Sabová, S. T.: Bezpečie v detstve. In: Ostium, roč. 7, č. 4, 2011.

Karl Heinz Brisch: Bezpečná vzťahová väzba (Attachment v tehotenstve a prvých rokoch života). Trenčín: Vydavateľstvo F 2011, 150 s.

Vo Vydavateľstve F vyšla po šiestich rokoch od vydania Haštovej knihy Vzťahová väzba – ku koreňom lásky a úzkosti ďalšia kniha venujúca sa vzťahovej väzbe, ktorá je zameraná viac prakticky. Táto nová kniha pochádza od nemeckého psychiatra a psychoterapeuta Karla Heinza Brischa a ponúka pohľad na vzťahovú väzbu v raných štádiách života človeka. Slúži zároveň ako edukačná pomôcka pre rodičov. Pomáha im v ich príprave na rodičovstvo a pri vytváraní bezpečnej vzťahovej väzby so svojím dieťaťom, ktorá poskytuje základ pre zdravý vývin jeho osobnosti.

V úvode autor vychádza z predpokladu, že „dojča prichádza na svet s vrodenou predispozíciou hľadať si osobu pre bezpečnú vzťahovú väzbu“. Táto osoba slúži ako „bezpečný emocionálny prístav“ a poskytuje ochranu, starostlivosť a podporu. Vzťahovú väzbu zaraďuje medzi životne dôležité potreby malého dieťaťa spolu s fyziologickými potrebami, zvedavou túžbou po poznaní, zmyslovým vnímaním, sebaúčinnosťou a vyhýbaním sa nepríjemným podnetom.

Autor rozlišuje väzbu rodičov na dieťa (bonding), ktorá predstavuje ich pripravenosť emočne sa naladiť sa dieťa a jeho potreby, a väzbu dieťaťa na rodičov (attachment), nastavenie dieťaťa na osobu poskytujúcu bezpečie a ochranu. Rozlišuje zároveň hlavnú a vedľajšie osoby pre vzťahovú väzbu, ktorých význam sa najviac prejaví v obdobiach stresu a úzkosti.

Bezpečná vzťahová väzba je predpokladom pre objavovanie sveta a pre úspešné učenie. Jej základom je schopnosť vnímať potreby dieťaťa a adekvátne na ne reagovať. Autor poukazuje na význam jemnocitu, slovnej výmeny, očného kontaktu, dotyku a regulácie stresu. Pre podnecovanie rečového centra je dôležité od začiatku rozprávať sa s dieťaťom, dávať jeho zvukom obsah, pocit a význam. Dieťa si všíma cez očný kontakt a mimiku náladu matky. Dotyk prispieva k bezpečnej vzťahovej väzbe a jeho frekvenciu treba prispôsobiť potrebám dieťaťa. Čo sa týka regulácie stresu, autor rozlišuje dve formy: vlastnú a cudziu reguláciu stresu. Malé dieťa ešte nie je schopné regulovať veľký stres. Potrebuje osobu, ktorá mu sprostredkuje pocit bezpečia a upokojí ho telesným a očným kontaktom, dotykom, slovami – čím reguluje jeho stres. Dieťa sa tým učí, ako je možné zaobchádzať so stresom. Keď sa to často opakuje, dieťa si osvojuje schopnosť vlastnej regulácie stresu.

Rodičom sa zvyčajne darí pomocou telesného kontaktu dieťa upokojiť, matka vezme dieťa do náručia a utešuje ho. Ak sa to nedeje a dieťa zostáva v stresových situáciách ponechané samo na seba, plače a dospieva až k pocitom paniky, čo preťažuje jeho nervovú sústavu. V takomto panickom stave môže reagovať aj takzvaným „vypnutím“, zmeravením, stuhnutím, čo predstavuje núdzovú reakciu mozgu na situáciu paniky.

Autor opisuje druhy vzťahovej väzby a ich výhody a riziká. Bezpečnú vzťahovú väzbu majú deti, ktoré v prvom roku zažili emocionálne dostupnú vzťahovú osobu, ktorá správne interpretovala ich signály, rozumela im a jemnocitne na ne reagovala. Bezpečná vzťahová väzba slúži pre deti ako psychická ochrana najmä v záťažových situáciách a je základom pre dobrý vývin osobnosti. Tieto deti sú odolnejšie voči záťaži, majú lepšie stratégie zvládania, žijú v priateľských vzťahoch a sú empatické.

Neistá – vyhýbavá vzťahová väzba vzniká ako dôsledok neadekvátnych reakcií rodičov na situácie, keď majú deti strach. Rodičia sú presvedčení, že dieťa nepotrebuje telesný kontakt a podporu, ale že si samo poradí so stresom. Známe reakcie typu „To nič nie je“, „Sám si za to môžeš“ alebo „Chlapi neplačú“ sprostredkúvajú deťom posolstvo, že ich pocity sú ignorované a odmietané, či bagatelizované. Stáva sa z toho vzorec, ktorý deti používajú aj neskôr v prístupe k sebe a k iným. Deti s neistou – vyhýbavou väzbou sa javia na prvý pohľad ako samostatné a odolné voči odlúčeniu, vnútri však prežívajú veľký strach. Stres nezmizne, ale sa prežíva na telesnej úrovni. Keďže nemôže byť vyjadrený navonok plačom a regulovaný telesnou blízkosťou a utešovaním, vyjadruje sa cez telesné symptómy.

Neistá – ambivalentná vzťahová väzba sa prejavuje protikladnými signálmi dieťaťa –približovanie aj vyhýbanie sa. Je reakciou na nepredvídateľné správanie rodičov – tí niekedy reagovali na signály detí poskytnutím ochrany a bezpečia a inokedy odmietaním. A odovzdali deťom dvojité posolstvá, napríklad matka berie dieťa do náručia a utešuje ho a zároveň protirečivo s hnevom vraví: „Už prestaň s tým plačom“. Tieto deti v menšej miere odhodlávajú preskúmať svet a prispôsobujú svoje potreby matkiným strachom. Deti s neistou vzťahovou väzbou sú menej odolné voči psychickej záťaži, nemajú dostatočné stratégie zvládania, izolujú sa, nežiadajú o pomoc, chcú všetko vyriešiť samé.

Dezorganizovaná vzťahová väzba býva dôsledkom nespracovanej traumy rodičov. Je tu riziko prenesenia vlastných obáv a bezmocnosti na dieťa. Keď im dieťa pripomína ich traumatické zážitky, reagujú na to hrôzou, inokedy sú emocionálne dostupní. Deti si vytvoria dezorganizovaný vzorec vzťahovej väzby, čo sa prejavuje protirečivým správaním (napríklad rozbehnú sa k matke, no vzápätí sa otočia), stavmi podobným tranzu (zamrznutie, zmeravenie, akoby „odišli“). Tieto deti majú veľké problémy s odlúčením a sú náchylné na psychické poruchy.

Autor uvádza aj takzvané poruchy vzťahovej väzby, pri ktorých deti zažili už v prvom roku od vzťahovej osoby nejakú formu násilia: emocionálne alebo telesné zanedbávanie, násilie, ponižovanie, časté odlúčenia. Tieto deti sú neraz malé vzrastom a vykazujú pripútavajúce správanie k cudzím ľuďom, čím vyjadrujú nenaplnenú potrebu bezpečnej vzťahovej osoby. Pre zavedenie pozitívnej zmeny je potrebná detská terapia hrou a poradenstvo pre vzťahové osoby.

Vzorce vzťahovej väzby sa odovzdávajú ďalšej generácii, existuje súvislosť medzi skúsenosťami so vzťahovou väzbou u rodičov a ich správaním sa k vlastnému dieťaťu. Rodičia často odovzdajú svojim deťom ten typ vzťahovej väzby, aký sami zažili vo svojej rodine. Existuje však aj možnosť, ako preťať bludný kruh odovzdávania vzorcov vzťahovej väzby z generácie na generáciu. Pomocou psychoterapie sa rodičia môžu naučiť jemnocitnému správaniu voči svojmu dieťaťu, aj keď to sami nezažili od svojich rodičov. Majú šancu spracovať vlastné traumatické zážitky a neodovzdať ich svojim deťom.

V kapitole venujúcej sa prenatálnemu obdobiu poukazuje autor na dôležitosť matkinej pohody, vplyvu jej prežívania na stav dieťaťa v maternici a na nadväzovanie kontaktu s dieťaťom cez „malé dialógy“. Ponúka „fantazijnú cestu za dieťaťom“, počas ktorej rodičia v imaginácii „navštívia dieťa“ a nadviažu s ním kontakt. Keďže sa obdobie prípravy na narodenie dieťaťa a po jeho príchode na svet spája so záťažou, zdôrazňuje autor potrebu odpočinku a uvoľnenia. Jednou z možností, ako sa odpojiť od stresových chvíľ a načerpať silu, sú imaginácie, napríklad predstava bezpečného miesta, kde sa cítime v pohode. Čím viac sa budú rodičia cítiť dobre, tým lepšie sa bude cítiť aj ich dieťa.

V knihe nájdeme aj množstvo praktických rád týkajúcich sa primeraných reakcií na potreby malého dieťaťa. Autor sa venuje konkrétnym každodenným témam, akými sú kŕmenie, rituál zaspávania a nočné odlúčenie, primeraná stimulácia, rytmus stálosti a zmien a podobne. Rodičia nájdu v knihe okrem odpovedí na mnohé svoje otázky aj podnetné aktivity, ktoré môžu zaradiť do bežného života v rodine s malým dieťaťom. Uvidia množstvo konkrétnych denných situácií z pohľadu dieťaťa – ako ich ono vníma a prežíva a čo pre neho znamenajú. Cenným prínosom je množstvo krátkych kazuistík, ktoré ilustrujú problematiku na konkrétnych príkladoch zo života.

Autor sa venuje aj rozdielom medzi ideálnymi predstavami, ktoré si rodičia vytvárajú o svojom dieťati, a realitou. Poukazuje na dôležitosť toho, aby rodičia nepremietali do svojich detí vlastné priania a potreby. Očakávanie, že sa dieťa bude správať podľa ich predstáv, môže viesť ku konfliktom a nedorozumeniam a k vývinu falošného Self. V takom prípade sa dieťa prispôsobuje očakávaniam iných, aby neprišlo o ich lásku, a potláča svoje vlastné potreby. Autor zdôrazňuje dôležitosť toho, aby si rodičia našli čas aj sami na seba a podporovali nielen svoje rodičovstvo, ale aj partnerstvo.

Podnetné skúsenosti sprostredkúva autor aj vzhľadom na tému cudzej opatery dieťaťa prostredníctvom au-pair, jaslí či babysitter. Zdôrazňuje potrebu prípravy a dostatočne dlhej fázy privykania, aby si dieťa mohlo postupne zvykať na novú opatrovateľku a vytvoriť si k nej väzbu. V časti venujúcej sa odlúčeniu poukazuje na postupnosť, prítomnosť prechodných objektov, ktoré nahrádzajú matku v čase jej neprítomnosti a na dostatok času, ktorý dieťa potrebuje, kým si zvykne na novú situáciu a na cudzích ľudí. Zásadne odmieta „rýchle a bezbolestné lúčenia“, ktoré môžu pôsobiť traumaticky.

Posledné kapitoly približujú takzvaný „okruh bezpečia“, ktorý je úplný pre bezpečne pripútané deti a obmedzený pre deti s neistou vzťahovou väzbou – tieto deti si nedovolia dostatočne preskúmavať svet a často im v tom bráni úzkosť ich matiek. Autor zdôrazňuje potrebu, aby rodičia dokázali vydržať pocity hnevu, smútku, vzdoru svojich detí a uniesli ich. V prípade, že im emócie detí spúšťajú ich vlastné nespracované zážitky, je vhodná psychoterapeutická pomoc. Rodičia môžu deťom ukázať, že aj také silné pocity sa dajú uniesť a môžu ich učiť tieto pocity regulovať.

Knihu završuje časť venovaná kurzu SAFE, ktorý pomáha rodičom dobre sa pripraviť na narodenie a výchovu svojho dieťaťa. Rodičia získavajú vedomosti a osvojujú si schopnosti potrebné k vytvoreniu bezpečnej vzťahovej väzby so svojím dieťaťom. Učia sa sprostredkovať mu pocit bezpečia, dôvery a lásky.

Mgr. Tatiana Sabová
Psychologička a psychoterapeutka
Zitako, s r.o., Súkromná psychologická ambulancia
Banská Bystrica