Kyčina, M.: Srdce obložené zrkadlami. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.


Kierkegaard, S.: Buď  – alebo. Bratislava: Kalligram 2007.

Prednedávnom sa ma dobrý priateľ pýtal, či má zmysel písať recenziu na stopäťdesiat ročnú knihu. Jeho otázka ma zaskočila. Priznám sa, neviem, čím by som spravil svoju úvahu natoľko významnou, aby som ju mohol zaradiť k erudovaným literárnym činom. Po dánsky nehovorím, tak nemôžem posúdiť kvalitu prekladu. Odborník na Kierkegaarda nie som. Aj napriek tomu sa môj text nekončí v týchto miestach. Je teda zrejmé, že nakoniec som predsa len uvážil, že nie všetko musí mať svoj jasne zreteľný zmysel. Navyše, môže to byť osviežujúca zmena.

Dielo Buď – alebo býva považované za jedno z najdôležitejších, ktoré dánsky podivín napísal. Samotný názov sa stal priam synonymom pre celý Kierkegaardov odkaz. Doteraz sme mali možnosť sa stretnúť len s jednou jeho časťou, Zvodcovým denníkom. Až v nedávnych dobách nasledovali ďalšie časti opusu a nakoniec máme v rukách celé hutné dielko.

Tým viac budú zrejme mnohí prekvapení, tak ako som ostal prekvapený ja, že Buď – alebo spĺňa len málo z toho, čo od diela očakávali. Žiadne systematické výklady, nič z toho, čo je určujúce pre fundamentálne diela iných mysliteľov. Pri čítaní nemáme vôbec pocit, že by sme autorovi rozumeli. Až príliš často sa zastavíme a povieme si: načo to je vlastne celé dobré? Čo nám týmto dielom chce vôbec povedať? Brilantnosť Zvodcovho denníka je literárna, avšak jeho miesto vo filozofických úvahách je zrazu nejasné. Úvod nás zmätie ešte viac. Dielo je nielen vydané pseudonymne, [2] ale navyše aj samotný pseudonymný autor ukazuje, že takto publikované zápisky nepochádzajú od neho. Dvojitá mystifikácia nás privádza do slepých uličiek a my nevidíme ani len pred seba (o rohu nehovoriac). Kierkegaard je dokonalý mystifikátor. [3] V dejinách filozofie sa mu azda môže rovnať len Platón. A práve to je sila skrytá v Buď – alebo.

Kierkegaard si napísal do svojich poznámok množstvo referencií, vzťahujúcich sa k jeho spisovateľskému dielu. [4] Práve tu je kľúč k čítaniu Buď – alebo. Kierkegaard ako náboženský [5] mysliteľ mal na zreteli najmä svoj veľký úmysel – prebudiť tých, ktorí si myslia, že bdejú. Inými slovami ukázať, že nie všetci kresťania sú kresťania len preto, že si to myslia. A v jeho dobe bol každý kresťanom. Ako to však urobiť? Jedine tak, že čitateľa potajme vtiahne do sveta, kde ho chce mať a až náhle autorovo rozsvietenie mu ukáže ilúziu, v ktorej žije. [6] Práve to je Buď – alebo. Esteticko-etický spis, ktorý doprevádzali náučné [7] kresťanské reči, [8] ktoré už Kierkegaard vydáva pod vlastným [9] menom. Buď – alebo je dielo, ktoré je nevyhnutné čítať v kontexte. Vytrhnuté z neho stráca svoju platnosť. Esteticko-etický spôsob života je konfrontovaný sám sebou, ale už v tej dobe bolo Kierkegaardovi jasné, že skutočnou úlohou života je stať sa kresťanom. K tomu má celé dielo slúžiť. Malú výnimku v celom duchu spisu Buď – alebo tvorí azda len posledná časť – Ultimátum (kázeň istého vidieckeho farára presvedčeného o jej všeobecnej zrozumiteľnosti). Jej význam nech nechá každý pôsobiť sám na seba tak, ako to v istom zmysle odporúča „B“.

Týmto sa dostávam k samotnému Buď – alebo, ktoré má zaujímavú štruktúru zápiskov. Ich autormi alebo vlastníkmi sú „A“ a „B“. Prvý predstavuje estéta, človeka žijúceho bezprostredne vo vzťahu k sebe (ešte neobjavil seba). Jeho cieľom je pôžitok (tento pojem v tomto prípade nie je na mieste vulgarizovať), dosiahnutie pocitu bezprostredného estetického naplnenia. Veľmi dobre si uvedomuje, že takýto pocit je len dočasný. Johannes „Zvodca“ je len jedným príkladom (typom) takto žijúceho človeka. Jeho blaho sa končí zároveň s jeho dosiahnutím a estetik všeobecne preto často ostáva v rezignácii. Etický spôsob života je naproti tomu plný entuziazmu. „B“ posiela listy „A“, v ktorých sa snaží ukázať, že estetická cesta života vedie len k nevyhnutnej rezignácii (život nemôže mať zmysel). Etické štádium si naopak uvedomuje aj iné než bezprostredné okolnosti života (napríklad určitý cit pre večnosť, vyjadrený aj v manželskom sľube). Len omylom sa však domnieva, že etické štádium je náboženským naplnením prisľúbenej večnosti. Kierkegaard nepriamo ukazuje, že len hovoriť o sebe ako o kresťanovi nestačí. „B“ sa snaží prepojiť estetické s etickým a ukázať platnosť oboch. Týmto pokusom však stráca radikálnosť kresťanského postoja (odumretie pre tento svet – „Kto stratí život, nájde ho!“) a tým aj večný život.

Kierkegaard vystupuje len ako sprievodca tak, ako bol sprievodcom Sokrates. Nestarajúc sa o osud čitateľa preváža ho z jednej pevniny na inú a ukazuje mu nový svet. Taký, ktorý je neobmedzený, paradoxný a protikladný k svetu starému, svet, kde platia iné pravidlá života. Vo svete, do ktorého nás Kierkegaard privádza, je možné čokoľvek, ak má človek vieru horčičného zrnka. Lev Šestov poznamenal, že Kierkegaard čakal na to, že jedného dňa sa prebudí a bude vedľa neho Regina. [10] Takáto viera nás udivuje, fascinuje, zaráža a možno najmä rozosmeje (celkom tak, ako nás rozosmejú blázni či deti). Chceli by sme sa pozrieť do očí nášho sprievodcu, do jeho srdca. O čo viac sme prekvapení, keď zazrieme sami seba. Buď – alebo je nekompromisným dielom, ktoré nás má prebudiť. Taký bol zámer autora. Je na nás, či sa mu bude dariť.

Kedysi som túžil stretnúť sa s Kierkegaardom osobne a spýtať sa ho na mnohé veci. Dnes viem, že by to bolo zbytočné. Všetko dôležité je tu. Kierkegaard sa stratil v hmle nad jazerom a nechal ma osamote. Tuším, že mi nie je priateľom. A je mi bližší než kedykoľvek predtým. Zvláštne…

Nemôžem posúdiť preklad Milana Žitného. Každopádne mu patrí vďaka za sprístupnenie diela, ktoré by inak ostalo pre nás mnohých skryté.

L i t e r a t ú r a
KIERKEGAARD, S.: Má literární činnost. Brno: CDK 2003.
ŠESTOV, L.: Kierkegaard a existenciální filosofie. Praha: OIKOYMENH 1997.
ŽITNÝ, M.: K niektorým aspektom Kierkegaardovho života a diela. In: KIERKEGAARD, S.: Buď – alebo. Bratislava: Kalligram 2007.

P o z n á m k y
[1] Názov recenzie je inšpirovaný rovnakým slovným spojením, ktorého autorom je samozrejme S. K.
[2] Každé Kierkegaardovo estetické dielo je vydané pseudonymne, ako sám zdôrazňuje v sebareferenčnej pasáži: „… autor bol náboženský spisovateľ, ktorý preto ‚sám‘ nikdy nič estetické nenapísal, ale pre všetky estetické spisy používal pseudonymy.“ (Hľadisko mojej spisovateľskej činnosti. In: KIERKEGAARD, S.: Má literární činnost. Brno: CDK 2003, s. 75.)
[3] Názov piateho paragrafu vyššie citovaného diela znie: Celá estetická produkcia je z hľadiska celkovej spisovateľskej produkcie klam, avšak chápaný zvláštnym spôsobom.
[4] Vyšli až posmrtne v roku 1859, česky ako výber textov pod názvom Má literární činnost.
[5] „Obsah tohto malého spisku (Hľadisko mojej spisovateľskej činnosti – pozn. M. K.) je teda označenie toho, čo ako spisovateľ skutočne som: bol som a som náboženský spisovateľ, moja celá spisovateľská činnosť sa vzťahuje ku kresťanstvu, k problému stať sa kresťanom, a to s priamym i nepriamym polemickým zameraním na ohromný zmyslový klam: kresťanstvo, teda že v tejto zemi sme akosi všetci kresťania.“ (Hľadisko mojej spisovateľskej činnosti, c. d., s. 71.)
[6] „Ak sa nám má naozaj podariť doviesť človeka na určité miesto, musíme ho najprv nájsť tam, kde sa nachádza, a tam začať.“ Takto sa nazýva dokonca názov celého paragrafu. Hneď ďalšia veta je takisto pozoruhodná: „To je tajomstvo celého umenia pomáhať.“ (Tamže, s. 84.)
[7] Aj Milan Žitný používa pojem Vzdelávateľné reči. Dovolil som si tu malú obmenu pojmu, ktorou azda nikoho neurazím.
[8] Konkrétne ide o Dve výchovné reči vydané v máji roku 1843. Kierkegaard hovorí: „Ľavou rukou som svetu podával Buď – alebo, pravicou Dve výchovné reči; ale všetci, alebo skoro všetci, natiahli pravicu k ľavej ruke.“ A ešte predtým: „Potom nasledovali Dve vzdelávateľné reči – to najdôležitejšie vyzerá často tak bezvýznamne.“ Autor následne pridáva trpkú anekdotu zo života, ktorú schválne neuvádzam. Stojí za prečítanie v samotnom origináli. (Hľadisko mojej spisovateľskej činnosti, c. d., 79.)
[9] Milan Žitný poznamenáva: „Paralelne s knihami, ktoré vyšli pod pseudonymom, vydal pod vlastným menom sériu Vzdelávateľných rečí (1843 až 1844), ktoré súhrnne vyšli ako Osemnásť vzdelávateľných rečí (1845). Ide o kázne, ich tón je pietistický, na druhej strane im chýba virtuózna ironickosť, príznačná pre diela pseudonymné. Čitateľ v nich nachádza prenikavého, vážneho a umierneného Kierkegaarda – azda jeho „pravú tvár“.“ (ŽITNÝ, M.: K niektorým aspektom Kierkegaardovho života a diela. In: Buď – alebo, s. 838.)
[10] Pozri ŠESTOV, L.: Kierkegaard a existenciální filosofie. Praha: OIKOYMENH 1997.
Význam kývnutia hlavy Reginy na pozdrav Kierkegaardovi pri východe z chrámu sa stalo predmetom mnohých špekulácií. Dojmy z tohto maličkého gesta sú zachytené v denníkových zápiskoch.

Mgr. Matúš Kyčina
politológ, 5. ročník odbor filozofia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava