Hlaváčová, A. A.: Vatikánske múzeá v 3D kine. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.


obalka_hlavacovaThe Vatican Museums 3D. Réžia: Marco Pianigiani, scenár: Donato Dallavalle. Taliansko 2014.

Film nielen o umení, ale aj o dejinách kultúry ukazuje 500-ročné úsilie pápežstva o integráciu krásnych diel gréckej a rímskej antiky do kresťanského duchovného univerza. Toto rozširovanie horizontu je analogické pohybu v knižnej kultúre, ktorý na území Talianska nastal po páde Konštantinopolu.

Film využíva 3D technológiu predovšetkým na sprostredkovanie sochárskych diel. Retrospektívna narácia sa odvíja od mramorového súsošia Laokoón (znovuobjaveného v roku 1506). Odpor, ktorý tri ľudské postavy kladú hadom, je vo všeobecnej rovine obrazom ľudského zápasu so silami smrti. Opakovaný obrazový návrat k tomuto dielu v rámci filmu je zdôvodnený skutočnosťou, že kresťanské umenie z neho mnohorakým spôsobom čerpalo, či už v riešeniach Ukrižovania, alebo zobrazeniach Márie – tém, ktoré sú vo filmovom dokumente zastúpené viacerými dielami.

Opakovaný záber na špirálu točitého schodiska nás v priestore orientuje len čiastočne, chce skôr dať pocítiť priestor. Prepája jednotlivé kolekcie a slúži ako metafora dejinného pohybu. Výber moderných diel je vo filme prísny – vďaka čomu sú predstavené len diela, ktoré obstoja v konfrontácii s majstrovskými dielami minulosti. Rôznosť individuálnych umeleckých rukopisov je tu predstavená vo vhodne volenom tematickom zúžení.

V súvislosti s kolekciou moderného umenia film zdôrazňuje úsilie Pavla VI. o obnovu dialógu cirkvi a umenia. Táto snaha je v určitom zmysle analogická integračnému prístupu renesančných pápežov, a tak sa vďaka kontinuite úsilí rímskych biskupov v priestore Vatikánskych múzeí môžeme cez umenie dotknúť dejín, ktoré predchádzali kresťanstvu a zoznámiť sa s umením, ktoré sprevádzalo kresťanskú kultúru od jej najstarších čias po súčasnosť.

Film možno odporúčať nielen tomu, kto nemal možnosť navštíviť Vatikánske múzeá. Aj pre toho, kto ich navštívil, má návšteva kina zmysel: získava predovšetkým z bežne nemysliteľného priblíženia k dielam a z plasticity, ktorej dáva vyniknúť osvetlenie. Rozšírenie o tretiu dimenziu je v tomto filme opodstatnené, a hoci filmová koncepcia neumožňuje radikálnu hĺbku ponoru, ako keby sa autori venovali jedinému dielu, predsa tu vidno nadväznosť na líniu nefrontálnych zobrazení sochárskych diel, ktorú v 60. rokoch realizoval Robert Hupka čiernobielym fotografickým cyklom Piety.

PhDr. Anna A. Hlaváčová, CSc.
Centrum spoločenských a psychologických vied SAV
Šancova 56
81105 Bratislava
anna.a.hlavacova@gmail.com