uprostred Gertrud Scholtzová-Klinková
„Ani najmenej netúžia po kancelárii a parlamente. Ich srdcu je bližší útulný domov, milý muž a kŕdeľ šťastných detí…“ [1] Táto schematizácia z obdobia druhej svetovej vojny jasne naznačuje pole pôsobnosti ženy-matky, ktorej bola pridelená táto úloha bez toho, aby sa stačila brániť proti večným pravdám, zdôrazňujúcim podstatu existencie ženského pohlavia ako nositeľky života na tejto zemi. Prelomiť gendrové stereotypy, ktoré umiestňujú ženu do kuchyne, by si žiadalo asi viac tvrdohlavosti a osobného presvedčenia o svojom životnom poslaní, avšak v 30. a 40. rokoch minulého storočia, by len máloktorá žena dokázala revoltovať proti gendrovým prežitkom, aby sa v konečnom dôsledku napokon ocitla na okraji spoločnosti.
Konvenčná predstava ctihodnej, ideálnej ženy s minimálnymi právami a povrchným postavením, zohrávala dôležitú úlohu v nacistickej ideológii, ktorej primárnym cieľom bolo zaistiť Nemecku nové a zdravé generácie budúcich nacistov v duchu hesla Kinder, Kirche, Küche. [2] Ideológia založená na anachronickom obraze ženy ako starostlivej a obetavej matky ponúkala vzor dokonalosti, ktorý sa mala usilovať napodobniť každá árijka.
„Urastená, pracovitá, nordicky plavovlasá, veselá povaha obklopená mnohými potomkami pri domácom krbe.“ [3] Táto tradičná rola druhého pohlavia síce vytvorila zo ženy uctievanú a vznešenú personu, avšak pozbavená zodpovednosti a možnosti akéhokoľvek intelektuálneho rastu predstavovala táto žena len akýsi objekt zbavený príležitosti aktívne a slobodne konať. [4] A ak predsa len konať, tak takticky a bez vyhľadávania konfrontácie. Akákoľvek úvaha či myšlienka o práve ženy na jej sebaurčenie bola tabu, mala jasne definovanú pozíciu, rolu podriadenej bytosti. S úplnou dôkladnosťou a precíznosťou bolo do praxe uvádzané heslo „Nemecké ženy, vráťte sa k ručným prácam …“ [5] Muž sa stal „organizátorom života“,zatiaľ čo žena plnila funkciu „výkonného orgánu“. [6] Úsilie o emancipáciu sa považovalo len za ďalší úpadok, ženská autorita a vedenie s príchodom nacistov úplne stratili význam.
Nacistickej ideológii, založenej na nadradenosti jednej rasy nad inými, plne vyhovoval (a bohužiaľ v nej aj úspešne fungoval) model rodového delenia, kde sa ženský princíp podriaďuje mužskému, čiže slabší silnejšiemu. Tento fakt o prvom a druhom najlepšom bolo treba neustále vyzdvihovať a proklamovať. Francúzska spisovateľka a filozofka Simone de Beauvoirová vo svojom revolučnom diele Druhé pohlavie odhaľuje patriarchálny systém, založený na podriadenom spôsobe života ženy-matky, ktorú jej poslanie odsúva na úroveň dojky, chyžnej, čím zdôrazňuje zvrchovanosť muža-otca ako hybného princípu, ktorému patria všetky práva a on ich potom ďalej odovzdáva. Formovanie ženy do akéhosi pasívneho elementu, a naopak muža do elementu aktívneho, navodzuje dojem nesamostatnosti a nekonečnej závislosti ženy od muža. Žena je tá, ktorá čaká, poslúcha a súhlasí, muž je ten, ktorý prichádza, prikazuje a určuje. Podľa Jany Cvikovej sú napríklad takmer všetky „rozprávky, príbehy a ľudové piesne plné Šípkových Ruženiek, Popolušiek, Pastorkýň, žien, ktoré dávajú, ustupujú, čakajú a trpia.“ Tieto vládnuce mužské vzorce tak posúvajú ženu do pozície druhého pohlavia, na ktorej je jej rola vplyvom kultúry silno podmienená: „Nerodíme sa ako ženy, stávame sa nimi. Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti — je to sama civilizácia, ktorá vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a klieštencom, označovaný ako žena.“ [7]
Žena v Tretej ríši priam cynicky a smiešne hájila mužské ego, pričom sa odvrátila od svojej vlastnej identity, svojich potrieb, od seba samej. Plne akceptovala štandardy určené mužmi (o ktorých hovorí kontroverzná rakúska spisovateľka Elfriede Jelineková), nechala sa chytiť do pasce, v ktorej existujú len také modely a obrazy, ktoré sú videné a vytvárané výlučne z mužského pohľadu. Pavučina mužských kódov potom znemožňovala žene vykročiť von z tradične predurčenej cesty. Ak by sa predsa len vzbúrila proti týmto spoločenským stereotypom, doslova by vypadla z rádu bytia. Táto absurdita sociálnych klišé, postavených na mýtizovanej úlohe ženy v domácnosti, postupne zmenila jej smerovanie z nebude musieť na nebude môcť. Stala sa symbolom domáceho anjela, strážkyne rodinného krbu, čo v konečnom dôsledku viedlo k strate slobody a schopnosti samostatného uvažovania. Jej údelom bolo plodiť a vychovávať deti. Táto žena, zbavená svojej praktickej dôležitosti a mystickej prestíže, nakoniec plnila len funkciu slúžky.
Mužskú nadradenosť zdôrazňoval každý prvok nacistickej ideológie a nacistického spôsobu života. Boli to muži, ktorí bojovali za národ, jeho hodnoty, slobodu, zatiaľ čo ženy pomáhali mužom túto predstavu napĺňať a pritom dávali Nemecku ďalších takýchto mužov. Materstvo, posvätné poslanie, ktoré bolo a je späté s istým magickým vzťahom, mystickým spojením, v ktorom sa odohráva intímny príbeh medzi dieťaťom a jeho matkou, skĺzlo len do obyčajnej biologickej roviny, opierajúcej sa o fakt, že dieťa môže (ako hovorí Juliana Szolnokiová) „vyrobiť“ len ženské telo. Telo, ktoré fungovalo ako továreň na deti, spravilo zo ženy reprodukčnú jednotku, elegantne titulovanú pod pojmom „hodnotnej ženy.“ Týmto titulom sa mohla pýšiť každá zaslúžilá žena-matka, ktorá darovala Nemecku zdravých synov a dcéry, kým žena s genetickou poruchou túto možnosť ohodnotenia nemala, keďže bola automaticky sterilizovaná. Takto umelo vytvorená fasáda okolo kultu materstva spravila z nemeckých žien úbohé obete, otrokyne vlastného tela, ktoré svojou bezmocnosťou nedokázali čeliť obrovskému tlaku mocenskej mašinérie. [8]Postoj, ktorý sa stal súčasťou nacistickej politiky, možno nájsť už v antických Aischylových Eumenidách: „Matka neplodí to, čo nazývame jej dieťaťom. Je len živiteľkou zárodku, ktorý bol vložený do jej lona.“ [9]
Nacistické „umenie“ v rámci tradičného stereotypu, vytváralo dojem nemeckej ženy ako šťastnej matky, obklopenej uprostred rodiny húfom detí. Len ak má v rodine každý svoje vopred určené miesto – muž, žena i dieťa – môže sa každý jedinec cítiť vnútorne spokojný. Popri kulte matky a materstva sa zaviedol aj kult detí, kindersegen, čiže „požehnaný deťmi.“ [10] Rodina ako silná a homogénna jednotka sa mala stať základom spoločnosti, vytvárajúc tak obraz dokonalého a ideálneho vzájomného spolunažívania všetkých jej členov. Otec prinášal domov obživu, matka vytvárala atmosféru domova – tento model bol deťom dôkladne a neustále vštepovaný. [11]
Gertrud Scholtzová-Klinková, nacistická vodkyňa žien, (nazývaná aj „ríšska matka“) bola matkou veľkej, navonok dokonale harmonickej rodiny a jej život mal byť vzorom pre každú nacionálno-socialistickú ženu. [12]V rámci nacistickej organizačnej štruktúry zhrnula vlastné názory na život nemeckých žien nasledovne: „Nemecká žena sa podieľa na živote národa, ktorý bol poverený veľkým poslaním. Jej úlohou je starať sa o muža, jeho dušu, telo a myseľ. Jej poslaním je zachovávať teplo domova a starať sa o všetky potreby muža od prvého do posledného okamihu jeho existencie. V manželstve sa od nej očakáva, že bude svojmu mužovi pomocníčkou, družkou a doplnkom jeho mužstva. Takéto sú práva ženy v novom Nemecku.“ [13] Nemusím pripomínať, že tento ideálny obraz mal v prvom rade za cieľ chrániť nie rodinu ako takú, ale predovšetkým samotnú Nemeckú ríšu, ako to ďalej špecifikuje Hana Klamková – nacistickú ideológiu, politiku a hospodárstvo. Práve táto „stabilizačná“ funkcia nemeckých žien je tým, čo Claudia Koonzová, americká feministická historička zaoberajúca sa obdobím druhej svetovej vojny, nazvala „sociálnou stránkou nacistickej tyranie.“
Ak by sme sa vrátili k gendrovým stereotypom, mysliac pritom na sociálne, a nie biologické pohlavie, možno pozorovať určitý charakteristický obraz ženy alebo muža, ktorý sa vyprofiloval pod vplyvom určitej kultúry a pod vplyvom určitej doby. Tak či onak, pozorovanie a selektovanie ľudských vlastností na „typicky ženské“ a „typicky mužské“ pomáhajú budovať tradičnú rolu ženy a rolu muža. Hartmut Karsten vo svojej knihe Ženy – muži hovorí, že „stereotypy pohlavných rolí jedincom uľahčujú, alebo naopak sťažujú prístup k povolaniam, zariadeniam a skupinám, ktoré sú dané samotnou spoločnosťou. Dodnes nájdeme ženy skôr v sociálnej sfére, zatiaľ čo mužov v technických povolaniach a v prírodných vedách. Ešte donedávna sa žena stretávala s negatívnymi reakciami, len čo sama, t. j. bez mužského sprievodu, navštívila určité inštitúcie verejného života.“ [14] Existuje rad vlastností, ktoré sa stereotypne opakujú, čím pomáhajú konštruovať samotný gender. Ženy sú od prírody bezbranné, emocionálne, jemné, nežné, ohľaduplné, opatrné, poslušné, príťažlivé, senzibilné, súcitné, kým muži disponujú agresivitou, bojovnosťou, ctižiadostivosťou, nezávislosťou, odolnosťou, panovačnosťou, rozvážnosťou, rozhodnosťou a energickosťou. Táto diferenciácia je síce ovplyvnená biologickými faktormi, avšak je to práve to pohlavie, ktoré ďalej určuje smer, ktorým sa bude výchova dieťaťa uberať.
Rodová podmienenosť v spoločnosti sa v nacistickej vízii uplatňovala do posledného detailu. Od dievčat sa očakávalo, že budú verne napodobňovať svoju matku, zatiaľ čo chlapci pripodobnia svoj život k životu svojho otca. Tento neustály tlak ovplyvnil ženu tak, že dobrovoľne podľahla propagande, podriadila sa jej, hrala úlohu, ktorú jej nacistickí muži v spoločnosti vyhradili. V roku 1936 na zasadnutí Frauenschaftu predniesol Adolf Hitler prejav, v ktorom boli zhrnuté najdôležitejšie body nacistickej politiky vo vzťahu k ženám: „Nech už vzdelaná žena – právnička dosiahne v živote čohokoľvek, pokiaľ vedľa nej žije obyčajná matka piatich, šiestich alebo siedmych zdravých a dobre vychovaných detí, potom môžem povedať jediné: z pohľadu našich nesmrteľných národných hodnôt, ktoré nám všetkým ležia v srdciach, dala a dáva táto žena nášmu národu viac než právnička, lebo nám všetkým zaistila budúcnosť a kontinuitu našich životov.“ [15]
Je nesporne zaujímavé zamýšľať sa nad tým, prečo a do akej miery bola žena žijúca v období druhej svetovej vojny schopná prijímať a akceptovať tieto mužské kódy, ktoré jej určili konkrétne poslanie, bez akéhokoľvek sebapoznania a sebaurčenia. Poslanie je plodným poslaním len vtedy, keď sa človek snaží o konkrétny cieľ z vlastných popudov a vlastného presvedčenia. Musí byť presvedčený o svojom budúcom nasmerovaní, pričom sa táto predstava rodí v samotnom jadre jeho bytia, jeho najhlbšieho Ja, ku ktorému nepreniknú nijaké vonkajšie vplyvy.
Každý jedinec žijúci na tomto svete má k dispozícii svoj vlastný priestor, v ktorom sa navzájom preplietajú všetky sny, túžby a ciele, a ktoré ho nútia vydávať sa na cestu, ktorú si sám určil a predsavzal. Rola ženy-matky je mystickým poslaním, túžbou, prianím, tajomným svedectvom zrodu, je prienikom pozemského s transcendentálnym, v ktorom sa odohráva čarovný príbeh dvoch generácií. Žena je otázkou, dieťa odpoveďou. Magický vzťah, plný intímnych pocitov, sa však pod vplyvom nacistických zbraní ocitol v pozícii bezmocného nepriateľa, neschopného akejkoľvek revolty proti silnejšiemu súperovi. Prirodzený materinský cit vystriedal cit pre povinnosť.
Nacistická ideológia v duchu zachovania kultu čistej rasy upriamila svoju pozornosť na ľudský život už od jeho zárodku bez toho, aby si uvedomovala, že kult, ktorý sa mal stať pre budúce generácie rituálom posvätenia a triumfu, bol v konečnom dôsledku pre mnohé ženy, mnohé matky, rituálom zatratenia.
uprostred Gertrud Scholtzová-Klinková
Nacistický propagandistický plagát – NSDAP zaisťuje národnú pospolitosť
Nacistický propagandistický plagát – Podpor dobrú vec – Matka a dieťa
L i t e r a t ú r a
BEAUVOIR, S. de: Druhé pohlavie 1. Bratislava: Obzor 1967.
BEAUVOIR, S. de: Druhé pohlavie 2. Bratislava: Obzor 1967.
HUGHES, M., MANN, Ch.: Hitlerovo Německo – život v období Třetí říše. Praha: Columbus 2002.
KARSTEN, H.: Ženy – muži (genderové role, jejich původ a vývoj). Praha: Portál 2006.
KOONZ, C.: Mothers in the Fatherland: Woman, the Family and Nazi Politics. New York: St. Martin’s Press 1987.
SIGMUND, A.: Nacistické ženy. Bratislava: Perfekt 2002.
P o z n á m k y
[1] Výrok Adolfa Hitlera. Cit. podľa SIGMUND, A.: Nacistické ženy. Bratislava: Perfekt 2002, s. 5.
[2] Nacistické heslo Deti, kostol a kuchyňa bolo typickým príkladom toho, že miesto ženy je predovšetkým v domácnosti. Porov. HUGHES, M. – MANN, Ch.: Hitlerovo Německo – život v období Třetí říše. Praha: Columbus 2002, s. 68.
[3] SIGMUND, A.: Nacistické ženy, c. d., s. 5.
[4] V súvislosti s gendrovou tematikou, by som chcela poukázať aj na zaujímavú a veľmi inšpirujúcu tvorbu americkej umelkyne Marthy Roslerovej, ktorá vo svojich dielach revoltuje práve proti obmedzovaniu vlastnej slobody a individuality, o ktorých hovorí Martina Pachmanová vo svojej eseji Vizuální sémiotika všednodenního života v díle Marthy Rosler.
[5] Heslo nacistickej súdružky Gertrud Scholtzovej-Klinkovej. Cit. podľa HUGHES, M. – MANN, Ch.: Hitlerovo Německo – život v období Třetí říše, c. d., s. 67.
[6] Názor, ktorý zastával a proklamoval ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels. Cit. podľa SIGMUND, A.: Nacistické ženy, c. d., s. 10.
[7] BEAUVOIR, S. de: Druhé pohlavie 2. Bratislava: Obzor 1967, s. 5.
[8] Ženy s najväčším počtom detí si pri oslavách preberali rôzne nacistické vyznamenania, napríklad čestný kríž, odstupňovaný podľa počtu detí – bronzový za 5 detí, strieborný za viac než 6 detí a zlatý za viac než 8 detí. Porov. HUGHES, M. – MANN, CH.: Hitlerovo Německo – život v období Třetí říše, c. d., s. 68 – 70.
[9] Cit. podľa BEAUVOIR, S. de: Druhé pohlavie 1. Bratislava: Obzor 1967, s. 97.
[10] HUGHES, M. – MANN, Ch.: Hitlerovo Německo – život v období Třetí říše, c. d., s. 69.
[11] Tamže, s. 72.
[12] SIGMUND, A.: Nacistické ženy, c. d., s. 96.
[13] HUGHES, M. – MANN, Ch.: Hitlerovo Německo – život v období Třetí říše, c. d., s. 68.
[14] KARSTEN, H.: Ženy – muži (genderové role, jejich původ a vývoj). Praha: Portál 2006, s. 25.
[15] Národno-socialistický zväz žien bol najvyšším orgánom, ktorý koordinoval činnosť všetkých ženských organizácií pôsobiacich na území Tretej ríše. Jeho predstaviteľkou bola Gertrude Scholtzová-Klinková. Tamže, s. 71 – 72.