Epikureizmus v súčasnom hedonizme?


Balážová, A.: Epikúreizmus v súčasnom hedonizme?. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 3.


Už od antiky patrí k základným problémom filozofie človeka otázka, ktorá súvisí s problematikou zachytenia myšlienkového obsahu prežívanej doby. Ak by sme modernému človeku položili otázku týkajúcu sa bližšieho špecifikovania súčasnosti, možno by sme boli zaskočení dvomi paradoxmi. Po prvé, názorovými nezhodami a po druhé, apatickosťou. Vývoj západnej civilizácie nás oprávňuje tvrdiť, že v súčasnosti disponujeme mnohými prostriedkami vyvolávajúcimi zdanie prežívania viac či menej šťastného života, ktoré prebieha v pomerne stabilnom svete. Eliminovali sme vlastný strach a oslobodili sme sa spod vplyvu politických a náboženských autorít. Sloboda, ktorá sa stala neodňateľným právom človeka a univerzálnym princípom aktivity ľudstva je interpretovateľná nielen v sociálnom kontexte zdôrazňujúcom autonómiu a individualitu jednotlivca, ale predovšetkým sa jej pozitívne účinky koncentrujú v technologickom a medicínskom pokroku neraz deklarujúcom našu zvrchovanosť nad životom a v mnohých prípadoch už aj nad smrťou. Prečo by sme sa mali zaoberať bezútešnou smrteľnosťou keď ,,smrť nie je pre nás ničím, pretože pokiaľ je tu smrť, nie sme tu my a keď sme tu my, nie je tu smrť“.[1] Ak sa nemusíme obávať smrti, môžeme plnými dúškami vychutnávať všetky potešenia vyvolávajúce slasti života. V posledných desaťročiach dominuje vo filozofických diskusiách názor, podľa ktorého je najcharakteristickejším rysom súčasnosti materializmus, morálny egoizmus či hedonizmus často stotožňovaný s filozofiou epikureizmu. Ale je to skutočne tak?

Dovolím si tvrdiť, že hoci výpovedná hodnota epikurovskej etiky je v niektorých oblastiach identická so súčasnosťou, moderná verzia epikureizmu predstavuje jeho zradikalizovanú podobu. ,,Ľudia nevedia žiť šťastne pretože im v tom bráni strach“ poznamenáva Epikúros. ,,Ak vylúčime strach z nášho života, dospejeme k poznaniu, že to čo spôsobuje bolesť môžeme pomerne ľahko eliminovať; všetko to, po čom túžime a potrebujeme, sa dá jednoducho dosiahnuť ˮ.[2] Dôležité je žiť v aktuálnom okamihu, práve tu a teraz vychutnávajúc si všetky pôžitky, ktoré život ponúka. ,,Musíme sa zaoberať tým, čo prináša blaženosť, pretože iba vtedy, ak máme blaženosť, máme všetko“.[3] Nemusíme sa obávať respektíve zaoberať sa dôsledkami či mravnou kvalitou našich činov. Niet nejakého Boha trestajúceho nás za naše hriechy, ani života po smrti, v ktorom by sme za ne trpeli. Rozhodujúce je, aby každé konanie slúžilo svojmu primárnemu cieľu, teda k dosiahnutiu slastí. Epikureizmus nehľadá vyššie sily, ospravedlňujúce motívy nášho konania, ktoré rozhodli o smerovaní nášho života. Zdôrazňuje suverenitu slobody v blaženom vnímaní sveta. Mohli by sme sa spýtať, čo je na preferovaní takto zvoleného života nebezpečné? Úskalia epikureizmu sa objavujú, ak jeho dôsledky domyslíme do konca.

Moderného človeka je v istom zmysle možné chápať ako neustále revoltujúceho epikurejca. Zatiaľ čo jeho antický predchodca negoval božstvá, aby zabezpečil blaho a individualitu jednotlivca, súčasný človek skôr nedôveruje v silu nejakej teórie, ktorá by hovorila o tom, ako treba viesť dobrý a šťastný život. ,,Chápe seba samého ako uskutočniteľa svojej existencie, ale je vrhnutý do života bez nejakých pomocných barličiek, odkázaný sám na seba“.[4]

Kde nie sú pravidlá, nie sú ani obmedzenia. Aký je však následok tejto situácie? Odcudzenie, neistota a neustála pochybnosť. V antike dominovala čistá sloboda, ktorá netrpela aroganciou vlastnej moci. Grécki bohovia boli vnímaní ako nesmrteľní otcovia starajúci sa a dohliadajúci na svoje smrteľné deti. V mene lásky k človeku vzal Epikúros bohom to, čo malo byť ich výsostným vlastníctvom, t. j. slobodu, aby im dokázal, že okrem vlastnej individuálnej vôle nejestvuje vyššia sila, ktorá by ovládala ľudský život. Dnešný hedonista si je vedomý svojej slobody, ale je si taktiež vedomý toho, že si svojich bohov stvoril sám, a preto má neodňateľné právo kedykoľvek sa ich zriecť. Nie je to akt slobody, je to prejav tragickosti relativizmom a nihilizmom poznačeného sveta. Epikúros si plne uvedomoval charakter sveta, ktorý videl v jeho totálnej nahote, ak dodal, že ,,nestále je všetko ľudské dobro a zlo“.[5]

Samozrejme, mohli by sme namietať, že požiadavka autonómie a slobody človeka je v konečnom dôsledku mimoriadne cenným krokom, ale interpretujme tento aspekt napr. na pozadí technologického pokroku. Je akiste správne, že dnes môžeme využívať rôzne produkty uľahčujúce náš každodenný život. Ak sa ale hlbšie zamyslíme nad ich dosahom, môžeme si klásť otázku, či pre nás technický pokrok skutočne predstavuje iba pozitívne uľahčenie života alebo je jeho negatívnym sprievodným javom, deštrukciou toho, kým sme boli my sami? Dovolím si tvrdiť, že moderný hedonista trpí prométheovským komplexom. Dokazovanie si vlastnej moci je zaiste fascinujúcim pocitom, no tento sluha sa stáva veľmi zlým pánom. Viditeľné je to v prípade bioetickej problematiky, kde sme si spolu s technikou nastavili zrkadlo, v odraze ktorého nenachádzame jedinečnosť, ale nedostatočnosť ľudskej podstaty. V Epikúrových dielach sa ale dočítame, že ,,život nerobia slastným neustále radovánky, ani pôžitky …, ale triezvy rozumový úsudok, ktorý vyhľadáva dôvody pre každý akt voľby alebo odmietnutia“.[6]

Ak by mal dnešný človek k dispozícii stroj času a vybral by sa na výlet do minulosti, konkrétnejšie do Atén a navštívil by slávnu záhradu neslávne známych hedonistov antiky, bol by prekvapený aký bohatý bol život založený na radosti a duševnej rozkoši spôsobený zdanlivou banalitou – rozhovormi s priateľmi. Títo ľahtikári antiky sa nezaoberali budúcnosťou, pretože si uvedomovali, že život sa dá žiť vždy iba dnes. Dvadsiate prvé storočie malo byť synonymom budúcnosti, v ktorom pulzuje sloboda, blahobyt a radosť. Paradoxne, dôveru vo svetlú budúcnosť, vystriedal strach o prítomnosť. Zdá sa, že sloboda priviedla súčasného hedonistu do stavu existenciálnej úzkosti, v ktorej síce vyhľadáva neustále nové a nové pôžitky, ale nedokáže oceniť ich zmysel.

Pre bezbožníka Epikúra nebolo však dôležité usilovať sa o telesné pôžitky, práve naopak, bol pre neho nanajvýš dôležitý stav vnútornej vyrovnanosti a duševného pokoja (ataraxia). Dnešný človek má k dispozícií rôznorodé prostriedky utlmujúce telesnú bolesť, ale oveľa intenzívnejšie sa objavuje tendencia k duševnej bolesti. Podstatou bytia súčasného človeka sa tak stáva beznádej a zúfalstvo.

Opis súčasného hedonistu si vyžaduje detailnejšie vykresliť obsah jeho slobody. Viacerí autori zvyknú poukazovať na to, že pod vplyvom istých trendov spoločnosti degenerovala naša sloboda na jeden konkrétny druh slobody, a síce na slobodu konzumu. Zygmunt Bauman až s prekvapivou chladnosťou odhaľuje konzekvencie takto koncipovanej slobody. ,,V spoločnosti založenej na konzumnej slobode je každý definovaný svojou spotrebou“.[7] Keď sa sloboda zredukuje do rýdzo materialistickej podoby, človek prestáva pôsobiť ako slobodný. Život založený na vlastníckom princípe redukuje existenciu. Nie je to človek, ktorý ovláda veci, ale sú to veci, ktoré ovládajú myseľ človeka. Prevrátenie vzťahu medzi subjektom a vecou spôsobuje, že sa z radosti stáva tieseň a z vlastníka vlastníctvo. Čím je sloboda pre človeka, ak nie je darom, ale tiažou?

Dopustili by sme sa previnenia, ak by sme súčasného hedonistu obvinili, že motívom jeho konania je iba číry materializmus. Materializmus ako hybná sila ľudskej angažovanosti sám o sebe nebezpečný nie je. Jeho rizikový potenciál sa však dnes naplno prejavuje v aktivizovaní nie nevyhnutných a častokrát vymyslených potrieb, v ktorých je plánovaný profit nahradzovaný zdanlivým uspokojením. Nákupný tlak produkuje taký druh slasti, ktorá pôsobí viac deštruktívne, ako uspokojujúco. Inak povedané, ,,spokojnosť, o ktorú sa jednotlivec usiluje, je vyjadrená stále rastúcim objemom majetku, a preto mu trvalo uniká a nemožno ju nikdy dosiahnuť“.[8] Myseľ moderného hedonistu, ktorá je obklopená neobmedzenými alternatívami, reklamnými pútačmi a technickými inováciami, je formovaná istým typom absolutizovanej slobody, ale tá je de facto bezhodnotová, pretože neodráža žiaden skutočný obsah. Vedie to k tomu, že moderný hedonista postupne ,,konzumuje svoju vlastnú existenciu“.[9] Neboli by sme príliš vzdialení od reality, ak by sme povedali, že výdobytky modernej kultúry uvrhli človeka do priepasti nezávislosti na jednej strane a bezmocnosti a izolovanosti na strane druhej.

Principiálnym posolstvom súčasnosti sa stala téza – nechaj prejaviť kreativitu a rozvíjaj svoju individualitu. Možno povedať, že samotná epikurejská filozofia je autentickým prejavom toho, ako rozvíjať svoju individualitu a stať sa samým sebou. Dištinkcia medzi antickým individualizmom, u ktorého bolo primárnym cieľom rozvoj osobnosti, a tým dnešným spočíva v oblasti ich smerovania. Zmena životného štýlu, s ktorou sa v súčasnosti stretávame, však nesie so sebou mnohé riziká.

Jedným z nich je silný subjektivizmus hraničiaci až s egoizmom, podľa ktorého som to „ja“, kto je centrom skutočnosti. Prečo by sme ale mali považovať zvýšený záujem o vlastnú osobnosť za niečo výsostne negatívne? Odpoveď tkvie v samej podstate skutočnosti: ,,dnešná konzumná spoločnosť pretransformovala všetky oblasti života na tovar. Preto je imperatívom tejto spoločnosti rozkoš v najprimitívnejšom zmysle slova“,[10] ktorá zapríčiňuje to, že v podobných intenciách začína človek vnímať aj sám seba. Vzorec tohto správania je jednoduchý: ráno vstať, potreby vykonať, do práce odkráčať a v práci čo najproduktívnejšie pracovať za sumu priamo vysmievajúcu sa existencii. Musí sa vyrábať, aby sa kupovalo. Musí sa kupovať, aby sa vyrábalo. Lenže v atmosfére bezperspektívneho hedonizmu konzumu nedochádza k rozvoju osobnosti, ale k jej postupnej strate. Blaženosť antického milovníka pokoja sa vytratila.

Lipovetsky vo svojej diagnostike súčasnosti zachádza ešte ďalej, ,,hedonistická vlna valiaca sa zo všetkých strán človeka zbavuje pocitu viny ohľadom voľného času. Podnecuje ho, aby sa realizoval bez zábran a stále viac si užíval“.[11] Dnešný človek nepociťuje potrebu participovať na veciach verejných, oblasť jeho záujmu sa pretransformovala do čisto privátnej sféry. V intimite svojho prežívania nezakúša veľkoleposť ducha, ale neuspokojivosť tela. Preferuje telo, ale nekultivuje dušu. Hedonista 21. storočia je hedonistom s mimoriadne rozvinutým estetickým cítením. Esteticky vníma seba, druhých a život ako taký. Lipovetsky však varuje ,,čím viac sa snaží ohúriť, propagovať svoju subjektívnosť, tým anonymnejšie a prázdnejšie pôsobí“.[12]

Antický epikurejec si uvedomoval, že prvoradým zmyslom života je starostlivosť o dušu. Napriek tomu, že zdôrazňoval blahodarný účinok pôžitkov, rovnako reflektoval aj ich nebezpečenstvo. Epikúros hovorieval ,,komu nestačí málo, tomu nestačí nič“.[13] Blahobyt je chvíľková slasť, ktorú si v rozumnej miere môžeme občas dopriať. Je prostriedkom, no nikdy nie finálnym cieľom. U súčasného človeka zaznamenávame pravý opak. Na jednej strane môžeme antického hedonistu obviňovať z individualizmu a pôžitkárstva, ale zároveň bol aj provokatérom dokazujúcim spoločnosti, že existuje aj iná cesta vnímania života ako len neustály strach z vecí, ktoré sú v konečnom dôsledku neodmysliteľne spojené so subjektom. Život ako taký nedefinuje zmysel existencie človeka, ale je to samotný človek, kto dáva zmysel svojej existencii. Ak to povieme obrazne, antický epikurejec zažíval ten najväčší luxus. Nie tým, že eliminoval bolesť, ale preto, lebo patril sám sebe. Dnešný človek patrí svojej práci, veciam ktoré vlastní, len nie sebe. Užíva a súčasne stráca. Nevidí tie drobné maličkosti života, ktoré môže vnímať ako nepodstatné, všedné a jednoduché, ale vo svojej podstate sú častokrát tie najvzácnejšie.

Spoločenský rozmer epikureizmu
Dnes všeobecne prevláda názor, podľa ktorého je politika vnímaná negatívne. Veľa ľudí si myslí, že ,,zmyslom politiky nie je záujem o človeka, ktorá ako nástroj štátu má zabezpečovať to, aby sa človek mohol podieľať na rozhodnutiach prostredníctvom svojej autonómie, slobody na základe princípu spravodlivosti, ale iba získavanie a používanie moci“.[14] Rozhorčený obhajca politiky by mohol namietať, že predsa v každej oblasti ľudského záujmu môžeme naraziť na to, že naše ideály a ciele nie vždy korešpondujú s realitou. Dokonca by sme mohli tvrdiť, že na zabezpečenie spravodlivého mechanizmu politiky tu máme vytvorený právny poriadok, ktorý by mal regulovať a limitovať jej prípadne negatívne konsekvencie.

To je síce pravdou, ale dnes nie je verejným tajomstvom, že sa spoločnosť stáva čoraz viac skeptickejšou aj voči samotným zákonom či právu. Aktuálny stav spoločnosti je žiaľ taký, že na jednej strane sa priznáva ich pozitívny status v zmysle ukladania určitých základných práv a taktiež povinností s cieľom zabezpečiť relatívne pokojné vzťahy spoločnosti, no na druhej strane tu vzniká tendencia abstrahovať od týchto práv zo strany tých, ktorí ich používajú. Toleranciu, solidaritu a spravodlivosť, ako základné princípy vzájomného spolužitia, vystriedali egoizmus, ľahostajnosť a bezprávie. Dnes nie je ničím nezvyčajným trend utiahnutia sa zo spoločenského života do ústrania. Podobný aspekt nachádzame aj v epikureizme. Napriek tomu, že sa v epikureizme stretávame s individualizmom, to neznamená, že v ňom nenachádzame zmysel pre hlbšie vzťahy, a to konkrétne v priateľstve, ako jednom z najdôležitejších aspektov ľudského života.

Základnou zásadou epikureizmu v oblasti spoločenského života je maxima „ži skryto“.[15] Epikúros vychádza z jednoduchej skúsenosti, ktorú zakúšame aj my dnes, a síce, že politika prináša so sebou aj také princípy, ktoré nie sú vždy v súlade so všeobecným dobrom spoločnosti. Takýto život spôsobuje mnohé ťažkosti a útrapy, a preto by sme sa mali obrátiť k tomu, čo je pre blaženosť človeka primárne, t. j. k priateľstvu. V epikurovskej záhrade by sme márne hľadali anonymné subjekty. Pre epikurejcov ,,je priateľstvo natoľko vznešeným citom, že prekonáva hranice vlastného Ja smerom k Ty“.[16] Priateľstvo, v ktorom sa druhý stáva akýmsi vašim spolupútnikom a v niektorých prípadoch aj spoluvinníkom. Skrátka ten, ktorý vždy prichádza v čase, keď iní odchádzajú.

Epikúros mal šľachetnú predstavu – chcel vybudovať spoločnosť, ktorá by bola založená na priateľstve, šľachetnosti a úcte. Ak by sme pristupovali k jednotlivým štátom, kultúram, rasám v duchu princípu úcty, tolerancie a zásad priateľstva, dôsledky globalizácie by nemuseli byť tak zhubné. Ide o to, že egoizmus maskovaný právnymi normami, nemôže nikdy poskytnúť to, čo nám sprostredkováva priateľstvo.

Záver
Zdá sa, že moderný hedonista žije skutočne tak, ako by pre neho smrť nebola ničím. Nemyslí na tragickú determináciu existencie, pretože je príliš zaťažený svojimi každodennými problémami a povinnosťami. Nezaoberá sa bolesťami, pretože si je vedomý, že existujú rôzne prostriedky ako túto bolesť eliminovať. Vyhľadáva pôžitok a nové dobrodružstvá, pokiaľ vládze a keď zomiera, tak zomiera sám, pretože bol vo svojom živote zameraný na iné oblasti, než na nadväzovanie priateľských vzťahov. O čo výraznejšie sa snaží vykompenzovať si svoje strasti slasťami, o to viac sa prejavuje ich bezútešnosť. Súčasný človek nezomiera fyzicky, ale duchovne a to je najväčšou tragédiou moderného hedonistu. Epikureizmus nám má čo povedať aj dnes a v mnohých oblastiach môže pôsobiť inšpirujúco, či už čo sa týka posudzovania priateľstva, politiky alebo akejsi duševnej rovnováhy.

L i t e r a t ú r a
BAUMAN, Z.: Sloboda. Praha: Argo 2003.
EPIKUROS: O šťastnom živote. Bratislava: Thetis 2004.
LIPOVETSKY, G.: Éra prázdnoty. Praha: Prostor 1998.
MATLARY. J. H.: Ľudské práva ohrozené mocou a relativizmom. Bratislava: Vydavateľstvo Michala Vaška 2007.
MICHELKO, R.: Revoltujúci Syzifos. Bratislava: SISV 2006.
SUVÁK, V.: Etické myslenie helenistického a rímskeho obdobia. In: REMIŠOVÁ, A. (ed.): Dejiny etického myslenia v Európe a USA. Bratislava: Kalligram 2008, s. 86 – 117.

P o z n á m k y
[1] EPIKUROS: O šťastnom živote. Bratislava: Thetis 2004, s. 22.
[2] SUVÁK, V.: Etické myslenie helenistického a rímskeho obdobia. In: REMIŠOVÁ, A. (ed.): Dejiny etického myslenia v Európe a USA. Bratislava: Kalligram 2008, s. 90.
[3] EPIKUROS: O šťastnom živote. Bratislava: Thetis 2004, s. 40.
[4] MICHELKO, R.: Revoltujúci Sizyfos. Bratislava: SISV 2006, s. 18.
[5] EPIKUROS, c. d., s. 12.
[6] Tamže, s. 30.
[7] BAUMAN, Z.: Sloboda. Praha: Argo 2003, s. 98.
[8] Tamže, s. 115.
[9] LIPOVETSKY, G.: Éra prázdnoty. Praha: Prostor 1998, s. 56.
[10] MICHELKO, R.: c. d., s. 20.
[11] LIPOVETSKY, G.: c. d., s. 10.
[12] Tamže, s. 6.
[13] EPIKUROS: c. d., s. 23.
[14] MATLARY, H. J.: Ľudské práva ohrozované mocou a relativizmom. Bratislava: Vydavateľstvo Michala Vaška 2007, s. 45.
[15] EPIKUROS: c. d., s. 44.
[16] SUVÁK, V.: c. d., s. 92.

Bc. Andrea Balážová
Študentka 2. ročníka magisterského štúdia
Študijný program: filozofia a aplikovaná filozofia
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
FF UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
balazova.dada@gmail.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *