Stanková, M.: Hronského filozofia života v kontexte „roľníckeho románu“. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 3.

Hronský´s philosophy of life in the context of „agricultural novel“
This study tries to answer two questions. First, whether we can consider Hronský´s novel ‘Chlieb’ agricultural novel and second, whether the meaning and function of agricultural novel represents Hronský´s philosophy of life. This study also deals with the grounds of Hronský´s philosophy of life.

Keywords: Jozef Cíger Hronský, Chlieb, agricultural novel, philosophy of life

Jozef Cíger Hronský (1896 – 1960) patrí k spisovateľom, ktorých osoba i tvorba boli úzko prepojené s problematikou slovenského národa. Najmarkantnejšie to dokazuje jeho kontroverzný posledný román Svet na Trasovisku (1960), no zaujímavým príkladom je aj román Chlieb (1931), v ktorom tematizoval problematiku života na slovenskom vidieku v medzivojnovom období. Orientácia na národnú problematiku sa v tomto Hronského románe prejavuje nielen tým, že tematizuje spoločensko-hospodársky kontext medzivojnového obdobia, ale najmä faktom, že v ňom ponúka riešenie na dané problémy. Práve to riešenie sformuloval v istej koncepcii, ktorú v tomto zmysle vnímam ako Hronského filozofiu ľudského života[1].

Román Chlieb patrí k rozsiahlejším Hronského prózam, ktorých dej je zasadený do prostredia slovenskej dediny. Ideové gro románu Chlieb[2] tvorí symbolika krvi, zeme, chleba a rúk, ktorá, podobne ako samotný názov románu, konotuje súvislosť s roľníckym štýlom života. (Nielen) v medzivojnovom období bol na našom území roľník pozitívne hodnotenou súčasťou národa. V tejto štúdii sa budem venovať otázke, či je možné o románe Chlieb uvažovať v intenciách roľníckeho románu a či práve tento rozmer románu neponúka riešenia spoločenských problémov, ktoré Hronský umelecky stvárnil. Termín „roľnícky román“ slovenskej literárnej vede a histórii predstavil historik Roman Holec, ktorý sa okrem iného zaoberá práve prepojením histórie s literatúrou a otázkou agrarizmu v prvej Československej republike[3].

Agrarizmus
Jednou z najúspešnejších politických strán na území dnešného Slovenska v medzivojnovom období bola Agrárna strana. Jej ideovými východiskami boli „konzervatívne hodnoty vidieckeho človeka a roľníka, ktorý pre svoju nerušenú prácu potrebuje pokoj a mier a je preto proti všetkým radikálnym a revolučným myšlienkam, (…) kompromis medzi kolektivizmom a individualizmom, ako forma vymedzenia sa voči radikálnemu marxizmu i pravicovým diktatúram vo forme fašizmu či nacizmu“ (Hanula, 2011, s. 13). Orientácia na pôdu, roľníctvo, dedinu, metaforicky povedané na tradíciu, bola jedným zo spôsobov ako sa vyrovnať s politickými či spoločenskými problémami danej doby. Význam sedliaka vo svojich viacerých prednáškach a prejavoch zdôrazňoval aj Milan Hodža (1878 – 1944), ktorý v intenciách agrarizmu vnímal sedliaka a dedinu ako liek na choroby doby[4], podobne ako samotný Hronský (Hronský, 2008, s. 517). 

Ruralizmus
O popularite politického agrarizmu aj v kultúrnom kontexte svedčí fakt, že v českej a čiastočne i slovenskej literatúre sa sformoval literárny smer korešpondujúci s ideami Agrárnej strany – ruralizmus[5]. Zdôrazňoval význam dediny a roľníka ako opory národa, reprezentujúcej národnú kultúru, dedičstvo, tradície a budúcnosť zároveň. „V selství (…) byla vždy bohatá nádrž síly a kultury národa. Lid selský byl a jest aktivním i pasivním činitelem národní kultury“ (Matula, 1938, s. 115). Ruralizmus vychádzal najmä zo zeme, ktorá je vnímaná vo viacerých aspektoch: „Půda je nejlepším zajištěním prostoru, potřebného pro svobodný národ, zemědělská práce je naším nejvlastnejším národním podnikáním, duševno vesničanovo je cennou operační základnou pro mír v národě i mezi národy. Národy, odcizené rodné hroudě hmotně i duchovně, jsou příliš lákavým terénem pro pokusnictví a politickou, sociální, kulturní i hospodářskou přestavbu světa“ (Matula, 1933, s. 15). V týchto dvoch vetách sú obsiahnuté takmer všetky základné atribúty ruralizmu – presvedčenie, že pôda vymedzuje národ, že poľnohospodárstvo je najlepší spôsob života, že dedinčan (sedliak) je základom spoločnosti i medzinárodného mieru, a tvrdenie, že stabilita prameniaca zo zeme je garanciou pokojného života. Predpokladám, že podobné idey stoja aj v pozadí Hronského filozofie ľudského života, ktorá sa prejavuje vo významovom pláne románu Chlieb. Dôraz na tradíciu dedinského života, rodinu, kult rodu, národ ako strážcu pôdy, katolicizmus a mystika zeme (Vlašín, 1983, s. 280) našli svoje využitie aj v slovenskej literatúre daného obdobia. Slovenský literárny vedec a historik Oskár Čepan ruralizmus charakterizuje ako „náhradné východisko pri nadväzovaní pretrhnutej kontinuity dedinskej témy, ktorá po agónii starého realizmu a po nástupe socialistického realizmu strácala vývinové perspektívy“ (Čepan, 1984, s. 594), ktoré „podporovala vehementne aj oficiálna kritika slovenského štátu, ktorá vyzdvihovala neotrasiteľnú dôveru v ´zdravé sily dediny´ ako nevysychajúceho žriedla obnovy literatúry v úzko regionalistickom duchu[6]“ (Tamže, s. 594). Hronského tvorbu ako ruralistickú charakterizoval už Štefan Letz v recenzii jednej z autorových prvých prozaických zbierok Domov (1925), v ktorej hovorí, že „Hronského kniha je tichým vyznaním tejto rodolásky“, že autor „vedel utrafiť, kde vyvierajú životné pramene národa“ (Letz, 1925, s. 771). Iné vnímanie literárneho termínu ruralizmus v slovenskej medzivojnovej literatúre predstavil o pol storočie neskôr František Miko vo svojej štúdii Ruralizmus ako lyrická koncepcia ľudovosti (Miko, 1982, s. 293-305). Tvrdil, že ruralizmus „vždy značí literárnu orientáciu na vidiek, ľud i prírodu, a to spravidla v opozícii proti orientácii na prostredie mestské“ (Tamže, s. 295), ale zároveň za dôležité považoval „odvrat“ a „návrat“ do dedinského prostredia[7] (Tamže, s. 296).

Chlieb – román dediny
Hronského Chlieb je románom dediny a románom zeme[8]. Výberom témy i prostredia autor nadviazal na predchádzajúcu etapu slovenskej literatúry, čo potvrdzujú názory viacerých literárnych kritikov a historikov o Hronského epigónstve Kukučína[9]. Zároveň však treba brať do úvahy aj fakt, že slovenská spoločnosť mala koncom 19. a začiatkom 20. storočia výrazne agrárny charakter[10]. Na druhej strane symbolické a mýtizujúce narábanie s motívom zeme z románu Chlieb robí oproti realistickej dedinskej epike modernú prózu nielen na rovine formy, ale aj obsahu. 

Zem
Adorácia zeme a práce s ňou je jednou zo základných vlastností agrarizmu. Holecov termín roľnícky román[11] súvisí so sprístupňovaním princípov politického agrarizmu. Zároveň ale platí, že sa súbor vlastností[12], ktoré Holec vymedzil pre tento žáner, vyskytuje aj v textoch autorov, ktorí k politickému agrarizmu nemuseli inklinovať[13]. Zem považujem za jeden zo štyroch základných symbolov románu Chlieb. Na úrovni motívov, leitmotívu i rôznych výrazových prostriedkov sa v románe implicitne i explicitne opakujú najmä obrazy zeme, chleba, krvi, rúk a lastovičiek. Odhliadnuc od posledného menovaného prvé štyri spolu úzko súvisia a odkazujú na pracovitosť, spätosť so zemou a tradície slovenského vidieka. Ak ich zoradíme takýmto spôsobom: zem → ruky → krv → chlieb, predstavujú na jednej strane obživu, poľnohospodársky princíp a na strane druhej aj nekonečný kolobeh ľudského života, ktorý potvrdzuje autorovo cyklické chápanie času. Symbolika zeme, chleba, krvi a rúk predstavuje motiváciu ľudského konania, zmysel života a jeho napĺňanie v práci so zemou. Takto by sa dala definovať základná myšlienka celého románu Chlieb. Zem v románe nezohráva len úlohu zdroja obživy, ale symbolizuje aj akúsi vládkyňu nad ľuďmi, archetypálnu podstatu života.

Zem sa zároveň v tomto románe spája s motívom krvi, vďaka čomu sa doňho dostáva aj nacionálna otázka – ako to napríklad dokazujú citované slová Matulu o tom, že pôda predstavuje najlepšie zaistenie priestoru, ktorý potrebuje slobodný národ. V menšej mierke je zem znakom dediny Bacúch, ktorá v opozícii „naše-cudzie“ reprezentuje naše a zároveň v opozícii „mesto-dedina“ zastupuje dedinu (V oboch prípadoch reprezentuje to pozitívne.). Takéto uvažovanie o pôde a krvi evokuje aj filozofiu „Blut und Boden“, v ktorej sa krv považuje za prejav pôvodu a rasy a pôda za živiteľku, domov, predpoklad života, no už aj za znak životného priestoru (Holec, 2014a, s. 573).

Zem v Hronského filozofii života, ako ju predostiera v románe Chlieb, vystupuje najmä v súvislosti s poľnohospodárskymi prácami. Práve tento spôsob obživy autor vníma ako najsprávnejší, keďže je v súlade s tradíciou[14]. V pasáži, v ktorej sa tematizuje smrť  na poli Metodeja Chlebku, vystupujú do popredia najmä jeho výčitky svedomia[15], že oranie zanedbával. Nedostatočný záujem tohto bohatého gazdu o poľnohospodárske práce predstavuje zásadné negatívum jeho osobnosti, čím autor naznačuje, že roľník reprezentuje pozitívny (ideálny) typ človeka[16]. Práce so zemou súvisia aj s cyklickým vnímaním času, najmä v kontexte ľudského života. Hoci cyklické, prírodné vnímanie času a riadenie sa podľa sezónnych poľnohospodárskych prác evokuje skôr pohanské zvyky, dôležitú úlohu v románe Chlieb – podobne ako v ideológii agrarizmu – zohráva[17] aj kresťanstvo. Okrem morálnych pravidiel, ktorými sa riadi dedinský kolektív, a zákonov zeme, sú tu aj zákony božie. Práve tieto dva typy zákonov sa v Hronského filozofii prelínajú.

Z hľadiska dejovej línie plní zem  i ďalšiu úlohu, sujetotvornú. Stáva sa totiž riešením dvoch základných konfliktov románu[18]. Zem je dôvodom a zároveň aj prostredím katarznej smrti Metodeja Chlebku. Matuška tvrdí, že Hronský je „presvedčený o nemennej hodnote práce so zemou ako práce všetkých prác – prácu roľníka vyníma z času, zvečňuje ju, tvrdí zem ako čosi absolútne“ (Matuška, 1970, s. 53), čo potvrdzuje najmä pasáž o Metodejovej smrti. Práve v Matuškovej monografii o Hronskom sa nachádzajú pojmy „zbožnenie zeme“ a „zbožštenie zeme“ (Tamže, s. 58). Oba tieto výrazy v sebe prepájajú vieru v zem a vieru v Boha. Symbolicky možno Metodejovu smrť vnímať ako alúziu na biblické „V pote tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach a obrátiš.“ (Gen, 3:19)[19].

Okrem Metodejovho uvedomenia sa a následnej smrti zem zohráva významnú úlohu aj v riešení „otázky cudzieho“[20].

Zem teda nie je len jedným z popredných leitmotívov v románe Chlieb , zasahuje aj do významového plánu textu, tým že pomáha riešiť jeho základné konflikty. Jej význam v riadení životov Bacúšanov predstavujú tzv. zákony zeme[21]. V románe Chlieb sa toto explicitné pomenovanie objaví trikrát. Hronský takto zdôrazňuje prevahu prírody nad človekom, tradíciu, pripútanosť k zemi a závislosť od nej. Takmer identické pomenovanie využíva aj Anton Štefánek v publikácii Základy sociografie Slovenska[22] z roku 1945. V časti, v ktorej charakterizuje sedliaka[23], sa píše: „zákon prírody alebo zákon pôdy, ktorý si on (sedliak) podľa svojho zdedeného rozumu a citu vysvetľuje, rozhoduje o jeho živote. Proti týmto zákonom nereptá, ale prijíma rezignovane, čo sa mu urodí a nereptá, keď sa mu neurodí. Neustále pracuje a obrába svoju dedovizeň a nakoľko možno, rozmnožuje ju“ (Štefánek, 1945 s. 66).

Príroda, dedina, kolektív
Pre román Chlieb sú typické lyrizačné pasáže, ktoré otvárajú viaceré kapitoly. V nich sa do popredia dostáva monumentalizácia všemocnej prírody. Ide o jeden z princípov, ktoré Holec vyčleňuje ako vlastnosť roľníckeho románu, zároveň je však tento vzťah človeka a prírody predznamenaním ďalšej vývinovej tendencie slovenskej prózy – prózy naturizmu.

Prostredie, v ktorom sa Hronského román Chlieb odohráva, je dedina Bacúch. V texte je viackrát postavená do opozície s mestom (Podhrabnice, Sedlice), dedina vždy vyznieva pozitívnejšie, a to nielen preto, že reprezentuje to „naše“. Z hľadiska autorovej stratégie ide aj o idealizovanie dedinského prostredia, ktoré je vykreslené ako mravné. Hronský sa však nesnaží čitateľovi ponúknuť takú zidealizovanú verziu dediny ako českí ruralisti. Jeho Bacúch je plný rozporov i mocenských súbojov. Dedina nepredstavuje len topografický priestor, ale aj kolektívnu postavu, tzv. Bacúšanov[24], a v neposlednom rade osnovu mravných a spoločenských zákonov, ktoré jej obyvatelia dodržiavajú. V tomto zmysle dedina naozaj vystupuje ako morálny vzor v protiklade ku skazenému mestu.

Kolektívne zobrazenie obyvateľov Bacúcha umožňuje Hronskému rozohrať ďalšiu líniu textu – tú, v ktorej zdôrazňuje problematiku rodu, krvi. Všetky postavy (okrem Metodeja) sa vyznačujú jednak silnou spätosťou so zemou, s dedinou, ale najmä s ďalšími rodinnými príslušníkmi. Záverečné pasáže románu sú vyjadrením budúcnosti, ktorá čaká ich potomkov – lineárneho pokračovania osudov Bacúšanov. Takto Hronský pozitívne pracuje s motívom rodu pomocou symbolu zeme, ktorá sa dedí z generácie na generáciu, a tým zabezpečuje budúcnosť pevne previazanú s tradíciou poľnohospodárskych prác.

O Hronského vzťahu k slovenskej dedine a obyčajnému dedinskému človeku sa okrem jeho tvorby možno dozvedieť i pri čítaní jeho publicistických textov a prednášok[25]. Hronský si nevybral dedinské prostredie pre svoje prózy náhodou, ani preto, že to bolo pre slovenskú literatúru už tradičné domovské prostredie. V jeho filozofii ľudského života predstavovala dedina ideálne životné prostredie[26]. Tento fakt tiež umožňuje vnímať román Chlieb v kontexte roľníckeho románu. Súhlasím s Holecovým konštatovaním, že „Hronskému slovenská a dedinská zakotvenosť umožňovali z úplne odlišných ideových východísk i riešení dospieť k rovnakým obrazom a symbolike ako „literárnemu agrarizmu““ (Holec, 2014a, s. 561). Jeho využitie dedinskej témy a stvárnenie dedinského prostredia predstavuje nový typ dedinského románu v našej literatúre. Je preň typická autorova filozofia ľudského života, ktorá miestami nadobúda až rozmery sociálnej utópie[27].

Roľníctvo
Roľníctvo je jedným z najdôležitejších motívov románu, je v ňom kladené do súvisu so sexualitou a zároveň sa zem obviňuje z biedy[28], primárne je však vnímané ako najprirodzenejšie zamestnanie. Pôda v Bacúchu nie je plodná, rozprávač ju v románe charakterizuje ako štrkovitú[29], no i tak je schopná dať Bacúšanom to, čo potrebujú. Pretože títo ľudia sú zvyknutí na život v biede a nežiadajú veľa (Bieda a istá skromnosť, viackrát sa objavujúce v pásme rozprávača aj v pásme postáv, patria rovnako k základným atribútom Hronského filozofie ľudského života.). Podobne sa Hronský vyjadril aj v eseji O svojej literárnej tvorbe: „v kúsku štrkovitej zeme je zvláštna sila, zvláštna mocná viera a opora človeka, lebo zabezpečuje – i keď veľmi skromnú a čiernu – skyvu chleba“ (Hronský, 2012, s. 56). Slovné spojenie „zvláštna sila“, ktoré Hronský použil v eseji, sa vyskytuje aj v románe Chlieb. Tieto zvláštne sily[30] vychádzajú z prírody, z pôdy a určujú ľudský život. Hronský tým poukazuje na závislosť ľudí od premenlivosti prírody, ktorá im život sťažuje, no zároveň nikdy nie je tak zle, aby človek neuživil seba a svoju rodinu. Zároveň tieto sily predurčujú mýtické vlastnosti zeme a prírody, ktoré majú v diele tohto autora rovnako významnú pozíciu. Určité tajomno tvorí v Hronského filozofii ľudského života pendant vo viere v Boha, ktorá je tiež jej pevnou súčasťou[31]. Jeho postavy sú veriace, ale zároveň sú aj vášnivé, miesi sa v nich prírodné s kresťanským, v Mikovskej terminológii sú na rázcestí medzi pastierskym a roľníckym archetypom.

Zákony života
Hronský v jednom zo svojich úvahových textov o dedine hovorí, že „má svoj intímny život, ktorý nikdy neukazuje sviatočným turistom a ku ktorému sa ťažko priblížiť. Má svoje mravy, ktoré nie sú hocikomu pochopiteľné, má svoje zákony, nenapísané, ktoré nikomu na svete nanucovať nebude, ale sama sa ich nepustí, ale sama sa ich nikdy nepustí, zákony, o ktorých sa neraz ani len nehovorí“ (Hronský, 2012, s. 53). Táto pasáž pôsobí ako zhutnené vyjadrenie „ zákonov zeme“ z románu Chlieb. Hronský vníma dedinu ako uzavreté spoločenstvo s istými morálnymi zásadami, a presne tak je vykreslený románový Bacúch. Dôležitá je zmienka o „intímnom živote“, čím Hronský naznačuje, že on doňho nejakým spôsobom prenikol, a vysvetľuje vnútornú stránku súdržnosti dedinského kolektívu. Tieto mravy, ktoré tvoria neviditeľnú štruktúru dediny, sa prejavujú v jej konaní – v jej schopnosti asimilovať alebo odohnať cudzie vplyvy, v jej uzavretosti a zotrvačnosti. Zároveň takéto vnímanie dediny a jej zásad pripomína Urbanovu filozofiu dediny, ako ju poznáme z románu Živý bič (1927): „Ich pravda nebola pravdou do kníh natrepanou, zriadenou v ostré hrany viet a označená hrdým menom zákon. Ich pravda bola v nich, v ich živote, v krvi, vo svaloch, v obrovskom kolobehu pokolení, objímajúcom veky. Ich pravdu nehlásali apoštoli veľkými slovami; ich pravda žila v nich, s nimi zomierala, prenikala zemou, aby znova zahorela v deťoch, v tom smelom, veľkom „ešte sme tu“ zvolaní žijúcich“ (Urban, 1981, s. 286). Znovu sa do popredia dostáva život v prírode, v súlade so zemou, taký, aký žili mnohé generácie v minulosti a mali by žiť ďalšie generácie v budúcnosti. Dedina a jej princípy sú nadčasové[32]. Najmä v spojení so zemou znamená dedinské prostredie neustále obnovujúci sa ľudský život – striedajúce sa generácie ľudí, ktorí sa živia prácou so zemou, žijú, milujú, hrešia, rúhajú sa a prosia o odpustenie.

Dedina teda predstavuje pevný a nemenný útvar, ktorý odmieta zmeny. Historické a spoločenské okolnosti sa však na nej tiež odzrkadlili. „Chaos, zmätok, dočasnosť názorov, neprestajné zmeny, všelijaké zmeny, všelijaké neistoty, nové heslá, nové administračné poriadky, časy konjunktúry a časy nedostatkov, devalvácie, mátoženie s vojnou, všelijaké prevraty a mocenské zmeny, nové a najrozmanitejšie hospodárske, kultúre a politické možnosti nemohli nezanechať stopy aj na slovenskej dedine…“ (Hronský, 2012, s. 56). Podobne ako postava kňaza[33] v románe Chlieb hodnotí zmeny negatívne aj Hronský vo svojej eseji. Reakcie románovej dediny Bacúch na spoločenský a historický kontext prvej Československej republiky patria k zásadným témam v tomto Hronského diele. Napriek tomu si dedina zachováva svoje zákony a neprispôsobuje sa, v románe badať opačnú tendenciu – moc dediny zotrvať v istom status quo, ktorá sa potvrdzuje asimiláciou cudzieho elementu, vyhnaním Mekýša a nezáujmom o politiku, či pokorou Metodeja Chlebku pred roľníctvom.

Hronského nazeranie na ľudský život v románe Chlieb je odlišné od koncepcie, ktorú predstavil v románe Jozef Mak (1933). V románe Chlieb sú preňho dôležité príroda a zem, roľníctvo s ohľadom na kolektív, no v nasledujúcej rozsiahlej próze sa zameriava na osud jednotlivca, ktorý metonymicky zastupuje celé ľudstvo, na jeho životnú drámu a neponúka odpovede a „návody“, ako to robil v románe Chlieb. V množstve príbehov, osudov a problémov Bacúšanov Hronský vykresľuje svoju predstavu o ľudskom živote, o jeho ideálnej podobe. A tá je veľmi tesne spätá so zemou, roľníctvom a prostredím dediny. „… tu je strieborná rosa, púpava, sedmispáč, roztúžené smrečky, rozchechtaná makovica, tráva, v nej stará, stará stopa dedov a pradedov, seno, mlieko, chlieb a život. Viac sena – viac chleba, viac života.

Menej sena – tak chleba iba kúsok, iba života ťažkého dosť. A bez sena? Bez sena nemožno si predstaviť život vôbec“ (Hronský, 1931, s. 361). Vypočítavaním rastlín smeruje k akejsi pamäti prírody, spomienke na predchádzajúce generácie a život zjednodušuje na „seno, mlieko a chlieb“. Jeho konštatovanie: „viac sena – viac chleba, viac života“ je jasným a stručným vyjadrením jeho filozofie ľudského života v tomto románe.

Záver
Hronského román Chlieb sa okrem estetických kvalít a originálneho budovania sujetu vyznačuje prítomnosťou autorskej filozofie ľudského života. Tá ovplyvňuje všetky roviny textu. Jej základné piliere sú cyklické vnímanie času, „zbožštovanie“ a „zbožňovanie“ zeme, viera v Boha, dedina ako ideálny priestor pre život a roľníctvo ako ideálny spôsob obživy či život v biede a skromnosti. Na väčšinu z nich poukázali už doboví recenzenti či Matuška vo svojej monografii o Hronskom, hoci o týchto vlastnostiach neuvažovali ako celku, ktorý vytvára Hronského filozofiu ľudského života.

Keď sa nad jednotlivými vlastnosťami zamyslíme, je zrejmé, že sa prelínajú s definíciami viacerých literárnych smerov, ktoré poznáme z dejín slovenskej literatúry. Pri čítaní Chleba sa vynárajú paralely s ruralizmom, lyrizovanou prózou či prózou naturizmu. Najviac sa ale Hronského filozofia prelína s roľníckym románom, keďže oslavuje roľníctvo, pôdu a zdôrazňuje odovzdanosť nadprirodzeným silám.

Každá z rozsiahlejších Hronského próz je pretkaná autorskou filozofiou, no len román Chlieb dáva čitateľovi „návod na život“, definuje, ako by mal „dobrý“ život v autorovom ponímaní vyzerať a najmä upozorňuje na chyby, ktorých sa dopúšťajú jeho postavy. Tento Hronského román je vystavaný na ideových základoch, ktoré sú typické pre roľnícky román v slovenskej literatúre. V prvej polovici 20. storočia dedinské prostredie znamenalo istotu, tradíciu, akýsi poriadok i pokoj, a toto vnímanie sa odzrkadľovalo i v literatúre. Hronský si vybral dedinu a roľníctvo ako základné body svojej životnej filozofie, pretože veril, že práve v nich sa skrýva sila národa i liek na všetky choroby doby.

B i b l i o g r a f i a

Primárna literatúra
Hronský, J. C.: Chlieb. Martin: Matica slovenská, 1931. 509 s.
Hronský, J. C.: Prózy. Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry, 2008. 648 s.
Hronský, J. C.: Zobrané spisy VI. Na Bukvovom dvore, Šmákova mucha, Na krížnych cestách. Martin: Matica slovenská, 2007b. 354 s.
Hronský, J. C.: Zobrané spisy XII. Niet krajších slov Publicistika a dokumenty. Martin: Matica slovenská, 2012. 360 s.
Urban, M.: Živý bič. Bratislava: Tatran, 1981. 407 s.

Sekundárna literatúra
Bagin, A.: Literatúra medzi dvoma vojnami. Próza. In. Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Obzor, 1984. S. 472 – 528.
Biblia. Bratislava: Ikar, 2013. 670 s.
Čepan, O.: Dozvuky tradičného a renovovaného realizmu. I. Dejiny slovenskej literatúry, Bratislava: SAV, 1984. S. 590 – 655.
Čepan, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1977. 232 s.
Čúzy, L: Jozef Cíger Hronský. In. Portréty I. Bratislava: Univerzita Komenského, 2004. S. 15 – 29.
Hanula, M.: Za roľníka, pôdu a republiku. Slovenskí agrárnici v prvom polčase 1.ČSR. Bratislava: Historický ústav SAV v Prodama, 2011. 176 s.
Hodža, M.: Milan Hodža: články, reči, štúdie, sväzok IV. Cesty stredo-evropskej agrárnej demokracie, 1921 – 1931. Praha: Novina, 1931. 560 s.
Holec, R.: Slovenský roľnícky román z hľadiska literárneho agrarizmu. In. Český a německý sedlák v zrcadle krásné literatury 1848 – 1948, E. Kubů, J. Šouša, A. Zářický. Dokořán, Ostravská univerzita v Ostravě, 2014a. S. 548 – 575.
Holec, R.: Stredoeurópsky roľnícky román a jeho zdroje. In. Český a německý sedlák v zrcadle krásné literatury 1848 – 1948, E. Kubů, J. Šouša, A. Zářický. Dokořán, Ostravská univerzita v Ostravě, 2014b. S. 134 – 165.
Chrobák, D.: Hronského prechod od realizmu k romantizmu. In. Elán, 1930, r. 1, č. 4, s. 4.
Karpatský, D.: Labyrint literatury. Praha: Albatros, 2008. 541 s.
Kompiš, P.: Dedina v polosne. In. Elán, 1932, r. 2, č. 9, s. 5.
Letz, Š.: J. C. Hronský: Domov. In. Slovenské pohľady, 1925, r. 41, č. 12, s. 771 – 772.
Matula, A.: Dnes jako včera. Praha: Novina. 1938. 223 s.
Matula, A.: Hlasy země v evropských literaturách. Praha: Svobodné učení selské, 1933.
Matuška, A.: J. C. Hronský. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1970. 236 s.
Miko, F.: Estetika výrazu. Bratislava: SPN, 1969. 292 s.
Miko, F.: Hodnoty a literárny proces. Bratislava: Tatran, 1982. 376 s.
Mráz, A.: Romány a ich autori. In. Medzi prúdmi I. Bratislava: Tatran, 1969. S. 49 – 116.
Roguľová, Jaroslava: Vývin obyvateľstva a jeho štruktúry. In Ferenčuhová, Bohumila et al. Slovensko v 20. storočí. 3. zväzok. V medzivojnovom Československu. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied: Historický ústav SAV, 2012, S. 93 – 102.
Stanková, M.: Mýtické spoločenstvo a akceptácia cudzieho (postava Čecha v Hronského románe Chlieb). In Motus in verbo. Roč. 5, č. 2 (2016), s. 35 – 41
Štefánek, A.: Základy sociografie Slovenska. Bratislava: Slovenská akadémia vied a umení. 1945. 440 s.
Števček, J.: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava: Smena, 1969. 347 s.
Števček, J.: Nezbadané prózy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1971. 156 s.
Vlašín, Š.: Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel. 1984. 468 s.
Vlašín, Š.: Slovník literárních směrů a skupin. Praha: Panorama. 1983. 368 s.

P o z n á m k y
[1] V nadväznosti na Jána Števčeka túto Hronského koncepciu nazývam  filozofiou života (Števček, 1969, s. 62-64).
[2] „Dej románu sa odohráva v dvadsiatych rokoch, teda ide o román z (autorovej, poznámka autorky) súčasnosti, v dedinke Bacúch. Dejové napätie je oslabené a presunuté do vnútra postáv. Relatívne pokojnú dedinskú atmosféru naruší povodeň a príchod cudzieho elementu, nového horára Čecha Osterčílka. Kolektív prekonáva prírodnú katastrofu a žije obvyklým rytmom, v ktorom sa striedajú obdobia bohatšie a chudobnejšie. Z dediny odchádzajú muži za prácou a iní sa opäť vracajú. … Dedina si žije svojím životom a jej rytmus nenaruší ani takmer smrteľné poranenie Metodeja Chlebku. Po návrate z nemocnice sa chromý Metodej zapája do života dedinského kolektívu, no jeho konanie je ovplyvňované najmä udalosťami v rodine a v rodine jeho nelegitímnej ženy Mariše, s ktorou má dvoch nemanželských synov. Román sa končí v intenciách fungovania životného kolobehu.“ (Čúzy, 2004, s. 19)
[3] Porovnaj Slovenský roľnícky román z hľadiska literárneho agrarizmu (Holec, 2014a, s. 548 – 575).
[4] „Není frází, hledáme-li lék proti nemocem doby v našem selství: – jest úkolem z nejušlechtilejších a nejproduktivnějších zhodnotiti jeho mravní přínos vědecky a psychologicky.“ (Hodža, 1931, s. 34) „Třeba se ponořiti do hloubek slovanského selského duševního světa, abychom nalezli cesty k slovanskému dorozumění.“ (Tamže, s. 35) „Ten skutečně národní element, který zachovával nejen jazyk, ale vypracoval původní náměty k mravní kultuře: to byl český a slovenský zemědělec“ (Tamže, s. 135).
[5] Skupina autorov zaoberajúca sa dedinskou tematikou (Vlašín, 1984, s. 326), jej východiskami boli mýtizácia „selství“ a pôdy (Vlašín, 1983, s. 280). „Vztah rolníka k půde a člověka k rodné hroudě považovali ruralisté za základ zdravé společnosti, s konzervativní zaujatostí zdůrazňovali staré tradice, zejména rodinné a rodové, a brojili proti údajnému rozkladnému vlivu městské civilizace. Ťežký zápas rolníka s půdou líčili jako životní školu mravní energie a kázně, odtržení od rodné hroudy jako příčinu vykořeněnosti, mravní bídy a zoufalství“ (Karpatský, 2008, s. 415).
[6] K tomuto prúdu zaraďuje Čepan tvorbu Martina Rázusa, Jozefa Nižňánskeho a Františka Hečku (Čepan, 1984, s. 595).
[7] Problematikou sa zaoberá aj známa Mikova štúdia o pastierskom a roľníckom archetype (Miko, 1969, s. 209 – 215).
[8] „Je to jeho prvý dedinský román a či román dediny, t.j. román zeme, ktorá prechodí z dedov na vnukov, z pokolenia na pokolenie, zeme s psiarkou, kosodrevím, malinčím a čučoriedím, úzkymi pásikmi ovsa a zemiakov“ (Matuška, 1970, s. 143).
[9] Dobroslav Chrobák Hronského nazval priamo epigónom Kukučína (Chrobák, 1930, s. 4). Andrej Mráz o ňom písal, že nadväzuje na dedinských rozprávkárov (1969, s. 25). Rovnako aj Albín Bagin s odstupom času jeho prvotiny označuje za kukučínovské (Bagin, 1984, s. 498).
[10] Začiatkom 20. rokov sa až 60% obyvateľov Slovenska živilo poľnohospodárskymi prácami, ale v českých krajinách to bolo o polovicu menej (Roguľová, 2012, s. 99).
[11] Viac v jeho štúdiách Stredoeurópsky roľnícky román a jeho zdroje a Slovenský roľnícky román z hľadiska literárneho agrarizmu.
[12] V štúdii Slovenský roľnícky román z hľadiska literárneho agrarizmu vymedzuje tieto vlastnosti: adoráciu roľníckeho stavu, adoráciu pôdy a práce na nej, mystiku „božej dlane“ (Holec, 2014a, s. 555 – 559).
[13] … intelektuálno-literárny smer dostal zelenú na rozvoj práve pod egidou agrárnej strany, hoci jeho nositelia a umeleckí predstavitelia nemuseli mať s agrárnikmi nič spoločné. (Holec, 2014a, s. 568)
[14] V románe Na Bukvovom dvore z roku 1944 rozprávač prezentuje obrábanie zeme ako odveké, nespochybniteľné, ako niečo, čo poskytuje ľuďom istotu: „Jasné veci sú inakšie veci. Tam nič nenavymýšľaš, iba proste čakáš, pokým sa po poriadku usporiadajú. Napríklad: zaseješ zrno, a keď padne teplý dážď, tak zrno čochvíľa (nechýba tu sloveso?) a nikto sa nad tým nečuduje, i decku je jasné, že zrno po teplom daždi musí vyhnať. Len ho zasej dobre a vtedy, keď mu je čas. Potom sa steblo ťahá, vyťahuje, i je to všetko veľmi jasné i vtedy, keď do stebla chytí sa chrobák a žerie ho, žerie. Len sa mu prizrieš a už vidíš, že na steble nebude klas alebo bude veľmi krátky a v klase budú slabé zrná“ (Hronský, 2007, s. 38).
[15] „– Ako málo som oral v živote! Daktorú jar len čo som sa dotkol pluha. Čo som robil?… Túlal som sa kadekde, opúšťal som brázdu. Hej, tu som mal byť! Brázda je najlepšia cesta, najrovnejšia. Mäkká. Lepšie sa ide po nej, než po pažiti. Či som to vedel? … Tu som mal chodiť… Či mi to Gembovka vtedy dobre nehovorila, že tu mám chodiť? … A Karasková?… Bože, koľko som toho zameškal? Aká teplota ide zo zeme, zeme je ako popol na pahrabe. Koľko som zameškal! … I teraz mal som aspoň ukázať. Aha, ako spotvorili brázdu! Či je to robota? Hej, či sa s pluhom takto chodí! … Razom ohromne prišlo mu ľúto brázdy, hoci rukami by ju naprával…“ (Hronský, 1931, s. 494).
[16] Smrť tejto postavy je možné interpretovať aj ako trest za vzpieranie sa filozofii života, ktorú zastával Hronský.
[17] Rovnako ako aj v ideológii agrarizmu.
[18] Za základné konflikty považujem životné osudy Metodeja Chlebku (jeho rozorvaný život, manželstvo, nezákonné obchodovanie, postrelenie, zmenu životného štýlu a následnú katarznú smrť na brázde), problematiku života českej rodiny horára Osterčílka v Bacúchu, životné osudy Anče Ondrušky a Uliny Urvancky.
[19] V románe Chlieb je táto skutočnosť vyjadrená týmito slovami: „Zem a človek je borba. Napokon pomôžu človeku neznáme sily a človek zvíťazí: bude zúfalý kopať a nariekať, keď mu bude kapať i posledná hruda spod nôh“ (Hronský, 1931, s. 212). Nastáva tu posun oproti biblickému prototextu, človek má šancu na záchranu, víťazstvo a pomoc mu ponúkajú neznáme sily. V nich sa prejavuje Hronského orientácia na mýtické a tajomné aspekty ľudského života, ktoré sú prepojené s tradíciou, prehistóriou a cyklickým vnímaním času.
[20] Pozri: Stanková, 2017, s. 35 – 41.
[21] V románe sa trikrát vyskytne pripomenutie zákonov zeme. „… tunajšie vrchy a doliny majú svoje zákony, ktoré nijaká moc a nijaký rozum neprevráti“ (Hronský, 1931, s. 55); „Zem sama je zákon a plné ruky majú zelenej zeme, tak jednako spravodliví ľudia sú všetci. Iného zákona tu netreba. I smiešny je každý iný.“ (Tamže, s. 381) a „Zem a chlieb majú svoje zákony. Zákony zeme a chleba nedajú sa hnúť“ (Tamže, s. 502). Toto slovné spojenie spája iracionálnosť prírody s racionálnosťou ľudského spoločenstva, v obraze niečoho, čo musí byť a nedá sa proti tomu bojovať, ani to zmeniť. Už v úvodnej časti románu sa vyskytuje zákon („ľudia azda ani nevedeli, že robia tú robotu nielen zo samej ľudskosti, ale aj paragraf je na to napísaný, a to je vážnejšia vec než susedská láska.“ (Tamže, s. 94)), a čo je paradoxné, dedina ho neprijíma, búri sa, začala dvíhať hlavu (Tamže, s. 94). Hronský teda stavia dedinu do opozície so zákonmi, a napokon paradoxne vytvára „zákony zeme“.
[22] Ide o tretí zväzok Slovenskej vlastivedy, ktorú vydávala Slovenská akadémia vied a umení.
[23] „Človek, ktorý pracuje na pôde a živí sa z nej, … pracuje na živej hmote a tvorí živú hmotu.“ (Štefánek, 1945, s. 63).
[24] Hronský využíva metonymické pomenovania ako „klbko“, „krv“, „lastovičky“.
[25] O svojej literárnej tvorbe napísal: „Dedina si je azda aj vedomá, že je prameňom všetkého ďalšieho“ (Hronský, 2012, s. 53), „Sám by som sa bol klamal, keby som svoje romány nebol vyniesol na dedinu“ (Tamže, s. 55), „Najkladnejší pomer k morálke, k štátu, k zásadám, k národnému stanovisku a taktiež i najmenej neistoty vo finančných zmätkoch mala vždy dedina“ (Tamže, s. 56).
[26] „Hronský nevidel dedinu realisticky, ani hrdinsky, nechcel ju opísať, ale ju chcel evokovať ako hodnotu.“ (Števček, 1971, s. 40); „…Hronský díva sa na dedinu ako intelektuál, vyciťujúci jej mravnú prevahu nad mestským prostredím, univerzálnu platnosť jej hodnôt.“ (Tamže, s. 42)
[27] Čepan v súvislosti s Hronského prózami hovoril o eticko-utopistickej podobe expresionizmu (Čepan, 1977, s. 22).
[28] „…zaklínal hrudu, z ktorej vyrástla len riedka tráva, naničhodné bôrovčie, ktorá nesťahotnela tak nikdy v jarných pľuštiach, v teplom daždi, v marcovom vetre, v májových parách, aby pluh hlboko mohol viaznuť do nej, aby sa rozkysla na teplé, vyparujúce sa blato, aby rodila vysoké steblá, rozbujnené ťažké žitné klasy. Zaklínal ju, že sa nerozohreje nikdy, aby roztopila kamenčie, a že jej málo. Že je zhrbená, nikdy sa nevystrie na širokú, rozkošou obťažkanú, aby strhla na seba vlahy a držala ich a rodila potom, rodila…“ (Hronský, 1931, s. 161).
[29] „Ponad pásiky ovsa a zemiakov zatrepoce zázračná pieseň, silného, temperamentného rytmu, zhustne hovor, zbystrie krok, vozy rezkejšie klepocú, kosy rozzváňajú, ľudia radi majú štrkovitú zem“ (Tamže, s. 197)“
[30] „Zem a človek je borba. Napokon pomôžu človeku neznáme sily a človek zvíťazí: bude zúfalý kopať a nariekať, keď mu kapať i posledná hruda spod nôh“ (Tamže, s. 212).
[31] Takéto postrehy o zvláštnych silách a prasilách sa objavili už v dobovej recenzii Petra Kompiša (Kompiš, 1932, s. 5).
[32] „… univerzalitu človeka a humanity našiel v nemenných mravných hodnotách dediny.“ (Števček, 1971, s. 53).
[33] „Nemal rád politiku, ani nijaké neobyčajnosti. Dosť sa naborcoval s dedinou, pokým ho zmohla; nenávidel teraz všetko, čo by rozvracalo onen poriadok, čo sa tu ako-tak usalašil. Nenávidel vojnu, nenávidel vzburu, i to, keď sa Bacúšanom dobre viedlo, nenávidel všetko, čo znepokojovalo hladinu. Všetko, čo prichodilo zvonku. Čo vyšlo z dediny, o tom vedel, usporiada sa, ale čo prichodilo zvonku, o tom nikdy nedalo sa vedieť, ako sa vymoce z dediny“ (Hronský, 1931, s. 215).

Štúdia vznikla v rámci projektu VEGA 1/0647/17 Poetika prózy 18. – 20. storočia

Mgr. Mária Stanková, PhD.
Katedra žurnalistiky
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Štúrova 9
814 99 Bratislava
e-mail: maria.stankova@uniba.sk