Vyčerpanosť z námahy a pracovného tempa, z povinností, ktoré zaťažujú organizmus i psychiku pracujúceho človeka, mu umožňujú prežiť rozkoš z oddychu, zo spomalenia rutinných činností, z vychutnávania pohody, príjemného vzduchu hôr alebo z obyčajného polihovania s rukami za hlavou. Túto rozkoš nemôže zažiť lenivec a povaľač, pre ktorého sa tieto „nečinnosti“ stali samozrejmou každodennosťou, ktorá chutí už len ako žuvačka, čo stratila akúkoľvek chuť a svoju pôvodnú funkciu mení v opak – na nudu a pocity znechutenia.

Ale radosť z oddychu, tá mocná vzpruha života,nie je jediným momentom, ktorý nás vytrháva z dennodenného lopotenia sa s ťažkosťami a problémami, ktoré – ako sa pracujúcemu človeku niekedy zdá – mu akoby prerastali cez hlavu a zahlcovali jeho osobný život. Okamihmi vytrhnutia sú aj slávnosti, ktoré sa niekedy nesprávne zamieňajú za oddychový čas. Avšak slávnostnosť sa riadi úplne iným mechanizmom než oddych a relaxácia. Slávnostnosť má určité pravidlá, ktoré oslavujúci človek dodržiava bez toho, aby ich nejako vážnejšie problematizoval. Berie tie pravidlá ako dané, ako konštantu, ktorej zmena sa deje len ojedinele a vždy v určitých medziach. Slávnostnosť nie je čas na tepláky a vyležanú posteľ. Uspokojenie, ktoré vytvára slávnostný okamih, je nezlučiteľné s rozkošou oddychu.

No slávnostný okamih možno porovnať aj s prácou, lebo aj tu sa oslavujúci človek stretáva s vyčerpanosťou, prameniacou z dodržiavania pravidiel a spoločenských noriem, ktoré prirodzene môžu prinášať únavu, po ktorej prichádza opätovne oddych v tichu súkromia a vlastných intímnych chvíľ vydýchnutia. Ak sú opakom pracujúceho lenivec a povaľač, potom odvrátenou stranou oslavujúceho človeka je typ človeka, ktorý ignoruje námahu, akú treba na slávnostnosť vynaložiť. Tvári sa nekonvenčne a moderne, zneuznáva tradíciu a zvyk, hodnotí ich ako iracionálne a neautentické podoby existencie, a odmieta rozšíriť svoju skúsenosť o túto dimenziu života. Ak sa lenivec ochudobňuje o radosť z oddychu a z ničnerobenia si vytvára znudený svet, potom sa ignorant slávnostnosti ochudobňuje o žité spoločenstvo s inými, ktoré je súčasťou sviatočných momentov (či už sú veselé, vážne alebo dokonca smutné). Ignorant slávnostnosti ostáva samotárom uzavretým vo vlastnom intímnom svete, ktorý si síce sám zariaďuje a chráni, avšak len ako sterilné prostredie „uväznenej slobody“.

Tri momenty, ktoré som v krátkosti načrtol –práca, oddych a slávnostnosť – mi prichádzajú na myseľ po prečítaní textov najnovšieho čísla nášho časopisu. Tri momenty optimálnej existencie človeka, ktoré sa síce v týchto textoch explicitne nespomínajú, sú do nich kdesi hlboko predsa len vtkané. Tieto momenty možno od seba jednoducho oddeliť a ktorýkoľvek z nich navždy odstrániť zo svojho sveta. Ten, kto to urobí, riskuje nevyváženosť a disharmóniu, ktoré negatívne ovplyvnia jeho osobný život. Ostane v ňom čosi stratené, nevyriešené, prázdne. Možno si na to samozrejme zvyknúť, ba možno si to aj zdôvodniť, ale ten pocit absencie čohosi, čo tvorí celok, sa nedá úplne vymazať.

Anton Vydra