Verena Kast: Úzkost a její smysl. Praha: Portál 2012, 235 s.

Švajčiarska psychoterapeutka Verena Kast je našej psychologickej odbornej verejnosti dobre známa. Viacero z jej kníh bolo preložených do češtiny, čím sme mali možnosť oboznámiť sa s nimi aj u nás. Jej nová kniha sa týka témy úzkosti. Autorka ponúka v siedmich kapitolách vysvetlenie úzkosti z pohľadu psychoanalýzy a zároveň na kazuistikách približuje spôsoby terapeutickej práce s úzkostnými klientmi.

Poukazuje na význam úzkosti a úlohu, akú zohráva v našom živote. Býva spojená so životnými skúsenosťami, ktoré ju vyvolali. V stave úzkosti sa človek dostáva znovu do postavenia dieťaťa a iných stavia do pozície autorít. Kast uvádza rôzne spôsoby, akými sa snažíme úzkosť zvládnuť: od projekcie, racionalizácie, bagatelizácie až po odštiepenie. Uvedené obranné mechanizmy nám pomáhajú zaobchádzať s úzkosťou a ukazujú, do akej miery sa cítime ohrození. Cieľom zvládania nie je zbaviť sa úzkosti, ale pochopiť jej význam. Situácie, v ktorých nás úzkosť prepadá, sú zároveň miestom, kde ju môžeme začať spracovávať a rozumieť jej.

Príspevok existenciálnej filozofie k téme úzkosti je sprostredkovaný prostredníctvom Kierkegaarda a Heideggera. Úzkosť je vnímaná ako „strach z ničoty“ a vedome sa jej postaviť znamená objaviť to, čo je v živote skutočne dôležité a čo nás podrží. Úzkosť pozýva k návratu k sebe a k objaveniu možnosti slobody.

V rozsiahlej kapitole týkajúcej sa aspektov úzkosti autorka poukazuje na to, že v každom aspekte úzkosti sa skrýva zároveň možnosť zaobchádzania s ňou. Definuje úzkosť ako „emocionálnu reakciu na anticipáciu osobne dôležitých strát alebo neúspechov“. Úzkosť sa objavuje, keď je v ohrození niečo, čo je pre nás vzácne. Prejavuje sa psychosomatickým napätím, ktoré je možné uvoľňovať prostredníctvom relaxačných metód, fyzických činností a podpornými vzťahmi. Sprievodným javom úzkosti je neistota, ktorú nemusíme hneď prekonávať, ale vydržať ju, kým sa objaví nová istota. Ohrozenie súčasných hodnôt môže byť výzvou k nájdeniu nových hodnôt. Dôležitá je schopnosť nahradiť hodnotu, ktorá je v ohrození, inou hodnotou. Pocit ohrozenia núti hľadať bezpečie a stav bezmocnosti môže viesť k rozhodnutiu rozvíjať vlastné kompetencie.

Úlohou úzkosti je konfrontácia so sebou samým. Úzkosť prežívame aj v situáciách, v ktorých hrozí, že sa ukážu naše tienisté stránky, ktoré sme potlačili. Táto úzkosť je cestou k akceptácii aspektov seba, ktoré sme vytesnili a prispieva k celostnejšiemu pohľadu na seba. Reakcie na úzkosť sú rôzne: od úteku a vyhýbania sa až po jej akceptáciu. Ak sa však úzkosti stále vyhýbame, nemáme možnosť stretnúť sa s tým, čo je zmyslom úzkosti a prežiť korektívnu skúsenosť. Vzniká špirála vyhýbania, ktorou sa pripravujeme o množstvo energie a ktorá nás vedie k regresu a pocitu nekompetentnosti. Jedným zo spôsobov vyhýbania sa úzkosti je kontrafobické správanie, kedy sa človek správa protiúzkostne. V skutočnosti ide o hyperkompenzáciu. Dochádza k identifikácii s autoritou, ktorá má všetko pod kontrolou a nechce si priznať úzkosť, ktorú prežíva. Prevencia ako snaha o kontrolu nebezpečenstva predstavuje ďalšiu formu, ktorou sa pokúšame zbaviť sa úzkosti. Týmto spôsobom sa však človek dostáva do postavenia dieťaťa a nemôže sa vymaniť z autoritatívnych štruktúr. Prehnaná ochrana a uisťovanie sa domnelým bezpečím sú ďalšou používanou formou zvládania úzkosti, ktorá však nie je dlhodobo efektívna. Veľa ľudí sa snaží zvládnuť úzkosť prostredníctvom rôznych magických praktík a predmetov. Fungujú na tom princípe, že sila rodičov alebo nadprirodzených síl prechádza do určitého úkonu alebo predmetu. Slúžia ako prechodné objekty a ako vnútorní pomocníci. Odkazujú na niečo, čo je silnejšie ako my sami a pomáhajú zvládať úzkosť. Ich negatívom je riziko, že sa na nich človek stane závislým. Úzkosť je pozvánkou k práci na sebe a na vlastnej identite. Krízy a vývinové prechodové situácie sú sprevádzané úzkosťou, lebo vyzývajú k opusteniu doterajšieho stavu a k vstupu do nového priestoru. Kast zaujíma, čo je v pozadí úzkosti, aký vývinový krok má človek urobiť. Ponúka otázku: „Čo odo mňa moja úzkosť chce? Aká výzva sa v nej pre mňa skrýva?“

Okrem špirály vyhýbania je ďalším spôsobom zvládania úzkosti špirála násilia, ktorá bráni úzkosti len dočasne. Anticipácia akejkoľvek straty vyvoláva úzkosť. Ak strácame dobrý pocit vlastnej hodnoty, ktorý je ohrozený bezmocnosťou, tak sa snažíme agresívnym správaním (hnevom, pomstou, ktoré nás chránia pred rezignáciou) znovu nastoliť istotu pocitu vlastnej identity. Svoju agresivitu projikujeme a nemôžeme ju využiť. Na princípe projekcie vzniká aj strach z tmy, kedy projikujeme vlastnú temnotu do vonkajšej tmy a potom sa obávame projikovaných démonov. Dochádza ku štiepeniu. To, čo v nás vyvoláva úzkosť, je vonku a hrozivé a to, čo nie je zlé, je vnútri nás, ale v ohrození. Platí však, že „čo ma prenasleduje, to chce ku mne, lebo to ku mne kedysi patrilo“. Je potrebné znovu túto odštiepenú a projikovanú časť integrovať do vlastného self. Obranné mechanizmy znižujú úzkosť a chránia náš pocit vlastnej hodnoty. Pri práci s klientom rešpektujeme, že v súčasnosti klient potrebuje takúto obranu, aby sa chránil pred niečím, čo pre neho predstavuje veľké nebezpečenstvo. Pri predčasnej snahe o konfrontáciu obrana silnie.

Autorka vysvetľuje, kedy a ako v nás úzkosť vzniká. Opisuje vývinové obdobia, v ktorých môže dôjsť k vzniku úzkosti. Ide o fázu separácie a individuácie, v ktorej je dôležité odpútanie od vzťahovej osoby. Na jednej strane je slasť z vlastnej autonómie a expanzivity, na druhej strane strach z odpútania. Kast vysvetľuje celú separačno-individuačnú problematiku na pozadí Mahlerovej štádií vývinu. Hlavnou témou je samostatnosť versus závislosť. Separačno-individuačná fáza trvá od 6 do 36 mesiaca a jej cieľom je dosiahnuť stálosť objektu, prekonať štiepenie a internalizovať vzťahovú osobu ako dobrú aj zlú. Význam stálosti objektu približuje aj prostredníctvom Hartmannovej teórie. Stálosť objektu znamená, že blízka osoba je prítomná vo fantázii a sprevádza to vedomie, že existuje, aj keď tu práve nie je. Zlúčenie pozitívnych aj negatívnych obrazov vzťahovej osoby znamená, že ja dieťaťa vie, že nastávajú dobré aj zlé situácie, ale v zlej životnej situácii nestráca zo zreteľa spomienky na dobré situácie a opačne. Autorka prináša aj koncepciu generalizovaných reprezentácií vzťahových interakcií Sterna, ktorý sa zaoberal výskumom dojčiat. Tieto reprezentácie vznikajú na základe interakcií medzi dieťaťom a vzťahovou osobou a na ich základe sa vytvára reprezentácia jadra self dieťaťa. Úzkosť sa rodí v dileme medzi symbiózou a individuáciou.

Počas individuačno-separačnej fázy, kedy dieťa exploruje svet, je podstatné, ako rodičia riadia jeho expanzivitu. Zodpovedajú tomu aj internalizovaní vnútorní sprievodcovia, ktorí riadia naše spôsoby zvládania úzkosti. Príliš úzkostní rodičia dieťa obmedzujú v jeho expanzivite a odovzdávajú mu posolstvo, že svet nie je bezpečný, čím dieťaťu znemožňujú dospieť k autonómii a k rozvoju vlastných kompetencií (vznik fóbií – bojí sa čokoľvek urobiť, lebo mu v tom bolo bránené). Nedostatočne riadiace vzťahové osoby, ktoré dieťaťu naopak takmer všetko dovolia, kladú príliš vysoké nároky na autonómiu, dieťa preťažujú tým, že mu neposkytujú dostatočnú štruktúru a výsledkom je neistota (panické poruchy).

V kapitole venovanej úzkostným poruchám sa autorka venuje nutkavým, panickým, fóbickým poruchám a traumatickým úzkostiam. Ľudia s nutkavou poruchou sa identifikujú s agresorom (rodičom vyžadujúcim poslušnosť) a dieťa v sebe držia pod stálou kontrolou. Autoritatívna postava v nich im poskytuje štruktúru, ale až príliš silnú. Má na nich neúprosné požiadavky a tvrdé tresty v prípade ich nesplnenia. V pozadí toho celého sú rodičia, ktorí tvrdo vyžadovali poslušnosť, kontrolovali a potláčali vitálne prejavy dieťaťa. Pretrváva stála kontrola nad vlastnými vitálnymi impulzmi, je potrebné priznať si agresívne, sexuálne impulzy a znovu nájsť vlastnú živosť.

V prípade panických porúch malo dieťa v separačno-individuačnej fáze málo riadiacich inštancií, a preto ich nemohlo internalizovať a v dospelosti ich deleguje a projikuje najčastejšie na partnera. Partner sa stáva riadiacim objektom poskytujúcim istotu. Vzniká závislosť. Dochádza k identifikácii s ustrašeným dieťaťom, ktoré potrebuje podporu, útočníkov projikuje do vonkajšieho sveta. Častým obranným mechanizmom je projektívna podrobenosť a zábrany v agresivite. V prípade projektívnej podrobenosti človek projikuje na iného správanie, ktorého sa obáva a ktoré je možno zároveň jeho prianím. A danému správaniu sa podrobuje bez overenia, či ide skutočne o prianie druhého človeka. V terapii panických porúch je potrebné, aby terapeut poskytol taký vzťah, na základe ktorého si môže klient vybudovať stálosť objektu. Cieľom terapie je pomôcť klientovi nájsť vnútorného sprievodcu v sebe samom.

Pre ľudí s fóbickou charakterovou štruktúrou je dôležitá štruktúra, potrebujú niečo, čoho sa môžu držať – dobre fungujú v jasne definovaných rolách a majú silnú väzbu na rodinu, lebo tá im tiež poskytuje štruktúru. Psychické traumy sú následkom príliš bolestných zážitkov. Človek nemá dosť zdrojov, aby ich spracoval. Zlyhávajú bežné mechanizmy sebaregulácie. Traumy je možné spracovať a integrovať odštiepené časti znovu do celku osobnosti. Vzťahové úzkosti sú spojené s úzkosťou z rozchodu, straty seba samého, z blízkosti atď. Dôležitá je vyváženosť blízkosti a odstupu, rytmus striedania symbiózy a individuácie. Úzkosť z blízkosti súvisí so strachom zo splynutia, pohltenia a straty seba. Klient si osvojuje spôsoby, ako prežívať zblíženie a pritom si zachovať vlastné hranice.

V kapitole venovanej symbolom úzkosti autorka ponúka možnosti zvyšovania kompetencie snového ja v reakcii na úzkostnú situáciu. Napr. ak sa človeku sníva, že je v stiesnenosti, môže to byť podnet pre to, aby pre seba zabral viac miesta na svete alebo ak má sen o tom, ako ho niečo cudzie ovláda, môže ísť o výzvu posilniť vlastné sebaurčenie atď. Spôsob zvládania úzkosti závisí aj od toho, nakoľko nás v detstve dokázali naše vzťahové osoby upokojiť v stave rozrušenia. Obrazy vnútorných sprievodcov a pomáhajúcich bytostí predstavujú významnú pomoc pri zvládaní úzkosti.

Posledná kapitola je výzvou mať odvahu k úzkosti – rátať v živote s neistotou a úzkosťou, mať odvahu prijať ju a konfrontovať sa s ňou a vidieť, k čomu nás vyzýva. Neutekať pred úzkosťou, lebo tým utekáme aj pred ďalšími emóciami. Kontakt s úzkosťou môže viesť k väčšej vitalite, k obnoveniu kontaktu s potlačenými emóciami a k pocitu väčšej živosti.

Mgr. Tatiana Sabová, psychologička a psychoterapeutka
Zitako, s r.o. , Neštátna psychologická ambulancia
1. Vansovej 19
974 01 Banská Bystrica
tatianasabova@gmail.com