Súbor pätnástich textov s názvom Osoba a existencia, ktorý zostavili Josef Vojvodík a Josef Hrdlička, pracovníci Ústavu českej literatúry a literárnej vedy na Karlovej univerzite v Prahe, vnáša do našej kultúrnej oblasti témy, o ktorých sa tu veľa nehovorilo. Narozdiel od neraz konfúznych personalistických prístupov sa tu totiž dotýka neuvažovania o osobe celkom iného druhu. Medzi autormi textov nájdeme známe i menej známe osobnosti: Ludwig Binswanger, Jan Hendrik van den Berg,Françoise Minkowska, Eugène Minkowski, Henri Ey, René Held, Paul-Claude  Racamier, Erwin Straus, Victor Emil vonGebsattel a Hubert Tellenbach. Špecifikom antológie je najmä dôraz na tú vetvu psychiatrov, ktorá používa fenomenologické prístupy v práci s klientmi a v premýšľaní o psychopatologických problémoch.

Základné otázky antológie by bolo možné radikálnejšie formulovať takto: Ako existuje človek s patologickým správaním? Ako sa prejavuje patologické Dasein? Ako funguje jeho nezvyčajný vzťah k svetu? Patológia neznehodnocuje konkrétnu ľudskú bytosť, alebo presnejšie osobu; nie je tou výrazne negatívnou črtou vpísanou do jej existencie, za akú sa často považuje. Patológia síce robí existenciu osoby inou, odlišnou od toho, čo nazývame normálnym existovaním, no toto iné, nie-normálne, nezvyčajné alebo dokonca hraničné si ponecháva svoju vlastnú hodnotu a dimenziu, ktorej zredukovanie na čistú poruchu by bolo, prinajmenšom z terapeutického hľadiska, nevhodné.

Rád by som poukázal aspoň na niektoré vybrané príklady týchto psychoterapeutických prístupov. A tak si z palety textov vyberám troch autorov: Binswangera, Minkowského a Helda.

Ludwig Binswanger patrí k známejším postavám spomedzi autorov Vojvodíkovej a Hrdličkovej antológie. V úvahe nazvanej O Hofmannsthalovej vete: „Čo je duch, postihne len ten, kto je v tiesni“ predstavuje Binswanger spôsob sebaporozumenia prostredníctvom privácie: až keď niečo stratíme, uvedomujeme si hodnotu toho,čo sme stratili (a toho, čo nám ešte zostalo). Do protikladu sa tu však kladie ducha tieseň, sloboda a utláčanie, rozpínavosť a zúženie. Binswanger sa usiluje opísať najrozličnejšie aspekty situácie človeka v tiesni: „Priestorovosťou tiesne je bezprostredná blízkosť,jej časovosťou je absolútna naliehavosť hic et nunc, ‚urgence‘  Francúzov.V tiesni ‚nevidíme ďalej než na špičku vlastného nosa‘ a čas už neprežívame ako minulosť a budúcnosť, ani ako vlastnú prítomnosť, ale už len ako tiesňou celkom vyplnený,nijakými hodinami nemerateľný ‚okamih‘“ (s. 41). Časové a priestorové stiesnenie možno chápať pesimisticky ako uzavretie všetkých ciest a vzťahov k svetu (ako absolútne ergastulum), ale aj optimistickejšie – ako to robí švajčiarsky psychiater – ako možnosť rozmachu, pudenie k uvoľneniu, alebo Hofmannsthalovými slovami: ako prekonanie stiesnenosti rozvrhnutím sveta. A nie nejakého všeobecného sveta, ale sveta, v ktorom sme doma. Inými slovami, ide o to zmeniť pohľad na to, čo nás stiesňuje: vidieť stiesňujúci svet ako domácky, familiárny svet. „Mať k svetu dôverný vzťah je protikladom stiesnenosti sveta“ (s.44). Cieľom je nájsť v stiesnenosti horizonty.

Narozmach ducha, ktorý sa usiloval opísať Binswanger, sa akoby z inej perspektívy pozerá francúzsky psychiater Eugène Minkowski v texte Súčasná psychopatológia vo vzťahu k ľudskej bytosti. Román, poézia, próza a humanitné vedy, keď adresuje miernu,no jasne mierenú výčitku tým psychológiám, ktoré sa „usilovne snažia vylúčiť zo svojho poľa skúmania všetko, čo sa aspoň trochu ponúka ako skutočne psychické. Okúzlené vedeckým pseudo ideálom sa chcú za každú cenu prispôsobiť špeciálnym odborom a metodicky obchádzajú skutočné javy nášho psychického života,života ducha“ (s. 79). Minkowski nepopiera výsledky a prácu bežných vedeckých prístupov k pacientom, chce ich len dopĺňať o rozmer, ktorý spája s fenomenologickým príspevkom k psychopatológii: „Namiesto ‚byť[ako] chorý‘… kladie ‚byť odlišne‘ a snaží sa z tejto stránky pristupovať k ‚psychopatologickým‘ javom, pred ktoré nás stavia života skúsenosť“ (s. 81). Zaiste, táto vitalistická interpretácia fenomenológie môže vzbudzovať podozrenia či dokonca vyvolávať polemické reakcie, no Minkowskému nemožno uprieť úsilie zahŕňať do opisu patologických javov aj iné než mechanistické, čisto racionalizujúce vysvetlenia. Mechanistický prístup opisuje, ako funguje patologická afekcia, ako sa správa pacientovo telo a psychika, a hranice tohto opisu nemôže prekročiť. Fenomenológia ponúka Minkowskému možnosť ísť ďalej a všímať si okrem dvojice funkčnosť a nefunkčnosť aj odlišný rozmer vzťahovania sak svetu. Príkladom je preňho dom. „Poslaním domu nie je len to, aby nás uchránil pred nečasom, je určený skôr na to, aby sa stal domovom, skutočným‚útočiskom‘, ‚strechou‘“ (s. 92). Patologickými sa – tak sa zdá – stáva buď čisto zmechanizovaný, čisto zracionalizovaný prístup k svetu, alebo jeho pravý opak, príliš senzibilný prístup, ktorý ruší komplementaritu domu ako stavby (konštrukcie) a domu ako domácnosti a života.

O čosi odlišný (omnoho menej vitalistický) charakter má esej Reného Helda Psychopatológia pohľadu. Held vychádza zo skúsenosti, ktorú dobre poznáme: „Vy sa teda dívate na mňa a ja sa zase, keď občas pozdvihnem oči, dívam na vás. Moje oči a tvár pre vás vytvárajú určitý tvar, v ktorom je výraznou časťou oko. Môžem vám pred vašimi očami,ak som teda vami pozorovaný, ukázať podobu inteligentného pohľadu (môžem mať inteligentný vzhľad) a ‚vzhľad‘ a pohľad sú nepochybne intímne späté“ (s.192). Pohľad iných má na nás afektívny účinok, stávame sa tými, ktorí sú zasiahnutí pohľadmi iných, a tie ovplyvňujú naše správanie. Hanba, zdesenie, strach, úzkosť, vina, paranoja, podozrenie sa stávajú tými patologickými javmi, ktoré môžu paralyzovať človeka vystaveného pohľadom iného/iných (napríklad študenta, na ktorého sa upiera niekoľko párov očí členov štátnicovej komisie). No dodajme, že patológiu netreba hľadať len na strane pozorovaného, ale aj na strane pozorujúceho. A to, čo je zasiahnuté – mojím aktívnym dívaním sa a tým, že sa na mňa niekto díva –, nie je len psychika, ale neraz aj telo, samo oko ako telesný orgán. „Napríklad pätnásťročné dievča, predavačka v lekárni, predáva pod kritickým a ironickým pohľadom svojho kolegu jednej dáme klystírovú striekačku a predstavuje si pritom, že striekačka ‚má pripraviť cestu pre dieťa‘. Dievčaťu sa následne na očiach objaví niekoľko jačmenných zŕn…“ (s. 218). Aj keď Held v tejto súvislosti spomína štúdiu britského oftalmológa Williama Samuela Inmana, ktorý prišiel s teóriou, že 92,3 percent jačmenných zŕn (hordeolum) sa vyskytlo v prípade ľudí, ktorí sa v myšlienkach zvlášť zaoberali tehotenstvom a pôrodom a u dievčat v čase menštruácie, nepochybne sa usiluje zdôrazniť vo svojom opise tohto príbehu aj „kritický a ironický pohľad“ lekárnika. To, že pohľad zasahuje, prestáva byť podľa Helda len prázdna metafora.

Po týchto stručných nahliadnutiach do troch vybraných textov by som chcel na záver zdôrazniť podnetnosť všetkých pätnástich prác zahrnutých do kolekcie Osoba a existencia (obzvlášť ma zaujali texty Jana Hendrika van den Berga, najmä ten o bdelom sne u Roberta Desoilla). Zostavovatelia knihy tým ponúkli českém ua slovenskému čitateľovi zaujímavé impulzy o vzťahu patologického subjektu k jeho prežívaniu sveta. Zásluhou autorov, ale aj vďaka zručnosti a skúsenosti prekladateľov sú jednotlivé príspevky čitateľsky prístupné. Antológia tak patrí nielen do edície „Teoretická knihovňa“, ale aj do osobných knižníc psychiatrov a lekárov, psychológov, filozofov, dokonca literárnych vedcov. Svojím tematickým záberom tak prepája disciplíny, ktoré sme si navykli považovať za nespojiteľné.

Mgr. Anton Vydra, PhD.
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
tonovydra@gmail.com