KAŇUCH, M. (ed.): Postava, herec, hviezda vo filme. Bratislava: ASFK 2006.

07_1_11_recenzie_vydra_ postavaUž sme si zvykli na to, že tvorby českých či slovenských filmov sa akoby rozdelenie Československa nedotklo. Naši herci hrajú v českých filmoch, českí zas v našich a podobne je to aj s režisérmi a vlastne celou filmárskou obcou našich krajín, napriek tomu, (alebo možno práve preto), že filmová produkcia na Slovensku sa s tou Českou nemôže porovnávať. O to viac potešuje, že rieka Morava sa nestala hranicou ani pre teoretizovanie o filme, čoho dôkazom je kniha Postava, herec, hviezda vo filme. A aby predchádzajúca veta neznela ako fráza, treba podotknúť, že ide už o deviaty dôkaz tejto spolupráce, kniha je totiž zborník príspevkov z 9. česko-slovenskej filmologickej konferencie.

Príspevky tohtoročnej konferencie opäť poukázali na to, že hoci je hlavnou témou určitý aspekt filmového diela, dá sa naďalej rozmieňať na drobné. Pod jednou strechou sa tak stretávajú analýzy postáv hercov v rôznych filmoch, spôsoby zobrazovania určitých typov postáv, alebo profily hercov. Výsledkom je zmes článkov, ktoré akoby hovorili všetky o inom – a predsa sa týkajú toho istého. Kedy je herec ešte civilnou osobou, kedy sa stáva postavou a čo znamená, že je hviezda? Aj keď práve to posledné akoby teoretikov filmu príliš nezaujímalo. Jednotlivé články sú okrem toho usporiadané v poradí, ako boli prednesené na konferencii. Nemožno teda očakávať, že na seba obsahovo nadväzujú (aj keď v niektorých prípadoch predsa len áno). Výhoda knihy je zas v tom, že ju nemusíte čítať podľa poradia kapitol, ale podľa chuti.

Z filozofického hľadiska je zrejme na základe titulu knihy najzaujímavejšie skúmať, prečo sú niektorí herci vnímaní cez svoje postavy a niektoré postavy zas len vo vzťahu k hercom, ktoré ich hrali, ako to robí Vlastimil Zuska a  Peter Michalovič v článku Schizoanalýza filmovej postavy. Zaujímavé je, že vnímanie herca cez jeho postavu pritom môže dospieť až k jeho zabudnutiu a splynutiu s postavou a naopak. Z tohto procesu vnímania herca a postavy nie je prirodzene vylúčený ani divák, v mnohom však závisí aj od samotnej štruktúry filmového rozprávania.

Ak som v úvode napísal, že téma hviezdy vo filme akoby teoretikov filmu nezaujímala, myslel som tým hlavne to, že žiaden z článkov nehovorí o hviezdach, ako ich bežne vnímame. Netradičný pohľad na „hviezdu“ predstavuje Tomáš Petráň v článku Hvězda v dokumentárním filmu, v ktorom rozoberá osud eskimáka, ktorý zohral hlavnú úlohu vo filme Nanuk, človek primitívny. Rovnako, ako sa ľudia, ktorí vystupujú v dokumentárnych filmoch, málokedy stávajú hviezdami, je o nich ťažké hovoriť aj ako o „postavách“. Napriek tomu existujú v dokumentárnom filme postupy, ktoré využívajú štylizovanie osoby, čím zo skutočného človeka robia do istej miery „postavu“ ako aj postupy, ktoré nechávajú človeka, o ktorom hovoria, v jeho civilnej podobe, ako na to poukázala Mária Ferenčuhová v článku Postava, alebo svedok?

Osobitnou a zrejme najpočetnejšie zastúpenou kategóriou článkov (ak by som si mohol dovoliť vytvoriť nejaké kategórie) boli tie, kde sa hovorí o určitých charakteristických rysoch v stvárňovaní typizovaných postáv. Nájdeme tu premenu zobrazovania postáv policajtov (Martin Ciel) v socialistickom filme, pohľad na spracovanie postavy pedagóga (Patrik Vacek – Jana Krátká), zobrazenie rómskych postáv (Zuzana Mojžišová) v príspevku, ktorý hovorí možno viac o ich kultúrnej asimilácii, či skôr deformácii a napokon analýzu filmu Sedem, v ktorom hlavná postava drvivú väčšinu času nie je vôbec vidieť (Kristína Aschenbrennerová). Ďalším aspektom, ktorý tvorí postavu filmového diela sú napokon aj symboly, ktoré režisér používa na vykreslenie charakteru. V článku Olivera Bakoša je takýmto symbolom bubienok malého Oskara z filmu Plechový bubienok, Josef Fulka sa zas zameriava na použitie gest rôznych charakterov vo filme 120 dní Sodomy. Štruktúra filmového spracovania scén pri konzumácii jedla v Menzlových filmoch je zas doménou príspevku Luboša Ptáčeka. Konzumácia iného charakteru je témou dvoch článkov, ktoré sa týkajú filmov s drogovou tematikou. Zatiaľ čo Michal Michalovič analyzuje film Darrena AronofskéhoRekviem za sen, Milan Matiaška sa vydáva cestou skúmania zdrogovaného cogita vo filme fenomenologickou metódou.

Posledné tri príspevky, ktoré spomeniem, sa týkajú hercov, ktorí sa stali slovenskými filmovými legendami. Napriek tomu, že zanechali po sebe nezabudnuteľné postavy a ich herecké umenie bolo ocenené aj v zahraničí, ich osudy vo filme boli nehviezdne spletité. Tým prvým je „zabudnutý“ Ivan Palúch, ktorého postavy z filmov Zabitá neděle a Marketa Lazarová vo svojich príspevkoch rozoberajú Peter Gavalier a Martin Palúch. Napriek tomu, že herec jeho formátu by bol vo svojej dobe vítaným spestrením nielen slovenskej kinematografie, jeho slobodné hranie narazilo tak ako u iných umelcov na hranice neslobodného režimu. Eva Filová sa venuje druhému spomínanému hercovi, ktorým je Jozef Kroner. Ten bol síce hviezdou oscarového filmu a na rozdiel od Palúcha aj skutočnou československou hviezdou, jeho postavy však boli takmer vždy staršie než on sám.

Kniha Postava, herec, hviezda vo filme je ďalšou zaujímavou kolážou príspevkov na jednu tému. Jednotlivé kúsky sú z rôznych materiálov, majú vlastné štruktúry, občas sledujú rozličné ciele. Nedá sa ani povedať, že ako celok ukazujú celý obraz témy, ktorú si kniha stanovuje, skôr poukazujú na to, že mimo rámu obraz pokračuje.

Mgr. Martin Vydra
Katedra filozofie 
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava