Konflikt medzi rodičom a potomkami spolu so svojim náprotivkom, konfliktom medzi súrodencami, možno vidieť v celej zvieracej ríši.[1] Súrodenci z jedného vrhu alebo hniezda, bojujú medzi sebou, niekedy na život a na smrť a bojujú so svojimi matkami o prístup k mlieku, jedlu a o ich starostlivosť. (Ako uviedla postava Woodyho Allena z filmu Mravec Z: „Keď ste prostredným dieťaťom z piatich miliónov, nedostáva sa vám veľa pozornosti.“) Konflikt sa taktiež odohráva vo fyziológii prenatálneho vývoja človeka. Plody sa napoja na krvný obeh svojich matiek, aby z ich tela vyťažili čo možno najviac živín, zatiaľ čo telo matky sa bráni zachovávajúc ho v dobrom stave pre budúce deti.[2] A to pokračuje aj po narodení. Až do nedávnej doby, vo väčšine kultúr, matky, ktoré mali slabé vyhliadky pre živenie novorodenca až do jeho dospelosti, si ušetrili svoje straty a nechali ho zomrieť.[3] Tučné líca a zrelá vnímavosť v tvári dieťaťa môžu byť reklamou zdravia designovaného tak, aby rozhodnutie naklonilo vo svoj prospech.[4]

Ale najzaujímavejšie sú psychologické konflikty odohrávajúce sa v rodinných drámach. Trivers propagoval osloboditeľský charakter sociobiológie opierajúc sa o „základnú symetriu v našich sociálnych vzťahoch“ a „skryté činitele v sociálnom svete“.[5] Hovoril o ženách, ako uvidíme v kapitole o pohlaví, a o deťoch. Teória konfliktu medzi rodičom a potomkami hovorí, že rodiny neobsahujú všemocných, vševediacich rodičov a ich pasívne, vďačné deti. Prírodný výber mal deti vybaviť psychologickou taktikou, ktorá im umožnila obstáť v boji so svojimi rodičmi s tým, že žiadna zo strán nemá stálu prevahu. Rodičia majú krátkodobú výhodu v čistej fyzickej sile, ale deti sa môžu brániť tým, že sú roztomilé, ufňukané, hádžu sa v záchvate hnevu, vyvolávajú pocity viny, týrajú svojich súrodencov, pletú sa medzi rodičov a samy zo seba robia rukojemníkov pod hrozbou samozničujúceho správania.[6] Ako sa hovorí, šialenstvo je dedičné: dostanete ho od svojich detí.

Čo je najzávažnejšie, deti nedovoľujú, aby ich osobnosti boli ovplyvňované rýpaním, lichôtkami alebo pokusmi rodičov slúžiť ako ich vzory.[7] Ako uvidíme v kapitole o deťoch, výsledok toho je, že byť vychovávaný daným párom rodičov v kultúre je prekvapujúco malý: deti, ktoré vyrastú v tom istom domove nie sú si viac podobné v osobnosti ako deti, ktoré boli oddelené pri narodení; adoptovaní súrodenci, keď vyrastú, nie sú si podobnejší než cudzí. Tieto zistenia rozhodne odporujú každej teórii v histórii psychológie až na jednu. Trivers jediný predpovedal:

„Potomkovia sa nemôžu spoľahnúť na nezaujaté vedenie svojich rodičov. Možno očakávať, že potomstvo je naprogramované brániť sa určitému rodičovskému manipulovaniu, zatiaľ čo je otvorené jeho iným formám. Keď rodič vnúti ľubovoľný systém posilnenia (trest a odmena), aby zmanipuloval potomkov, tak aby konali proti svojim vlastným najlepším záujmom, výber uprednostní potomkov, ktorí týmto plánom posilňovania odolajú.“[8]

To, že deti nedopadnú tak, ako to chcú rodičia, je pre mnohých ľudí jednou z trpkých, no i sladkých lekcií rodičovstva. „Tvoje deti nie sú tvoje deti“, napísal básnik Chálil Džibrán. „Môžeš im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky, ony majú vlastné.“[9]

Najočividnejšou predpoveďou teórie konfliktu medzi rodičom a potomkami je, že rodičia a súrodenci by všetci mali mať odlišné predstavy o tom, ako rodičia so súrodencami zaobchádzali. V skutočnosti štúdie o dospelých členoch rodiny ukazujú, že väčšina rodičov tvrdí, že so svojimi deťmi zaobchádzali nestranne, zatiaľ čo väčšina súrodencov tvrdí, že nedostali svoj spravodlivý podiel.[10] Výskumníci to nazývajú efekt „Smothers Brothers“ po dvojici zabávačov, z ktorých hlúpejší mal poznávaciu vetu: „Mama ťa mala vždy najradšej“.

Ale logika konfliktu medzi rodičom a potomkami sa nevzťahuje len na súčasných súrodencov. Potomkovia akéhokoľvek veku mlčky súťažia s nenarodenými potomkami, ktorých by rodičia mohli mať, keby tomu venovali čas a energiu. Keďže muži môžu vždy splodiť deti (obzvlášť v polygamných systémoch, ktoré až do nedávna charakterizovali väčšinu spoločenstiev), a keďže obe pohlavia môžu plytvať investíciami na vnúčatá, potenciálny konflikt záujmov medzi rodičmi a potomkami nad nimi visí po celý život. Keď rodičia dohodnú svojim deťom manželstvo, môžu takisto uzavrieť dohodu, v ktorej obetujú záujem dieťaťa pre potenciálne záujmy súrodenca alebo otca. Deti a dospelí môžu mať rozdielne názory na to, či by dieťa malo zostať s rodinou, aby jej pomohlo alebo by sa malo vydať svojou vlastnou reprodukčnou dráhou. Zosobášené deti sa musia rozhodnúť ako rozvrhnúť čas a energiu medzi najužšou rodinou, ktorú vytvorili a širšou rodinou, do ktorej sa narodili. Rodičia sa musia rozhodnúť, či budú distribuovať svoje zdroje rovnými časťami alebo ich dajú dieťaťu, ktoré ich dokáže najlepšie využiť.

Logika konfliktu medzi rodičom a potomkami a medzi súrodencami vrhá nové svetlo na doktrínu „rodinných hodnôt“, ktorá je poprednou v súčasnom náboženskom a kultúrnom práve. Podľa tejto doktríny je rodina prístaviskom starostlivosti a zhovievavosti, ktoré rodičom dovoľuje prenášať hodnoty na deti, ktoré najlepšie slúžia ich záujmom. Moderné kultúrne sily údajne hodili do tohto hniezdočka granát tým, že umožnili tráviť menej času s malými deťmi a tým, že rozšírili svet starších detí mimo rodinný kruh, a tak poškodzujú deti a rovnakou mierou spoločnosť. Časť tejto teórie je určite správna; rodičia a ďalší príbuzní majú silnejší záujem o blaho dieťaťa než akákoľvek tretia strana. Ale konflikt medzi rodičom a potomkom znamená, že je to zložitejšie.

Ak by bolo možné spýtať sa malých detí čo chcú, nepochybne by to bola všetka pozornosť ich matiek dvadsaťštyri hodín denne. To ale neznamená, že nepretržité materstvo je biologickou normou. Potreba nájsť rovnováhu medzi investovaním do potomkov a udržaním zdravia (aby skôr či neskôr investovali do iných potomkov) je neodmysliteľnou súčasťou všetkých živých vecí. Ľudské matky nie sú výnimkou a často musia odolávať požiadavkám svojich maličkých tyranov tak, aby nebolo ohrozené ich vlastné prežitie a prežitie ich ďalších narodených aj ešte nenarodených detí. Antropologička Sarah Blaffer Hrdy ukázala, že kompromis medzi pracovaním a materstvom nebol vynájdený typicky oblečenými členmi vyššej strednej vrstvy osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Ženy v spoločenstvách zberajúcich úrodu používajú rôzne opatrenia na výchovu svojich detí bez toho, aby pri tom hladovali, vrátane snahy o získanie postavenia v rámci skupiny (čo zlepšuje blahobyt detí) a s inými ženami v rámci deľby povinností zdieľajú povinnosti týkajúce sa starostlivosti o deti. Samozrejme otcovia sú zvyčajne hlavnými živiteľmi okrem matky samej, ale majú zlé návyky ako sú umieranie, opustenie matky a dieťaťa, nezarábanie peňazí na živobytie a matky samé na nich nikdy nezáviseli.[11]

Ani oslabenie vplyvu rodičov na svoje staršie deti nie je len nedávnou obeťou deštruktívnych síl. Je to časť dlhotrvajúcej expanzie slobody na Západe, ktorá deťom splnila stále prítomnú túžbu po väčšej autonómii, než sú im rodičia ochotní priznať. V tradičných spoločnostiach boli deti pripútané k pôde svojej rodiny, zasnúbené v dohodnutých sobášoch a boli v područí rodinného patriarchu.[12] Toto sa začalo meniť v stredovekej Európe a niektorí historici tvrdia, že to bolo prvým odrazovým mostíkom pri rozšírení práv, ktoré si spájame s osvietenstvom, a ktoré vrcholili v zrušení feudalizmu a otroctva.[13] V súčasnosti nepochybne platí, že niektoré deti sú vedené na scestie zlou partiou alebo populárnou kultúrou. Avšak niektoré deti sú rovesníkmi, susedmi a učiteľmi uchránené pred násilnými a manipulatívnymi rodinami. Mnoho detí ťažilo zo zákonov, akými sú povinná školská dochádzka a zákaz nútených manželstiev, ktoré možno prevážili priority ich rodičov. Niektoré môžu ťažiť z informácií, ktoré im ich rodičia odopierajú, z takých ako o antikoncepcii alebo kariére. A niektoré deti musia utiecť z dusivého kultúrneho geta, aby objavili kozmopolitné radosti súčasného sveta. Román Isaaca Bashevisa Singera Šoša začína spomienkou hlavného hrdinu na jeho detstvo v židovskej štvrti Varšavy na začiatku dvadsiateho storočia:

„Bol som vychovaný na troch mŕtvych jazykoch – hebrejskom, aramejskom a jidiš – a kultúrou, ktorá sa vyvinula v Babylone: Talmudom. Cheder (učebňa), kde som študoval, bola miestnosť, v ktorej učiteľ jedol a spal a jeho žena varila. Neštudovala sa tam aritmetika, geografia, fyzika, chémia alebo história, ale náboženské pravidlá týkajúce sa vajca zneseného cez sviatočný deň alebo obetovaní v chráme zničenom pred dvoma tisíckami rokov. Hoci sa moji predkovia usadili v Poľsku asi pred šiestimi alebo siedmimi stovkami rokov než som sa narodil, vedel som len zopár slov poľského jazyka… Bol som anachronizmom v každom smere, ale to som nevedel.“

Singerova spomienka je viac nostalgická než trpká a samozrejme väčšina rodín ponúka oveľa viac starostlivosti než útlaku alebo sváru. Na prvotnej úrovni mal Tolstoj určite pravdu, že sú šťastné a nešťastné rodiny, a že nešťastné rodiny sú nešťastné odlišnými spôsobmi v závislosti od vzájomných sympatií ľudí zlúčených dohromady genetikou a osudom. Konflikt vlastný rodinám nerobí rodinné putá o nič menej ústredné pre ľudskú existenciu. Vyplýva z neho len, že vyvažovanie protichodných záujmov, ktoré ovládajú všetky ľudské interakcie nekončia na prahu rodinného domu.

Medzi kombináciami ľudí, o ktorých Trivers uvažoval, je dvojica pozostávajúca z muža a ženy. Logika ich vzťahu je zakorenená v najfundamentálnejšom rozdiele medzi pohlaviami: nie sú to ich chromozómy, nie je to ich anatómia ale ich rodičovská investícia.[14] U cicavcov sa minimálna rodičovská investícia samca a samice dramaticky líši. U samcov sa môže obmedziť na pár minút kopulácie a lyžicu spermií ale samica nesie potomstvo vo svojom tele mesiace a živí ho do narodenia aj po ňom. Ako sa hovorí o príspevkoch sliepky a ošípanej vo výrobe vajec a slaniny, prvá sa angažuje, druhá je absolútne oddaná. Keďže splodenie potomka vyžaduje jedného člena z každého pohlavia, prístup k samiciam je pre samcov v rámci reprodukcie limitujúcim zdrojom. Aby samec maximalizoval počet svojich potomkov, mal by sa páriť s toľkými samicami s koľkými je to možné, aby samica maximalizovala počet svojich potomkov, mala by sa páriť s najkvalitnejším samcom, ktorý je dostupný. Toto vysvetľuje dva rozšírené pohlavné rozdiely množstva druhov živočíšnej ríše: samce súťažia, samice si vyberajú; samce hľadajú kvantitu, samice kvalitu.

Ľudia sú cicavce a naše sexuálne správanie je v súlade s linnéovským zatriedením. Donald Symons v stručnosti zhŕňa v etnografickom zázname rozdielov pohlaví v sexualite: „Medzi všetkými ľuďmi sú to predovšetkým muži, ktorí dvoria, uchádzajú sa o nich, robia návrhy, zvádzajú, využívajú milostné kúzla a mágiu lásky, dávajú darčeky výmenou za sex a využívajú služby prostitútok.“[15] Medzi západnými ľuďmi, ako preukázali štúdie, hľadajú muži väčší počet sexuálnych partneriek než ženy partnerov, sú menej vyberaví pri voľbe krátkodobej partnerky a sú s väčšou pravdepodobnosťou zákazníkmi vizuálnej pornografie.[16] Ale samec druhu Homo sapiens sa zásadným spôsobom líši od väčšiny samcov ostatných cicavcov: muži investujú do svojho potomstva, než aby nechali všetku zodpovednosť na pleciach žien. Hoci je muž zbavený orgánov, ktorými môže prečerpávať živiny priamo do svojich detí, môže im pomáhať nepriamo prostredníctvom kŕmenia, ochraňovania, učenia a starostlivosti o ne. Najmenšie možné investície muža a ženy sú stále nerovné, pretože dieťa sa môže narodiť slobodnej matke, ktorej manžel utiekol, no nie slobodnému otcovi, ktorému ušla manželka. Ale mužova investícia je väčšia než nula, čo predpovedá, že ženy taktiež súťažia na partnerskom trhu, hoci by mali súťažiť skôr o mužov, ktorí investujú s najväčšou pravdepodobnosťou (a mužov s najvyššou genetickou kvalitou) než o mužov, ktorí sú najviac ochotní sa páriť.

Genetická ekonomika pohlavia taktiež predpovedá, že obe pohlavia majú genetickú motiváciu dopúšťať sa cudzoložstva, hoci z čiastočne rozdielnych dôvodov. Záletný muž môže mať ďalšie potomstvo, keďže oplodní iné, než svoju ženu. Záletná žena môže mať lepšie potomstvo, keď dieťa počne s iným mužom, ktorý má lepšie gény než jej manžel, zatiaľ čo bude mať nablízku manžela, ktorý ho pomáha vychovávať. No zatiaľ, čo manželka získava zo svojho milostného pomeru to najlepšie, manžel získava z oboch vecí to najhoršie, pretože investuje do génov iného muža, ktoré zabrali miesto jeho vlastným. Takto dostávame odvrátenú stranu evolúcie otcovských pocitov: evolúciu mužskej sexuálnej žiarlivosti, ktorá je predurčená tak, aby zabránila manželke mať dieťa s iným mužom. Ženská žiarlivosť je viac naklonená k zamedzeniu odcudzenia náklonnosti muža, znamenia jeho ochoty investovať do detí inej ženy na úkor jej vlastných.[17]

Biologická tragédia pohlaví je, že genetické záujmy muža a ženy si môžu byť tak blízke, že sa rátajú ako jeden organizmus, ale možnosti, pre ktoré by sa ich záujmy rozchádzali, nie sú nikdy ďaleko. Biológ Richard Alexander poukazuje na to, že ak sa dvojica zosobáši na celý život, ak sú perfektne monogamní a ak uprednostňujú svoju najužšiu rodinu pred širšou rodinou manžela/manželky, ich genetické záujmy sú identické, vložené do jedného košíka obsahujúceho ich deti.[18] Podľa tejto idealizácie by láska medzi mužom a ženou mala byť najsilnejším emocionálnym putom v živom svete – „dve srdcia bijúce ako jedno“ – a samozrejme pre niektoré dvojice to tak je. Nanešťastie, „ak“ sú v závere silné. Sila nepotizmu znamená, že manželia sú vždy od seba odtrhnutí svokrovcami a – ak nejaké sú – nevlastnými deťmi. A pohnútky k cudzoložstvu znamenajú, že manželia môžu byť vždy od seba odtrhnutí paroháčmi a rozvracačmi domova. Pre evolučného biológa nie je žiadnym prekvapením, že nevera, nevlastné deti a blízki príbuzní manžela/manželky sú jednou z hlavných príčin manželského sporu.

Rovnako tak nie je prekvapením, že sám akt lásky by mal byť plný konfliktu. Sex je najkoncentrovanejším zdrojom fyzického potešenia poskytnutého našou nervovou sústavou, tak prečo je možným zdrojom takej emocionálnej pálčivosti? Vo všetkých spoločenstvách je sex aspoň trochu považovaný za nečistý. Je vykonávaný v súkromí, je predmetom obsedantných myšlienok, je regulovaný zvykom a tabu, je témou klebiet a provokácií a spúšťačom žiarlivostného besnenia.[19] V krátkom období šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov ľudia snívali o erotickej utópii, v ktorej by sa muži a ženy mohli zúčastňovať sa na sexe bez komplexov a zábran. Hlavná predstaviteľka románu Ericy Jongovej Strach z lietania fantazírovala o „súloži bez rozopnutého rázporku“: anonymnom, náhodnom a oslobodenom od viny a žiarlivosti. „Ak nemôžeš byť s tým koho miluješ, miluj toho s kým si,“ spieval Stephen Stills. „Ak niekoho miluješ, daj mu slobodu,“ spieval Sting.

Ale Sting taktiež spieval: „Budem sledovať každý pohyb, ktorý urobíš.“ A Isadora Wingová dospela k názoru, že kopulácia bez rozopnutého rázporku je „zriedkavejšia než jednorožec“. Dokonca aj v čase keď je zdanlivo všetko dovolené, sa väčšina ľudí nezúčastňuje na sexe tak neplánovane ako na jedení alebo konverzovaní. To zahŕňa dnešné univerzitné mestečká, ktoré sú údajne ohniskami týchto krátkych sexuálnych stretnutí známych ako „krátke spojenia“. (hooking up) Psychologička Elizabeth Paul zhŕňa svoj výskum tohto fenoménu: „Nezáväzný sex nie je nezáväzný. Veľmi málo ľudí z neho vychádza bez úhony.“[20] Príčiny tejto skutočnosti tkvejú tak hlboko, ako akékoľvek príčiny iných biologických javov. Jedným z rizík sexu je dieťa a dieťa nie je len triapolkilogramový objekt ale, z evolučného uhla pohľadu, dôvod nášho bytia. Zakaždým, keď má žena s mužom sex, zahráva sa s tým, že samú seba odsúdi k rokom materstva. A čo viac, rozmary jej partnera z nej môžu urobiť slobodnú mamičku. Žena vyčleňuje kus svojej obmedzenej reprodukčnej produkcie génom a zámerom muža, vzdávajúc sa príležitosti jej použitia s nejakým iným mužom, ktorý môže mať lepšie vlohy v oboch smeroch alebo dokonca iba v jednom. Muž následne môže buď implicitne venovať pot a námahu dieťaťu, ktoré môže prísť na svet alebo klamať svoju partnerku, že má tieto zámery.

A to sa vzťahuje len na priamych účastníkov. Ako sa Jongová sťažovala na inom mieste, nikdy nie sú v posteli len dvaja ľudia. Vo svojich mysliach sú vždy sprevádzaný rodičmi, bývalými milencami a skutočnými a vymyslenými rivalmi. Inými slovami, tretie strany majú záujem na možnom výsledku sexuálneho pomeru. Romantickí sokovia muža alebo ženy, ktorí sa následkom uskutočňujúceho sa milostného aktu stávajú obeťami manželskej nevery alebo zostávajú odsúdení na život v osamelosti, majú dôvody, kvôli ktorým sa chcú ocitnúť na mieste konkurenta alebo konkurentky. Záujmy tretích strán nám pomáhajú porozumieť, prečo je sex takmer vo všeobecnosti vykonávaný v súkromí. Symons upozorňuje, že pokiaľ je mužov reprodukčný úspech prísne obmedzený jeho možnosťami prístupu k ženám, v mysliach mužov je sex vždy vzácnou komoditou. Ľudia môžu mať sex v súkromí z toho istého dôvodu, z ktorého ľudia počas hladomoru jedia v súkromí: aby zabránili podnecovaniu nebezpečnej závisti.[21]

Ako by neboli postele dostatočne preplnené, každé dieťa muža a ženy je taktiež vnúčaťom dvoch ďalších mužov a žien. Rodičia sa zaujímajú o reprodukciu dieťaťa, pretože z dlhodobého hľadiska je to aj ich reprodukcia. Horšie je, že drahocennosť ženskej reprodukčnej schopnosti ju robí cenným zdrojom pre mužov, ktorí ju kontrolujú v tradičných patriarchálnych spoločenstvách, konkrétne jej otec a bratia. Oni môžu svoju dcéru alebo sestru vymeniť za ďalšie ženy alebo zdroje pre nich samých, a preto majú záujem na ochrane svojej investície tým, že ju uchránia pred otehotnením s iným mužom, než ktorému by ju chceli predať. Nie je to teda len manžel alebo priateľ, ktorý má vlastnícky záujem na sexuálnej aktivite ženy ale vlastne aj jej otec a bratia.[22] Obyvatelia západu boli zdesení ako sa zaobchádzalo so ženami v režime Talibanu v Afganistane od roku 1995 do roku 2001, keď boli ženy zahalené v burkách a bolo im zakázané pracovať, navštevovať školu a opustiť svoje domovy bez sprievodu. Wilson a Daly preukázali, že zákony a zvyky s rovnakým zámerom – dávajúc mužom kontrolu nad sexualitou ich žien a dcér – boli bežné skrz históriu a v mnohých spoločenstvách, vrátane nášho vlastného.[23] Mnoho otcov dospievajúcich dievčat malo letmú myšlienku, že napriek všetkému burka nie je až taký zlý nápad.

Z prísne racionálnych dôvodov je volatilita sexu paradoxom, pretože v ére antikoncepcie a práv žien by tieto zastarané spleteniny nemali mať žiadny vplyv na naše pocity. Mali by sme sa milovať bez obmedzenia s tým, s kým sme a sex by nemal inšpirovať klebety, hudbu, fikciu, oplzlý humor alebo silné emócie viac, než ako to robí jedenie a rozprávanie. Fakt, že ľudia sa potýkajú s darwinovskou ekonomikou detí, ktoré už viac nemajú, svedčí o tom, ako ďalekosiahly je vplyv ľudskej prirodzenosti.

Trivers staval na argumentoch Williamsa a Hamiltona, že je veľmi nepravdepodobné, že sa altruizmus vo svojej čistej podobe – túžba zvýhodňovať skupinu alebo druh na úkor seba samého – vyvinie medzi nepríbuznými jedincami, pretože je zraniteľný na záplavu podvodníkmi, ktorí prosperujú tým, že si užívajú činy ostatných bez toho, aby obratom prispeli. Ale ako som spomenul, Trivers taktiež ukázal, že sa umiernený recipročný altruizmus môže vyvinúť. Reciprokátori, ktorí pomáhajú iným, čo pomohli im, a stránia sa alebo trestajú ostatných, ktorí im neoplatili pomoc, si budú užívať benefity obchodných ziskov a budú vytláčať individualistov, podvodníkov a čistých altruistov.[27] Ľudia sú dobre vybavení pre požiadavky recipročného altruizmu. Pamätajú si jeden druhého ako individualistov (možno vďaka špecializovaným oblastiam mozgu), s ľahkosťou rozpoznajú podvodníkov a výborne si ich pamätajú.[28] Cítia emócie späté s moralitou – náklonnosť, súcit, vďačnosť, vinu, pocit hanby a hnev – ktoré sú záhadnými implementáciami stratégií recipročného altruizmu v počítačových simuláciách a matematických modeloch. Experimenty potvrdili hypotézu, že ľudia sú najviac ochotní pomôcť cudzincovi, keď tak môžu urobiť za nízku cenu, keď je cudzinec v núdzi, a keď je cudzinec v pozícii, že im to oplatí.[29] Majú radi ľudí, ktorí im poskytujú láskavosti, poskytujú láskavosti tým, ktorých majú radi, cítia sa previnilo, keď odmietnu možnú láskavosť a trestajú tých, ktorí odmietajú ich láskavosť.[30]

Duch reciprocity môže riadiť nielen výmeny medzi jednotlivcami ale aj príspevky pre verejné blaho, také ako lov zvierat, ktoré sú príliš veľké na to, aby ich lovec zjedol sám, stavanie majáku, ktorý každého loď udržuje mimo útesov alebo spojiť sily kvôli napadnutiu susedov alebo pre odrazenie ich vpádov. S verejným blahom je neodmysliteľne spätý problém, ktorý je zachytený v Ezopovej bájke „Kto nasadí mačke zvonček?“ Myši v domácnosti súhlasia s tým, že by bolo lepšie, ak by mala mačka na krku zvonček, ktorý by ich varoval, že je na blízku ale žiadna myš nebude riskovať život a nenechá sa roztrhať na kusy, aby ten zvonček priviazala. Ochota nasadiť mačke zvonček – čo je prispieť k verejnému blahu – sa však môže vyvinúť, ak je sprevádzaná ochotou odmeniť tých, ktorí túto záťaž zobrali na svoje bedrá alebo potrestať podvodníkov, ktorí sa tomu vyhýbajú.[31]

Tragédia recipročného altruizmu je, že obetovania sa v mene nepríbuzných jedincov nemôžu zostať bez spleti nepríjemných emócií akými sú úzkosť, nedôvera, pocit hanby a hnev. Ako hovorí novinár Matt Ridley vo svojom prieskume evolúcie kooperácie:

„Reciprocita visí nad každou ľudskou hlavou ako Damoklov meč. Pozval ma na svoj večierok len preto, aby som napísal dobrú recenziu na jeho knihu. Boli u nás na večeri už dvakrát a nikdy nás k sebe nepozvali. Ako mi to mohol urobiť po tom všetkom, čo som pre neho urobila? Ak toto pre mňa spravíš, sľubujem, že ti to neskôr vykompenzujem. Čo som urobil, že som si toto zaslúžil? Dlhuješ mi to. Povinnosť, dlh, láskavosť, dohoda, zmluva, výmena, obchod… Náš jazyk a naše životy sú presiaknuté myšlienkami reciprocity.“[32]

Výskum altruizmu, ktorý robili behaviorálni ekonómovia vrhol svetlo na tento Damoklov meč tým, že ukázal, že ľudia nie sú ani nemorálnymi egoistami klasickej ekonomickej teórie ani v utopistických predstavách zobrazovaní stúpenci pravidla „všetci za jedného a jeden za všetkých“. Napríklad v hre zvanej „Ultimátum“ jeden z účastníkov získava veľkú sumu peňazí, ktorú má rozdeliť medzi seba a ostatných účastníkov a druhý to môže prijať alebo odmietnuť. Ak to odmietne, nijaká strana nič nedostane. Sebecký darca by mal mať leví podiel; sebecký príjemca by mal prijať zostávajúce omrvinky, bez ohľadu na to, aké sú malé, pretože časť bochníka je lepšia než žiadna. V skutočnosti zvykne darca ponúknuť takmer polovicu z celkovej sumy a príjemca sa neuspokojí s oveľa menšou čiastkou než polovičnou a to aj v prípade, že odmietnutie menšieho podielu je skutkom zlomyseľnosti, ktorý vedie k tomu, že obaja účastníci stratia všetko. Príjemca sa zdá byť hnaný pocitom spravodlivého hnevu a zodpovedajúcim spôsobom trestá sebeckého darcu; darca toto očakáva a predkladá ponuku, ktorá je štedrá len natoľko, aby bola prijatá. Vieme, že štedrosť darcu hnaná jeho strachom zo zlomyseľnej reakcie príjemcu je výsledkom dvoch variant tohto experimentu. V hre „Diktátor“ darca sumu jednoducho rozdelí medzi dvoch hráčov a príjemca s tým nemôže nič urobiť. Bez strachu z odvety darca predkladá oveľa skúpejšiu ponuku. Ponuka má stále tendenciu byť štedrejšia, než je nutné, pretože darca sa obáva povesti, ktorú získava lakomstvom, čo by mu v dlhodobom horizonte mohlo uškodiť. Vieme to na základe výsledku hry, ktorá sa volá „Dvojnásobne slepý diktátor“, kde sú ponuky mnohých hráčov v zapečatených obálkach a ani príjemca, ani experimentátor nevedia, kto koľko ponúkol. V tejto variante štedrosť prudko klesá; väčšina darcov si ponechá všetko pre seba.[33]

A potom je tu ešte hra „Verejné blaho“, v ktorej každý predkladá dobrovoľný príspevok na spoločný balík peňazí, experimentátor ho zdvojnásobí a balík je rovnomerne rozdelený medzi účastníkov bez ohľadu na prínos každého z nich. Optimálna stratégia pre každého hráča jednajúceho samostatne je byť čiernym pasažierom a nič neprispievať dúfajúc, že ostatní niečím prispejú a on tak môže získať časť ich príspevku. Samozrejme ak každý hráč premýšľa týmto spôsobom, balík ostáva prázdny a nikto nezarobí ani cent. Optimom pre skupinu je, že všetci hráči prispejú všetkým čo majú, a tak môžu zdvojnásobiť svoje peniaze. Ale keď sa hra opakovane hrá, každý sa pokúša stať čiernym pasažierom a balík zmenšuje k samozničujúcej nule. Na druhej strane, ak je ľuďom povolené oboje – prispievať do balíku a vyberať pokuty od tých, ktorí neprispievajú, svedomie zo všetkých vytvára zbabelcov a takmer každý prispieva k spoločnému blahu a dovoľuje každému vytvárať zisk.[34] Tento istý fenomén bol nezávisle zdokumentovaný sociálnymi psychológmi, ktorí ho nazvali „sociálna lenivosť“. Keď sú ľudia časťou skupiny, dávajú menej úsilia do preťahovania lanom, tlieskajú menej nadšene a vymyslia menej nápadov počas brainstormingu – pokiaľ si nemyslia, že ich príspevky do spoločné úsilia sú sledované.[35]

Tieto experimenty môžu byť vytvorené umelo ale pohnútky, ktoré odhaľujú, sa samy o sebe odohrávajú v prirodzených experimentoch nazývaných utopistické komunity. V devätnástom storočí a v prvých dekádach dvadsiateho storočia v celých Spojených štátoch vznikali sebestačné komúny založené na filozofii kolektívneho vlastníctva. Všetky upadli v dôsledku vnútorného napätia, tie ktoré boli vedené socialistickou ideológiou upadli priemerne po dvoch rokoch, tie, ktoré boli vedené náboženskou ideológiou po dvadsiatich.[36] Izraelské kibuce, pôvodne podnietené socializmom a sionizmom, plynule opúšťali kolektivistickú filozofiu počas desaťročí. Boli podrývané rozhodnutiami jej členov žiť so svojimi rodinami, vlastniť svoje vlastné šatstvo a ponechať si malý luxus alebo menšiu sumu peňazí získaných mimo kibuce. A kibuce boli zruinované neefektívnosťou voči problému čierneho pasažiera – slovami jedného z obyvateľov kibucí boli: „rajom pre parazitov“.[37]

V iných kultúrach je štedrosť taktiež rozdeľovaná podľa komplexných mentálnych výpočtov. Spomeňme Fiskeho etnografický prieskum, ktorý ukazuje, že etika kolektívneho zdieľania vzniká spontánne najmä v rámci rodín (a za vymedzených príležitosti akými sú oslavy). Rovnostárske opätovanie – čo je recipročný altruizmus – je normou pre každodenné interakcie medzi vzdialenejšími príbuznými a nepríbuznými jedincami.[38] Možnou výnimkou je rozdeľovanie mäsa medzi skupinami lovcov, ktorí združujú riziká spojené s lovom veľkej zveri (s jej významnými ale nepredvídateľnými potravinovými zdrojmi) tým, že sa delia o svoju korisť.[39] Dokonca aj tu má táto etika ďaleko od veľkorysej štedrosti a zdieľanie je charakterizované ako odohrávajúce sa „na pokraji nevraživosti“.[40] Lovci vo všeobecnosti nemajú jednoduchý spôsob ako uchrániť svoj úlovok pred ostatnými, teda nedelia sa o svoj úlovok ako sa zdá, ale skôr pasívne sledujú, ako im ho ostatní konfiškujú. Ich lovecké úsilie je považované za verejné blaho a sú trestaní klebetami a ostrakizmom ak vzdorujú konfiškácii a odmenení prestížou (ktorá im zabezpečí sexuálnych partnerov) pokiaľ konfiškáciu tolerujú a môžu si nárokovať odplatu, keď sa situácia obráti. Podobný psychologický mechanizmus je možné nájsť u posledných lovcov-zberačov v našej vlastnej kultúre, medzi profesionálnymi rybármi. Sebastian Junger píše v románe Perfektná búrka:

„Na otvorenom mori si kapitáni rybárskych člnov navzájom pomáhajú zakaždým keď môžu: požičiavajú si súčiastky motora, poskytujú si technické rady, darujú si jedlo alebo palivo. Súťaž medzi tuctom člnov, ženúca tovar krátkodobej spotreby na trh, našťastie nezabíja vrodený pocit vzájomného záujmu. Toto sa môže zdať ohromne vznešené ale nie je tomu tak – alebo aspoň nie úplne. Je za tým aj záujem o vlastné blaho. Každý kapitán vie, že on môže byť tým ďalším, ktorému zamrzne vstrekovač alebo mu začne tiecť hydraulika.“[41]


P o z n á m k y
[1] AGRAWAL, A. R, BRODIE, E. D. I., BROWN, J.: Parent–offspring coadaptation and the dual genetic control of maternal care. In: Science, 292, 2001, s. 1710 – 1712; GODFRAY, H. C.: Evolutionary theory of parent–offspring conflict. In: Nature, 376, 1995, s. 133 – 138; TRIVERS, R.: Social evolution. Reading, Mass.: Benjamin/Cummings 1985.
[2] HAIG, D.: Genetic conflicts in human pregnancy. In: Quarterly Review of Biology, 68, 1993, s. 495 – 532.
[3] DALY, M., WILSON, M.: Homicide. Hawthorne, N. Y.: Aldine de Gruyter 1988; HRDY, S. B.: Mother nature: A history of mothers, infants, and natural selection. New York: Pantheon Books 1999.
[4] HRDY, S. B.: Mother nature, c. d.
[5] TRIVERS, R.: Foreword. In: DAWKINS, R.: The selfish gene. New York: Oxford University Press 1976. Trivers, R. 1981. Sociobiology and politics. In E. White (Ed.), Sociobiology and human politics. Lexington, Mass.: D. C. Heath.
[6] TRIVERS, R.: Social evolution, c. d.
[7] HARRIS, J. R.: The nurture assumption: Why children turn out the way they do. New York: Free Press 1998; PLOMIN, R., DANIELS, D.: Why are children in the same family so different from one another? In: Behavioral and Brain Sciences, 10, 1987, s. 1 – 60; ROWE, D. C.: The nurture assumption persists. In: American Psychologist, 56, 2001, s. 168 – 169; SULLOWAY, F. J.: Born to rebel: Family conflict and radical genius. New York: Pantheon 1996. SUR, M.: Visual plasticity in the auditory pathway: Visual inputs induced into auditory thala–mus and cortex illustrate principles of adaptive organization in sensory systems. In ARBIB, M. A., AMARI, S. (eds.): Dynamic interactions in neural networks (Vol. 1: Models and data). New York: Springer–Verlag 1988; TURKHEIMER, E.: Three laws of behavior genetics and what they mean. In: Current Directions in Psychological Science, 5, 2000, s. 160 – 164.
[8] TRIVERS, R.: Social evolution, s. 159.
[9] Použité ako epigraf ku „The nurture assumption“ Judith Rich Harrisovej.
[10] DUNN, J., PLOMIN, R.: Separate lives: Why siblings are so different. New York: Basic Books 1990.
[11] HRDY, S. B. Mother nature, c. d.
[12] DALY, M., WILSON, M.: Homicide, c. d.; WILSON, J. Q.: The moral sense. New York: Free Press 1993.
[13] WILSON, J. Q.: The moral sens, c. d.
[14] TRIVERS, R.: Parental investment and sexual selection. In: CAMPBELL, B. (ed.): Sexual selection and the descent of man. Chicago: Aldine 1972; TRIVERS, R.: Social evolution, c. d.
[15] BLUM, D.: Sex on the brain: The biological differences between men and women. New York 1997; BUSS, D. M.: The evolution of desire. New York: Basic Books 1994; GEARY, D. C.: Male, female: The evolution of human sex differences. Washington, D.C.: American Psychological Association 1998; RIDLEY, M.: The red queen: Sex and the evolution of human nature. New York: Macmillan 1993; SYMONS, D.: The evolution of human sexuality. New York: Oxford University Press 1979; SYMONS, D.: Beauty is in the adaptations of the beholder: The evolutionary psychology of human female sexual attractiveness. In: ABRAMASON, P. R., PINKERTON, S. D. (eds.): Sexual nature, sexual culture. Chicago: University of Chicago Press 1995.
[16] BUSS, D. M.: The evolution of desire. New York: Basic Books 1994; KENRICK, D., GROTH, G., TROST, M., SADALLA, E.: Integrating evolutionary and social exchange perspectives on relationships: Effects of gender, self–appraisal, and involvement level on mate selection criteria. In: Journal of Personality and Social Psychology, 64, 1993, s. 951 – 969; SALMON, C. A., SYMONS, D.: Warrior lovers. New Haven, Conn.: Yale University Press 2001. SAMELSON, F.: Intelligence and some of its testers (Review of S. J. Gould’s ―The mismeasure of man‖). In: Science, 215, 1982, s. 656 – 657; SYMONS, D.: The evolution of human sexuality. New York: Oxford University Press 1979. SYMONS, D.: Beauty is in the adaptations of the beholder, c. d.
[17] BUSS, D. M.: The dangerous passion: Why jealousy is as necessary as love and sex. New York: Free Press 2000.
[18] ALEXANDER, R. D.: The biology of moral systems. Hawthorne, N.Y.: Aldine de Gruyter 1987.
[19] BROWN, D. E.: Human universals. New York: McGraw–Hill 1991; SYMONS, D.: The evolution of human sexuality. New York: Oxford University Press 1979. SYMONS, D.: Beauty is in the adaptations of the beholder, c. d.
[20] KELLEHER, K.: „When students ,hook up,‘ someone inevitably gets let down.“ In: Los Angeles Times, August 13, 2001.
[21] SYMONS, D.: The evolution of human sexuality. New York: Oxford University Press 1979. Symons, D.: Beauty is in the adaptations of the beholder, c. d.
[22] DALY, M., SALMON, C., WILSON, M.: Kinship: The conceptual hole in psychological studies of social cognition and close relationships. In: SIMPSON, J., KENRICK, D. (eds.): Evolutionary social psychology. Mahwah, N. J.: Erlbaum 1997.
[23] WILSON, M., DALY, M.: The man who mistook his wife for a chattel. In: BARKOW, J. H., COSMIDES, L., TOOBY, J. (eds.): The adapted mind: Evolutionary psychology and the generation of culture. New York: Oxford University Press 1992.
[24] RIDLEY, M.: The origins of virtue: Human instincts and the evolution of cooperation. New York: Viking 1997. Pozri aj Lewontin, 1990.
[25] ROSE, H., ROSE, S. (eds.): Alas, poor Darwin! Arguments against evolutionary psychology. New York: Harmony Books 2000.
[26] FISKE, A. P.: The four elementary forms of sociality: Framework for a unified theory of social relations. Psychological Review, roč. 99, 1992.
[27] AXELROD, R.: The evolution of cooperation. New York: Basic Books 1984; DAWKINS, R.: The selfish gene (new ed.). New York: Oxford University Press 1976/1989; RIDLEY, M.: The origins of virtue: Human instincts and the evolution of cooperation, c. d.; TRIVERS, R.: The evolution of reciprocal altruism. In: Quarterly Review of Biology, roč. 46, 1971.
[28] COSMIDES, L., TOOBY, J.: Cognitive adaptations for social exchange. In: BARKOW, J. H., COSMIDES, L., TOOBY, J. (eds.): The adapted mind, c. d.; FRANK, R. H., GILOVICH, T., REGAN, D.: The evolution of one–shot cooperation: An experiment. In: Ethology and Sociobiology, 14, 1993, s. 247 – 256; GIGERENZER, G., HUG, K.: Domain specific reasoning: Social contracts, cheating and perspective change. In: Cognition, 43, 1992, s. 127 – 171; KANWISHER, N., MOSCOVITCH, M.: The cognitive neuroscience of face processing: An introduction. In: Cognitive Neuropsychology, 17, 2000, s. 1 – 13; MEALEY, L., DAOOD, C., KRAGE, M.: Enhanced memory for faces of cheaters. In: Ethology and Sociobiology, 17, 1996, s. 119 – 128.
[29] YINON, Y., DOVRAT, M.: The reciprocity–arousing potential of the requestor‘s occupation, its status, and the cost and urgency of the request as determinants of helping behavior. In: Journal of Applied Social Psychology, 17, 1987, s. 429 – 435.
[30] GAULIN, S. J. C., McBURNEY, D. H.: Psychology: An evolutionary approach. Upper Saddle River, N. J.: Prentice Hall 2001, s. 329 – 338; HAIDT, J. The moral emotions. In: DAVIDSON, R. J. (ed.): Handbook of affective sciences. New York: Oxford University Press (in press); TRIVERS, R.: The evolution of reciprocal altruism, c. d., s. 49 – 54.
[31] FEHR, E., GACHTER, S.: Fairness and retaliation: The economics of reciprocity. In: Journal of Economic Perspectives, 14, 2000, s. 159 – 181; GINTIS, H.: Strong reciprocity and human sociality. In: Journal of Theoretical Biology, 206, 2000, s. 169 – 179; PRICE, M. E., COSMIDES, L., TOOBY, J.: Punitive sentiment as an anti–free rider psychological device. In: Evolution and Human Behavior, 23, 2002, s. 203 – 231.
[32] RIDLEY, M.: The origins of virtue: Human instincts and the evolution of cooperation, c. d., s. 84.
[33] FEHR, E., GACHTER, S.: Fairness and retaliation, c. d.; GAULIN, S. J. C., McBURNEY, D. H.: Psychology: An evolutionary approach, c. d., s. 333 – 335.
[34] FEHR, E., GACHTER, S.: Fairness and retaliation, c. d.; RIDLEY, M.: The origins of virtue: Human instincts and the evolution of cooperation, c. d.
[35] WILLIAMS, K., HARKINS, S., LATANE, B. Identifiability as a deterrent to social 1 cheering experiments. In: Journal of Personality and Social Psychology, 40, 1981, s. 303 – 311.
[36] KLAW, S.: Without sin: The life and death ofthe Oneida community. New York: Penguin 1993; McCORD, W. M.: Voyages to Utopia: From monastery to commune: The search for the perfect society in modern times. New York: Norton 1989; MURAVCHIK, J.: Heaven on Earth: The rise and fall of socialism. San Francisco: Encounter Books 2002; SPANN, E. K.: Brotherly tomorrows: Movements for a cooperative society in America, 1820–1920. New York: Columbia University Press 1989.
[37] MURAVCHIK, J.: „Socialism‘s last stand.“ In: Commentary, marec 2002, s. 47 – 53, cit. zo s. 53.
[38] FISKE, A. P.: The four elementary forms of sociality: Framework for a unified theory of social relations, c. d.
[39] CASHDAN, E.: Hunters and gatherers: Economic behavior in bands. In: PLATTNER, S. (ed.): Economic anthropology. Stanford, Calif: Stanford University Press 1989; COSMIDES, L., TOOBY, J.: Cognitive adaptations for social exchange. In: BARKOW J. H., COSMIDES, L., TOOBY, J. (eds.): The adapted mind, c. d.; EIBL–EIBESFELDT, I.: Human ethology. Hawthorne, N.Y.: Aldine de Gruyter 1989; FISKE, A. P.: The four elementary forms of sociality: Framework for a unified theory of social relations, c. d.; HAWKES, K., O‘CONNELL, J., ROGERS, L.: The behavioral ecology of modern hunter–gatherers, and human evolution. In: Trends in Evolution and Ecology, 12, 1997, s. 29 – 32; KAPLAN, H., HILL, K., HURTADO, A. M.: Risk, foraging, and food sharing among the Ache. In: CASHDAN, E. (ed.): Risk and uncertainty in tribal and peasant economies. Boulder, Colo.: Westview Press 1990; RIDLEY, M.: The origins of virtue: Human instincts and the evolution of cooperation, c. d.
[40] RIDLEY, M.: The origins of virtue: Human instincts and the evolution of cooperation, c. d., s. 111.
[41] JUNGER, S.: The perfect storm: A true story of men against the sea. New York: Norton 1997, s. 76.


Z anglického originálu PINKER, S.: The blank slate: The modern denial of human nature. London: The Penguin Press 2002, s. 241 – 268 preložil Peter Hutta, Katedra filozofie, Filozofická fakulta UCM. Ide o 14. kapitolu z uvedenej knihy. Preklad je rozdelený na 3 časti, ktoré postupne vychádzajú v číslach 3/2014, 4/2014 a 1/2015. Táto časť sa v knihe nachádza na s. 241 – 268.