„Dámy a páni, prosíme vás, aby ste zaujali svoje miesta. … Ďakujeme vám, že ste si vybrali naše predstavenie. Vypnite si mobilné telefóny, za malú chvíľu začíname.“ Svetlá zhasínajú, zvuky tíchnu. V tme sa dá tušiť, ako pohyb opony postupne odkrýva priestor, ktorý niekto dlho pripravoval, aby na ňom rozvinul niečo, čo bude mať ambíciu vtiahnuť do predstavenia tých, ktorí ho vnímajú tak, aby takmer zabudli na seba…

Takýto moment vám je asi dôverne známy. Nikdy predtým ma nenapadlo spájať ho s niečím iným než s divadlom. Ale v súvislosti s týmto novým číslom Ostia sa to stalo. Cvak. Dva odlišné svety sa prepojili, zapadli do seba. Možno preto, že som bol nedávno v divadle, možno kvôli jednej zo štúdií v tomto čísle. Pozývam vás teda na ďalšie „predstavenie“, ktoré sme pre vás pripravili. Ešte predtým pár slov o tom, čo sa okolo Ostia udialo za posledné obdobie.

Ostium svojím názvom od začiatku deklarovalo otvorenosť. Teším sa z toho, ako sa táto otvorenosť postupne realizuje. Otvárame sa novým témam, ale aj novým ľuďom. Aj v tomto čísle pribudli noví prispievatelia. Môžeme dúfať, že pribudnú aj noví čitatelia.

Už v minulosti (úvodník v čísle 1/2006) sme vyjadrili otvorenosť pre spoluprácu so študentmi. Viacerí už v Ostiu niečo uverejnili. V budúcom roku by sme chceli vytvoriť študentskú rubriku, ktorú si budú študenti spravovať sami. Bude to ešte väčšia príležitosť publikovať napríklad dobré seminárne práce. Môže to znamenať väčšiu motiváciu napísať prácu do školy solídne, nielen si splniť povinnosť a zbúchať dokopy text, ktorý aj tak nikto čítať nebude…

Otvorenosť je zmysluplná vtedy, ak ju vyvažuje – možno pre niekoho paradoxne – určitá uzavretosť. Učíme sa vnútornej disciplíne, ktorá otvorenosti kladie určité hranice. Učíme sa písať kritické posudky aj vtedy, keď nevieme, či náhodou neposudzujeme text niekoho z priateľov. Učíme sa stanovovať si a dodržiavať termíny, hoci žiadne finančné sankcie nehrozia. Učíme sa neotvárať sa ani v nadšení príliš rýchlo novým aktivitám, aby zostal čas na tie, ktoré vzišli z nadšení minulých…

A teraz mi už neostáva iné, než vyzvať vás: dámy a páni, prosíme vás, aby ste zaujali svoje miesta. … A ďakujeme vám, že ste si vybrali naše predstavenie…

Reginald A. Slavkovský