Pohľad našich očí nám ponúka veľa možností. Akoby bol neobmedzený, neúnavne sleduje, je prerušený iba malými okamihmi mrknutia. Pohľad je stále v pohybe a činnosti a nedovoľuje našej mysli, aby sa zastavila. Vie byť sústredený i nevšímavý. Dôverujeme mu, hoci rozum hovorí občas aj niečo iné. Je dominujúci – v našom každodennom živote i kultúre. Dokonca aj jeho opak, slepota, má akoby výsadné postavenie medzi hendikepmi, ako sa sťažuje David Lodge vo svojom poslednom románe, trápiac sa s podľa neho menej zaujímavou hluchotou.

A pritom je tak obmedzený – rámami našich okuliarov, okien, zorného poľa, diaľkou nedosiahnuteľného horizontu, prekážkami, ktoré nám zavadzajú, omylmi, ktoré nás zatemňujú. Pohľad (vizuálny i „vnútorný“) môže svojím skresľovaním vytvoriť celkom nepravdivý sveta uvrhnúť pozorovateľa do bludu. Všetky tieto a ďalšie poruchy sú však aj odkazom na zmysel, ktorý v sebe nesie – doslova i prenesene –vzájomný pohľad očí na seba či na spoločný predmet, odkazujú na zmysel hranice, za ktorú nevidíme a vďaka tomu môžeme veriť, že za ňou existuje niečo ďalšie, iné, alebo na zmysel toho, že samotné videnie sa „vidí“ inak než bežným pohľadom. Sú to predsa len oslobodzujúce obmedzenia, ktoré sú kľúčom k nám samým i k svetu.

Ešte jeden spomedzi mnohých významov pohľadu. Aj nové číslo časopisu Ostium je odkázané na váš dlhší či kratší pohľad, ktorý umožní oživiť texty a obrazy jeho dvadsiatich autorov.

Jaroslava Vydrová