Cesta uzdravenia z traumy zneužívania

Nemecký psychoterapeut Heinz-Peter Röhr sa vo svojej knihe zaoberá témou sexuálneho a emočného zneužívania. Túto problematiku približuje na pozadí rozprávky„O kožušinke“ (Myší kožúšok). Poukazuje na samotnú traumu sexuálneho a emocionálneho zneužívania a na jej následky. Ako musia v rozprávkach ich hrdinovia prežiť veľa protivenstiev, kým dôjdu do cieľa, rovnako majú aj ľudia,ktorí zažili zneužívanie, pred sebou dlhú cestu plnú utrpenia a strádania a musia prekonať veľa prekážok na ceste k uzdraveniu. Autor zdôrazňuje skutočnosť, že podobne ako nájdu zakaždým cestu k riešeniu rozprávkoví hrdinovia, tak je aj v terapii zneužívaných klientov dôležitá viera v uzdravenie. Podstatné je, aby klienti verili, že uzdravenie je možné a že ich najhlbšie jadro nebolo traumou narušené.

Röhrna rôznych obrazoch z rozprávky ilustruje vnútorný svet ľudí, ktoríprežili traumu zneužívania. Používa jednotlivé obrazy ako symboly vyjadreniasamotnej traumy a jej dôsledkov, ktoré sú dlhotrvajúce. Symboly zrozprávky výstižne vyjadrujú skúsenosť, akou prešli traumatizovaní klienti. Vnútornúosamotenosť a opustenosť dieťaťa po zážitku traumy predstavuje útekprinceznej do dutého stromu, kde je chránená, ale zostáva so svojím zranenímsama. Plášť z tisícich zvieracích koží (spomínaný myší kožúšok) je obrazomrozpoltenej osobnosti, ktorá vznikla v dôsledku traumy a následnejdisociácie – odštiepenia pocitov, ktoré začali žiť vlastným životom. V terapiitreba zahojiť rany a vyliečiť traumu, ktorá človeka roztrhala na tisíckúskov. Myší kožúšok predstavuje aj nenávisť voči svojmu telu a sebesamému, ktoré sa často spájajú so sebadeštruktívnym správaním. Dieťa nemôžeprejaviť navonok obrovský hnev, ktorý cíti voči páchateľovi a tak obraciaagresiu proti sebe, čo mu prináša určitú úľavu, lebo mu to pomáha odčiniťdomnelú vinu. Páchateľ sa snaží zbaviť sa vlastnej zodpovednosti a vinytým, že robí z obete páchateľa. Dieťa má tendenciu preberať vinu zavšetko, čo sa stalo, na seba, lebo dovoliť si obžalovať páchateľa by znamenalozničiť rodinu a tak radšej ničí seba. Vyhliadka na uzdraveniea skoncovanie so sebatrestaním a sebatýraním prichádza až vtedy, keďsa začne konštruktívne zaobchádzať so silnými pocitmi zlosti a keď jeagresia obrátená tam, kam patrí – voči páchateľovi.

Autorvníma sexuálne a emočné zneužívanie ako chorobu celej rodiny, často presamotnú traumu pripravujú podmienky aj iní členovia rodiny, napríklad matkatým, že odmieta sexuálny život s manželom. Matky často odmietajú prevziaťspoluzodpovednosť za traumu a často nechcú veriť dieťaťu, ktoré sa ims týmto zveruje. Celú vec rýchlo bagatelizujú: nechcú vidieť, žev ich dieťati sa traumou vraždí duša. Dieťa bolo pripravené o svojupravú identitu a na jej miesto nastúpila náhradná identita obete, ktorábola nevyhnutná na to, aby dieťa vôbec prežilo. Dieťa bolo zneužívané, abyuspokojovalo potreby rodičov, čím sa zamedzilo rozvoju jeho osobnosti. Jeho skutočnépravé jadro však nebolo narušené – je dobré, ak to klienti vediaa vytvárajú si obraz vlastnej vnútornej krásy, ktorý sa môže naplniťv realite.

Naobraze tanca princeznej a kráľa poukazuje autor na túžbu princeznej ponáklonnosti a partnerskom vzťahu. Po tanci však znovu zaujíma svoju starúrolu a schováva sa v komôrke, čo vystihuje vnútornú rozpoltenosť,ktorá je následkom traumy. Na jednej strane je túžba po emočnom zblížení, nadruhej strane strach z blízkosti a telesného kontaktu. Keď princeznátancuje prvýkrát s kráľom, púšťa sa do veľkého rizika, stále sa ešte cítiako nedostačujúca a bude potrebné prejsť ešte dlhú cestu, kým bude schopnážiť v blízkom vzťahu. Niečo sa už však dalo do pohybu a nebude možnéto zastaviť. Princezná má odvahu a dovedie to k zdarnému koncu – ako sapri svojom prvom tanci s kráľom zjavila vo svojej pravej kráse, tak tátojej krása naplno zažiari a bude prežívať naplnenie vo vzťahu.

Röhrpoukazuje na skutočnosť, že traumatizovaní ľudia majú často problém dôverovaťvlastným spomienkam a neustále sa pýtajú samých seba, či sa trauma vôbecreálne udiala. Často zažili nepochopenie okolia, ak sa s tým niekomuzverili, alebo popieranie reálnosti traumy a tak zostali sami so svojímzranením. Autor teda odporúča svojpomocné skupiny sexuálne zneužívanýchklientov, kde sa môžu učiť dôverovať vlastným zmyslom.

Premenaosobnosti, ktorá nastáva pri spracovávaní traumy v psychoterapii, nepredstavujenejaké drobné úpravy, ale radikálnu zmenu. Z človeka, ktorý sebou pohŕdaa potláča vlastnú osobnosť, sa stáva niekto, kto dospeje k svojejpravej kráse – k svojmu pôvodnému obrazu. S touto premenou osobnostik sebe samému sa spájajú podstatné zmeny, ako je schopnosť milovaťa žiť v partnerskom vzťahu. K tomu je potrebné, aby sa človekvymanil z role obete a stal sa dospelým človekom, ktorý nie jeurčovaný niečím cudzím. Röhr vraví o potrebe rozvinúť v sebe mužskýprincíp: byť vnútorným kráľom, vedieť sa vymedziť, vyjadrovať vlastné potrebya mať jasnú identitu.

U traumatizovanýchľudí bola surovo zničená ich schopnosť obrany, všetok hnev obracajú proti sebe.Jednou z úloh terapie je umožniť prejavovať zablokovaný hnev navonok. Preproces uzdravovania je podľa autora nevyhnutná konfrontácia s páchateľom,či už priama alebo nepriama v terapii. Páchatelia málokedy uznajú svojuvinu a prejavia ľútosť a ak by tak aj urobili, ani tým by neodčinilivraždu duše. Väčšinou je lepšie – aj keď páchateľ svoj čin ľutuje – trvať naradikálnom odstupe od neho. K tomu potrebujú traumatizovaní klientiniekoho, kto s nimi cíti a chápe, aké hlboké zranenie vnieslosexuálne zneužívanie do ich života.

Podporuv procese vyrovnávania sa s traumou môže poskytnúť terapeutickáskupina. Klienti sa v nej učia opúšťať náhradné formy uspokojenia – rôzneformy závislosti, ktoré len zapĺňajú prázdnotu a učia sa fungovať vovzťahoch bez silnej potreby závislosti a očakávania naplnenia potrieb odiných. Jedným z cieľov terapie sexuálne zneužívaných klientov je dospieťk naplnenej láske a sexualite a rozvinúť schopnosť milovať.

K otázkeodpustenia sa Röhr vyjadruje jednoznačne kladne v prípade, že je to možné,s čím nesúhlasím. Myslím, že treba vnímať potreby klientaa postupovať veľmi individuálne a riadiť sa tým, čo klient cíti akosprávne. Ak to cíti tak, že je preňho lepšie neodpustiť, tak to treba vnímaťako preňho podstatné riešenie. Autor správne poukazuje na skutočnosť, že chcieťodpúšťať príliš skoro je pokrytecká snaha vyhnúť sa konfrontáciis bolesťou, hnevom a nenávisťou a udržiava sa tým identitaobete.

V druhejčasti knihy sa Röhr venuje iným formám zneužívania, akými sú emočné zneužívaniea zlé zaobchádzanie s dieťaťom. Emocionálne zneužívanie dieťaťa slúžina uspokojovanie egoistických potrieb rodičov, pričom sa potreby dieťaťa ignorujú.Približuje ho na príklade teroru choroby, keď sa zdravé dieťa snaží vyvažovaťvšetky disharmónie v rodine a potláča vlastné potreby. Ďalšímpríkladom emočného zneužívania je to, keď je dieťa využívané ako náhradapartnera, keď je manipulované smerom k tomu, aby vypĺňalo emocionálnumedzeru vo vzťahu medzi rodičmi. A poslednú ilustráciu používania dieťaťa navlastné potreby rodičov uvádza autor v prípade, keď rodičia od dieťaťaočakávajú, že naplní ich vlastné nenaplnené sny a túžby. Rodiča, ktorí zlezaobchádzajú s dieťaťom, doňho často projektujú svoje vlastné zranené pocitya v tomto priestore – čiže vo vlastnom dieťati – s nimi aj zápasia.Je potrebné, aby rodičia spracovali vlastné zranenia a dospelik zdravej sebaláske, lebo len vtedy dokážu naozaj milovať svoje detia nezneužívať ich. Pre sexuálne zneužívaných klientov sa odporúčapsychoterapia a svojpomocné skupiny, kde majú priestor na vzájomnúkomunikáciu a kde sa môžu učiť ozajstnej schopnosti milovať.