Matavová, K.: Vplyv Palackého Dějin na vnímanie národných dejín v Čechách. In: Ostium, roč. 9, 2013, č. 4.

Kamil Činátl: Dějiny a vyprávění. Argo, 2011, 384 s.

Monografia Kamila Činátla Dějiny a vyprávění s podtitulom Palackého Dějiny ako zdroj historické obraznosti národa vyšla v edícii vydavateľstva Argo „Historické myšlení“. Ide viac o filozofický než o kritickohistorický pohľad na dielo Františka Palackého, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo nielen českú historiografiu, ale aj kultúru, literatúru, respektíve umenie a estetiku všeobecne.

Kniha sa skladá z dvoch častí – prvá časť je venovaná textu Palackého Dejín (v rámci neho sa analyzujú aspekty textu ako obraznosť, metaforika, postavy, zápletka, udalosť, pamäť a sila historického poznania). Druhá časť publikácie je venovaná kontextu Palackého diela – historickej imaginácii (v súvislosti s vplyvom Dejín na vybraných spisovateľov, maliarov a istej „kodifikácii“ obraznosti v českom umení 19. storočia v súlade s opisom udalostí Palackým) a zároveň vzťahu dejín a ideológie v zmysle reinterpretácie Palackého záverov na jednej strane T. G. Masarykom, na druhej Zdeňkom Nejedlým, ktorý rovnakú látku uchopoval odlišne.

V úvode autor zdôraznil naratívny aspekt histórie vo vzťahu k jej prijímateľovi – dejiny by mali byť do istej miery príbehom, s ktorým by sa čitateľ ako poznávajúci subjekt mohol stotožniť, aby mohol vnímať históriu ako „príbeh v ktorom ľudia nám podobní nejako konali a ich konanie prinášalo určité dôsledky“(s. 9). Veľký príbeh histórie národa plní podľa autora v súčasnosti funkciu a charakter mýtu, je niečím, z čoho odvodzuje národ i jednotlivec svoj pôvod a svoje korene.

Palackého inšpirácia vychádzala, ako autor zdôraznil, predovšetkým zo spisov Komenského a Kantovej estetiky, z filozofického hľadiska ho ovplyvnili Hegel a Herder. Palacký je v Čechách považovaný tiež za tvorcu pojmu národnej identity, ale aj za realizátora napĺňania moderného obsahu tohto pojmu.

Prvá časť Text a jeho prvý oddiel Obraznosť obsahuje predovšetkým interpretáciu zistenia, že v Palackého texte je čitateľ často situovaný do roly pozorovateľa. Z hľadiska lexiky ide o tzv. zrakové vnímanie dejín, hoci podľa dnešného chápania by takéto predostieranie obrazov čitateľovi zodpovedalo skôr historickému románu ako výsledku vedeckého výskumu. Palacký sa snažil – podľa vlastných slov – vytvoriť v diele harmóniu medzi rozumom a citom.

Dejiny mali mať samozrejme aj výchovný aspekt pre čitateľa. Palackého cieľom bolo v istom zmysle oživiť minulosť v prítomnosti, poskytol tu priestor pre kolektívnu pamäť a podal celostný, uzavretý obraz dejín. Aj preto dlho trvalo, kým sa odvážili vystúpiť a boli vypočutí kritici Palackého koncepcie dejín.

V druhom oddiele – Metaforika – sú zdôraznené opakujúce sa motívy Palackého diela. Často napríklad používal prírodné motívy (národ ako strom) alebo vnímanie problému národa ako istej „choroby“ ľudského tela. Autor používal aj metafory búrky a ďalších prírodných živlov. Dejiny Čechov mali mať univerzálny význam, čo je v samotnom diele často zdôrazňované, boli vnímané ako spojivo medzi východom a západom, história mala predstavovať harmóniu medzi objektom a subjektom.

Diskurz Palackého dejín je možné vnímať v diachrónnej rovine (aktuálna Palackého prítomnosť je konfrontovaná s minulosťou) a v synchrónnej rovine (je to zápas, boj medzi Čechmi a Nemcami, medzi germánskym a slovanským elementom). Kauzalita dejín sa prejavuje v pomerne zjednodušenom hodnotení historických udalostí ako dobrých alebo zlých.

Otázka postáv v Palackého Dejinách je pomerne komplikovaná, pretože tu vystupujú nielen konkrétne postavy, ale aj abstraktné entity – najmä kvázi-postava národa, dôležitými sú strety medzi národmi. Autor personifikoval „ducha dejín“. Ak ide o konkrétne historické osobnosti, prisudzuje im určité charakteristické vlastnosti. Napríklad Hus vyzýva k nasledovaniu, Karol IV. zakladá… a pod. Zvlášť Karol IV. je vnímaný ako archetypálna postava, ktorá sa rozhodla „správne“ v rámci príklonu k češstvu či nemectvu (na rozdiel od toho, ako je prezentovaný napríklad Přemysl Otakar II.). Zvláštna pozornosť je venovaná husitskému hnutiu (pre Palackého najvýznamnejšiemu obdobiu českých dejín) a okrem samotného Jana Husa je významnou archetypálnou postavou aj Jan Žižka z Trocnova. K uvedenému postoju prispieva aj fakt, že osobný príbeh Žižku je skrytý, Palacký vykreslil len jeho úspechy ako husitského bojovníka a vodcu. V rámci panovníckych postáv sú konfrontovaní Jiří z Poděbrad ako ideálny kráľ a Václav IV. ako kráľ zlý, ktorý priniesol krajine rozvrat. Hoci F. Palacký pracoval aj s abstraktnými entitami ako vlasť, národ alebo ľud, význam opisu konania konkrétnych historických postáv spočíval v tom, že sa im dala prisúdiť osobná zodpovednosť za ich činy.

Formulácia zápletky v Palackého Dejinách spočívala predovšetkým na naratívnych príbehoch (v súlade s formuláciou P. Ricœura ide o vnímanie času fyzického a psychologického v súvislosti s vytváraním základov národných štátov). Príbeh národa bol sprostredkovaním medzi kozmickým časom a prežívanou časovosťou jednotlivca. Zápletka prináša čitateľovi zreťazenie príčin a následkov, v uvedenom období vznikala aj tzv. „národná paradigmatika“, určité ustálené postoje k vlastným dejinám, ktoré bolo neskôr ťažké prekonať.

Z literárneho hľadiska boli Palackého Dejiny koncipované ako tragédia, inšpiroval sa F. Schillerom, preto niekedy historická pravda u autora ustupuje pravde poetickej. Opakovane sa objavujú motívy nesvornosti, zrady, odcudzenia, prehry, krivdy a ako protiváha motívy zadosťučinenia a ochrany.

Význam udalosti v Palackého diele spočíva predovšetkým vo výbere a interpretácii prelomových faktov v českých dejinách. Palacký sa tváril, že iba sprostredkoval historické fakty a neinterpretoval ich, zvlášť pokiaľ ide o „kľúčové“ udalosti (upálenie J. Husa, bitka pri Lipanoch, rok 1487, príchod Nemcov do Čiech a pod.). Ale v skutočnosti práve Palackého interpretácia významne ovplyvnila ďalšie generácie historikov.

Pri aspekte pamäti Palacký v diele zdôraznil, že národ ohrozuje zabudnutie, a snažil sa z jeho súčasnosti uniknúť do slávnej (a neproblematickej) minulosti. Občas ide o utopický konštrukt historickej reality ( napríklad staroslovanská demokracia). Pri formovaní historickej pamäti národa už vstupujú do deja aj iné ako historiografické reprezentácie (napr. maliarstvo M. Aleša – typickí husitskí bojovníci, na druhej strane A. Mucha a Slovanská epopej – pričom Mucha nevychádzal úplne z Palackého interpretácií minulosti, ale snažil sa skôr vytvoriť mýtus slovanskej vzájomnosti).

Prvú časť knihy uzatvára pohľad na silu historického poznania. Konštatuje sa, že historické poznanie ovplyvňuje „malé“ vnímanie a prežívanie jednotlivca, ale aj „veľké“ dejiny národa. Palacký ako prvý v Čechách konceptualizoval dejiny. Historické vedomie sa stalo prostriedkom k uchopeniu politickej moci (1918). Autor pri formulovaní svojich názorov vychádza z pohľadu M. Foucaulta na vzťah historického vedomia/poznania a moci. Zvlášť zdôraznil vývoj historiografie, keď sa v 18. a 19. storočí menil jej diskurz, pričom základom sa stala vojna, či už obranná alebo útočná (na rozdiel od stredoveku, keď išlo o genealógiu panovníckych či šľachtických rodov s ideálom panovníka – svätca). V Palackého rozprávaní je v popredí kvázi-postava národa. Palackého dielo je ukončené rokom 1526. Aj mlčanie má u neho svoj význam. Podľa autora išlo o tichú delegitimizáciu Habsburgovcov, možno sa však autor chcel vyhnúť problémom s cenzúrou pri vydávaní svojho diela. Dôležitým momentom a zároveň odkazom Palackého diela jeho súčasníkom je, že Česi sa dozvedajú, kým boli a kým môžu byť v budúcnosti, čo bolo chápané ako inšpirácia do boja za národné ciele, za „spásu národa“.

Druhá časť práce K. Činátla je venovaná kontextu (v širšom zmysle) Palackého tvorby. Jej úvodná kapitola Historická imaginácia predstavuje interpretácie Dejín spisovateľmi a maliarmi. Ide predovšetkým o texty Aloisa Jiráska, ktorý je považovaný za autora románového prerozprávania Palackého Dejín a jeho dielu bola v dobe vzniku (1890 – 1910) pripisovaná dokonca určitá historická objektivita. V románoch sa odohrávali veľké príbehy (stret národov, germánstvo vs. slovanstvo), ale aj malé príbehy jednotlivých postáv, pričom bola zdôraznená ich psychologická tvárnosť (pri malých postavách sú to často sentimentálne príbehy lásky).

Ďalšími autorom knihy analyzovanými tvorcami sú napr. Adalbert Stifter (kritizovaný za oslavný mýtus o Rožmberkovcoch, ktorý vytvoril, no jeho romány sú skôr spoločenskými ako historickými), Karel Herloš (u neho však na rozdiel od Jiráska „veľké dejiny“ závisia od a priamo vyplývajú z malých príbehov postáv, do deja často vstupuje prozreteľná náhoda, často je využívaný augustinovský pohľad na dejiny), J. K. Tyl, ktorý aj v próze uplatnil romantizujúci a baladický štýl, Alfred Meisner a ďalší. Okrem literárneho spracovania je okrajová pozornosť venovaná výtvarnému spracovaniu českých dejín v tradičnej podobe.

Autor venoval veľkú pozornosť novšej forme spracovania Dejín, filmovej adaptácii tzv. husitskej revolučnej trilógie. Vzhľadom na dobu vzniku (50. roky 20. storočia) sa venoval najmä jej ideovým konotáciám. Filmy vznikli na motívy Jiráskovho románu Proti všem a románov M. Kratochvíla Mistr Jan a Pochodeň. Významné miesto v spracovaní patrilo masovým scénam a tzv. „realistickému“ podaniu, podobne aj sociálnym otázkam, akými boli poddanstvo či chudoba. Miesto vo filmoch našli aj pôvodné Palackého motívy ako zrada a odcudzenie. Malé príbehy jednotlivých postáv tu však zanikajú, všetko historické dianie je podriadené veľkým dejinám.

Záverečnú kapitolu knihy Dějiny a vyprávění tvorí opis vzťahu medzi dejinami a ideológiou na príklade uchopenia Palackého poňatia českých národných dejín T. G. Masarykom a neskoršie Z. Nejedlým.

V 60. rokoch 19. storočia došlo k zjednodušeniu Palackého pohľadu na dejiny, pričom sa toto zjednodušenie stalo do istej miery záväzným pre českú odbornú i laickú verejnosť. Dialo sa tak v rámci ďalšej fázy formovania moderných stredoeurópskych národov ako národov „kultúrnych“, kde sa pri vzniku národnej identity prelínali historický a aktuálny politický diskurz. Palackého Dejiny boli základom a Palacký bol autoritou, na ktorú bolo osožné sa odvolávať.

Postoje T. G. Masaryka k Palackému najvýraznejšie vidieť v jeho diele Česká otázka (1895), kde často Masaryk z Palackého prebral celé pasáže, dal im však iný charakter. V jeho podaní mali na čitateľa silný presvedčovací účinok. Na jednej strane Masaryk prijal Palackého ako autoritu, na druhej ho kritizoval a na mnohých miestach opravoval. Motív boja medzi Slovanmi a Germánmi Masaryk zmenil na boj vnútorný, boj morálnych hodnôt v človeku. Nevnímal české dejiny ako tragédiu, všetko malo určitý poriadok a nadväznosť, svoj vlastný vnútorný zmysel.

Zdeňek Nejedlý ako predstaviteľ marxistickej historiografie síce formálne vychádzal z Palackého, ale prispôsoboval ho vlastným ideovým potrebám. Niektoré aspekty zdôraznil, iné zamlčal. Viac ako zo samotného Palackého vychádzal z Jiráskových románov, kde nachádzal potrebné motívy sociálneho/náboženského/politického boja. Do popredia kládol namiesto reálnych historických postáv na rozdiel od Masaryka abstraktné historické entity, ktoré sú však iné ako u Palackého. Národ bráni vlasť nie pred nepriateľom, ale pred sociálnymi vpádmi a pádmi, namiesto vlasti využíval Nejedlý postavu ľudu, pričom vyberal ideálne postavy, ktoré „ľud“ reprezentovali. Česko – nemecké vzťahy sú vnímané len okrajovo a účelovo (motív Mníchova). Dôležitým ideologickým nástrojom bol motív prehry – objavuje sa u Nejedlého minimálne – iba optimizmus bol mravným. V Nejedlého podaní dejín sa prejavuje sila mýtizujúcej narácie, ktorá sa vydáva za historickú skutočnosť. Ideológia má prednosť pred dejinami. Nejedlý sa snažil dostať české dejiny do rámca marxistickej ideológie.

Kniha Kamila Činátla je veľmi podnetným pohľadom na vzťah historiografie ako vedy a dejín ako rozprávaného príbehu. Úloha zhodnotiť na malom priestore význam Palackého diela a jeho odraz vo vede či umení bola očividne náročná. Podnetným by bol tiež rozbor Dejín z hľadiska použitého jazyka, pretože, ako aj sám autor uvádza – práve tieto aspekty Palackého diela neboli ešte dostatočne preskúmané.

Mgr. Katarína Matavová, PhD.
historička, Praha
katarina.matavova@gmail.com