Porubjak, M.: Xenophon the Son of Gryllus from Athens

The article describes Xenophon’s life, and discusses some essential problems as a biographical date, style, or his attitude to Socrates. The Appendix brings the summary of Xenophon’s works with short synopses.

Xenofón sa narodil v roku 430 pred Kr., možno o čosi neskôr. Pochádzal z aténskeho obvodu (démos) nazvaného podľa héróa Ercheia. Jeho otec Gryllos patril medzi zámožných občanov. Na vidieku vlastnil väčšie hospodárstvo, aktívne sa zúčastňoval politického života a v Aténach mal mestský dom. 1 O jeho matke, Diodóre, nemáme prakticky žiadne správy, no niektoré jej rysy azda Xenofón pripísal matke Kýra mladšieho – Mandané (Cyrop. 1, 3-4). Ako jedináčik dostal Xenofón výbornú výchovu. Lykeion či Akadémia, ktoré sa nachádzali tesne za hradbami Atén, v jeho časoch ešte neboli filozofickými školami, ale gymnasiami, čiže telocvičňami. Malé deti z dobrých rodín dostali základ výchovy doma, a keď vstúpili do chlapčenského veku, navštevovali gymnasiá, kde sa učili jednotlivé športové a vojenské zručnosti, aby sa z nich stali obrancovia vlasti schopní bojovať v zovretom šíku. Počas prestávok medzi cvičeniami, ktoré Gréci nazývali scholé, sa Xenofón spolu s ostatnými vzdelával v hudbe a tanci, recitoval a vykladal Homéra a básnikov, a oboznamoval sa so zákonmi obce a náboženskými povinnosťami. Vzhľadom na svoje vysoké spoločenské postavenie určite čoskoro absolvoval aj výcvik v jazde na koni. Prvé lekcie zrejme dostal, keď sprevádzal otca pri kontrolných cestách na vidiecke hospodárstvo a v dospelosti napísal o jazdectve dva odborné spisy. S otcom sa v rámci výchovy zrejme zúčastňoval aj na symposiách, ktoré usporadúvali poprední Aténčania. Ich návštevy boli súčasťou výchovy mladého muža tak, ako to môžeme vidieť na postavách Lykóna a jeho syna Autolyka v Xenofóntovej Hostine. Ako vlastník koňa a vzdelaný mladý muž (typický kalos te kagathos anér), 2 ktorý sa stýkal s vysokopostavenými Aténčanmi, bol zaradený do aténskej jazdy – elitnej jednotky tvorenej mužmi z najvyššej spoločenskej triedy. V jazde slúžil aj počas posledného roku Peloponézskej vojny (431-404), v období kedy po porážke Atén jazdectvo podporovalo Spartou dosadenú oligarchickú vládu tzv. tridsiatich tyranov. Pád tejto vlády a opätovné prevzatie moci demokratmi malo pravdepodobne vplyv na jeho rozhodnutie opustiť Atény a pridať sa k výprave do Perzie. 3

Na Xenofóntovo myšlienkové dozrievanie, okrem jeho otca, pravdepodobne vplývali viacerí myslitelia, medzi inými sofista Prodikos, známy detailnými skúmaniami jazykových a etických problémov a vynikajúci rečník Isokratés, zakladateľ populárnej školy politických rečí, všeobecne uvádzaný ako jeho hlavný učiteľ rétoriky. Xenofón rétoriku vysoko oceňoval a sám sa veľmi skoro vypracoval na zdatného rečníka, o čom svedčí aj jeho prezývka „attická Músa“ (D.L. 2,57), či Cicerónovo tvrdenie, že jeho štýl je sladší než med (Orator 32, de Oratore 20,58). 4 Dobre poznal dobové rétorické spisy (cf. výklad v Apom. 3,4-13) a sám neskôr napísal chváloreč – enkomion na spartského kráľa Agésiláa. Jednotlivé reči sú zakomponované aj v iných Xenofóntových dielach a sú zostavené podľa zásad Thúkydidových (1,22). Nájdeme ich predovšetkým v historických spisoch – v Gréckych dejinách a v Anabáze. Štýl jeho písania mal blízko k sofistovi Gorgiovi, ktorého možno poznal aj osobne. 5 Okrem rečníkov ovplyvnili Xenofóntovo myslenie aj doboví vojenskí a politickí vodcovia. 6 Najväčší vplyv na neho však mal Sókratés, ktorého etické a dialektické školenie zjavne prezentuje vo svojich spisoch (jeho žiakom bol pravdepodobne v období medzi rokmi 404-401). Diogenés Laertský zachoval historku, podľa ktorej vraj raz Sókratés zahatal v úzkej uličke cestu mladému, veľmi skromnému a nadmieru krásnemu Xenofóntovi a opýtal sa ho, kde sa predávajú rôzne potraviny, keď dostal odpoveď, spýtal sa, kde sa ľudia stávajú dokonalými (kaloi kagathoi), a keď touto otázkou uviedol Xenofónta do rozpakov, povedal mu: „Teda ma nasleduj a uč sa!“ (D.L. 2,48,6-7)

Prakticky orientovaný a asi aj trochu dobrodružný Xenofón nezostal len pri filozofických debatách, rétorických cvičeniach a aténskej jazde, vďaka čomu jeho život nabral na obrátkach. V roku 401, dva roky pred Sókratovou smrťou, sa ako čerstvý tridsiatnik napriek Sókratovmu varovaniu vydal spolu s desiatimi tisícami gréckych žoldnierov na vojenskú výpravu, ktorú viedol perzský princ Kýros mladší proti svojmu bratovi Artaxerxovi II. s úmyslom pripraviť ho o trón. Cieľ výpravy bol do poslednej chvíle utajovaný a väčšina gréckych žoldnierov vrátane Xenofónta nevedela, že ich úlohou bude rozhodnou mierou prispieť k porážke a zvrhnutiu úradujúceho perzského kráľa. Xenofón sa k výprave pridal ako súkromník 7 na pozvanie svojho boiótskeho priateľa Proxena, ktorý bol, rovnako ako on, veľkým Kýrovým obdivovateľom (Anab. 3,1,4). Pri Xenofóntovom rozhodovaní zohral svoju rolu aj Sókratés – tušiac politické dôsledky výpravy (Kýros podporoval Sparťanov v boji proti Aténam a Xenofón, ako sme spomenuli, to mal v Aténach kvôli svojej podpore „tridsiatky tyranov“ už aj tak dosť „nahnuté“) poslal Xenofónta do Delf, aby sa o ceste poradil s bohom. „Po príchode do Delf sa Xenofón opýtal Apollóna, ktorému z bohov má obetovať a modliť sa, aby čo najkrajšie a najlepšie vykonal zamýšľanú cestu a aby sa s úspechom vrátil.“ (Anab. 3,1,6) Keď obdržal odpoveď, vrátil sa späť za Sókratom, no ten mu vytkol formuláciu otázky – mal sa skôr opýtať, či je preň vôbec vhodné zúčastniť sa výpravy, alebo či má radšej ostať doma. Ak sa už teda sám rozhodol ísť, potom – povedal mu Sókratés – „musíš urobiť to, čo ti prikázal boh“ (Anab. 3,1,8).

Xenofón obetoval určeným bohom a vydal sa na cestu do Sárd, kde sa spojil s Proxenom a Kýrom. Kýrovo ťaženie skončilo v tom istom roku, v akom započalo – jeho zdrvujúcou porážkou pri Kúnaxách neďaleko Babylonu. V rozhodujúcej bitke síce Gréci na svojom krídle zvíťazili a samotný Kýros dokonca poranil Artaxerxa, no vzápätí od kohosi utŕžil smrteľnú ranu oštepom pod oko a bitka dvoch veľkých armád bolade facto rozhodnutá (Anab. 1,8). Gréci sa ocitli v „prekérnej“ situácii – ďaleko od domova uprostred nepriateľskej Perzskej ríše. Najprv si u Peržanov vyrokovali bezpečný odchod, ale po pár týždňoch pochodu perzský satrapa Tissafernés, ktorý so svojim vojskom Grékov sprevádzal, pozval väčšinu gréckych veliteľov na hostinu. Tam ich proti všetkým dohodám nečakane zajal, nechal pobiť nič netušiacich stotníkov strážiacich vonku a zajatých veliteľov vzápätí popravil (Anab. 2,5). 8 Peržania sa nádejali, že Grécke vojsko sa po poprave väčšiny veliteľov a zabití stotníkov morálne zrúti, odovzdá zbrane a podrobí perzskému kráľovi. V noci, ktorá nasledovala po poprave veliteľov, v gréckom vojsku naozaj zavládlo zúfalstvo. Xenofóntovi sa prisnil veštecký sen, 9 vďaka ktorému zmobilizoval pár preživších veliteľov a stotníkov, aby sa poradili o ďalšej stratégii. Grécki vojaci, zvyknutí rozhodovať o dôležitých veciach spoločne, si na ich popud hneď ráno zvolili na miesta popravených veliteľov nových. Jedným z nich sa stal aj pomerne mladý a neskúsený Xenofón, ktorý sa čoskoro osvedčil ako výborný taktik a rečník. Po dlhom pochode nehostinnými končinami Malej Ázie, za neustáleho boja s Peržanmi a neskôr aj nepriateľskými horskými kmeňmi, po pretrpení hladu a snehových búrok sa nakoniec cez Kurdistan a arménske hory drvivá väčšina vojska prebila k vytúženému Čiernemu moru pri Trapezunte a odtiaľ sa, čiastočne po súši a čiastočne po mori, dostala do Byzantia. Xenofón popisuje celú cestu s bravúrnym zmyslom pre dobrodružný román vo svojej Anabáze. 10 Okrem prerozprávania rečí jednotlivých veliteľov či vyjednávačov, opisov bojových stratégií a zbraní rôznych kultúr, tu nájdeme aj popisy geografické –Anabáza je slušným itinerárom; etnologické – charakterizujúce zvyky rôznych negréckych kmeňov (napr. zaujímaví Mossynoikovia, Anab. 5,4,26-34); zoologické – týkajúce sa pštrosov, dropov a gaziel vrátane spôsobu ich lovu a hodnotenia kvality mäsa (Anab. 1,5,1-4); či botanické – keď nám predkladá vtedy ešte v Grécku neznáme jedlé gaštany, pomenujúc ich „ploché orechy, ktoré nie sú vnútri predelené“ (5,4,29); alebo nás spolu s ostatnými vojakmi pozýva na ochutnávku piva, ktoré nazýva „víno z jačmeňa“ (Anab. 4,5,26). Cenné sú aj Xenofóntove výstižné popisy pováh jednotlivých veliteľov a historických postáv. Toto svoje umenie zúročil aj v dielach venovaných Sókratovi – na rozdiel od Platóna je Xenofóntov obraz Sókrata koherentný vo všetkých jeho sókratovských spisoch (Dorion, 2006, s. 105).

Po odchode z Byzantia zostal Xenofón s časťou vojska chvíľu slúžiť u tráckeho náčelníka Seutha a v roku 399 ponúkol svojich vojakov spartskému vojvodcovi Thibrónovi na pomoc v boji za oslobodenie iónskych miest z područia perzských satrapov (Hell. 3,1,11-28). V roku 396 vstúpil do služieb spartského kráľa Agésiláa, ktorý tiahol proti Peržanom. O dva roky neskôr s ním bojoval pri Koronei, v tzv. Korintskej vojne, proti svojim krajanom spojeným v tébsko-aténskom spolku. Atény ho za to obžalovali z velezrady, zbavili majetku a odsúdili do vyhnanstva, pravdepodobne za archonátu Eubúlida, niekedy medzi rokmi 394-393.11 Ako odškodné dostal od Sparty statok južne od Olympie pri Skillúnte v Élide, ktorá bola podrobená Sparte (Anab. 5,3; D.L. II,52; Paus. 5,6,5). Xenofón tu prežil viac ako dvadsať rokov s manželkou Filésiou a synmi Gryllom a Diodórom. 12 V pokoji sa venoval hospodáreniu, lovu, hosteniu priateľov a spisovateľskej činnosti. V tomto období sa mu nečakane vrátili aj peniaze z vojnovej koristi, ktoré si uložil na ceste domov z Ázie u Artemidinho chrámového dozorcu Megabyza. Za ne neďaleko svojho panstva kúpil pozemok, ktorý mu veštbou určil Apollón, a dal na ňom vystavať chrám zasvätený Artemide, pričom sa nechal inšpirovať slávnym Efezským chrámom (Anab. 5,3). Pozemok prináležiaci chrámu upravil podľa vzoru záhrad, ktoré spoznal v Perzii – ich súčasťou boli aj ryby a lovná zver. Bol to prvý park tohto druhu v Grécku (zvaný paradeisos) a jeho opis, ktorý zanechal vo svojej Anabáze, vplýval na stavbu parkov v helenistickej a rímskej dobe.

V roku 371, keď Téby a Atény v bitke pri Leukterách porazili Spartu, sa statku opäť zmocnili pôvodní élidskí vlastníci a Xenofón musel spolu s rodinou utiecť. Usadil sa v Korinte. Aténčania sa onedlho spojili so Spartou proti Tébam, vďaka čomu bolo okolo roku 365 Xenofóntovo aténske vyhnanstvo zrušené. Nevieme isto, či sa Xenofón do Atén vrátil alebo zostal v Korinte, v každom prípade poslal oboch svojich synov vychovaných v Sparte do aténskeho vojska, aby slúžili (podobne ako ich otec) v jazde. Jeden z nich, Gryllos, padol v roku 362 v bitke pri Mantinei a Xenofón bol na jeho hrdinskú smrť patrične hrdý. O jeho otcovskej hrdosti na syna zachoval legendu Diogenés Laertský: Xenofón vraj práve konal obeť, keď k nemu dorazila správa o synovej smrti. Po jej vypočutí si ihneď sňal veniec z hlavy. Keď sa vzápätí dozvedel, že jeho syn padol slávnou hrdinskou smrťou, opäť si veniec nasadil (D.L. 2,54). Aristotelés vraj na jeho počesť nazval svoju prvú – pre nás už nezachovanú – prácu o rečníctve Gryllos. Uvádzal v nej, že mnoho autorov, vrátane slávneho Isokrata, zložilo tisíce chválospevov a náhrobných nápisov na Gryllovu hrdinskú smrť (D.L. 2,55 = Arist. fr. 68 Rose). Xenofón sa nemusel hanbiť ani za svojho vnuka – Diodórovho syna – ktorému dali dedovo slávne meno, a ktorého mesto Efesos poctilo okolo roku 306 svojim občianstvom.

Nepoznáme presne rok ani miesto Xenofóntovho úmrtia. Podľa Diogena Laertského (D.L. 2,56) zomrel v Korinte v prvom roku stopiatej Olympiády (roky 360/359). Vzhľadom na historické udalosti, ktoré Xenofón spomína v Gréckych dejinách (Hell. 4,4,37) a v spise O štátnych príjmoch (Vect. 5,9,12) však musel zomrieť neskôr, pravdepodobne niekedy na konci roku 356. Isté nie je ani miesto, kde zomrel. Najčastejšie sa uvádza spomenutý Korinthos, avšak „súčasní bádatelia čoraz viac berú do úvahy možnosť, že sa Xenofón, potom ako bolo zrušené jeho vyhnanstvo, opäť do Atén vrátil“ (Huss, 1999, s. 402). Záver dlhého a plodného života, nech ho už prežil kdekoľvek, zasvätil dopisovaniu a revízii svojho diela, na ktorom začal systematicky pracovať asi počas pokojného života na Skillúntskom statku. Pri písaní sa opieral o svoje staršie zápisky a o rozsiahlu súkromnú knižnicu, ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou vlastnil.
Napriek tomu, že v helenizme a v rímskej dobe sa Xenofóntove spisy tešili veľkej pozornosti, 13 často presahujúcej aj Platóna či Aristotela, novovek ho ako autora pomerne silno podceňoval. Xenofóntovo vzdelanie a skúsenosti však boli obrovské. Stretol sa s najlepšími z Grékov a barbarov svojej doby. Poznal svojich rodných Aténčanov, rozprával sa s Iónmi v Malej Ázii, s Dórmi v Skillúnte, Sparťanmi, Korinťanmi, ale aj s ostatnými gréckymi národmi slúžiacimi v Kýrovej armáde. To sa odrazilo aj na jeho bohatej slovnej zásobe pri používaní synonym odvodených z rôznych dialektov Gréčtiny, čím anticipoval neskoršiu helenistickú literatúru písanú v tzv. všeobecnej Gréčtine – koiné. No nielen to, Xenofón poznal aj mnohých vysokopostavených Peržanov, ktorých jazyku sa azda aj priučil, čo bolo na jeho dobu a postavenie takmer neuveriteľné. V každom prípade v jeho spisoch nájdeme viaceré staroiránske názvy a slová – napríklad ako prvý v Grécku použil staroiránske *paridaiza, ktoré prispôsobil gréckej fonológii a morfológii do tvaruparadeisos. 14 Xenofón bol experimentujúcim a širokospektrálnym nielen vo svojom slovníku a štýle, ale aj žánrovo. Zanechal nám odbornú historickú literatúru, filozofické dialógy, historický román, vojnové pamäti, oslavné i obranné reči, odborné pojednania a eseje.

Záverom môžeme spolu s Guthriem rezumovať, že Xenofón bol „…vojak, športovec, milovník vidieckeho života, metodický v práci, zdržanlivý vo zvykoch a zbožný vierou prostého a čestného muža. Ako spisovateľ sa vyjadroval jasným, zrozumiteľným a priamym štýlom attickej prózy k témam, ktoré nadchýnajú prinajmenšom svojou rôznorodosťou a ktoré nás v jeho podaní približujú podivuhodne blízko k životu jeho doby a spoločenskej vrstvy“ (Guthrie, 1971, s. 14). Som presvedčený, že aj na Xenofóna by sa hodili typicky starogrécke slová jeho staršieho súčasníka – rečníka Lysia – ktoré vyslovil vo svojejPohrebnej reči nad aténskymi vojakmi padlými v Korintskej vojne: „Ak má zmysel narodiť sa, tak len pre tých z nás, ktorí, hoc s telom smrteľným, zanechali po sebe nesmrteľnú spomienku na svoje cnosti“ (Lysias,Epitaphius, 81). 15

Prehľad Xenofóntových diel 16
Historické spisy
Grécke dejiny (Hellénika – Historia Graeca = Hellenica), historické dielo nadväzujúce na Thúkydida popisujúce rozkvet a úpadok spartskej moci v období od r. 411-10 do r. 362 kedy sa odohrala bitka pri Mantinei, v ktorej sa stretli Tébania so Spartou podporovanou Aténami (bitka skončila nerozhodne a nasledujúce nezhody otvorili cestu macedónskemu živlu).

Anabáza (Kýrú Anabasis – Anabasis), 7 kníh, historický „cestopis“ popisujúci výpravu Kýra Mladšieho s oddielom gréckych žoldnierov (tzv. výprava desiatich tisíc) proti jeho bratovi Artaxerxovi II. a opis neľahkej spiatočnej cesty Grékov z Perzie k Čiernemu moru; Xenofón ju zverejnil pod pseudonymom Themistogenés Syrakúzsky.

O Kýrovom vychovaní (Kýrú paideiá – Institutio Cyri = Cyropaedia), 8 kníh, najstarší historický román, ktorý hovorí o zakladateľovi perzskej ríše Kýrovi staršom, o jeho detstve, dospievaní, vojnových úspechoch, spravovaní perzskej ríše, a siaha až po jeho smrť.

Sókratovské spisy
Spomienky na Sókrata (Apomnémoneumata Sókratús – Memorabilia), 4 knihy, Xenofóntova pocta jeho najmilšiemu učiteľovi, v ktorej zachytáva svoje spomienky podoprené dobovou sókratovskou literatúrou; Sókrata vykresľuje ako vzor dokonalého človeka, ktorý svojim príkladom vychováva k cnosti, priateľstvu, úcte k bohom, spravodlivosti, sebestačnosti a zdržanlivosti.

Obrana Sókrata (Apologiá Sókratús – Apologia Socratis), krátky spis opretý o spomienky iných účastníkov Sókratovho súdu, v ktorom vyzdvihuje Sókratovu povýšenú neochvejnosť a pevnosť jeho názorov zoči-voči smrti.

Hostina (Symposion – Symposium), vylíčenie veselej hostiny usporiadanej Kalliom, na ktorej vystupujú kaukliari a vedú sa vážno-veselé reči o najcennejších prednostiach jednotlivých účastníkov hostiny, ako aj o zdatnosti, kráse a láske; voňavkách, tanci a pití vína.

O hospodárení (Oikonomikos – Oeconomicus), Sókratov rozhovor s mladým Kritobúlom o zisku a rozhovor s farmárom Ischomachom o manažmente denného života – o spolupráci manželov, správe domu, poľných prácach, vedení účtov, odmeňovaní a schopnosti zadeľovať prácu sebe aj ostatným.

Drobné spisy
Agésiláos (Agésiláos – Agesilaus), chváloreč na spartského kráľa, pod vedením ktorého Xenofón bojoval, napísaná tesne po Agésiláovej smrti.

Spartská ústava (Lakedaimonión Politeia – Respublica Lacedaemoniorum), oslava spartskej výchovy a spôsobu života opierajúceho sa o Lykúrgovu ústavu.

Aténska ústava (Athénaión políteiá – Respublica Atheniensium), dielo Xenofóntovi pripísané omylom.

O štátnych príjmoch (Poroi – de Vectigalibus), návrh ako zlepšiť finančnú situáciu Atén po porážke 2. námorného spolku, výzva k lepšiemu využívaniu dolov na striebro.

Hierón, alebo o tyranii (Hierón – Hiero), rozhovor básnika Simónida so Syrakúzskym Hierónom I. o tom, že aj samovládca môže byť šťastný, ak vládne múdro a spravodlivo.

O love (Kynégetikos – Cynegeticus), náučný spis o technikách lovu, loveckých psoch, výchovnom poslaní lovu a ďalších výhodách, ktoré prináša.

Veliteľ jazdy (Hipparchikos – de Equitum magistro), odborný spis o vlastnostiach veliteľa jazdy.

O jazdeckom umení (Peri hippikés – de Equitandi ratione), príručka o chove koní a výcviku v jazdectve.

L i t e r a t ú r a
ANDERSON, J. K.: Xenophon. Charles Scribner’s Sons: New York, 1974.
CANFORA, L.: Dějiny řecké literatury. Překlad: D. Bartoňková et al. Praha: KLP, 2001.
DÍOGENÉS LAERTIOS: Životy, názory a výroky proslulých filosofů. Preklad A. Kolář. Nová tiskárna Pelhřimov, 1995.
DORION, L.-A.: Xenophon’s Socrates. In: Ahbel-Rappe, S., Kamtekar, R. (ed.): A companion to Socrates. Blackwell, 2006, pp. 93-109.
GUTHRIE, W. K. C.: Socrates. Cambridge: Cambridge University Press, 1971.
HUSS, B.: The Dancing Socrates and the Laughing Xenophon, or the Other Symposium. American Journal of Philology: No. 120, 1999, pp. 381-409.
KALAŠ, A.: Poznámky k dielu Hostina. In: Xenofón: Hostina, Sokratova obhajoba. Preložil, poznámkami k prekladu, slovnou zásobou a jazykovým komentárom doplnil A. Kalaš. Úvodná štúdia M. Porubjak.Bratislava: Kalligram, 2006.
LIDDELL, H. G., SCOTT, R., JONES, H. S.: Greek-English Lexicon. Oxford: Clarendon Press, 1996.
POMEROY, S. B.: Xenophon: Oeconomicus (A Social and Historical Commentary; With a new English Translation by Sarah B. Pomeroy). Clarendon Press – Oxford, 1994, reprinted 2002.
Slovník antické kultury. Kolektív autorov. Praha: Svoboda, 1974.
WENIG, K.: Dějiny řečnictví řeckého: Díl III. Praha: Česká akademie věd a umění, 1936.
XENOFÓN: Anabáza. Preklad J. Špaňár. Bratislava: Tatran, 1987.
XENOFÓN: Vzpomínky na Sókrata. Preklad V. Bahník. Praha: Svoboda, 1972.

P o z n á m k y
1 Xenofóntov život je s citlivou erudíciou spracovaný v knižke J. K. Andresona (Anderson, 1974). Hlavným zdrojom našich informácií o Xenofóntovom živote je nie vždy spoľahlivý a trocha „bulvárny“ Diogenés Laertský (ktorý sa odvoláva na nezachovanú knihu Démetria z Magnézie z 1. st.) a Xenofóntove vlastné spisy, predovšetkým jeho Anabáza (v poslednom čase sa špekuluje aj o životopisnom charaktere jeho spisu Oikonomikos).
2 Porovnaj napr. portrét mladého Kritobúla v Oec. 6,12,4). Kalokagathiu dnes zvyčajne chápeme ako grécky ideál harmonického spojenia telesnej a duševnej krásy. A. Kalaš k tomuto termínu poznamenáva: „Vo svojom pôvodnom kontexte gréckej aristokratickej spoločnosti však skôr označoval spojenie urodzenosti pôvodu a udatnosti v boji. V demokratickom prostredí Atén… [bol] najskôr synonymom pre všestrannú dokonalosť a ušľachtilosť ľudskej bytosti“ (Kalaš, 2006, s. 43, pozn. 10).
3 Podľa Filostrata (Vitae sophistarum 1,12) Xenofón bojoval už skôr a bol zajatý Boióťanmi v roku 406 pred bitkou o Arginúske ostrovčeky. Počas svojho zajatia vraj počúval Prodikove prednášky. Táto Filostratova historka býva zväčša spochybňovaná.
4 V Xenofóntových Spomienkach na Sókrata hovorí Sókratés nemenovanému mladíkovi: „Nikdy si si neuvedomil, že tie najkrajšie životné zásady zodpovedajúce zákonom našej obce, ktoré sme prijali za vlastné, sme si osvojili prostredníctvom reči, rovnako že len prostredníctvom reči sa získava každá iná krásna znalosť, že tí najlepší učitelia sú súčasne najlepšími používateľmi reči a najväčší myslitelia že sú tiež najlepšími rečníkmi?“ (Apom. 3,3,11)
5 Gorgia Xenofón spomína v Hostine (Symp. 1,5, cf. 2,26; Anab. 2,6,16). Podrobnosti k jeho štýlu pozri v: (Wenig, 1936, s. 38-48), (Pomeroy, 2002, s. 9-20).
6 V Spomienkach na Sókrata za nimi Sókratés posiela svojich žiakov (Apom. 3,1).
7 Xenofón sa výpravy zúčastnil bez akejkoľvek vojenskej hodnosti: „nebol ani veliteľom, ani stotníkom, ani prostým vojakom“ (Anab. 3,1,4). Jeho pozícia sa možno v niečom podobala dnešnému vojnovému spravodajcovi.
8 Podľa Xenofónta boli zajatí Proxenos z Boiótie, Menón z Tesálie (Platón po ňom pomenoval jeden zo svojich dialógov), Agias z Arkádie, Klearchos zo Sparty a Sókratés z Acháie (Anab. 2,5,31). Všetkým boli ihneď sťaté hlavy s výnimkou vierolomného Menóna, ktorého zmrzačili – zomrel o rok neskôr na následky zmrzačenia „ako zločinec“ (Anab. 2,6,29).
9 „Snívalo sa mu, že sa strhla búrka a že jeho otcovský dom zasiahol blesk, od ktorého celý dom vzbĺkol. Ihneď sa prestrašený zobudil. Sen pokladal jednak za dobré znamenie, lebo sa mu zdalo, že uprostred strastí a nebezpečenstiev uvidel veľké svetlo od Dia, jednak sa však obával – veril totiž, že sen mu prišiel od Dia kráľa, a zdalo sa mu, že oheň planul dokola – že nebude môcť nájsť východ z kráľovej krajiny a na všetkých stranách bude mať iba samé ťažkosti.“ (Anab. 3,1,11-13)
10 Arrianos (2. stor. n. 1.), autor Alexandrovej anabázy, ktorý sa silne inšpiroval Anabázou Xenofóntovou o nej – nie bez závisti – napísal: „Výprava desaťtisíc Grékov pod Kýrovým vedením proti Artaxerxovi, smutný osud Klearcha a s ním zajatých veliteľov a návrat Grékov pod vedením Xenofónta, to všetko sa javí svetu zásluhou toho istého Xenofónta v oveľa žiarivejšom svetle ako Alexander a jeho činy.“ (Alexandri anabasis, 1,12,3)
11 Iní bádatelia hovoria, že k vyhnanstvu bol Xenofón odsúdený skôr, tesne po jeho odchode na výpravu do Perzie. Diskusiu k tomu pozri v (Pomeroy, 2002, s. 4, pozn. 9), (Canfora, 2001, s. 300).
12 Vzhľadom na vek svojich synov a vzhľadom na spoločenské postavenie sa Xenofón pravdepodobne oženil niekedy okolo tridsiatky, buď tesne pred odchodom z Atén, alebo počas svojho pobytu v Malej Ázii. Niektorí autori špekulujú o tom, že viaceré rysy svojej Filésie Xenofón pripísal Ischomachovej manželke zobrazenej v Oikonomiku, kap. 7–10.
13 Prehľad viď (Pomeroy, 2002, s. 68-90, cf. s. 21-22).
14 Viac pozri (Pomeroy, 2002, s. 9-20 a 247-8).
15 „monois tútois antrópón oimai kreitton einai genesthai, hotines, epeidé thétón sómatón etychon, athanaton mnémén dia tén aretén autón katelipon“.
16 Názvy Xenofóntových diel uvádzam v nasledujúcom poradí: názov slovenský – prepis starogréckeho názvu do latinky (pdf verzia článku obsahuje aj starogrécky názov v alfabete) – štandardný preklad do latinčiny (podľa Liddell, 1996, s. xxxviii). Xenofóntove diela usporadúvam a člením čiastočne podľa (Canfora, 2001, s. 297), čiastočne podľa hesla „Xenofón“ v Slovníku Antické kultury.

Príspevok vznikol ako súčasť grantového projektu VEGA, č. 1/3603/06.

Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]centrum.cz