Autorka Luise Reddemanová sa  vo svojej knihe venuje psychoterapeutickej práci s traumou. Zaujal ma jej prístup, ktorý sa orientuje na zdroje klienta. Zameriava sa na hľadanie svetlých bodov v živote klienta, ktoré používa ako bezpečný protipól traumatickej skúsenosti. S traumou pracuje opatrne a poukazuje na potrebu venovať dostatok času príprave klienta na spracovanie desivých zážitkov. Príprava spočíva v objavovaní a podpore vlastných liečivých síl, ktorými  disponuje každý človek. Imaginácia slúži ako nástroj vedúci ku kontaktu s vnútornou silou.

Autorka si všimla, že klienti si nachádzali spontánne uprostred traumatických udalostí kreatívne východiská – vytvárali si vnútorných sprievodcov, pomocníkov a v imaginácii si vytvárali bezpečný priestor, čo im pomohlo prežiť  kritické situácie. Naučila sa od klientov využívať tieto tvorivé riešenia ako prostriedky pri spracúvaní traumy. Prácu s traumou vysvetľuje na troch fázach: stabilizácia, stretnutie s traumou a integrácia. V priebehu celého procesu liečby zdôrazňuje dostatočnú vnútornú stabilitu klienta. Na vyrovnanie sa s desivými zážitkami potrebuje človek vnútornú silu a empatické sprevádzanie.

Vo fáze stabilizácie je dôležité upokojiť klienta a posilniť jeho Ja.  Klient si osvojuje schopnosť utešiť sám seba. V bezpečnom terapeutickom prostredí sa učí vytvárať si bezpečný priestor v sebe. Autorka ponúka množstvo zaujímavých techník a cvičení na zvýšenie sebapodpory klienta. Napríklad radostný životopis, kufrík pre naliehavé situácie, bezpečné miesto, vnútorný radca a tak ďalej. Kladie dôraz na potrebu budovať v sebe dobrý svet.

Traumatizovaní ľudia sa zameriavajú na zážitky hrôzy, ktoré prežili a ktoré sa v nich opakujú ako nedokončené záležitosti. Často vnímajú vplyvom traumy všetko čierne, preto je dôležité hľadať svetlé  body v ich živote a objavovať ich silné stránky. Klienti sa učia takisto rozlišovať medzi „vtedy a teraz“, keďže často prežívajú traumu akoby aktuálne znovu prebiehala. Sú vedení k vytváraniu odstupu od desivých zážitkov. Slúži k tomu napríklad technika „trezoru“, do ktorého môžu dočasne uložiť to, s čím ešte nemajú silu vyrovnať sa. Cvičenie „vnútorný pozorovateľ“ má podobný cieľ. Klient sa počas neho učí pozorovať svoje myšlienky a pocity a nestotožňovať sa s nimi. Technika „obrazovky a diaľkového ovládača“ zas umožňuje vytvárať rovnováhu medzi traumatickými a liečivými obrazmi. Klient sa učí vidieť, že v živote existuje oboje: tma i svetlo, hrôza i krása. Pomocou diaľkového ovládača má  príležitosť mať kontrolu nad traumatickými zážitkami. Autorka odporúča aj budhistické cvičenia pozornosti, ktoré pomáhajú zotrvať v prítomnosti a vidieť veci také, aké sú.  Vhodné sú aj techniky zamerané na vnímanie telesných pocitov a hraníc tela, ako aj dýchacie cvičenia.

Všetky techniky a cvičenia majú viesť k zvýšeniu sebariadenia klienta – k posilneniu jeho dospelého fungovania v živote. Autorka zdôrazňuje potrebu dopriať celému procesu spracovania traumy dostatok času. Príliš rýchly postup by mohol viesť k opätovnej traumatizácii klienta. Tempo postupu určuje klient. K stretnutiu s hrôzou pristupujeme až vtedy, keď už disponuje dostatočnými prostriedkami na svoju ochranu. Všetky časti osobnosti klienta potrebujú byť pripravené. Klient sa potrebuje vedieť dobre postarať o svoje vnútorné dieťa a tým aj sám o seba. Ak ide o spracovanie viacerých tráum, treba medzi nimi zachovať väčší časový odstup. Stále po spracovaní určitej časti je dobré vrátiť sa do prítomnosti.

Pri spracúvaní traumy sa môžu na externalizáciu využiť aj rôzne figúrky, ktoré pomôžu klientovi vyjadriť zážitok. Autorka uvádza aj možnosť využitia arteterapie pri spracúvaní traumatického zážitku. Poukazuje však na potrebu konštruktívneho zaobchádzania s obrazmi. Je treba zreteľné ohraničiť traumatický obraz. Stabilizujúci účinok tu majú mandaly. K prijatiu a integrácii minulého zážitku môže pomôcť napísanie listu, príbehu, rituály… Klient je povzbudený k tomu, aby si aj naďalej v živote doprial, čo potrebuje – aby využíval vlastné zdroje, dal na rady vnútorných pomocníkov, láskavo pristupoval k vlastnému telu a dobre sa staral o vnútorné dieťa. Je takisto podporovaný v osvojení si nových spôsobov zaobchádzania s konfliktmi. V poslednej kapitole knihy sa autorka venuje práci s traumou u detí a dospievajúcich. V závere nájdeme stručný prehľad postupu spracovania traumatických udalostí.

Kniha môže pomôcť nielen traumatizovaným ľuďom, ale je aj výborným prostriedkom psychohygieny nielen pre terapeutov. Každý v nej môže nájsť dosť inšpirácií a zaujímavých podnetov pre využívanie vlastných vnútorných zdrojov.