ODORČÁK, J.: Prezentizmus a prítomný moment. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 1.

Presentism and the present moment
The paper examines the relation between presentism and the experience of the present moment. Some presentists believe that our experience of the present moment is in correspondence with the presentistic theory of the present moment. This link between our experience and presentism seems to be one of the main motivational factors for adopting presentism as a correct theory about the nature of time. The paper points to two problems with this line of reasoning. First, the direct incorporation of the experienced present leads to a theoretical inconsistency within presentism. Second, the incorporation of the theoretical present, which is consistent with presentism leads to a conflict with the belief that presentism is in correspondence with our experience of the present moment.

Keywords: Presentism, Experience, Present moment, Practical present, Theoretical present, Neuro-phenomenal present

Úvod
Prezentizmus a eternalizmus predstavujú dve hlavné filozofické koncepcie v rámci takzvaného sporu o čas.[1] Spor o čas spočíva v nezhode o ontologickej povahe jednotlivých momentov času. Štúdia sa zaoberá porovnaním prezentizmu s výsledkami aktuálneho kognitívneho a neurovedeckého výskumu. Cieľom štúdie je ohodnotenie možností inkorporovania neurofenomenálnej prítomnosti do teórie prezentizmu.

Prezentizmus predpokladá, že ontologicky reálny je len prítomný moment. Na základe daného vymedzenia ontologickej reálnosti to odkazuje k tomu, že prezentizmus predpokladá skutočnú existenciu len tých objektov, ktoré sa nachádzajú v určitom prítomnom momente, respektíve v prítomnom čase.[2] Skutočne a nielen fiktívne jestvujúce sú len tie objekty, ktoré jestvujú v aktuálnom prítomnom momente. Na druhej strane to tiež znamená, že prezentizmus je v súvislosti s časom náhľad, ktorý predpokladá, že objekty nachádzajúce sa v minulých a budúcich časových momentoch z ontologického hľadiska jednoducho nejestvujú.

Eternalizmus predpokladá, že ontologicky reálny je nielen prítomný, ale aj minulé a budúce momenty. Existujúce objekty sú tie, ktoré sa nachádzajú vo všetkých momentoch.[3] Skutočne, nielen fiktívne jestvujúce sú teda tie objekty, ktoré jestvujú v aktuálnom prítomnom, ale taktiež aj iných minulých a budúcich momentoch.

V rámci sporu o čas sa obvykle predpokladá, že prezentizmus je preferovateľnou teóriou o čase aj preto, lebo zodpovedá bežnému a široko rozšírenému náhľadu na čas. Naproti tomu, zástancovia eternalizmu obvykle predpokladajú, že eternalizmus je preferovateľnou teóriou preto, lebo eternalizmus najlepšie zodpovedá fyzikálnemu náhľadu na čas.

V centre záujmu tohto príspevku je korešpondencia prezentizmu s bežnou skúsenosťou.[4]

Čo konkrétne v našej empírii podporuje prezentizmus? Pri širšej analýze je možné nájsť dva základné komponenty predstavy o korešpondencii medzi prezentizmom a bežnou skúsenosťou.[5] Prvý komponent predpokladá, že prezentizmus korešponduje s bežnou skúsenosťou preto, lebo prezentizmus zodpovedá našej bežnej skúsenosti s plynutím času.[6] Druhý komponent predpokladá, že prezentizmus korešponduje s bežnou skúsenosťou preto, lebo prezentizmus zodpovedá bežnej priamej skúsenosti s prítomnosťou.

Tento príspevok sa zameriava na analýzu druhého komponentu, teda na analýzu korešpondencie medzi prezentizmom a bežnou skúsenosťou s prítomnosťou.[7] Bežná, každodenná skúsenosť s prítomnosťou je v štúdii porovnávaná s výsledkami aktuálneho neurovedeckého výskumu prežívania času. Následne sa toto porovnanie používa na otestovanie motivačných a teoretických predpokladov prezentizmu.

Prezentizmus a skúsenosť s prítomnosťou
V čom konkrétne by mala tkvieť blízkosť prezentizmu k bežnej skúsenosti s prítomnosťou?

Obvykle predpokladáme, že prítomnosť je na rozdiel od minulosti a budúcnosti niečo, čo má pre nás špecifický status. Bežná predstava predpokladá, že prítomnosť je na rozdiel od minulosti a budúcnosti tým, s čím sme v kontakte. Prítomnosť oddeľuje to, čo je skutočné, priamo prežívané ako jestvujúce od toho, čo sa obvykle považuje buď za už nejestvujúce, alebo ešte len nejestvujúce. Skúsenosť s jedinečným prežívaním prítomnosti je zrejme všeobecne ľudsky rozšírená, a tak by sme na základe akceptovania umierneného antropocentrizmu mali prijať prezentizmus. [8]

Prvým problémom tejto predstavy by mohli byť jej ontologické implikácie. Existujú predsa rôzne skúsenosti a dokonca aj skúsenosti bežné a všeobecne rozšírené, pri ktorých relevantnosť pre ontológiu nepredpokladáme. Prezentisti sa nás snažia presvedčiť, že by sme niečo také mali prijať aspoň v prípade skúsenosti s prítomnosťou. Obvyklá prezentistická pozícia je teda taká, že aj keď bežná skúsenosť nemusí nutne diktovať ontológiu, mali by sme predsa predpokladať, že bežná skúsenosť môže podporovať oprávnenosť určitých ontologických náhľadov. Skúsme teda pre ústretovosť voči prezentizmu predpokladať, že je takýto umiernený antropocentrický pohľad pre ontológiu prijateľný.

Ak daný metaontologický predpoklad prijímame, tak sa na prvý pohľad daná indikácia blízkosti prezentizmu ku skúsenosti s prítomnosťou môže javiť ako opodstatnená a neproblematická. Voči obvyklému názoru sa však domnievame, že neproblematickosť tohto predpokladu sa zmení, ak sa pokúsime o rozsiahlejšiu explikáciu toho, čo skutočne môže znamenať skúsenosť s prítomnosťou. Zásadná otázka spočíva v tom, akou skúsenosťou s prítomnosťou disponujeme? Aká je z empirického hľadiska vlastne naša skúsenosť s prítomnosťou a časom všeobecne? Na to, aby sme mohli tieto otázky zodpovedať, je vhodné pozrieť sa na niektoré postrehy súčasnej empirickej vedy, ktorá sa primárne zaoberá kvantifikáciou temporálnej skúsenosti.

Neuroveda a skúsenosť s časom
V rámci súčasnej behaviorálnej neurovedy prebieha pomerne intenzívny záujem o problematiku ľudskej skúsenosti s časom. Výskum je zameraný predovšetkým na identifikovanie biopsychologických základov skúsenosti s časom. Cieľom je analýza skúsenosti tak, aby mohla byť daná skúsenosť objektívne kvantifikovaná, pričom k tomuto sa v súčasnosti využíva takzvaný funkcionálny model.[9]

Funkcionálny model skúsenosti času je obvykle vymedzený na základe vyčlenenia dvoch hlavných funkcií, ktoré vytvárajú ľudskú skúsenosť s časom. Prvá funkcia spočíva v určení toho, či sa nejaké objekty alebo procesy z časového hľadiska vyskytujú spolu, alebo sa spolu nevyskytujú. Prvá funkcia býva preto v rámci daného modelu niekedy nazývaná ako funkcia temporálnej synchronicity. Druhá funkcia spočíva v zabezpečení poradia spolu sa nevyskytujúcich objektov alebo procesov, teda spočíva vo vytvorení takzvanej časovej série. Druhá funkcia býva preto niekedy nazývaná ako funkcia temporálneho radenia.

V rámci daného modelu sa obdive tieto funkcie pokladajú za základné podmienky, ktoré umožňujú skúsenosť a percepciu času. Podstatnosť týchto funkcií spočíva v tom, že predstavujú základy, ktorých spolupôsobenie vytvára komplex internej reprezentácie prežívania času, takzvaných mentálnych hodín jednotlivca.[10] V rámci našej témy je dôležitý výskum kvantifikácie jednej z funkcií, a to funkcie temporálnej synchronicity. Podľa tohto modelu je za skúsenosť prítomnosti zodpovedná práve funkcia temporálnej synchornicity. Prítomné je to, čo je temporálne synchrónne. Prítomnosť znamená funkčnú indikáciu toho, že sa objekty spolu časovo vyskytujú, alebo že nejaké procesy spolupôsobia. Naopak to potom znamená, že prítomnosť je nejaký moment, v ktorom nie sme schopní na základe našej bežnej skúsenosti potvrdiť, že sú dané objekty od seba časovo oddelené.

Temporálna synchronicita má určitý kvantifikovateľný obsah. Tento kvantifikovateľný obsah býva nazývaný neurofenomenálnou prítomnosťou, prípadne praktickou skúsenostnou prítomnosťou.[11] Na základe funkcie temporálnej synchronicity je praktická prítomnosť najmenšou možnou hodnotou, ktorú na základe skúsenosti neprežívame ako rozsah, ale ako nejaký inštant, okamih. Praktická prítomnosť teda predstavuje najmenší skúsenostne prístupný moment pre daný subjekt.

V súvislosti s vymedzením praktickej prítomnosti sa uskutočnili rôzne experimenty zamerané na empirické vymedzenie jej obsahu. Tieto experimenty ukázali, že jestvuje určitá hranica, pod ktorou nie sme schopní dva časovo oddelené stimuly považovať za oddelené, ale vyhodnocujeme ich ako temporálne synchrónne, teda ako také, ktoré prebiehajú v jednom prítomnom momente. Na základe tohto výskumu sa ukázalo, že konkrétna hodnota praktickej skúsenostnej prítomnosti variuje v rámci rôznych experimentov v rozsahu 500 až 100 milisekúnd. [12]

Zaujímavým poznatkom je pre nás aj to, že sa hodnota praktickej prítomnosti môže taktiež meniť, a teda nie je konštantná. Meraním v rámci experimentov sa zistilo, že sa táto hodnota praktickej prítomnosti môže meniť jednak od jedného subjektu k druhému, a jednak aj v rámci jedného samotného subjektu. U rôznych ľudí môže byť hodnota praktickej prítomnosti rôzna a rozsah praktickej prítomnosti môže časom variovať aj u jedného človeka. Dôvody, prečo táto variácia prítomnosti existuje, zatiaľ nie sú úplne známe. Na základe určitých hypotéz a experimentov sa predpokladá, že kolísanie hodnoty praktickej prítomnosti medzi subjektmi ako aj v rámci jedného subjektu je pravdepodobne spôsobené výkyvmi hladiny neurotransmiterov, predovšetkým dopamínu a adrenalínu.[13]

Prečo by nás to malo zaujímať? Z daného exkurzu k poznatkom behaviorálnej neurovedy je pre nás relevantné predovšetkým to, že aj v rámci empirickej vedy jestvuje určitá forma uchopenia prítomnosti. Praktická skúsenostná prítomnosť predstavuje najmenšiu skúsenostne uchopiteľnú prítomnosť, najmenší možný skúsenostne uchopiteľný moment. Prezentisti bežne predpokladajú, že prezentizmus je v zhode s bežnou skúsenosťou prítomnosti. Je teda praktická prítomnosť to, čo za prítomnosť považujú prezentisti

Prezentizmus a skúsenosť s prítomnosťou: Problematické aspekty
Prezentisti predpokladajú korešpondenciu medzi prezentizmom a bežnou skúsenosťou s prítomnosťou. Ako sa ukázalo, bežná skúsenosť má podobu praktickej prítomnosti. Čo iné by sme mali nazývať a zakúšať ako prítomnosť, ak nie to, čo nie sme schopní od seba časovo oddeliť? Ak budeme vychádzať z tohto experimentálne a empiricky overeného predpokladu, môže to mať dôsledky aj pre prezentizmus.

Pre prezentizmus je prítomný moment to, čo indikuje množinu reálnych objektov. Prítomný moment je na druhej strane niečo, s čím máme podľa prezentistov skúsenosť. Je otázne, aké dôsledky má pre prezentizmus to, ak by sme vychádzali z prítomnosti, ktorá je nám daná v skúsenosti, teda z praktickej prítomnosti. Ak budeme predpokladať prítomnosť skúsenostnú, teda praktickú, tak to znamená, že sa podľa prezentizmu množina reálnych objektov kryje s množinou objektov zachytávaných v rámci praktickej prítomnosti. Inak povedané, podľa prezentizmu by jediné reálne objekty boli tie, ktoré sa nachádzajú v momente, ktorý sa nám javí ako prítomný. Takto vnímaný prezentizmus môže byť lákavý, keďže by korešpondencia medzi prezentizmom a skúsenosťou s prítomnosťou takto bola celkom pochopiteľne zabezpečená a priamočiara. S predstavou o priamej korešpondencii medzi prezentizmom a tým, čo skúsenostne uchopujeme ako aktuálny prítomný moment, teda praktickou prítomnosťou, sú ale spojené dva základné problémy.

Prvý problém, ktorý možno nazvať problémom subjektivizácie, spočíva v tom, že hodnota praktickej prítomnosti môže variovať. Ako už bolo uvedené, obsah praktickej prítomnosti sa môže meniť v rámci rôznych subjektov, ako aj v rámci jedného subjektu. Konkrétne rozsahy daných variácií nie sú dôležité. Dôležité je to, že ak hodnota praktickej prítomnosti variuje a ak prezentizmus predpokladá zhodu s touto prítomnosťou, znamená to, že variácia sa týka aj množiny reálnych objektov. Inak povedané, ak by prezentista považoval za prítomnosť tú, ktorú skúsenostne uchopujeme, bol by nútený prijať aj to, že sa rozsah reálne existujúcich objektov mení od subjektu k subjektu, či dokonca v rámci jedného subjektu.

Niečo také je ale z hľadiska prezentizmu neprijateľné. Prezentizmus obvykle predpokladá, že je objektívnou teóriou o čase, ktorá platí bez ohľadu na to, aké majú jednotliví ľudia skúsenostné limity. Predpokladanie toho, že prítomnosť, ktorú navrhujú prezentisti je zhodná so skúsenostnou prítomnosťou, by prezentizmus doviedlo k radikálnemu subjektivizmu. To by bolo akceptovateľné snáď len pre autodeštruktívne ladeného prezentistu, keďže by to pre prezentizmus znamenalo jeho elimináciu v spore o tom, aký je skutočne (a nielen subjektívne) čas.

Druhý problém, ktorý by sme mohli nazvať problémom rozsahovosti, spočíva v tom, že hodnota praktickej prítomnosti koniec-koncov predstavuje interval. Praktická prítomnosť síce pre nás predstavuje na základe našej skúsenosti moment, avšak z objektívneho hľadiska predstavuje určitý časový rozsah. Prijatie praktickej prítomnosti do prezentizmu by teda znamenalo, že objekty nejestvujú iba v momente, ale z objektívneho hľadiska jestvujú vždy v určitých intervaloch. To je pre prezentizmus znova neakceptovateľné, lebo pre prezentizmus je na rozdiel od eternalizmu charakteristické predpokladať, že objekty jestvujú iba v jednom momente a nie v nejakom intervale. Prijatie praktickej prítomnosti by pre prezentizmus v tomto druhom prípade znamenalo, že prezentizmus je vlastne iba kratšou verziou eternalizmu. Niečo také by znamenalo, že prezentizmus je teoreticky nekoherentný, keďže by na jednej strane predpokladal, že objekty jestvujú iba v určitom momente, a na druhej strane by predpokladal, že objekty jestvujú v určitom intervale.

Obidva tieto problémy by tak boli pre prezentizmus devastačné. Ak bude prezentizmus predpokladať skúsenostnú prítomnosť, znamenalo by to, že prezentizmus je subjektívnou a nekoherentnou teóriou. Paradoxné je z hľadiska prezentizmu to, že ak by sa prezentizmus snažil trvať na korešpondencii medzi svojou teóriou a bežnou skúsenosťou, teda ak by sa snažil brániť svoju praktickú motiváciu, tak by to znamenalo jeho teoretickú elimináciu. Problém pre prezentizmus je skrátka to, že skúsenostne uchopená prítomnosť nemôže byť v rámci prezentizmu z teoretických dôvodov prijateľná. Ak však nie je prijateľná, je otázne, nakoľko obstojí predpoklad o korešpondencii skúsenosti s prítomnosťou.

Prezentizmus a skúsenosť s prítomnosťou: Možné riešenie
Aké má prezentizmus možnosti v rámci obrany pred teoreticky deštruktívnymi problémami? Keďže negatívne dôsledky vyplývajú z inkorporovania skúsenostnej prítomnosti do prezentizmu, riešením by mohlo byť predpokladanie inej prítomnosti. Obvykle tak aj prezentisti činia, a to predovšetkým vtedy, keď sa snažia vymedziť teoretické pozadie svojej koncepcie. Teoretické vymedzenie prítomnosti máva v prezentizme podobu momentu bez rozsahu alebo atomického momentu. Predstava prítomnosti ako momentu bez rozsahu čerpá svoje ideové východisko zo známej Augustínom inšpirovanej matematickej idealizácie nekonečnej deliteľnosti času.[14] Predstava prítomnosti ako atomického momentu zase vychádza z fyzikálneho presvedčenia o existencii minimálnej teoreticky možnej nedeliteľnej jednotky času, takzvaného Planckovho času.[15]

Výhodou takto vnímanej prítomnosti je to, že teoretické vymedzenie momentu ako momentu bez rozsahu alebo ako atomického momentu odoláva námietke subjektivizácie ako aj námietke rozsahu. Predpokladanie prítomnosti ako momentu bez rozsahu, prípadne predpokladanie prítomnosti ako atomického momentu nepodliehajú subjektívnej variácii, keďže sú dané momenty teoreticky definované. Rovnako tieto vnímania prítomnosti nepodliehajú ani problému rozsahovosti, pretože predstavujú teoreticky najmenšie možné a ďalej časovo nedeliteľné jednotky času. Prijatím týchto dvoch koncepcií si prezentizmus dokáže zabezpečiť svoju teoretickú plauzibilnosť.

To, či je z hľadiska prezentizmu vhodnejšie atomické alebo bezrozsahové vymedzenie prítomnosti, nie je pre nás podstatné. Podstatné je uvedomiť si, že to všetko potom znamená, že samotní prezentisti vo svojej teórii vychádzajú z určitého špecifického vnímania prítomnosti. Domnienka o tom, že máme nejakú skúsenosť s prítomnosťou zaiste nie je mylná. Problematická je domnienka, že prezentizmus je v zhode s našou bežnou skúsenosťou prítomnosti. Problematická je preto, lebo naša bežná skúsenosť s prítomnosťou je na základe nášho kognitívneho nastavenia skúsenosťou praktickej prítomnosti. Praktická prítomnosť nemôže byť v zhode s prezentizmom, keďže by zaradenie praktickej prítomnosti do prezentizmu, prezentizmus vykreslilo ako subjektívnu (rôzne obsahy) a nekoherentnú (rôzne obsahy, moment, interval) teóriu. Z dôvodu teoretickej koherencie musí prezentizmus predpokladať inú prítomnosť (bezrozsahový moment, atomický moment). Ak však bude predpokladať inú prítomnosť ako tú, ktorá je skúsenostne uchopovaná, tak sa predpoklad korešpondencie prezentizmu s bežnou skúsenosťou prítomnosti nezdá byť tak ľahko prijateľný, ako sa to obvykle predpokladá. To, čo my zažívame a uchopujeme ako prítomnosť, je, ako sa zdá, niečo úplne iné ako tá prítomnosť, ktorú pre svoju teóriu potrebujú prezentisti.

Záver
Prezentizmus sa vykresľuje ako filozofia zdravého rozumu, ako filozofia, ktorá je len explikáciou našej bežnej skúsenosti. Korešpondencia prezentizmu so skúsenosťou prítomnosti je bežne akceptovaná ako motivačné pozadie tejto koncepcie.

Z vyššie napísaného je zrejmé, že prezentizmus našu obvyklú skúsenosť prítomnosti vníma značne špecificky. Prezentistické vnímanie prítomnosti nie je nutne v úplnej zhode s našou bežnou skúsenosťou prítomnosti, ba čo viac, obvyklá skúsenosť prítomnosti by pri zaradení do prezentistickej doktríny mohla ohroziť samotnú teoretickú koherenciu prezentizmu.

To všetko nutne neznamená, že prezentizmus je teóriou nesprávnou. Prezentizmus má spôsoby, ako si zabezpečiť teoretickú relevantnosť a koherentnosť. Ako však ukázali niektoré príklady, teoretická relevantnosť a koherentnosť prezentizmu sa úspešnejšie zabezpečí, ak prezentizmus nebude automaticky trvať na priamočiarej korešpondencii so skúsenosťou, ale nanajvýš bude predpokladať zhodu so skúsenosťou v teoreticky derivovanom, a teda pozmenenom zmysle. Otázne však je, či je táto derivovaná a pozmenená zhoda so skúsenosťou ešte stále dostatočne silná na to, aby nás jedinečne motivovala v prospech prijatia prezentizmu.

L i t e r a t ú r a
FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit. Paderborn: Mentis 2012.
MONTEMAYOR, C.: Minding Time: A Philosophical and Theoretical Approach to the Psychology of Time. Leiden: Brill Academic Publishers 2012.
PETERSEN, T.: Warum Präsentisten und Äternalisten miteinander reden sollten: Zur Formulierbarkeit des Präsentismusstreits. In: SCHMECHTING, P. – SCHONRICH, G.(eds.): Persistenz – Indexikalität – Zeiterfahrung. Frankfurt: Ontos 2011, s. 167 – 202.
WEINERT, F.: The Scientist as Philosopher: Philosophical Consequences of Great Scientific Discoveries. Berlin: Springer Verlag 2004.
WITTMANN, M.: Moments in Time. In: Frontiers in Integrative Neuroscience, Vol. 5, 2011, Ar. 66, s. 1 – 9.
WITTMANN, M.: The inner experience of time. In: Philosophical Transactions of the Royal Society B: Biological Sciences, Vol. 370, 2009, Iss. 1663, s. 1955 – 1967.

P o z n á m k y
[1] V štúdii sú prezentizmus a eternalizmus uvádzané ako filozofické koncepcie. Tieto koncepcie spadajú do oblasti tzv. filozofie času. Pre túto subdisciplínu je niekedy charakteristické prepájanie (prípadne lavírovanie) fyzikálnych, ontologických (metafyzických) a iných prístupov. Obdobne je to aj v prípade eternalizmu a prezentizmu. Eternalisti a prezentisti sa snažia o čo najpresnejšie vymedzenie filozofického opisu času. Interný metateoretický spor týchto koncepcií potom spočíva v nezhode o tom, či je pre zdôvodnenie tohto opisu vhodnejšie využívať redukcionistický predpoklad (zameranie sa na filozofické dôsledky fyzikálnych teórií o čase), antropocentrický predpoklad (zameranie sa na filozofické dôsledky bežnej ľudskej skúsenosti s časom), prípadne určitú kombináciu týchto predpokladov. Eternalisti obvykle preferujú redukcionistický predpoklad, prezentisti zase antropocentrický predpoklad. Tento príspevok sa z dôvodu neutrality nezaoberá zdôvodnením preferencie jedného z týchto metateoretický predpokladov pred iným. Dôsledkom takéhoto neutrálneho prístupu je následné zdedenia prelínania sa filozofických (resp. metafyzických) a vedeckých prístupov (fyzikálny prístup, neurovedecký prístup) k času. Argumentovanie v prospech niektorého z týchto prístupov však taktiež nie je cieľom tejto štúdie. Štúdia sa len snaží porovnať tieto prístupy za predpokladu správnosti teórie prezentizmu (nižšie v texte zvýraznené konfliktom medzi bežnou skúsenosťou prítomnosti, neurofenomenálnou prítomnosťou, fyzikálnou prítomnosťou a teoretickou prítomnosťou prezentizmu).
[2] PETERSEN, T.: Warum Präsentisten und Äternalisten miteinander reden sollten: Zur Formulierbarkeit des Präsentismusstreits. In: SCHMECHTING, P – SCHONRICH, G.(eds.): Persistenz – Indexikalität – Zeiterfahrung. Frankfurt: Ontos,2011, s. 167.
[3] Tamže
[4] Ako bolo uvedené vyššie, prezentizmus je filozofickou koncepciou. Je správne podotknúť, že mnohé filozofické (a iné) teórie nemusia nutne zodpovedať bežnej skúsenosti. To, že tieto teórie nezodpovedajú bežnej skúsenosti, taktiež neznamená, že nie sú správne. Naopak, niektoré tieto teórie sa považujú za opodstatnené aj v prípade ak bežnej skúsenosti odporujú. Prezentizmus však svoju motivačnú oporu stavia na korešpondencii s bežnou skúsenosťou. Dôvod k tomu je ten, že potenciálne zodpovedanie medzi teóriou a bežnou skúsenosťou sa v určitej časti filozofie (metafyziky) považuje za vhodné. Táto štúdia neargumentuje v prospech tejto metodologickej tézy, túto tézu len preberá (resp. poukazuje na možné kritické dôsledky) z hľadiska ústretovosti voči predpokladom prezentizmu.
[5] FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit. Paderborn: Mentis 2012, s. 43.
[6] Analýze prvého komponentu je venovaný príspevok Prezentizmus a plynutie času.
[7] Príspevok je pokračovaním článku Prezentizmus a plynutie času. Článok Prezentizmus a plynutie času obsahuje aj bližšie definičné vymedzenia prezentizmu, ktoré sú v tomto článku (Prezentizmus a prítomný moment) predpokladané a používané.
[8] FRIEBE, C.: Zeit – Wirklichkeit – Persistenz: Eine präsentistische Deutung der Raumzeit. Paderborn: Mentis 2012, s. 43.
[9] WITTMANN, M.: Moments in Time. In: Frontiers in Integrative Neuroscience, Vol. 5, 2011, Ar. 66, s. 1.
[10] Tamže, s. 2.
[11] Tamže, s. 2.
[12] MONTEMAYOR, C.: Minding Time: A Philosophical and Theoretical Approach to the Psychology of Time. Leiden: Brill Academic Publishers 2012, s. 118.
[13] WITTMANN, M.: The inner experience of time. In: Philosophical Transactions of the Royal Society B: Biological Sciences, Vol. 370, 2009, Iss. 1663, s. 1958.
[14] WEINERT, F.: The Scientist as Philosopher: Philosophical Consequences of Great Scientific Discoveries. Berlin: Springer Verlag 2004, s. 149.
[15] Tamže, s. 150.

Príspevok vznikol na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM v Trnave. Podporila ho Agentúra na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0379-12: Analýza filozoficko-etických dimenzií NBIC-technológií vo vzťahu k vylepšovaniu človeka

Mgr. Juraj Odorčák, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
juraj.odorcak@ucm.sk