Kuchtová, A.: O masách pre masy. In: Ostium, roč. 15, 2019, č. 2.


Miroslav Marcelli: Myslenie v sieti. Bratislava: Kalligram, 2018, 98 s.

Najnovšia kniha známeho slovenského filozofa a prekladateľa Miroslava Marcelliho je príjemným čítaním, a to zrejme aj preto, že to nie je rýdzo filozofický text, ako tvrdí jej autor. Kniha pojednáva o potrebe myslieť vo veľkom a o možných podobách takéhoto myslenia. Myslenie vo veľkom sa týka žitia v kolektíve, kolektívnych priateľstiev a sociálnych sietí – no predovšetkým sa vzťahuje k mestu. Marcelliho kniha sa teda venuje najpálčivejším problémom súčasnosti: spôsobu prebývania na sociálnych sieťach a s ním spätému globálnemu spôsobu života dnešných ľudí. Kniha sa skladá zo siedmich skíc.

Prvá skica sa venuje priamej úmernosti, ktorá záhadne stráca svoju platnosť pri veľkých počtoch, ilustrujúc tento problém na zlyhaní niektorých architektonických projektov, pri ktorých architekt ráta s tým, že mesto je ako veľký dom, prenášajúc tak mechanicky vlastnosti domu na mesto. Ide o prechod z malého do veľkého, v ktorom sa absolútna predvídateľnosť prenosu vytráca. Marcelli konštatuje, že prechod občas neprebehne hladko a to, čo platilo v malom, už vo veľkom neplatí – autor uvádza príklad veľkej modernistickej štvrte Pruitt-Igoe v Saint-Louis, ktorú sa nakoniec pre radikálny neúspech rozhodli úplne zdemolovať – upozorňujúc na to, že americký architekt Charles Jencks označil túto demoláciu za symbol smrti modernej architektúry a rovnako za moment zrodu postmodernizmu. Urbanistom, ktorý príliš nespochybňoval prechod z malého do veľkého, bol podľa Marcelliho bezpochyby aj veľký LeCorbusier, pričom možno samozrejme obdivovať aj jeho malé stavby, ako je napríklad La Tourette. Marcelli tvrdí, že myslieť vo veľkom nie sú nútení len urbanisti či privilegovaná úzka skupinka polo-aristokratických filozofov, ale my všetci – myslenie veľkého sa stalo každodennou nevyhnutnosťou. Žijeme vo veľkosti, ktorá je neohraničená a neuchopiteľná. Žijeme tak, že už nie sme limitovaní iba fyzickým prostredím domova, obce a krajiny – nachádzame sa v sieti komunikácie. Je pochopiteľné, že za tradíciou smútiaci filozofi teraz šomrú – zdá sa, že strácajú svoju výsadu myslieť vo veľkom ako jediní spomedzi mnohých, a tak sa niektorí z nich živia nostalgiou za časmi, keď všetko bolo malé. V závere tejto prvej skice identifikuje Marcelli dva spôsoby myslenia: v prvom prípade sa pri prechode od malého do veľkého zachovávajú nezmenené pomery a vzťahy, ktoré platili v malom, v druhom prípade sa pri prechode od malého k veľkému ponecháva priestor nepredvídateľnosti, pričom vo veľkom akoby platili osobité zákonitosti. Ako sa môže filozof vyrovnať s nepredvídateľnosťou tohto druhu či so stratou svojho privilegovaného miesta na vyvýšenom pahorku, odkiaľ on ako jediný mohol vidieť malé vo veľkom, ako keby z vtáčej perspektívy? Ako sa s týmto problémom vzťahu medzi malým a veľkým možno vyrovnať vo všeobecnosti?

Jedno z riešení spočíva podľa Marcelliho v obdivovaní malého, ktoré implikuje odpor voči megalomanským projektom. Takéto riešenie ponúka napríklad Malcom Gladwell, ktorý tvrdí, že malé podnety sú schopné robiť veľké zmeny, ak sa zjavia v správnej chvíli a vo vhodnom prostredí. Marcelli však chce zdôrazniť niečo iné – a to, že nepredvídateľnosť veľkých množstiev je záležitosťou kolektívnej inteligencie, ktorá je schopná konať bez autority. Úvahu o tom, čo nazýva „bezhlavou múdrosťou“, začína obrazom mraveniska privolávajúc si na pomoc dva príklady: divadelnú hru Zo života hmyzu od bratov Čapkovcov a súčasný biologický výskum o mravcoch. V prvom prípade sú mravce vykreslené ako vojská bojujúce o svoje územie, ktorým velí samozvolený diktátor – tu by malo byť mravčie správanie alegóriou na ľudské počínanie, pričom reálny biologický výskum ukazuje, že opak je pravdou. Marcelli zdôrazňuje, že mraveniská fungujú ako samovoľne organizujúce sa systémy, ktorých vznik je záležitosťou emergencie a následne sa rozvíjajúcej rojovej inteligencie, v rámci ktorej prichádza ku kooperácii jednotlivých mravcov, čo vedie k riešeniu problémov bez toho, aby prišlo k nejakému individuálnemu uvedomeniu. Mesto je podľa Marcelliho mravenisku v mnohom podobné, pretože z dlhodobého hľadiska (napríklad v horizonte tisíc rokov) sa schopnosť ľudí vedome plánovať výrazne oslabuje – toto môžeme pozorovať na historickom vývoji rôznych miest. Marcelli tvrdí, že túto tendenciu možno rovnako pozorovať v urbanizme, kde sa počínajúc osemdesiatymi rokmi šíri nedôvera voči autoritatívnemu prístupu k výstavbe miest. V minulosti bol totiž urbanizmus autoritatívnou záležitosťou, ktorá bola riadená pomocou plánu vypracovaného jedným človekom (Marcelli uvádza príklad Paríža a demoláciu parížskej gotickej výstavby kvôli konštrukcii veľkých bulvárov naplánovaných prefektom Haussmanom). Pyramídový model však dnes stráca svoje opodstatnenie a uprednostňuje sa model otvorenej siete, v ktorej každý komunikuje s každým – to všetko bezpochyby vďaka rozvoju technológií a telekomunikačných prostriedkov. Spoločnosť tak pomocou internetu získava nové spôsoby zabezpečovania poriadku vymykajúce sa autoritatívnemu modelu – podľa Marcelliho ide o spojenie bez velenia. „Zaiste, kyberpriestor otvára nebývalé perspektívy prekročenia hraníc, do ktorých nás uzatvára fyzický svet, danosti našej telesnej konštitúcie a spoločenského prostredia, akým je rodina, firma alebo štát“ (s 64). Na základe podobných úvah sa črtajú rôzne vízie urbanistov týkajúce sa premeny sveta na globálnu dedinu (pojem kanadského teoretika médií Marshalla McLuhana). Tieto vízie by sa realizovali prostredníctvom transformácie zdola nahor: Marcelli uvádza ako príklad koncepciu chytrých zelených miest malej veľkosti Williama J. Mitchella, ktorá počíta s prepojením týchto lokalít pomocou kyberpriestoru a zároveň nevylučuje komunitný život malých spoločenstiev v kontakte s prírodou.

Tieto urbánne úvahy však majú konkrétne filozofické dôsledky. Marcelli v šiestej kapitole predstavuje pojem „neosobného myslenia“, ktorý nás má upozorňovať na to, že myslíme v sieti, teda nie na „zelenej lúke“, pretože naše výpovede sú vždy reprodukciami iných výpovedí. „Neosobné myslenie“ sa najlepšie ukazuje v skupinách veľkého počtu, kde sa dynamika skupiny ukazuje byť nepredvídateľnou a odtrhnutou od jednotlivých želaní jej členov. Dynamika skupiny sa konštituuje na základe dvoch protikladných pohybov: na jednej strane konanie v skupine vyžaduje konformnosť jej členov, t. j. rešpekt a disciplínu, na druhej strane sa však prejavuje ono „neosobné myslenie“ ľudskej masy, ktoré odmieta rešpektovať predpísaný poriadok, no napriek tomu vie istým spôsobom kolektívne konať. Filozofi akoby tejto sile masy nedôverovali, pretože sa v nej prebúdza to, čo by podľa nich malo kritické myslenie potláčať – vášeň, impulzívnosť, zúrivosť. „Keď je masa pokojná, tupo prežúva seno politického populizmu a konzumerizmu; a keď sa z času načas preberie k aktivite, stáva sa nezodpovednou, nevypočítateľnou, fanatickou a hysterickou“ (v skici s názvom Bezhlavá múdrosť, s. 71). Marcelli konštatuje, že v oboch prípadoch sa masa vzďaľuje od toho, čo sa v minulosti nazývalo filozofiou. Pretože tradičný filozof potrebuje na čelo masy postaviť autoritu – Marcelli pripomína, že dokonca aj marxistická ideológia vie pracovať len a len s disciplinovanou masou, ktorá je triedne uvedomelá. Marcelli sa tu však, naopak, odvoláva na termín Howarda Rheingolda „chytrý dav“, ktorý stelesňuje čosi ako myslenie bez hlavy, t. j. bez autority – a tu sa už nedá nespomenúť si na Máriu Antoinettu a na pád Bastilly. „Chytrý dav“ je však dnes spojený virtuálnou realitou a jeho správanie sa riadi emergenciou. Virtuálne siete a technológie poskytujú masám podľa Rheingolda obrovský potenciál riadiť sa kolektívnou inteligenciou, no Marcellimu sa zdá, že Rheingold zdôrazňuje iba pozitívne aspekty danej veci – a preto nám Marcelli pripomína pojem digitálnej demencie (Manfred Spitzer, 2012). Kniha sa však končí mierne optimisticky, pretože autor je presvedčený, že myslenie vo veľkom stále čelí výzvam týkajúcim sa jeho vzťahu k malosti, a tak ostáva v pohybe – a jeho pohyb je našťastie „bezhlavý“.

Myslenie v sieti Miroslava Marcelliho je knihou, ktorá kladie na malom priestore závažné filozofické tézy nezabúdajúc na to, že sa nachádza v intertexte, a tak ostáva produktom kolektívneho myslenia – autor nás láskavo vystríha pred používaním viet, ktoré by sa začínali slovami „ja si osobne myslím, že…“. Kniha je napísaná tak, aby neunavila masu ľudí, ktorí čítajú už len posty na Facebooku či pozerajú instagramové príbehy – obsahuje krátke kapitoly, ktoré svižne uvádzajú do problematiky a kladú otázky týkajúce sa okrem iného aj slovenského kontextu. Kniha odpovedá predovšetkým na otázky mladých ľudí, ktorí demonštrujú na námestiach a odmietajú spôsob vlády v štáte, organizujúc sa spoločne ako chytrý dav, pričom títo mladí často prichádzajú z malomesta do veľkomesta – z malého do veľkého. Marcelli teda prehovára k tým ľuďom, ktorí stáli počas minulého roka na námestiach; akoby reflektoval ich pohyby, pozorne ich sledujúc bez akéhokoľvek akademického pátosu, potichu sa pritom vysmievajúc z povýšeneckej, zaprášenej a skostnatenej múdrosti aristokratickej filozofie. Myslenie v sieti je filozofická kniha o masách pre masy.

Mgr. Alžbeta Kuchtová
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
811 09 Bratislava 1
E-mail: alzbet.kuchtova@gmail.com