Javorčeková, R.: „Nebudem hovoriť. Nemôžem hovoriť“. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 2.
Vladimír Godár: Kultúrne udalosti pri príležitosti životného jubilea.
V marci v roku 2016 oslávil významný slovenský hudobný skladateľ Vladimír Godár 60. narodeniny. Pri tejto príležitosti sa uskutočnilo niekoľko koncertov venovaných jeho tvorbe. Pre samotného skladateľa to bol určite aj čas intenzívneho spomínania a neopakovateľných stretnutí, pre jeho priaznivcov výnimočná možnosť vypočuť si jeho skladby naživo, dozvedieť sa veľa nových informácií o ich vzniku a pre tých, ktorí ho nepoznajú, jedinečná príležitosť zoznámiť sa s osobnosťou, ktorá mení históriu Slovenska.
4. februára 2016 bola súčasťou programu Štátneho komorného orchestra Žilina Godárova skladba Emmeleia, ktorú tento autor zložil pre film Záhrada režiséra Martina Šulíka. 26. februára 2016 odohral Symfonický orchester Slovenského rozhlasu Godárovu Lyrickú kantátu. Malá suita pre malého Dávida; zaznela v podaní Slovenského komorného orchestra 13. marca 2016. V súvislosti so životným jubileom tohto skladateľa bol najvýznamnejší a najslávnostnejší koncert zameraný na jeho oratórium Orbis sensualium pictus 17. a 18. marca 2016 v Redute. Interpretačne sa na ňom podieľal Orchester Slovenskej filharmónie, Slovenský filharmonický zbor a Bratislavský chlapčenský zbor spolu so sólistami Helenou Becze-Szabó a Petrom Mikulášom pod vedením Alexandra Rahbariho. 19. apríla 2016 zorganizovalo Občianske združenie Albrechtina komorný narodeninový koncert a významný životný medzník Vladimíra Godára si pripomenuli aj v zahraničí; Marvin Rosen venoval časť svojho programu Classical Discoveries na americkej rozhlasovej stanici wprb.com práve tomuto slovenskému skladateľovi, a to dňa 20. apríla 2016.
V priebehu troch mesiacov teda vzniklo na Slovensku niekoľko možností vypočuť si skladby Vladimíra Godára naživo, čo v dobe umeleckej reprodukovateľnosti nemusí znamenať nič veľkolepé. Veď ten, kto tohto autora pozná, ale aj ten, kto ho ešte nepozná, si môže vďaka novým médiám pustiť jeho skladby vo svojom pohodlí alebo kdekoľvek, kde to uzná za vhodné, a to už často vo veľmi dobrej kvalite. No Vladimír Godár je práve jeden z tých, ktorí upozorňujú na to, že človek vo svojom živote neustále potrebuje bezprostredný zážitok, a to aj alebo práve v dobe, ktorá tak nalieha na vnímavosť človeka a chce si ho podmaniť rôznymi spôsobmi zvádzania. Práve možnosť vypočutia Godárových skladieb v podaní profesionálnych hudobníkov naživo je jeden z tých neopakovateľných zážitkov, ktoré vnímateľa odvedú do rozmanitých prostredí a vyvolajú v ňom tie najvyššie estetické, intelektuálne, ale aj etické emócie. Dotknú sa hlboko jeho vnútra, no zároveň prostredníctvom nich pocíti naliehavú potrebu ľudskej vzájomnosti.
Spomínaný výber z Godárovho diela, ktorý vznikol na základe rozhodnutia rôznych inštitúcií a zo záujmu jednotlivcov alebo jeho priateľov pri príležitosti jeho narodenín, je pritom naozaj pestrým hudobným uchopením rôznych tém a vyvoláva rozmanité emócie, no zároveň je aj mostom k tradícii, zrkadlom dejín a výpoveďou človeka, ktorý prežíva všetky životné strasti aj radosti naplno. Skladba Emmeleia, ktorá v tomto roku v slovenskom verejnom hudobnom priestore otvorila významné životné obdobie tejto osobnosti, je pre verejnosť určite najznámejšia, a to vďaka spojeniu s filmom Záhrada z roku 1995. Pre mnohých divákov a nadšencov tohto filmu tak zostane stále spojená s obrazmi stromov, prírody a levitujúceho dievčaťa, no rovnako aj takto „poznačený“ vnímateľ dokáže aspoň na chvíľu oslobodiť svoju myseľ od týchto predstáv, pričom ho prestúpi túžba po harmónii, jednoduchosti a čistote.
V Godárovom diele a aj v jeho osobnom záujme o hudobnú históriu a ľudové prvky majú zvláštne miesto skladby pre deti, resp. významnú úlohu pre neho predstavuje detský svet spojený s materstvom. Vo svojom oratóriu Orbis sensualium pictus zhudobnil detskú encyklopédiu Jána Amosa Komenského, pričom najdôležitejšiu úlohu v tomto zdroji zohrali obrázky a komentáre, ktoré mali dieťaťu uľahčiť výučbu písma a sprostredkovať mu tak svet dospelých. Vladimír Godár sa vo svojich 28 rokoch snažil vytvoriť takýto prestupový most aj abstraktnejším, no o nič menej podnetným spôsobom a vytvoril tak pomyselnému dieťaťu priezor do sveta ženy, matky a do sveta muža, pričom zhudobnil vzťah rodiča a dieťaťa, no zároveň takýmto spôsobom reflektoval aj bezprostredne sa odohrávajúce politické udalosti. Dramaturg Slovenskej filharmónie Ivan Marton v upútavke na Godárov koncert v Redute upozorňuje na zaujímavé okolnosti vzniku a uvedenia oratória Orbis sensualium pictus v slovenskom prostredí: „V čase, keď u nás vrcholila normalizácia a naši skladatelia poväčšine písali angažované diela, aby vyhoveli vkusu našej strany a vlády, naraz sa objavilo zázračné dielo, ktoré hovorilo o základných veciach človeka a akcentovalo jeho mravný, etický rozmer.“
Ak je možná zmena spoločnosti, Godár ju vidí práve v deťoch, v novej generácii, preto svoj záujem sústreďuje na tých najmenších, mladých, v ktorých treba podľa neho posilňovať najmä pamäť. Človek nezabúda na svoje detstvo, či už je šťastné alebo nešťastné, záleží, ako sa s tým vyrovná v dospelosti, no nemal by zabúdať ani na svoje dejiny, pretože len tak sa môže niekde posunúť. Neustály kontakt s tradíciou, komunikácia s ľuďmi, či už slovom alebo prostredníctvom umenia, a teda aj prostredníctvom hudby, dokáže meniť spoločnosť. A Godár dokazuje opak aj Slovákom, ktorí sa často vyjadrujú, že nemajú svoju históriu. Vyhľadáva zabudnuté alebo úplne neznáme skladby, ktoré ponúka na interpretáciu študentom hudby, ale aj skúseným hudobníkom a vracia ich tak späť do života, pretože ten, kto udržiava dielo živé, je podľa neho interpret. Píše štúdie, eseje, recenzie a o slovenských dejinách a osobnostiach hovorí s nesmiernou ľahkosťou, komplexnosťou a prehľadom polyhistora. Práve účel rehabilitovania zabudnutých skladieb či sprostredkovanie neznámej hudby súčasným recipientom sa spolu so sklamaním nad inštitucionalizovaním súčasného umenia zapredaného ekonomickým cieľom stali hlavnými podnetmi k založeniu občianskeho združenia Albrechtina, ktoré od roku 2010 dodnes odohralo stovky koncertov. „Albrechtina mi potvrdila dávnu pravdu, že s priateľmi sa dajú urobiť aj také veci, ktoré sa inak urobiť nedajú,“ hovorí Godár.
Priatelia za ním naozaj stoja a mnohí z nich sa s hrdosťou a veľkým nadšením ujali aj interpretácie jeho skladieb na narodeninovom koncerte usporiadanom práve Albrechtinou. Tá je pomenovaná po Alexandrovi Albrechtovi (1885 – 1958), skladateľovi, dirigentovi, organizátorovi bratislavského hudobného života, pedagógovi a novátorovi a jeho synovi Jánovi Albrechtovi (1919 – 1996), taktiež pedagógovi, organizátorovi a autorovi mnohých textov, ktorý sa pričinil o návrat historickej hudby do hudobného života Bratislavy. Zdá sa, že Godár sa skutočne vydal na cestu, ktorú mu otvorili tieto dve významné slovenské osobnosti. Potvrdzuje to fakt, že on sám je nielen skladateľom hudby, vedeckým pracovníkom, organizátorom a pedagógom, ale aj estetikom a všestranne zameraným človekom. Napriek tomu, že najradšej komunikuje prostredníctvom svojej hudby, prednášky z dejín estetiky a z dejín hudby na Fiilozofickej fakulte Univerzity Komenského patria medzi najväčšie skvosty hovoreného slova na akademickej pôde. Vladimír Godár však brilantne pracuje aj s textom. Keď sa však napriek všetkému nedokáže takýmto spôsobom vyjadriť, je tu hudba, do ktorej vkladá všetko, svoje rozsiahle znalosti, ale aj pocity. A vo vzťahu k hudbe je, ako sám hovorí, stredoveký: „Nechcem ju ovládať ani vlastniť, chcem ju ochraňovať a slúžiť jej.“
Mgr. Romana Javorčeková
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
javorcekova.romana@gmail.com