Moji priatelia z Ostia ma poprosili, aby som pre nich napísal úvodník k najnovšiemu číslu, ktoré máte práve otvorené pred sebou. Tak som teda napísal.

V polovici septembra som sa bol pozrieť na končiacu výstavu s názvom Očím skryté v Kláštore sv. Anežky v Prahe. To, čo bolo očiam skryté, bola podkresba gotických malieb, prvotná skica umelca, náznak toho, ako by mal obraz a ľudia na ňom vyzerať. Bežným okom tieto pôvodné grafické návrhy nevidíme, potrebujeme na to infračervené spektrum, až vtedy sa pred nami ukážu. Prekvapilo ma však, ako sa najmä tváre postáv na podkresbe neraz líšili od výslednej podoby. Mali priam renesančné výzory, ostré črty, bol v nich hnev, nadšenie alebo zápal. A potom musel umelec obraz doviesť do finálnej podoby. Akoby sa zľakol, akoby sa neodvážil ísť až tak ďaleko a tváre svojich svätých, predovšetkým tie ženské azda až priveľmi zjemnil. Takto ich vidíme dodnes – so zbožným, pietnym výzorom, s hlavou vyvrátenou do mystických diaľav a výšok.

Potom som zišiel o poschodie nižšie, kde vzduch doslova voňal maľbou. A tam som ohromený zastal pred obrazom z polovice 15. storočia. Pripadal mi omnoho mladší, akoby sa vymkol zo svojho času, predbehol ho alebo akoby umelec nebral ohľad na dobovú konvenciu. Bola na ňom žena zahalená v čomsi chlpatom s troma bochníkmi chleba v rukách a na bordovom pozadí svietilo iba množstvo malých hviezdičiek. Žena sa na tom podlhovastom obraze doslova vznášala v neurčitom hviezdnom priestore.

Ešte viac ma prekvapil popis k obrazu: Národná galéria v Prahe ho získala od Slovenskej národnej galérie výmenou za takzvaný Bojnický oltár. Žena na obraze je svätá Mária Egyptská. Obraz bol kedysi pravým krídlom oltárnej skrine a nezvyčajný je aj námetom. Mária Egyptská bola neviestka, prostitútka z Alexandrie, ktorá žila na prelome 4. a 5. storočia. Prostitúciu dokonca nevykonávala pod tlakom, ale pre vlastné potešenie. Keď neskôr v Jeruzaleme konvertovala na kresťanstvo, rozhodla sa žiť pustovníckym životom v púšti. A tam sa vraj jej šaty úplne rozpadli. Jej nahotu zakryli dlhé plavé vlasy alebo husté ochlpenie. Tie tri bochníky, ktoré drží v rukách, jej podľa legendy vystačili na to, aby v púšti prežila štyridsaťsedem rokov. Samozrejme, je to len hagiografická povedačka, ktorá mala za úlohu zdôrazniť jej svätosť.

Keď som stál pred tým obrazom nahej svätice zahalenej iba vlastným telom (ak sme teda ochotní nazývať telom aj ochlpenie a vlasy), premýšľal som o tom, čo je podkresbou života Márie Egyptskej. Pred náš zrak položil nejaký zbožný svätopisec legendárne a neuveriteľné príbehy o Máriinom živote na púšti, no pod jeho opisom sa musel skrývať celkom reálny život polodivokej ženy, ktorú vnútorný nepokoj vohnal do púšte a samoty, aby tam našla najskôr samu seba a potom azda aj Boha. Mária žila v Transjordánskej púšti štyridsaťsedem rokov, kde zomrela zhruba osemdesiatročná. Na gotickom obraze ju však vidíme v mladistvom veku. Za ten dlhý čas sa mysľou človeka preženie všeličo.

Stál som tam pred tým obrazom a rozmýšľal som nad tým, ako si milióny a milióny životov prechádzalo a prechádza svojimi vlastnými peripetiami. A takisto nad tým, koľko tých životov vidíme aj dnes, v čase bez legiend, len v ich finálnej, reprezentovanej úprave, no ktorých podkresba je nám skrytá, uniká nám. No keby sme ich mali možnosť čo len na okamih zahliadnuť, asi by nás prekvapilo nečakané portrétovanie tvárí, ktoré sa nám navonok ukazujú veľakrát inak.

Keď najbližšie pôjdete do práce, do školy, na ulicu, do cudzích miest s cudzími ľuďmi pochádzajúcimi z cudzích kultúr a budete sa pozerať do ich tvárí, ktorými si chránia svoju intimitu, spomeňte si na Máriu Egyptskú a podkresby gotických malieb. Výzor je ako legenda, osobný príbeh však býva pred zrakom tých druhých neraz dobre ukrytý.

Anton Vydra, redaktor časopisu .týždeň