia zbraní, sľubovania rozkoší, a – čo jenajzázračnejšie – počas tyranie prenasledovateľov – sa nespočetne veľa, nielenjednoduchých, ale aj najmúdrejších ľudí pridávali ku kresťanskej viere.V nej sa káže o veciach, čo úplne presahujú celý ľudský rozum, vášnetela sa držia na uzde, a učí sa opovrhovať všetkým, čo je vo svete. To, žes týmto duše smrteľníkov súhlasia, je najväčším zázrakoma najzjavnejšie dielo Božieho vnuknutia, že cez pohŕdanie viditeľnými vecamitúžia len po neviditeľných. To, že sa to nestalo ani naraz alebo náhodne, alez Božieho nariadenia, je zjavné z toho, že to, čo sa stane, Bohpredpovedal v mnohých výrokoch prorokov, ktorých knihy uctievame, leboprinášajú svedectvo o našej viere.

Spôsobtohto potvrdenia sa však vzťahuje na Žid 2, 3: „Keď ju,“ totiž ľudskú spásu„spočiatku zvestoval Pán, tí, ktorí o nej počuli, ju v nás utvrdili,a Boh o nej svedčil znameniami a zázrakmi a rozličnýmidarmi Ducha Svätého.“

Nototo tak zázračné obrátenie sveta na kresťanskú vieru je najistejším potvrdenímminulých znamení, takže netreba to ďalej opakovať, keďže sú zreteľne zjavné vosvojom účinku. Bolo by totiž zázračnejšie než všetky divy, keby bol svetprivedený bez zázračných znamení jednoduchými a neučenými ľuďmik tomu, aby veril takým neprístupným, konal také ťažké a dúfal v takévysoké veci. Hoci ani v našich časoch Boh neprestáva prostredníctvomsvojich svätých konať zázraky na potvrdenie viery.

No tí,ktorí zavádzali mylné učenia, išli opačnými cestami. Je to zrejméu Mohameda, ktorý zviedol národy prísľubom telesných pôžitkov, ku ktorýchtúžbe podnecuje telesná žiadostivosť. Totiž zaviedol príkazy, ktoré sa zhodujús prisľúbeniami, uvoľňujúce uzdu telesnej žiadostivosti, ktoré telesnezmýšľajúci ľudia hneď poslúchajú. Neuviedol ani nijaké doklady pre pravdu, ibaak tie, ktoré môže hociktorý priemerný mudrc ľahko spoznať prirodzeným rozumom.A dokonca pravdivé veci, ktoré učil, premiešal s mnohými výmyslami a úplnenepravdivými náukami. Neuviedol nadprirodzene uskutočnené znamenia, len ktorýmisa udáva svedectvo zhodné s Božím vnuknutím, kde viditeľná činnosť, ktoránemôže byť iná než Božia, ukazuje, že učiteľ pravdy je neviditeľne inšpirovaný.No povedal, že je vyslaný v moci zbraní, čo sú však znaky, ktoré nechýbajúlúpežníkom a tyranom. Spočiatku mu neverili nijakí mudrci zbehlí v Božícha ľudských veciach, ale zverskí ľudia žijúci v púšťach, úplne neznalíkaždej Božej náuky. Vďaka ich množstvu donútil iných pod násilím zbraní k svojmuzákonu. O ňom nesvedčia ani nijaké Božie výroky a svedectvápredchádzajúcich prorokov. Všetky podklady Starého a Nového zákonaprekrútil vymysleným rozprávaním, ako je zrejmé tomu, kto skúma jeho zákon.Preto ľstivou radou nedal svojim stúpencom čítať Starý a Nový zákon, abyskrze ne nebol usvedčený z nepravdy. A preto je zjavné, že tí, ktoríveria jeho slovám, veria ľahkovážne.

7. kapitola

Pravdakresťanskej viery neprotirečí pravde rozumu

Hociuvedená pravda kresťanskej viery prekračuje schopnosti ľudského rozumu, predsatie veci, ktoré rozum dosahuje prirodzene, nemôžu protirečiť tejto pravde.

Totižto, čo je rozumu prirodzene dané, ostáva najpravdivejším, a to tak, že nieje ani vôbec mysliteľné, že by bolo nepravdivé. A nesmieme za nepravdivépokladať ani to, čoho sa pridŕžame vierou, keďže to bolo Bohom tak zreteľnepotvrdené. Pretože teda len nepravda je protikladná pravde, ako je zrejmé zoskúmania ich definícií, je nemožné, aby týmto princípom, ktoré rozum prirodzenepoznáva, bola uvedená pravda viery protikladná.

Podobneto, čo vkladá učiteľ do duše žiaka, obsahuje vedu učiteľa, lebo inak by učilvýmysly, čo by bolo hriešne povedať o Bohu. No poznanie prirodzene známychprincípov nám vložil Boh, pretože samotný Boh je autorom našej prirodzenosti.Teda tieto princípy obsahuje aj Božia múdrosť. Teda čokoľvek je protikladnétýmto princípom, je protikladné aj Božej múdrosti. To teda nemôže pochádzať odBoha. Teda to, čoho sa na základe Božieho zjavenia pridŕžame vierou, nemôže byťprotikladné prirodzenému poznaniu.

Ďalej,náš rozum by bol spútaný protikladnými dôvodmi tak, že by nemohol postúpiťk poznaniu pravdy. Teda ak by nám Boh vložil protikladné poznatky, nazáklade toho by náš rozum bol brzdený v poznávaní pravdy. A to sa odBoha nemôže stať.

Ďalej,čo je prirodzené, to sa nemôže meniť, ak prirodzenosť ostáva. No protikladné mienkynemôžu byť naraz v tom istom. Boh teda nedáva človeku nejakú mienku alebovieru, ktoré by boli proti prirodzenému poznaniu.

A pretoApoštol hovorí v Rim 10, 8: „Blízko je slovo v tvojom srdcia v tvojich ústach: to je slovo viery, čo hlásame.“ No pretože toprekračuje rozum, niektorí to odmietali ako niečo, čo mu odporuje. To všaknemôže byť.

S týmsúhlasí aj autorita Augustína, ktorý v 2. knihe O Genesis hovorí takto: „To, čo zjavuje pravda, nemôže byťnijakým spôsobom v protiklade s posvätnými knihami Staréhoa Nového zákona.“[19]

Z tohtozreteľne vyplýva, že ak sa vznášajú nejaké argumenty proti viere, tak sanepostupuje správne z prvých princípov, ktoré sú známe zo sebaa ktoré boli vložené do prirodzenosti. Preto nemajú ani silu dôkazu, alesú to len pravdepodobné a sofistické dôkazy. A tak nám ich trebarozriešiť.

8. kapitola

Aký jevzťah ľudského rozumu k pravde viery

Zdása, že treba preskúmať, že hoci zmyslové veci, z ktorých vychádza poznanieľudského rozumu, v sebe obsahujú nejakú stopu napodobovania Boha, predsa všaktak nedokonalú, že sa na jasné predstavenie podstaty samotného Boha ukazujú akoúplne nedostatočné. Totiž účinky majú svojim spôsobom podobnosť so svojimipríčinami, keďže činiteľ spôsobuje sebe podobné, no predsa účinok nie vždydosahuje dokonalú podobnosť s činiteľom. Teda ľudský rozum sa na poznaniepravdy viery, ktorá môže byť úplne zrejmá len pre tých, ktorí vidia Božiupodstatu, má tak, že pre ňu môže získať nejaké pravdepodobné dôkazy, ktorépredsa nepostačujú na to, aby bola uvedená pravda uchopená na základe dôkazualebo ako zrejmá sama zo seba. No je užitočné, aby sa ľudská myseľ cvičilav takýchto akokoľvek slabých argumentoch, pokiaľ len odpadáva namyslenosťchápania a dokazovania, lebo aj skromná a slabá možnosť pochopiťniečo z najvyšších vecí pripravuje najväčšiu radosť, ako je zrejméz už povedaného.

S týmtovýrokom súhlasí aj autorita Hilára, ktorý takto hovorí v knihe O Trojici II, 10, vraviaco tomto druhu pravdy: V tejto viere „začni, bež a vytrvaj: ajkeď viem, že to nedosiahneš, predsa ti budem blahoželať, že napreduješ. Ktototiž zbožne sleduje nekonečné, hoci to nedosiahne, predsa vždy nachádzaprospech v tom, že napreduje.“[20] Nonevrhaj sa do tohto tajomstva a neponáraj sa neobmedzene do hlbínnekonečného rodenia[21]v domnienke, že uchopíš celok poznania, ale pochop, že je tonepochopiteľné!

9. kapitola

Poriadoka spôsob postupu v tomto diele

Z uvedenéhosa teda zreteľne ukazuje, že úmysel múdreho sa má zameriavať na dvojakú pravduo Božích veciach a na vyvrátenie protikladných omylov. K jednejz nich môže prísť skúmanie rozumu, druhá prekračuje každé snaženie rozumu.Hovorím o dvojakej pravde o Božích veciach nie zo strany samotného Boha,ktorý je jednou a jednoduchou pravdou; ale zo strany nášho poznania, ktorésa vzhľadom na poznanie Boha správa rozlične.

K preukázaniuprvej pravdy treba postupovať pomocou dôkazov, ktorými môže byť protivníkpremožený. No pretože takéto dôvody nemožno mať pre druhú pravdu, netrebaupriamovať tento úmysel na to, aby bol protivník argumentmi premožený, ale abysa vyvrátili jeho argumenty, ktoré má proti pravde. Pretože pravde viery nemôžeprotirečiť prirodzený rozum, ako sa ukázalo. Jediný spôsob, ako premôcťprotivníka takejto pravdy, pochádza z autority Svätého Písma, ktorá bolapotvrdená Bohom zázrakmi. Lebo tomu, čo prekračuje ľudský rozum, veríme lenpreto, lebo to zjavuje Boh. No predsa treba na objasnenie takejto pravdy uviesťnejaké pravdepodobné dôvody, a to na precvičenie a útechu veriacich, anie na to, aby sme nimi premohli protivníkov. Pretože samotná nedostatočnosťdôvodov ich viac utvrdí v ich omyle, ak by sa domnievali, žes pravdou viery súhlasíme na základe takto slabých dôvodov [debiles rationes].

Tedazamýšľajúc postupovať týmto spôsobom, sa po prvé pokúsime objasniť tú pravdu,ktorú vierou vyznávame a rozum ju skúma. Uvedieme dôkazya pravdepodobné dôvody, z ktorých niektoré sme zozbierali z kníhfilozofov a Otcov cirkvi, ktorými sa potvrdzuje pravda a premáhaprotivník. Potom, aby sme postupovali od toho, čo je najjasnejšie k menejjasnému, pristúpime k objasneniu tej pravdy, ktorá prekračuje rozum, tým,že budeme vyvracať argumenty protivníkov a pomocou pravdepodobnýchargumentov a argumentov z autority predstavíme pravdu viery, nakoľkoto Boh dá.

Akteda cestou rozumu zamýšľame riešiť tie veci o Bohu, ktoré ľudský rozummôže preskúmať, po prvé sa ponúka skúmanie toho, čo náleží Bohu samému; podruhé skúmanie vychádzania stvorení z neho; a po tretie z poriadkustvorení k nemu ako k cieľu.

Nomedzi tým, čo o Bohu samom treba preskúmať, treba predpokladať ako akýsinevyhnutný základ celého diela skúmanie, ktorým sa dokáže, že Boh je. Ak toto nemáme, nevyhnutne sa celéskúmanie Božích vecí rúca.