3. otázka: O jednoduchosti Boha

Predslov

I,q. 3, pr.

Keď sa o niečom spoznalo, že to je,ostáva skúmať, akým spôsobom to je, aby sa o ňom vedelo, čím je. Nopretože o Bohu nemôžeme vedieť, čím je, ale čím nie je, nemôžemeo Bohu skúmať, akým spôsobom je, ale skôr, akým spôsobom nie je.

Najprv teda treba skúmať, akým spôsobom nieje; po druhé, akým spôsobom ho poznávame; po tretie, akým spôsobom hopomenúvame.

Avšak o Bohu možno ukázať, akýmspôsobom nie je, tým, že od neho odstránime to, čo mu nepatrí, totiž zloženie,pohyb a iné podobné. Po prvé sa teda bude skúmať jeho jednoduchosť, ktorousa od neho odstraňuje zloženie. A pretože jednoduché veci súv telesných veciach nedokonalé a sú časťami, bude sa po druhé skúmaťjeho dokonalosť; po tretie, jeho nekonečnosť; po štvrté jeho nepremenlivosť, popiate jeho jednota. V rámci prvého bodu tu vystúpi osem otázok:

Po prvé, či je Boh telom.

Po druhé, či je v ňom zloženie formya látky.

Po tretie, či je v ňom zloženiekvidity (quidditas), čiže esencie,alebo prirodzenosti a subjektu.

Po štvrté, či je v ňom zloženie, ktoréje z esencie a bytia.

Po piate, či je v ňom zloženie rodua [druhového] rozdielu.

Po šieste, či je v ňom zloženiesubjektu a akcidentu.

Po siedme, či je nejakým spôsobom zložený,alebo je úplne jednoduchý.

Poôsme, či vstupuje do zloženia s inými.

1. článok: Či je Bohtelom

I, q. 3, a. 1, arg. 1

Priprvom sa postupuje nasledovne. Zdá sa, že Boh je telo. Telo je totiž niečo, čomá tri rozmery. No sväté Písmo Bohu prisudzuje trojrozmernosť. Totižv knihe Jób 11, 8 – 9 sa hovorí: „Je vyšší nad nebesá. Čo urobíš? Hlbší odpodsvetia. Čože dozvieš sa? Jeho rozsah väčší je ako zem, jeho šírka väčšia akomore..“ Teda Boh je telo.

I, q. 3, a. 1, arg. 2

Okremtoho, všetko stvárnené je telom, pretože tvar je kvalita kvantity. No a zdá sa,že Boh je stvárnený, pretože v knihe Genezis 1, 26 je napísané: „Urobmečloveka na náš obraz a podľa našej podoby!“. Tvar sa totiž nazýva obrazom podľavýroku z listu Hebrejom 1, 3: „On je odlesk jeho slávy a stvárnením jehopodstaty,“ totiž obrazom. Teda Boh je telom.

I, q. 3, a. 1, arg. 3

Okremtoho, všetko, čo má telesné časti, je telom. No a Písmo prisudzuje Bohu telesnéčasti. Totiž v knihe Jób 40, 9 sa hovorí: „Rameno máš azda také ako Boh.“V Žalme 34, 16 sa zas vraví: „Pánove oči hľadia na spravodlivých ; a v Žalme118, 16: „Pánova pravica mocne zasiahla“. Teda Boh je telo.

I, q. 3, a. 1, arg. 4

Okremtoho, poloha prislúcha len telu. No a veci, ktoré prislúchajú polohe, sav Písme vypovedajú o Bohu. Totiž v knihe Izaiáš 6, 1 sa hovorí „videlsom Pána sedieť“ a v Izaiášovi 3, 13: „Pán stojí, aby súdil.“ Teda Boh jetelo.

I, q. 3, a. 1, arg. 5

Okremtoho, nič nemôže byť miestnym koncom, „od ktorého“ či „ku ktorému“, iba ak jetelom alebo niečím telesným. No Boh sa v Písme nazýva, že je miestnym koncom,„ku ktorému“, a to podľa Žalmu 34, 6: „Na neho hľaďte a budete žiariť“; ajmiestnym koncom, „od ktorého“, a to podľa Jeremiáša 17, 13: „všetci, čo tebaopustia, budú zapísaní v zemi.“ Teda Boh je telo.

I, q. 3, a. 1, s. c.

Avšakproti tomu stojí to, čo sa hovorí v evanjeliu podľa Jána 4, 24: „Boh jeduch“.

I, q. 3, a. 1, co.

Moja odpoveď znie: Treba povedať, že Bohvôbec nie je telom, čo možno preukázať trojako. Najprv preto, lebo nijaké telonepohybuje ako nehybné, ako je zrejmé, keď sa uvedú jednotlivé prípady. Avšakvyššie sa ukázalo, že Boh je prvý nehybný hýbateľ. Preto je jasné, že Boh nieje telom.

Po druhé preto, lebo je nevyhnutné, aby to,čo je prvým súcnom, bolo v uskutočnení, a nijakým spôsobomv možnosti. Hoci totiž v jednom a tom istom, čo vychádzaz možnosti do uskutočnenia, je podľa času najprv možnosť než uskutočnenie,predsa jednoducho je uskutočnenie skôr než možnosť, pretože to, čo je v možnosti,sa neprivádza do uskutočnenia, iba ak prostredníctvom súcna v uskutočnení.Avšak vyššie sa už ukázalo, že Boh je prvým súcnom. Je teda nemožné, aby bolov Bohu niečo v možnosti. Avšak každé telo je v možnosti, pretožekontinuum ako také možno deliť donekonečna. Teda je nemožné, aby bol Boh telom.

Potretie preto, lebo Boh je tým, čo je najvznešenejšie v súcnach, ako jezrejmé z už povedaného. Avšak je nemožné, aby najvznešenejšímv súcnach bolo nejaké telo . Pretože telo je buď živé, alebo neživé. Avšakje jasné, že živé telo (corpus vivum)je vznešenejšie než neživé. Avšak živé telo nežije ako telo, pretože tak byžilo každé telo. Treba teda, aby žilo prostredníctvom niečoho iného, ako našetelo žije prostredníctvom duše. Avšak to, prostredníctvom čoho žije telo, jevznešenejšie než telo. Je teda nemožné, aby bol Boh telom.

I, q. 3, a. 1, ad 1

K prvému treba teda povedať, ako už bolopovedané vyššie, že sväté Písmo nám podáva duchovné a božské veci v podobetelesných vecí. Preto, ak sa Bohu pripisuje trojrozmernosť, v podobe telesnejkvantity, označuje sa tým jeho virtuálna kvantita,  hĺbkou sa mieni moc poznať aj zahalené veci,výškou zas vznešenosť sily nadovšetko, a dĺžkou trvanie jeho bytia, šírkouvášeň milovať všetko. Alebo, ako hovorí Dionýz v diele O božích menách,v 9. kapitole,[1]hĺbkou Boha sa rozumie nepochopiteľnosť jeho esencie, dĺžkou vychádzanie jehosily, ktorá preniká všetkým; šírkou jeho nesmierny vzťah ku všetkému, pretožepod jeho ochranou je obsiahnuté všetko.

I, q. 3, a. 1, ad 2

K druhému treba povedať, žeo človeku sa hovorí, že je na obraz boží nie podľa tela, ale podľa toho,čím človek vyniká nad všetky živočíchy. Preto sa v knihe Genezis 1, 26, potom,čo sa povedalo: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“, dodáva „abyvládol nad rybami v mori“ a ďalšie. No a človek vyniká nad všetkyživočíchy rozumom a intelektom. Teda podľa intelektu a rozumu, ktorésú netelesné, je človek obrazom božím.

I, q. 3, a. 1, ad 3

K tretiemu treba povedať, že telesné častisa Bohu v Písme pripisujú na základe jeho činov podľa akejsi podobnosti.Ako je úkonom oka vidieť, tak oko pripísané Bohu označuje jeho silu vidieťinteligibilným, a nie zmyslovým spôsobom. A podobné platío iných častiach.

I, q. 3, a. 1, ad 4

K štvrtémutreba povedať, že aj tie veci, ktoré patria k polohe, sa Bohu prisudzujúlen na základe istej podobnosti, ako keď sa hovorí, že sedí, tak na základejeho nehybnosti a autority; či to, že stojí, na základe jeho sily premôcťvšetko, čo stojí proti nemu.

I, q. 3, a. 1, ad 5

K piatemutreba povedať, že k Bohu sa nepriblížime telesnými krokmi, pretože jevšade, ale vášňami mysle a tým istým spôsobom sa od neho odchádza.A tak príchod a odchod v podobe miestneho pohybu označujú duchovnúvášeň.

2. článok: Či jev Bohu zloženie látky a formy

I, q. 3, a. 2, arg. 1

Pridruhom sa postupuje nasledovne. Zdá sa, že Boh je zložením formya látky. Totiž všetko, čo má dušu, je zloženinou látky a formy,pretože duša je formou tela. A Písmo pripisuje Bohu dušu. Totiž, vyplýva to z listuHebrejom 10, 38, kde Boh hovorí: „Môj spravodlivý bude žiť z viery, ale kebycúvol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie.“ Teda Boh je zložený z látkya formy.

I, q. 3, a. 2, arg. 2

Okrem toho, hnev, radosť a im podobné vecisú vášne spojeného, ako sa hovorí v 1. knihe O duši.[2]A takéto sa pripisujú v Písme Bohu. Totiž v Žalme 105, 40 sa hovorí:„Pán vzplanul hnevom proti svojmu ľudu.“ Teda Boh je zložený z látkya formy.

I, q. 3, a. 2, arg. 3

Okremtoho, látka je princípom individuácie. No zdá sa, že Boh je indivíduum, totiž sanevypovedá o mnohých. Takže je zložený z látky a formy.

I, q. 3, a. 2, s. c.

Avšak proti tomu stojí to, že každázloženina z látky a formy je telom, lebo rozľahlá kvantita je tá,ktorá je ako prvá obsiahnutá v látke. No Boh nie je telom, ako sa ukázalo.Teda Boh nie je zložený z látky a formy.

I, q. 3, a. 2, co.

Moja odpoveď znie: Treba povedať, že jenemožné, aby bola v Bohu látka. Po prvé preto, lebo látka je to, čo jev možnosti. Ukázalo sa však, že Boh je čisté uskutočnenie (purus actus), ktoré nemá ničz možnosti. Preto je nemožné, aby bol Boh zložený z látkya formy.

Po druhé preto, lebo každá zloženinaz látky a formy je dokonalá a dobrá na základe svojej formy.Preto je nevyhnutné, aby bola dobrá na základe účasti, pretože látka má účasťna forme. Avšak prvé, čo je dobré a najlepšie, je Boh, a to nie nazáklade účasti, pretože dobré na základe esencie je skôr než dobré na základeúčasti. Preto je nemožné, aby bol Boh zložený z látky a formy.

Potretie preto, lebo akýkoľvek činiteľ koná podľa svojej formy. Preto podľa toho,ako sa niečo má k svojej forme, tak sa má k tomu, že je činiteľom. Treba,aby to, čo je prvým a činiteľom osebe, bolo najprv a formou osebe.Avšak Boh je prvým činiteľom, pretože je prvou účinnou príčinou, ako saukázalo. Je teda na základe svojej esencie formou, a nie je zloženýz látky a formy.

I, q. 3, a. 2, ad 1

K prvému teda treba povedať, že dušasa prisudzuje Bohu na základe podobnosti úkonu. Totiž to, že niečo chceme, pochádzaz našej duše. A preto sa hovorí o niečom, čo sa páči Božej duši, žesa páči jeho vôli.

I, q. 3, a. 2, ad 2

K druhému treba povedať, že hnev a podobné veci sa Bohu pripisujú na základe podobnosti účinku, pretoženahnevanému je vlastné, že trestá. Jeho hnev sa trestom  nazýva metaforicky.

I, q. 3, a. 2, ad 3

K tretiemu treba povedať, že formy,ktoré môžu byť prijaté do látky, sa individualizujú na základe látky, ktorá nemôžebyť v niečom inom, pretože je (prvým) nosným subjektom. Avšak forma,chápaná zo seba, ak jej nič iné neprekáža, môže byť prijatá mnohými. Avšakforma, ktorú nemožno prijať v látke, no subsistuuje osebe, je individualizovanáz toho, že nemôže byť prijatá v inom a takouto formou je Boh. Pretoz toho nevyplýva, že by mal látku.

3. článok: Či je Boh totožný so svojou božskosťou

I, q. 3, a. 3, arg. 1

Pri treťom sa postupuje nasledovne. Zdá sa,že Boh nie je totožný so svojou esenciou, čiže prirodzenosťou. Totiž nič nie jev sebe samom. No hovorí sa, že esencia alebo prirodzenosť Boha, ktorou jebožskosť, je v Bohu. Zdá sa teda, že Boh nie je totožný so svojou esenciou,čiže prirodzenosťou.

I, q. 3, a. 3, arg. 2

Okrem toho, účinok sa pripodobňuje svojejpríčine, pretože každý činiteľ spôsobuje to, čo je mu podobné. No vo stvorenýchveciach nie je supozitum a jeho prirodzenosť to isté, totiž nie je tým istýmčlovek a jeho ľudskosť. Teda ani Boh nie je to isté so svojou božskosťou.

I, q. 3, a. 3, s. c.

Avšak proti tomu stojí to, že o Bohusa hovorí, že je život, a nielen to, že je žijúci, ako je zrejmé z Jána 14,6: „Ja som cesta, pravda a život.“ Totiž ako sa má život k žijúcemu, tak samá božskosť k Bohu. Teda Boh je to isté s božskosťou.

I, q. 3, a. 3, co.

Moja odpoveď znie: Trebapovedať, že Boh je totožný so svojou esenciou čiže prirodzenosťou. Pre pochopenietoho treba vedieť, že v zložených veciach z látky a formy je nevyhnutné,aby sa prirodzenosť čiže esencia a supozitum odlišovali. Pretože esenciačiže prirodzenosť v sebe obsahuje len to, čo patrí do definície druhu, akoľudskosť v sebe obsahuje to, čo patrí do definície človeka. Človek je človekoma označuje ľudskosť tým, čím je človek človekom. No individuálna látkaspolu so všetkými akcidentmi, ktoré ju individualizujú, nepatrí do definíciedruhu, totiž do definície človeka nepatrí toto mäso a tieto kosti, či bielosťalebo čiernosť, či niečo im podobné. Preto toto mäso a tieto kostia akcidenty, ktoré označujú túto látku, nie sú zahrnuté v ľudskosti.A predsa sú zahrnuté v tom, čo je človek a preto to, čo je človek, máv sebe niečo, čomu neprislúcha ľudskosť. A na základe toho nie ječlovek a ľudskosť úplne to isté, ale ľudskosť sa označuje ako formálna časťčloveka, pretože definujúce princípy sa vzťahujú k individualizujúcejlátke formálne.

Teda v tých veciach, ktoré saneskladajú z látky a formy, v ktorých nie je individuácia nazáklade individuálnej látky, totiž na základe tejto látky, sú tieto samotnéformy individualizované osebe a preto sú tieto formy subsituujúcimisupozitami. Preto sa v nich supozitum a prirodzenosť neodlišujú.A tak, keďže sa Boh neskladá z látky a formy, ako sa ukázalo,treba, aby bol Boh svojou božskosťou, svojim životom a všetkým iným, čo sao Bohu vypovedá.

I, q. 3, a. 3, ad 1

K prvému treba povedať, žeo jednoduchých veciach nemôžeme hovoriť inak, iba ak spôsobom, akohovoríme o zložených, z ktorých získavame poznanie. A preto,hovoriac o Bohu, používame konkrétne mená, aby sme označili ichsubsistenciu, pretože vzhľadom na nás subsistuujú len zloženinya používame abstraktné mená, aby sme označili ich jednoduchosť. Teda keďsa povie božskosť alebo život, či niečo im podobné, že sú v Bohu, treba pritomodkazovať na odlišnosť, ktorá spočíva v prijímaní nášho intelektu,a nie na nejakú odlišnosť veci.

I, q. 3, a. 3, ad 2

K druhému treba povedať, že účinkyBoha jeho samého nenapodobňujú dokonale, ale tak, ako môžu. A to patrík nedostatku napodobňovania, pretože to, čo je jednoduché a jedno,môže byť reprezentované len mnohými a tak v nich vystupuje zloženie,z ktorého vyplýva, že v nich nie je supozitum a prirodzenosť týmistým.

4. článok: Či je v Bohu zloženieesencie a bytia

I, q. 3, a. 4, arg. 1

Pri štvrtom sa postupuje nasledovne. Zdása, že v Bohu nie je esencia a bytie to isté. Totiž ak by to takbolo, potom by sa k božiemu bytiu nič nepridávalo. No bytie, ktorému sanič nepridáva, je spoločné bytie, ktoré sa vypovedá o všetkých. Takže z tohovyplýva, že Boh je spoločné bytie vypovedateľné o všetkom. No to je nepravdivépodľa toho, čo sa uvádza v knihe Múdrosti 14, 21: „prenášali neprenosnémeno na kameň a na drevo.“ Teda bytie Boha nie je jeho esenciou.

I, q. 3, a. 4, arg. 2

Okrem toho o Bohu môžeme vedieť, čije, ako sa povedalo vyššie. Avšak nemôžeme poznať, čím je. Teda bytie Boha nieje to isté s tým, čím je, čiže s kviditou alebo prirodzenosťou.

I, q. 3, a. 4, s. c.

Avšak proti tomu stojí to, čo hovorí Hilárv 7. knihe O Trojici:„Bytie nie je v Bohu akcidentom, ale subsistuujúcou pravdou.“[3]Teda to, čo subsistuuje v Bohu, je jeho bytie.

I, q. 3, a. 4, co.

Moja odpoveď znie: Treba povedať, že Boh jenielen svojou esenciou, ako sa ukázalo, ale aj svojím bytím. To možno mnohorakopreukázať. Po prvé, pretože pre čokoľvek, čo je v niečom, čo je mimo jeho esencie,je nevyhnutné, aby bolo zapríčineným buď na základe princípov jeho esencie, akonevyhnutné vlastnosti nasledujú druh, napríklad schopnosť smiať sa nasleduječloveka a je zapríčinená esenciálnymi princípmi druhu, alebo niečímvonkajším, napríklad ako je teplo vo vode zapríčinené ohňom. Ak teda samo bytieveci je iným od jej esencie, je nevyhnutné, aby bytie tejto veci bolozapríčinené buď niečím vonkajším alebo esenciálnymi princípmi samotnej veci.Avšak je nemožné, aby bytie bolo zapríčinené len esenciálnymi princípmi veci,pretože nijaká vec nepostačuje na to, aby bola príčinou svojho bytia, ak mázapríčinené bytie. Treba teda, aby to, čoho bytie sa líši od jeho esencie, malozapríčinené bytie niečím iným. To však nemožno povedať o Bohu, pretožehovoríme, že Boh je prvá účinná príčina. Teda je nemožné, aby v Bohu bolobytie niečím iným než jeho esenciou.

Po druhé, pretože bytie je aktualitoukaždej formy alebo prirodzenosti, totiž dobrota či ľudskosť sa označujúv uskutočnení len vtedy, ak označujeme ich bytie. Je preto treba, aby sasamo bytie vzťahovalo k esencii, ktorá sa od neho samého líši, ako uskutočnenieod možnosti. Keď teda v Bohu nie je nič možné, ako sa vyššie ukázalo,potom z toho vyplýva, že v ňom nie je esencia niečím odlišným od jehobytia. Takže jeho esencia je jeho bytím.

Po tretie, pretože ako to, čo má oheňa nie je ohňom, je ohňom na základe účasti, tak to, čo má bytie a nieje bytím, je súcnom na základe účasti. Avšak Boh je svojou esenciou, ako saukázalo. Ak teda nie je svojím bytím, bude súcnom na základe účasti a niena základe esencie. Teda nebude prvým súcnom, lebo povedať to je absurdné. TedaBoh je svojím bytím, a nie iba svojou esenciou.

I, q. 3, a. 4, ad 1

K prvému teda treba povedať, že niečo,čomu sa nič nepridáva, možno rozumieť dvojako. Prvým spôsobom, že z jehopovahy vyplýva, aby sa mu niečo pridávalo, ako napríklad z povahy nerozumnéhoživočícha vyplýva, že je bez rozumu. Iným spôsobom sa chápe niečo, k čomusa nič nepridáva, že nie je z jeho povahy, aby sa mu niečo pridávalo,napríklad živočích všeobecne je bez rozumu, pretože z povahy živočíchavšeobecne nevyplýva, žeby mal rozum, no z jeho povahy takisto nevyplývaani to, žeby rozum nemal. Teda prvým spôsobom je bytie bez pridania božímbytím, druhým spôsobom je bytie bez pridania všeobecným bytím (esse commune).

I, q. 3, a. 4, ad 2

K druhému treba povedať, že bytie sa vypovedá dvojako. Raz, žeoznačuje akt bytia, inak, že označuje zloženie propozície, ktorú duša vynašla,keď spojila predikát so subjektom. Teda chápajúc bytie prvým spôsobom, nemôžemepoznať bytie Boha, ani jeho esenciou, to možno len druhým spôsobom. Viemetotiž, že propozícia, ktorú o Bohu vytvárame, keď vravíme, že Boh je, jepravdivá. A to vieme z jeho účinkov, ako sa povedalo vyššie.

5. článok: Či je v Bohu zloženie rodua rozdielu

I, q. 3, a. 5, arg. 1

Pri piatom sa postupuje nasledovne. Zdá sa,že Boh je v nejakom rode. Podstata je totiž súcnom subsistuujúcim osebe.To však najviac prináleží Bohu. Teda Boh je v rode podstaty.

I, q. 3, a. 5, arg. 2

Okrem toho, čokoľvek sa meria pomocouniečoho v rámci svojho rodu – dĺžky dĺžkou a čísla číslom. No Boh jemiera všetkých podstát, ako je zrejmé z X. knihy Metafyziky Komentátora. Teda Boh je v rode podstaty.

I, q. 3, a. 5, s. c.

Avšak proti tomu stojí to, že rod podľaintelektu predchádza tomu, čo je v rode obsiahnuté. No nič nie je prv nežBoh, ani podľa poriadku vecí, ani podľa intelektu. Teda Boh nie je nejakomrode.

I, q. 3, a. 5, co.

Moja odpoveď znie: Treba povedať, že niečoje v rode dvojako. Jedným spôsobom jednoducho a vo vlastnom zmysle,ako druhy, ktoré sú obsiahnuté pod rodom. Iným spôsobom, podľa vzťahovania, akoprincípy a privácie, ako bod a jednot(k)a sa vzťahujú k rodukvantity ako princípy. Avšak slepota a každá privácia sa vzťahujek rodu svojho habitu, avšak Boh nie je nijakým spôsobom v rode. Nieje ani jedným spôsobom v rode.

Trojako totiž možno ukázať, že bytie nemôžebyť druhom nejakého rodu. Po prvé, druh sa skladá z rodu a rozdielu.Avšak vždy to, z čoho sa berie rozdiel, ktorým sa vytvára druh, sa mák tomu, z čoho sa berie druh, ako uskutočnenie k možnosti. Totižživočích sa berie zo zmyslovej prirodzenosti pomocou konkretizácie. Totižživočíchom sa nazýva to, čo má zmyslovú prirodzenosť, rozum sa skutočne beriez intelektívnej prirodzenosti, pretože rozumovým je to, čo má intelektívnuprirodzenosť.

Intelektívne sa však k zmyslovémuvzťahuje ako uskutočnenie k možnosti.

A podobne je to jasné aj v inýchprípadoch. Preto, keďže v Bohu sa nepridáva možnosť k uskutočneniu,je nemožné, aby bol v rode ako druh.

Po druhé, keďže bytie Boha je jeho esenciou, ako sa ukázalo, ak by bol Boh v nejakomrode, bolo by treba, aby jeho rodom bolo súcno, lebo rod označuje esenciu veci,pretože vypovedá o ňom, čím je. Filozof však ukazuje v 3. knihe Metafyziky,[4]že súcno nemôže byť nejakým rodom, totiž každý rod má rozdiely, ktoré sú mimoesencie rodu. Avšak nemožno nájsť nijaký rozdiel, ktorý by bol mimo súcna,pretože nesúcno nemôže byť rozdielom. Preto naďalej platí, že Boh nie jev rode.

Po tretie, pretože všetky veci, čo sú v jednomrode, sa komunikujú v kvidite alebo esencii rodu, ktorá o ňom vypovedá,čím je. Avšak veci sa odlišujú podľa bytia, nie totiž tak, že bytie človekaa koňa je to isté, ani tohto človeka a tamtoho človeka. Preto sačokoľvek, čo je v rode, v ňom odlišuje bytím a tým, čím je,totiž esenciou. V Bohu sa však neodlišuje, ako sa ukázalo. Preto je jasné,že Boh nie je v rode ako druh.

Z toho je zrejmé, že nemá rod a anirozdiely, ani nejestvuje jeho definícia, ani dôkaz, iba ak prostredníctvom účinku,pretože definícia je z rodu a rozdielu a prostredným členomdôkazu je definícia.

Avšak to, že Boh nie je v rode pomocou privedenia ako princíp, jezrejmé z toho, že princíp, ktorý sa privádza pre nejaký rod, sanerozširuje poza tento rod, ako je bod princípom nepretržitej kvantity,a jednotka pretržitej kvantity. Avšak Boh je princípom celého bytia, akosa nižšie ukáže, preto nie je obsiahnutý v nejakom rode ako princíp.

I, q. 3, a. 5, ad 1

K prvému teda treba povedať, že menopodstaty neoznačuje len to, čo je bytím osebe, pretože to, čo je bytím, nemôžebyť osebe rodom, ako sa ukázalo. No označuje esenciu toho, čomu prislúcha totobytie, totiž bytie osebe, lebo predsa bytie nie je jeho esenciou. A tak jejasné, že Boh nie je v rode podstaty.

I, q. 3, a. 5, ad 2

K druhému treba povedať, že táto námietka vychádza z primeranejmiery, táto totiž má byť súrodá s meraným Avšak Boh nie je primeranou mierouniečoho. Avšak sa nazýva mierou všetkého. Z toho vyplýva, že všetko máz bytia toľko, koľko je mu blízko.

6. článok: Či je v Bohu zloženiesubjektu a akcidentu

I, q. 3, a.6, arg. 1

Pri šiestom sa postupuje nasledovne. Zdása, že v Bohu sú nejaké akcidenty. Totiž podstata nie je ničomu akcidentom,ako sa hovorí v I. knihe Fyziky.[5]Čo však je v jednom akcidentom, nemôže byť v inom podstatou, ako sadokazuje, že teplo nie je podstatnou formou ohňa, pretože je v iných veciachakcidentom. Avšak aj múdrosť, sila a im podobné, ktoré sú v násakcidentmi, sa prisudzujú Bohu. Teda aj v Bohu sú akcidenty.

I, q. 3, a. 6, arg. 2

Okrem toho, v každom rode je prvé jedno. Avšak je mnoho rodovakcidentov. Ak teda prvé z týchto rodov nie sú v Bohu, bude mnohoprvých mimo Boha, čo je nevhodné.

I, q. 3, a. 6, s. c.

Avšak proti tomu stojí to, že každýakcident je v subjekte. No Boh nemôže byť subjektom, pretože jednoducháforma nemôže byť subjektom, ako hovorí Boëthius v knihe O Trojici.[6]Teda v Bohu nemôže byť akcident.

I, q. 3, a. 6, co.

Moja odpoveď znie: Treba pritom povedať, žepodľa uvedeného sa jasne ukazuje, že v Bohu nemôže byť akcident. Po prvépreto, lebo subjekt sa vzťahuje k akcidentu ako možnosťk uskutočneniu. Subjekt je totiž vo vzťahu k akcidentu nejakýmspôsobom v uskutočnení. Byť v možnosti však je u Boha úplnevylúčené, ako je zrejmé z povedaného.

Po druhé, pretože Boh je svojím bytím,a ako Boëthius hovorí v knihe O siedmychdňoch: „aj keď to, čo je, môže mať niečo iné ako pridané, predsa samo bytienemôže mať pridané nič iné,“[7]ako to, čo je teplé, môže mať niečo vonkajšie než teplo, napríklad bielosť. Nosamo teplo nemá nič okrem tepla.

Po tretie, pretože všetko, čo je osebe, jeskôr než to, čo je akcidentálne. Preto, keďže Boh je osebe prvým súcnom, nemôžev ňom byť niečo akcidentálne. No ani akcidenty osobe nemôžu byťv ňom, napríklad „schopný smiať sa“ je akcidentom osebe pre človeka.Pretože takéto akcidenty sú zapríčinené z princípov subjektu, v Bohuvšak nemôže byť nič zapríčinené, pretože je prvou príčinou. Preto naďalej platí,že v Bohu niet nijakého akcidentu.

I, q. 3, a. 6, ad 1

K prvému treba povedať, že silaa múdrosť sa nevypovedajú jednoznačne o Bohu a o nás, čo saukáže jasnejším nižšie. Preto z toho nevyplýva, že akcidenty súv Bohu tak, ako sú v nás.

I, q. 3, a. 6, ad 2

K druhému treba povedať, že keďže jepodstata skôr než akcidenty, princípy akcidentov sa privádzajú na princípypodstaty ako na skoršie. A hoci Boh nie je tým, čo je ako prvé obsiahnutév rode podstaty, predsa je ako prvé mimo každého rodu, vzhľadom na celébytie.

7. článok: Či je Boh nejakým spôsobomzložený alebo úplne jednoduchý

I, q. 3, a. 7, arg. 1

Pri siedmom sa postupuje nasledovne. Zdása, že Boh nie je úplne jednoduchý. Totiž veci, ktoré sú v Bohu, honapodobňujú, lebo od prvého súcna pochádzajú všetky súcna a od prvéhodobra pochádzajú všetky dobrá. No vo veciach, ktoré sú od Boha, nie je ničjednoduché. Teda Boh nie je úplne jednoduchý.

I, q. 3, a. 7, arg. 2

Okrem toho, všetko, čo je lepšie, trebaprisúdiť Bohu. No vzhľadom na nás sú zložené veci lepšie než jednoduché, akozmiešané telesá než prvky a prvky než ich časti. Teda nedá sa povedať, žeBoh je úplne jednoduchý.

I, q. 3, a. 7, s. c.

Avšak proti tomu stojí to, čo hovoríAugustín v VI. knihe O Trojici,že Boh je naozaj a v najvyššej miere jednoduchý.[8]

I, q. 3, a. 7, co.

Moja odpoveď znie: Treba povedať, že Boh je úplne jednoduchý, čo možno preukázaťviacerými spôsobmi. Po prvé pomocou toho, čo sa povedalo vyššie. Totižv Bohu niet zloženia, ani kvantitatívnych častí, pretože nie je telom; anizloženie formy a látky, ani sa v ňom prirodzenosť a supozitumneodlišujú. Ani v ňom nie je zloženie rodu a druhu, ani subjektua akcidentu. Je jasné, že Boh nie je nijakým spôsobom zložený, ale úplnejednoduchý. Po druhé, pretože zloženina je neskôr než jej časti, je od nichzávislá. Avšak Boh je prvým súcnom, ako sa ukázalo vyššie. Po tretie, pretoževšetko zložené má príčinu. No to, čo sa navzájom odlišuje, sa nestretávav niečom jednom, iba ak pomocou príčiny, ktorá ich spája. Avšak Boh nemápríčinu, ako sa ukázalo vyššie, pretože je prvou účinnou príčinou. Po štvrté,pretože v každej zloženine sa vyžaduje možnosť a uskutočnenie, čov Bohu nie je, pretože buď jedna z častí je uskutočnením vzhľadom nainú, alebo sú prinajmenšom všetky časti akoby v možnosti vzhľadom nacelok. Po piate, pretože každá zloženina je niečím, čo sa nezhodujes nejakou so svojich častí. A preto v celkoch z nepodobnýchčastí je jasné, že totiž nijaká z častí človeka nie je človekom, aninejaká časť nohy nie je (celá) noha. Pri celkoch z podobných častí, hocisa niečo, čo sa vypovedá o celku, vypovedá o časti, ako časť vzduchuje vzduch či časť vody voda. Niečo sa predsa vypovedá o celku, čo sanezhoduje s nejakou časťou, totiž ak celá voda nie je dvojlakťová, nie je anijej časťou. Tak je teda v každej zloženine niečo, čo nie je ňou samou. Tovšak aj keby sa mohlo povedať o tom, čo má formu, že totiž má niečo, čonie je ním samým (napríklad v bielobe je niečo, čo nepatrí k povahe bieloby),predsa v samej forme nie je nič cudzie. Preto, keďže Boh je svojou formou,či skôr svojím bytím, nemôže byť nijakým spôsobom zložený. A tohto dôvodusa dotýka Hilár v VII. knihe O Trojici,keď hovorí: „Boh, ktorý je silou, nepozostáva zo slabých, ani ten, kto jesvetlom, sa neskladá z temných.“[9]

I, q. 3, a. 7, ad 1

K prvému treba povedať, že veci, ktorépochádzajú od Boha, napodobňujú Boha tak ako zapríčinené veci prvú príčinu.Avšak z povahy zapríčineného vyplýva, že je nejakým spôsobom zložené,pretože k jeho menšiemu bytiu patrí, že je niečím iným než tým, čím je,ako sa objasní nižšie.

I, q. 3, a. 7, ad 2

K druhému sa musí povedať, že vzhľadom nanás sú zložené veci lepšie než jednoduché, pretože dokonalosť dobra stvoreniasa nenachádza v jednom jednoduchom, ale v mnohých. No dokonalosťbožej dobroty sa nachádza v jednom jednoduchom, ako sa ukáže nižšie.

8. článok: Či Boh vstupuje do zloženia s inými

I, q. 3, a. 8, arg. 1

Pri ôsmom sa postupuje nasledovne. Zdá sa, že Boh vstupuje do zloženias inými. Dionýz totiž v IV. kapitole  O nebeskej hierarchii hovorí: „Bytie všetkých vecí je to, čoje nad bytím – božstvo.“[10]No bytie všetkého vstupuje do zloženia čohokoľvek. Teda Boh vstupuje dozloženia iných vecí.

I, q. 3, a. 8, arg. 2

Okrem toho, Boh je forma. Augustín totiž v knihe o Slove Pána hovorí, že „Božie Slovo (čižeBoh) je akási nesformovaná forma.“[11]No forma je časť zloženiny. Teda Boh je časť nejakej zloženiny.

I, q. 3, a. 8, arg. 3

Okrem toho veci, ktoré sú a nijakýmspôsobom sa neodlišujú, sú tým istým. No Boh a prvá látka súa nijakým spôsobom sa neodlišujú. Teda sú úplne tým istým. No prvá látkavstupuje do zloženia vecí. Teda aj Boh. Dôkaz stredného člena: čokoľvek saodlišuje, odlišuje sa nejakými rozdielmi a tak tieto musia byť zloženými.No Boh a prvá látka sú úplne jednoduchými. Teda sa neodlišujú nijakýmspôsobom.

I, q. 3, a. 8, s. c. 1

Avšak proti tomu stojí to, čo hovorí Dionýzv II. kapitole O božích menách:„Nemožno sa ho (totiž Boha) dotknúť, ani nejakým spojením zmiešania častí.“[12]

I, q. 3, a. 8, s. c. 2

Okrem toho,v diele O príčinách sahovorí, že „prvá príčina riadi všetky veci bez zmiešania sa s nimi.“[13]

I, q. 3, a. 8, co.

Moja odpoveď znie: Treba povedať, žeo tomto vznikli tri omyly. Totiž niektorí tvrdili, že Boh je dušou sveta,a je to zrejmé z autority Augustína v VII. knihe O Božej obci,[14]a na to sa vzťahuje, že takisto hovorili, že Boh je dušou prvého neba. Inívšak hovorili, že Boh je formálny princíp všetkých vecí. Hovorí sa, že to bolamienka Almariánov. A tretí omyl pochádzal od Davida z Dinandu, ktorýnajhlúpejšie tvrdil, že Boh je prvá látka. Totiž všetky tieto tvrdenia obsahujúzjavnú nepravdu, ani nie je možné, aby Boh nejakým spôsobom vstúpil do zloženianiečoho, a to ani ako formálny princíp, ani ako materiálny princíp.

Po prvé preto, lebo sme vyššie povedali, žeBoh je prvou účinnou príčinou. Avšak účinná príčina s formou vytvorenejveci nepatrí do niečoho, čo je numericky tým istým, ale sú navzájom tým istým lendruhovo, totiž človek plodí človeka. Ani látka nepatrí s účinnou príčinoudo niečoho, čo je numericky tým istým, ani tým istým druhovo, pretože toto jev možnosti, tamto však v uskutočnení.

Po druhé, pretože Boh je prvou účinnoupríčinou, prislúcha mu, aby konal prvotne a osebe. Čo však vstupuje dozloženia niečoho, nie je prvotným činiteľom a činiteľom osebe, ale skôrzloženým. Totiž nie ruka koná, ale človek rukou a oheň zahrieva teplom. PretoBoh nemôže byť časťou nejakej zloženiny.

Po tretie, pretoženijaká časť zloženiny nemôže byť jednoducho prvou v súcnach, a to anilátka a forma, ktoré sú prvými časťami zloženín. Lebo látka jev možnosti, možnosť je však jednoducho neskôr než uskutočnenie, ako jezrejmé z povedaného. Avšak forma, ktorá je časťou zloženiny, je forma, naktorej má niečo účasť, avšak to, čo má účasť, je neskôr než to, čo je nazáklade esencie, tak aj ako samo to, na čom má niečo účasť. Ako oheň jev ohnivých neskôr než to, čo je na základe esencie. No ukázalo sa, že Bohje prvým jednoducho.

I, q. 3, a. 8, ad 1

K prvému tedatreba povedať, že o božskosti sa hovorí, že je pre všetko účinnea vzorovo, no nie esenciálne.

I, q. 3, a. 8, ad 2

K druhému treba povedať, že slovo jevzorovou príčinou, nie však formou, ktorá je časťou zloženiny.

I, q. 3, a. 8, ad 3

K tretiemutreba povedať, že jednoduché veci sa neodlišujú nejakými inými rozdielmi, leboto totiž prislúcha zloženinám. Totiž človek a kôň sa líšia rozdielmi „rozumný“a „nerozumný“, no tieto rozdiely sa viac navzájom nelíšia inými rozdielmi.Preto ak nastane sila v slove, nepovie sa vo vlastnom zmysle, že sa líši,ale že sú odlišné, lebo podľa Filozofa v X. knihe Metafyziky sa „odlišné nazýva vôbec, ale všetko odlišujúce sanejako odlišuje.“[15]Teda ak v Slove nastane sila, prvá látka a Boh sa neodlišujú, ale sú vzájomneodlišní. Preto z toho nevyplýva, že sú tým istým.