Galéria Jána Koniarka v Trnave prezentuje v mesiaci marec 2014 v priestoroch Synagógy – Centra súčasného umenia výstavu z tvorby slovenského výtvarníka Milana Špaka.

Mgr. art Milan Špak (nar. 1977) je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave(reštaurovanie výtvarných diel na papieri) a Technickej univerzity v Košiciach(ateliér voľnej tvorby prof. R. Sikoru). V súčasnosti je frekventantom doktorandského štúdia v študijnom programe Voľné výtvarné umenie na Akadémii umení v Banskej Bystrici, ateliér prof. Ľ. Hološku. Od roku 2000 vystavuje doma aj v zahraničí (USA, ČR, Maďarsko, Rumunsko). Na výtvarnej scéne si Milan Špak prešľapáva cestu svojím dôrazom na kontemplatívny moment vlastnej výtvarnej produkcie, prípadne jej recepcie, ambíciou výtvarným jazykom a prejavom postihnúť, či poodhaliť alebo azda komunikovať, nakoľko je to možné, hlbšiu dimenziu zmyslu, ukrytú pod fenomenálnou vrstvou formy a farby. Ono „hľadanie zmyslu” znamená v autorovom pochopení skôr „dotyk zmyslu”, ako sa realizuje v akte estetickej kontemplácie, nie jeho uchopenie či privlastnenie.

„Výtvarná tvorba bez otázky zmyslu existencie by bola pre mňa len hrou,“ hovorí Špak, „isto aj tá má miesto v živote človeka,“ dodáva, „no je čas plne niesť zodpovednosť na ceste, kde každý krok môže viesť k pochopeniu alebo zabudnutiu. Zabudnutiu na to, že fyzické nemôže byť oddelené od metafyzického bez vážnych dôsledkov.“

Špakov výtvarný prejav vystihuje motto: krása je pravda uchopená láskou. Ku kráse, ako k princípu svojej tvorby, sa potom autor svojím dielom bytostne vzťahuje. Primárnym zdrojom inšpirácie je mu pritom príroda ako médium odrážajúce prvotný „dotyk stvorenia“. V metamorfózach prírody, v nekonečnej rozmanitosti prírodných foriem a štruktúr objavuje monumentálnu galériu umenia. Estetický zážitok z kontemplácie prírody autor vteľuje do rozmerných olejomalieb rozjímavého charakteru či landartových a konceptuálnych projektov, inštalovaných v interiéroch lesa a jaskýň.

V „knihe prírody “Špak nazerá „hierofánie posvätna“ (M. Eliade), aby z nej súčasne čerpal vitálne podnety pre kontemplatívny vhľad do vlastnej osobnosti. Skúsenosť posvätna, ono mysterium tremendum et fascinans, sa mu osobitným spôsobom otvára v sakrálnom umení, najmä v ikonách byzantskej tradície a v ikonografii budhistickej tradície.

Pre maliarsky prejav Milana Špaka je charakteristická olejomaľba na plátne a na dreve. Sakrálny rozmer autorovej tvorby sa dožaduje uplatnenia špecifického maliarskeho jazyka. V prípade krajinomaľby ide prevažne o monochromatické maliarske cykly so subtílnymi prechodmi medzi tónmi na minimalistickej báze s výrazne eliminovaným štetcovým gestom na tesnej hranici s abstrakciou. Na hranici abstrakcie sa pohybujú aj Špakove detaily prírodných štruktúr a vodných hladín. Jeho interpretácia ikon osciluje okolo archetypálnych obrazov Krista, Bohorodičky a Archanjela, ktoré zobrazuje akoby zahalené závojom „zdania“ (mája).Ich vnímanie si preto vyžaduje koncentrovanú percepčnú aktivitu – recipient uzrie detail až po bližšom skúmaní.

Autorovi je blízky koncept multimediálnej videoprojekcie, ako ho predstavuje napríklad projekcia „Voistinu voskrese“ (2013), realizovaná v drevenom kostolíku z Kožuchoviec, ktorý je súčasťou expozície Východoslovenského múzea v Košiciach. „Voistinu voskrese,“ vraví Milan Špak, „je odpoveď na pozdrav Christos voskrese, veľkonočný pozdrav, ktorým si ľudia v obciach s rusínskou kultúrou pripomínajú vzkriesenie Krista. Mojou ideou teda bolo na chvíľu kostolík oživiť (vzkriesiť) pomocou byzantských skladieb, projekcie byzantských ikon a ikon z pôvodného ikonostasu a obrazov, ktoré boli v tomto gréckokatolíckom chráme krátkodobo umiestnené.“

Výstavnú činnosť Milana Špaka reprezentujú kolektívne zahraničné a domáce výstavy výtvarníkov združenia Rovás či trienále maľby výtvarníkov karpatského regiónu, ktorých práce sú vystavované v Maďarsku, Rumunsku a na Ukrajine (2011 – 2014). Zo zahraničných výstav spomeňme jeho výstavu fotografií z Tibetu s názvom „Skryté v odkrytom“ v Ostrave (2013) a študentskú výstavu na Katedre maľby univerzity Slippery Rock v USA (2003).

Inšpiráciou transcendujúceho pohybu „odkrývania zmyslu” sú Milanovi Špakovi, v tejto ostatnej inštalácii, pohnuté dejiny štátnosti a kultúry Tibetu v súčasnosti. Na pozadí národnej traumy z anexie a genocídy, zoči-voči strate politickej, kultúrnej a náboženskej autonómie tibetského ľudu sa otázka zmyslu vynára s osobitnou naliehavosťou. Avšak skôr ako na politickú rovinu autor poukazuje na osobnú rovinu dejinných udalostí, ktorých paralely nachádzame v rôznych podobách v rôznych regiónoch, kultúrach a civilizáciách (spomeňme len nedávny „balkánsky konflikt“ alebo súčasný „ukrajinský konflikt“). Národná trauma sa v Tibete stáva osobnou traumou možno viac ako kdekoľvek inde. Z ohniska politickej krízy v Tibete vzplanuli početné osobné krízy a rozhoreli sa plameňom zápalnej sebaobety.

55 prázdnych mníšskych rúch inštalovaných v priestore Synagógy je pripomienkou stoviek živých pochodní Tibeťanov, ktorí dobrovoľne obetovali svoje životy od krvavého potlačenia tibetského národného povstania v roku 1959, ale aj desaťtisícov bezmenných popravených a umučených. Číslo 55 zároveň symbolicky pripomína 55rokov absencie politickej, kultúrnej a náboženskej autonómie.

Názov inštalácie, tradičné tibetské zvolanie Lha Gyalo, „víťazstvo bohom“, zároveň naznačuje, že rezignácia na postihnutie zmyslu nemusí byť konečnou odpoveďou na krízu, nech je akákoľvek – politická, kultúrna, či osobná –, ale kríza sa na ľudskej rovine môže stať podnetom k osobnej transformácii, k obráteniu životného pohybu a postihnutiu zmyslu ukrytého „za“ alebo „pod povrchom vecí“.

Samotné miesto inštalácie je symbolické – je to Synagóga, hoci desakralizovaná, pôvodne negalerijný priestor, sakrálny priestor židovstva – bejt kneset, „dom zhromaždenia“, miesto stretnutia a modlitby. Spojenie témy (umelecká reflexia historickej udalosti – tragédie anexie Tibetu) a miesta inštalácie (synagógy) je obrazom „prelínania svetov“ (T. Halík), prekračovania hraníc medzi kultúrami a náboženstvami, ktoré je tak príznačné pre dejinné obdobie, v ktorom žijeme bez ohľadu na to, či ho nazveme postmoderna, éra po moderne alebo pokračujúca modernita.

Vernisáž inštalácie Milana Špaka v Synagóge – Centre moderného umenia Galérie Jána Koniarka v Trnave, Halenárska 2, sa uskutočnila dňa 4. marca 2014 a bola spojená s videoprojekciou a prezentáciou fotografií z autorovej cesty do Tibetu.

doc. PaedDr. Martin Dojčár, PhD.
kurátor výstavy
Katedra pedagogických štúdií 
Pedagogická fakulta TU v Trnave
Priemyselná 4 
P. O. BOX 9
918 43  Trnava
dojcar@gmail.com

Fotodokumentácia: Zuzana Dohnalová, Galéria Jána Koniarka v Trnave, Gréta Zubová