Čúzyová, L. S.: herman de vries – nuansy v základoch. In: Ostium, roč. 15, 2019, č. 4.

Známym faktom je, že reprodukcia umeleckého diela dokáže podať základnú informáciu o jeho vzhľade a charaktere, veľkosti aj štruktúre, a tak podobne, no na druhej strane otvára otázky o niečom, čo v skutočnosti reprodukovať možné nie je – o atmosfére a aure diela. O autentickosti a neopakovateľnej jedinečnosti, o tom ťažko pomenovateľnom vyžarovaní umeleckého diela, ktoré je väčšinou možné zakúsiť len v jeho priamej prítomnosti, v konfrontácii či kontemplácii.

herman de vries[1] je významný holandsko-nemecký umelec, ktorý je napriek zrelému veku (88) stále mimoriadne aktívny a vystavovaný po celom svete. Ak nemáte šťastie navštíviť priamo výstavu, napríklad niektorú z aktuálnych v Dome umění v Českých Budějoviciach[2], v Château Rentilly (Bussy-Saint-Martin) alebo v Stiftung für Konkrete Kunst (Reutlingen), je možné de vriesove špecifické inštalácie vidieť a primárne spoznať prostredníctvom množstva online dostupných fotografií.[3] Z reprodukcií sa však jeho diela môžu javiť s istým intelektuálnym odstupom. Naživo diváka zasiahnu plnou silou, a to jednak sugesciou archetypálneho a prirodzeného materiálu a zároveň unikátnym autorským „nespracovaním“, ktorým umelec aktivuje a otvára mnohé zásadné kontexty a vrstvy interpretácie, smerujúce až k prapodstate ľudstva a základom tvorivosti. Jeho diela sú tiež primárne a jednoducho krásne, takým tým „obyčajným“ spôsobom, ktorý poteší srdce zberateľa (čohokoľvek) a očarí oko dekoratéra (každodennosti). de vries vo svojej aktuálnej tvorbe nadväzuje na najstarších majstrov, na prehistorické tvorivé princípy[4], ale zároveň jeho prístup významne osciluje v rámci najčerstvejších spoločenských a umeleckých tém a pálčivých problémov dneška. Umelec, prírodovedec a básnik v jednej osobe vytrvalo a intenzívne pozoruje prírodu, zbiera, kompletizuje a katalogizuje svoje kolekcie, premýšľa a inšpiruje sa nájdeným materiálom. Experimentuje a adjustuje (estetizuje je prisilné slovo). Vo výsledku potom svoje diela „len“ vystaví v galérii, čím ich doslovne vystaví novým kontextom a situáciám. Z dejín umenia už, samozrejme, vieme, aké mocné môže byť toto zdanlivo jednoduché umelecké gesto.

Kamene, listy, kvety, mušle, škrupiny, kôstky, konáriky a rôzne iné prírodniny – nemal každý z nás tento typ zbierky alebo aspoň herbár? Myslím, že mal a boli pre nás dôležité. Všetci sme niečo zbierali alebo stále zbierame. Pri snahe zasadiť vzrušenie z objavovania, zmyslovú radosť z dotyku s hmotou alebo neskrývané potešenie z hry na zbieranie do širších súvislostí, si uvedomíme, že ide predsa o veci, ktoré tu s nami boli vždy. Ľudia nimi boli obklopení a spoznávali ich denne, dotýkali sa ich a pracovali s nimi po tisícročia, a aj v dnešnej „arteficiálnej“ dobe, keď miera odtrhnutia človeka od prírody a od jej chápania rastie, deformuje a často aj ohrozuje ľudskú existenciu – je pre nás konfrontácia s touto sugestívnou zmesou a jej archetypálnym posolstvom stále silná, stále funguje.

Na viacerých miestach uvažovania o dielach hermana de vries narazíme na určitú dvojznačnosť. Umelec nemanipuluje s nájdeným materiálom, ale striktne vyberá kontexty a situácie, taktiež podoby ich vystavenia. Zbiera predmety priamo v prírode, ale vyberá si, do akej krajiny (kultúrnej, historickej, unikátnej, nedotknutej alebo naopak fatálne zničenej) a prečo sa na tento zber vyberie, a predpokladám, že ako prírodovedec aj tuší, čo tam nájde. Neponúka podoby krajiny v zmysle iluzívnej obrazovej reprezentácie. Prináša sugestívne estetizované „sondy“ do základnej matérie konkrétneho miesta. Nezbiera a nevystavuje len horniny, minerály, rôznofarebné pôdy a prírodniny, ale aj produkty ľudskej činnosti, ktoré sa z nejakého dôvodu stali súčasťou prírody (v Budějoviciach napr. inštalácia hrdzavý, 2018. Fragmenty obalov – keramický črep a kus plastu? – sa dostali aj do rámikov v rámci kolekcie prírodnín – v zime na grosser knetzberg, 2013).

Podobne nie je celkom isté, či sa v tomto prípade dá oddeliť opis diel od ich bezprostrednej interpretácie. Či je možné sa nejako vyhnúť nastraženým kontextom alebo skôr bremenu individuálnych kultúrnych nánosov. Inštalácia s názvom chmeľ (2019) je jednoducho veľkým množstvom čerstvého chmeľu, ktorý je vysypaný na zem a upravený do veľkého kruhu v inak takmer prázdnej výstavnej miestnosti budějovickej galérie. Podoba kruhu a kultúrna plodina známa od nepamäti (z ktorej sa práve tu varí pivo)? Je možné, že tým autor nechcel na nič odkázať, nič naznačiť? Ak teda skutočne nechcel NIČ povedať, tak sa určite pomýlil vo forme! Ďalšej z miestností dominuje kolekcia „okruhliakov“, kameňov s krásnymi vajcovitými alebo „pelendrekovými“ tvarmi (gomera kamene, 1977 – 1981). Než sa pustíme do pátrania po autorskej stope, v podobe „katalogizačného“ vodidla v názve a narazíme na informáciu o „magickom“ mieste La Gomera v súostroví Kanárskych ostrovov, o tichom ostrove, ktorý je „ekologickým pokladom“, vidíme len kamene. Kamene, ktorých tvar jednoznačne napovedá, že majú svoju históriu, že s nimi manipulovala minimálne príroda (alebo sú to odkazy na vajcia a pôvod života? Pozemský raj?). Opačný koniec rovnakej výstavnej miestnosti patrí pôsobivej inštalácii / plastike, s názvom v procese II. (2001), ktorú tvorí lebka, kusisko zvetraného dreva a rovnako veľký kameň. Ide o magické miesto? Je dôležité, že prítomná lebka je z koňa? Odkazuje autor na podoby ľudského života v minulosti? Z pozície poučeného kunsthistorika môžem zodpovedne povedať, že neviem.

Pôsobivá inštalácia kamene (2009) pozostáva z dvanástich tenkých hranolov / soklíkov, na nich je dvanásť rôznych kameňov. Prečo práve dvanásť? Na prvý pohľad vidíme, že kamene sú rôzne (horniny, nerasty, kryštály, zlepenec, tavenina?, struska? alebo kamenné nástroje?), a náhle je takmer jasné, že na tejto výstave má najväčší znalec sveta prírody asi najväčšiu výhodu a možnosť dešifrovať ďalšie hlbšie posolstvá a odkazy. V poslednej miestnosti (v našom smere prehliadky výstavy) je dielo šípková ruža (2001), ktoré predstavuje množstvo rovnobežných asi metrových kmienkov z ruží. Každý jeden je iný, aj keď sa môžu zdať vlastne všetky rovnaké. Ruže bez kvetov? Plot a nebezpečná bariéra? Odkaz na zraniteľnosť, bolesť,… tŕňovú korunu? Napadli vám hneď ďalšie možné vysvetlenia?

Isté je, že herman de vries majstrovsky zvyšuje interpretačný potenciál, a hoci primárne neponúka preddefinované referenčné rámce, svoje diela vkladá do estetických situácií, v ktorých sú konfrontované s nejakým nevyhnutne prítomným kontextom. Vizuálne aj významovo aktivuje materiál a súčasne aktivuje a vystavuje aj diváka, a to situácii, v ktorej si v zásade surový materiál, a hlavne jeho archetypálny, symbolický, interpretačný náboj, sám vydoluje z konkrétnej prítomnej mysle svoj vlastný (ale v niečom aj nadindividuálny) význam, priradí zodpovedajúci vnútorný obraz alebo len vyvolá a zanechá množstvo otázok. herman de vries na svojej výstave v Dome umění v Českých Budějoviciach, ktorá prináša len zlomok z jeho mnohotvárnej a komplexnej tvorby, aktom filozofickej, poetickej a výtvarnej vôle obnovuje našu zabudnutú schopnosť interpretácie. Alebo (a to ma vlastne trochu desí) je toto celé len „čítanie“ jedného entuziastického interpretátora…

P o z n á m k y
[1] Podľa informácií v tlačovej správe výstavy DU ČB sa herman de vries uvádza výlučne malými písmenami, z „dôvodu vyhnutia sa hierarchizácii“ (autorka textu navzdory tomuto faktu uvádza pre väčšiu prehľadnosť umelcovo meno v kurzíve). Viac o výstave na: https://dumumenicb.cz/vystava/herman-de-vries/ [cit. 20. 12. 2019].
[2] herman de vries: real, Galerie současného umění a architektury, Dům umění města České Budějovice, kurátor: Michal Škoda, 28. 11. – 29. 12. 2019.
[3] Napríklad: www.hermandevries.org [cit. 20. 12. 2019].
[4] Kresba ohoreným drevom – uhľom, kresba minerálnymi pigmentami, atď.

Mgr. Silvia L. Čúzyová, PhD.
Katedra pedagogiky výtvarného umenia
Pedagogická fakulta TU v Trnave
Priemyselná 4
918 43  Trnava
e-mail: silvia.cuzyova@gmail.com