Ing. Alexandra Borsíková študuje od roku 2005 v ateliéri profesorky Miloty Havránkovej na Katedre fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V apríli 2007 prezentovala svoje práce na výstave Talenty – trienále poslucháčov výtvarných škôl v Záhorskej galérii v Senici, na ktorej sa zúčastnili vybraní študenti Katedry fotografie VŠVU v Bratislave, Katedry sochárstva AU v Banskej Bystrici a Ústavu dizajnu a architektúry STU v Bratislave.

Alexandra Borsíková sa zaoberá výtvarnou fotografiou od roku 2004, keď fotografovala zátišia a koncipovala inscenované príbehy snímané v exteriéri. V súčasnosti sa venuje predovšetkým inscenovanému dokumentu s autobiografickymi prvkami, robenému formou fotografického denníka. Svoje voľné fotografie charakterizuje ako „intímne obrazové koláže, ktoré sú zároveň osobnými škicami“  istého obdobia jej života.

Fotografie zo série Zmena, ktoré sú vystavené v Galérii Ostia, sú jej študentskou prácou prezentovanou na VŠVU na prieskume zimného semestra 2006 – 2007. Téma „zmeny“ znamená pre autorku problém osobnej zmeny: fyzicky i psychicky náročnej premeny dievčaťa v období dospievania. Jej ambíciou však nie je vyjadriť nejaký jednoznačný postoj k tejto otázke, skôr otázky klásť, ukázať, ako komplexne prežíva túto transformáciu dospievajúce dievča vo svojej emotivite a intimite, vo svojom vnútri. Nezaujíma ju pritom len to, že sa dievčaťu fakticky mení telo, že sa v dôsledku toho mení i psychicky. Zaujíma ju aj fakt, že samo dievča – v závislosti od aktuálnej módy, kultúrnych vzorov a očakávaní danej spoločnosti – strategicky mení svoje meniace sa telo, a skutočnosť, že na základe synergie všetkých týchto aspektov sa dospievajúce dievča nielen stáva, ale i rozhoduje stať sa „ženou“.

Je pozoruhodné, že autorka predkladá túto tému prostredníctvom desiatich postupných pohľadov na meniacu sa samú seba, pričom svoje pocity komunikuje striedaním symbolických čierno-bielych a emotívne ladených farebných snímok. Séria fotografií ukazuje ju samú ako dospievajúce dievča, ktoré si v určitom veku volí možnosť komplexnej z(á)meny seba samej, v dôsledku čoho sa pokúša vymaniť zo vzťahov a reprezentácií vlastnej minulosti, aby ich nahrádzalo vzťahmi a reprezentáciami konformnými s očakávaniami svojho okolia a s predstavou príťažlivej ženy. Napokon možno konštatovať, že vďaka schopnosti kritickej sebareflexie, jasnej koncepcii a minimalistickému tvorivému prístupu k fotografii, sa autorke darí klásť znepokojujúce otázky. Pozeráme sa na seba inak, keď sa naučíme pozerať inak na svoje telo? Sme také, aké sa vidíme my samy, alebo skôr také, aké nás vidia (a chcú vidieť) druhí? Sme skutočne „ženami“, alebo sa za ne obliekame? Ako podstane nás mení naša stratégia sebaprezentácie?

Mgr. Michaela Fišerová
Katedra filozofie a dejin filozofie FF UK
Bratislava
UFR de Sciences Sociales
Université Paris 7 – Denis Diderot