V nedávnej dobe som sa čoraz častejšie začal stretávať s názorom, že dnes mnohými pociťovaná kríza je nádejou pre humanitné vedy a univerzity, ktorým sa nedostáva adekvátneho spoločenského ocenenia. Jedným dychom sa mnohým žiada dodať, že s krízou máme do činenia aj preto, lebo humanitné vedy boli zaznávané pre ich údajnú spoločenskú neefektívnosť. Nepochybne, kríza je časom otrasov, ale aj (iluzórnych či realistických) nádejí. Je rebelujúcou odpoveďou na sklamanie a absenciu ľudského zmyslu, odpoveďou netematizovanej ľudskej skutočnosti, ktorá narúša zaužívané schémy a unáhlené generalizácie. To, že ide o odpoveď, vôbec neumenšuje, že v otriasaní zostáva v prvom rade otázkou. Vyvstáva preto, lebo žiadna výpoveď o ľudskej skutočnosti nie je finálna, človek napriek všetkému zostáva sám sebe otázkou, rovnako ako jeho ľudskosť. Kríza je preto viac než prechodný stav, ktorý je iba akýmsi vyhrotením toho, že niečo podstatné sa prehliada. Je skôr nepriamym zjavením vyvolávajúcim potrebu položiť otázniky tam, kde predtým bolo zdanlivo jasno.

Ak si humanitné vedy rozumejú, musia pestovať otvorenosť pre otriasajúce a prelamujúce skúsenosti. Ich dôležitosť nespočíva v poskytnutí vyfabrikovaných a jednoduchých odpovedí či v ideologickom sebapotvrdzovaní, ktoré krízu viac zakrývajú, než odhaľujú. Sú nepríjemné, pretože človeku privádzajú pred zrak jeho vnútornú nejednotu, z ktorej vôbec môže nejaká zmysluplná odpoveď vyvstať. Tieto odpovede nie sú neangažované a neutrálne. Humanitné vedy vstupujú do ľudského sveta a spolupodieľajú sa na spriadaní jeho tkanív. Aj časopis Ostium chce byť otvoreným a široko prístupným fórom, ktorý poskytuje príležitosť pozrieť sa na veci inak.