Dnes už možno len ťažko hovoriť o fenomenológii dávania bez zohľadnenia či vyrovnania sa s originálnou koncepciou „saturovaného fenoménu“, ktorej autorom je Jean-Luc Marion. Saturovaný fenomén je ten, ktorý rozvracia, zaplavuje, presahuje i predchádza intencionálne udeľovanie zmyslu na strane subjektu.

Podľa Mariona jestvujú štyri základné mody saturovaného dávania, ktoré nazýva udalosť, idol, živé telo, ikona a pridáva ešte jeden, ktorý ich všetky zahŕňa, zjavenie.[2] Fenomenologický status saturovaného fenoménu je z Marionovho diela relatívne jasný a bol už témou viacerých výskumov. Čo však ostáva extrémne viacznačné je fenomenálny status čohosi, čo nazýva „chudobným fenoménom“.

Táto esej určuje zmysel a postavenie chudobného fenoménu. Význam chudobného fenoménu nie je pre nás zaujímavý iba preto, že sa týka Marionovho myslenia a exegézy jeho práce. Je dôležitý filozoficky, pretože poukazuje na sebe vlastný spôsob, prostredníctvom ktorého rozumieme i skúsenostiam každodenného života – teda i tým, ktoré nespadajú alebo údajne nespadajú do života náboženského, morálneho a estetického. Patrí chudoba chudobného fenoménu k veciam samým? Sú chudobné fenomény dané uniformne? Jestvuje deficit alebo porušenie dávania kvôli nám, z dôvodu našej nepozornosti, našej neschopnosti saturovaný fenomén prijať? Možno rozlíšiť stupne ochudobnenia, podobne ako je to pri saturácii? Sú chudobné fenomény podstatnou alebo kontingentnou črtou našej existencie? Je chudoba (fenoménov) stále s nami?

V posledných analýzach budem kritický voči Marionovej charakteristike saturácie a ochudobnenia a to nie preto, že by bola nevhodná, ale skôr preto, lebo má tendenciu nezohľadňovať dôsledky jeho vlastnej práce, ktorá chudobné fenomény určuje na základe saturovaných fenoménov.

1. Saturované dávanie ako zjavenie
Podľa Mariona možno rôzne druhy fenoménov kategorizovať podľa rozličných spôsobov, ktorými sa ukazujú. Niečo sa javí natoľko, nakoľko sa to dáva, takže javenie sa môže líšiť podľa stupňov dávania.[3] Marionova fenomenologická práca sa preto sústreďuje a musí sústreďovať na problém dávania.

Keďže paradigmou dávania je pre Mariona saturovaný fenomén (pretože podčiarkuje dávanie, z ktorého vychádza), priblížme si význam chudobného fenoménu cez zmysel saturovaného dávania. O to v podstate ide aj Marionovi: „Celý môj projekt… má za cieľ premyslieť bežný fenomén, a cez neho chudobný fenomén, na základe paradigmy saturovaného fenoménu.“[4] Skôr než dokonalým naplnením intencie sa saturácia vyznačuje nadbytkom názoru voči subjektívnej intencii.

Deje sa to štyrmi základnými spôsobmi saturácie, ktoré korešpondujú so štyrmi typmi saturovaných fenoménov. Saturáciou kategórie kvantity je „udalosť“. Vyznačuje sa svojím nepredvídateľným charakterom, svojou jedinečnosťou a skutočnosťou, že je historicky neopakovateľná. Povaha „idolu“ je zrejmá vzhľadom na „neúnosný“ a „neznesiteľný“ charakter tohto fenoménu; núti nás prispôsobiť mu svoj pohľad a tak uchvacuje vnímajúceho, paralyzujúc jeho schopnosť udržať ho pod kontrolou. Ďalej, absolútnosť saturovaného fenoménu sa uvoľňuje z kategórie relácie ako „telo“; vo svojej radikálnej bezprostrednosti auto-afekcie zotrváva nezameniteľne „mojím“. Nakoniec „ikona“ alebo „tvár“, oslobodená od akéhokoľvek odkazovania na ego, saturuje kategóriu modality. Saturovaný fenomén ikony je neredukovateľný a nemožno naň hľadieť v tom zmysle, že tvár (Druhého) mi nedáva nič k videniu, jednako však na mňa ťažko dopadá a stáva sa tou, od ktorej prijímam seba samého.[5]

Čo je hlavným zmyslom týchto modov saturácie – udalosti, idolu, tela a ikony? Pre Mariona je ním „fenomén zjavenia“, ktorý koncentruje všetky štyri typy saturovaných fenoménov. Zjavenie teda nie je iba jedným medzi ostatnými, ale ako maximum saturovanej fenomenality je esenciálnou možnosťou saturácie a preto i jej fenomenálnym zmyslom.[6] Privilegovanou manifestáciou ikony je podľa Mariona Kristus a preto je Kristus takisto exemplárnym príkladom zjavenia par excellence. A keďže Marion podľa svojich vlastných slov postupuje ako filozof a najmä ako fenomenológ, uzátvorkuje realitu sveta, aby mohol uvoľniť samotný fenomén a dávanie (druhy dávania). To mu dovoľuje určiť zmysel saturácie na základe jej podstatnej možnosti – zjavenia – bez toho, aby vynášal súd vzhľadom na jeho existenciálny nárok. Zjavenie ako esenciálny zmysel saturácie je kvalifikované „oslovením“, ktoré v sebe nesie charakter predvolania, prekvapenia, dialógu a fakticity. Oslovenie, ono nepopierateľné par excellence, „v skutočnosti charakterizuje každý saturovaný fenomén ako taký.“[7]

Dosah saturovaného fenoménu na subjekt, fenoménu zradikalizovaného ako zjavujúce sa oslovenie, či presnejšie, ako dar, nielenže transformuje inak pasívny objekt na aktívny, ale transformuje aj čosi, čomu sme vo fenomenológii vždy formálne rozumeli pojmom „udeľovateľ zmyslu“. Ten sa premieňa na „prijímateľa“ a dokonca je radikálne pochopený ako „obdarovaný“ – ako ten, ktorý prijíma svoje ja od toho, čo sa dáva.[8]

Zhrňme, že saturovaný fenomén je paradigmou dávania, podľa ktorej sa zjavenie stáva vzorovým pre zmysel saturácie. Podstatou dávania je zjavenie, ktoré sa prijíma ako oslovenie, a ktorého premieňajúci dosah ma konštituuje ako obdarovaného. Teraz, keď sme v skratke opísali zmysel saturovaného fenoménu zjavenia, môžeme sa ďalej pustiť do skúmania postavenia chudobného fenoménu.

2. Chudobný a bežný
S poukazom na to, že saturovaný fenomén je paradigmou fenoménov a zjavenie paradigmou dávania, by sme si mohli klásť otázky o postavení čohokoľvek, čo nie je saturovaným fenoménom. Napríklad, je všetko ostatné nakoniec redukovateľné na saturovaný fenomén? Je celé dávanie skutočne iba zjavenie, ktoré má byť cezeň sprostredkované? Sú ostatné fenomény iba jeho odvodenými modmi? Skôr než v poslednej časti tohto príspevku bližšie kriticky naznačím zmysel chudobných fenoménov, je nevyhnutné pozastaviť sa pri Marionových vysvetleniach danej témy.

Podľa Mariona okrem saturovaných fenoménov jestvujú aj ďalšie typy fenoménov. Nazýva ich „chudobné“ a „bežné fenomény“. A keďže nie sú vzájomne redukovateľné, chápe všetky (saturované, chudobné, bežné) ako „pôvodné figúry fenomenality“, teda ako podstatne odlišné a neredukovateľné typy fenoménov.[9] Rád by som stručne opísal posledné dva a následne ich viac kriticky uchopil.

A. Chudobné fenomény. Chudobný fenomén je spočiatku definovaný ako fenomén chudobný na názor. Aby sa takýto fenomén mohol dávať, nepotrebuje nič viac než svoj chudobný pojem alebo svoju čistú inteligibilitu. Vyžaduje jedine uznať názor, ktorý je formálny. Keďže chudobný fenomén je čisto formálny, univerzálny, bez obsahu alebo materiálnej diferenciácie, nepotrebuje podporu skúsenosti, ktorá je neistá. Je undurchstreichbar, ako by povedal Husserl, nemožno ho vyčiarknuť následnými skúsenosťami. Takéto abstrahovanie od obsahu a neproblematická opakovateľnosť robí z tohto fenoménu dokonalý objekt pre metafyziku. Vskutku, fenomén, ktorému je vlastná táto objektovosť a objektivita, sa stáva pre Mariona privilegovanou formou názoru. „Požadujú jedine formálny názor v matematike alebo kategoriálny názor v logike, inak povedané, ‚nazeranie podstát‘ a idealít.“[10]

Chudobný fenomén sa nemôže stať paradigmou dávania, pretože abstraktná epistemologická istota chudobného fenoménu nepripustí, aby sa vyskytla „uskutočnená fenomenalita“, teda reálny či individuálny názor alebo časovosť.

B. Bežné fenomény. Bežné (alebo zvyčajné fenomény) sú pôvodne charakterizované ako druhovo odlišné od chudobných fenoménov. Nás tu nebudú zaujímať eidetické entity, ktorým chýba materiálna individualizácia, ale každodenné fenomény, ktoré principiálne môžu byť adekvátne dané, ale najčastejšie sa dávajú práve neadekvátnym spôsobom. Skrátka, bežné fenomény sú tie, ktoré dospievajú k svojmu naplneniu (alebo sklamaniu) podľa toho, ako boli zamýšľané. V tom prípade by „maximom“ dávania mohol byť jedine názor, ktorý sa úplne zhoduje s mojou vlastnou intenciou.

Pre Mariona je modelom dávania čosi, čo by sme mohli voľne nazvať „pragmatickým objektom“. Tento zahŕňa nielen fenomén, ktorý stretávame v každodennom kontexte používania, ale aj objekt, ktorý môže byť pri používaní predpokladaný a to kvôli svojmu slabému názoru, „dosahujúc stupeň istoty porovnateľnej s tou, ktorou disponujú chudobné fenomény“.[11] Pre nedostatok názoru tak podlieha možnostiam mojej nadvlády. Môžem mať pojem toho, čo sa má stať, alebo toho, čo by sa malo ukázať, a to ešte predtým, než sa to skutočne stane alebo ukáže. A hoci zo strany objektu nemôžem zabrániť narušeniu mojej dominancie, môžem aspoň zmierniť dosah vecí, ktoré sa nedejú „po mojom“. Prostredníctvom mojej „predvídavosti“ či nadvlády pojmu nad názorom môžem predpokladať objekt v predstihu už ako daný a takto „odsunúť“ samotné dávanie, keďže pojem predchádza dávaniu. Tieto zručnosti, využívané tam, kde ide o bežné fenomény, pripúšťajú a vyžadujú opakovanie fenoménu, lebo nemôžu zniesť inovácie ani modifikácie, ktoré by neboli uchopiteľné v predstihu, to znamená, nepripustia nič nezvyčajné alebo neanticipovateľné.[12]

Na jednej strane sa nič nezdá byť u Mariona jasnejšie než tieto tri typy fenoménov: saturovaný, chudobný a bežný. Ich prehľad nám predložil vo svojej práci Redukcia a dávanie. V tomto diele Marion opisuje ten druh objektivity, ktorý je príznačný pre takzvanú „prvú redukciu“, ktorú nazval „transcendentálnou“. Táto mu umožnila, aby to, čo tu rozlišujeme ako chudobný fenomén, mohlo byť vôbec dané. Bežný fenomén sa viaže, hoci nesporne omnoho komplexnejším spôsobom, na „druhú redukciu“, a to preto, lebo nám dovoľuje vrátiť sa späť k tomu, čo má štruktúru objektu i základné diferencie spôsobov Bytia. A nakoniec, saturovaný fenomén a zjavenie sú vlastné tretej redukcii.[13]

Marion si azda myslel, že to, čo označuje chudobným a bežným fenoménom, už dostatočne opísal v Redukcii a dávaní a necítil preto potrebu prehodnotiť ich v nasledujúcom diele. (Marion rozpracoval svoju teóriu saturovaného fenoménu a exemplárnych typov saturácie v samostatnej práci s názvom De surcroît alebo O nadbytku, ktoré nasledovalo za publikáciou Súc daný.)[14] Čo pokladám za neuspokojivé, je fakt, že ak majú byť chudobný a bežný fenomén určené na základe saturovaného fenoménu, potrebujeme opäť prehodnotiť celý problém, keďže ich opisy v Redukcii a dávaní nás naisto privedie iba po bod blížiacej sa takzvanej tretej redukcie.

Nech je to akokoľvek, vyrovnanie sa s chudobným a bežným fenoménom v Súc daný ostáva iba v náčrte. A tento nárys vnáša i zanecháva nezodpovedané mnohé dôležité otázky – otázky, ku ktorým treba pristupovať na základe dávania saturovaného fenoménu, zjavenia.

3. Chudoba
Keď budem ďalej hovoriť o iných fenoménoch než saturovaných, budem sa z praktických dôvodov pridŕžať spôsobu, s ktorým začal sám Marion. Budem používať výrazy ako „chudoba“ alebo „chudobný“, aby som odkázal na všetky tie typy fenoménov, ktoré sa nedávajú spôsobom zjavenia. Okrem niekoľkých prípadov, Marion presadzuje používanie chudoby dávania tak zoširoka, že „chudobným“ začne označovať všetky tie fenomény, ktoré sa dávajú ako objekt alebo čokoľvek, čo má štruktúru objektu. Dokonca subjekt, ktorý sa k sebe vzťahuje ako k objektu, sa považuje za „chudobný“.[15]

Ak chceme určiť chudobu dávania na základe zjavenia, ako navrhuje Marion, potom máme najmenej štyri typy fenoménov, ktoré nie sú saturované a z ktorých tri môžu byť právom nazvané „chudobnými“ – pokiaľ rozumieme „chudobou“ to, čo nie je saturované spôsobom, ktorý opísal Marion.

Pri všeobecnom označení chudoby robím ešte nasledovné rozdelenia, a to medzi (a) chudobným fenoménom osebe, (b) pokorným fenoménom, (c) znehodnoteným fenoménom[16] a (d) pýchou ako chudobou obdarovaného. Kvôli nedostatku priestoru nemôžem ísť pri každom fenoméne do detailov, avšak na nasledujúcich stranách načrtnem aspoň ich význam.

A. Chudobný fenomén osebe. Chudobný fenomén osebe je fenoménom perceptuálnych a epistemických skúseností. Vzhľadom na jeho špecifický charakter nie je na tomto druhu dávania nič zlé.

Nebudem sa zameriavať na epistemický objekt, keďže Marion to už spravil v súvislosti s eidetickými objektmi. Rád by som však zdôraznil práve to pasívne, perceptuálne. Husserl tento druh fenoménu opísal prekvapivo detailne vo svojich analýzach pasívnej syntézy.[17] Hoci Marion zmieňuje fenomén pasívnej syntézy v kontexte saturácie len okrajovo,[18] buďme precíznejší – i napriek niekoľkým príbuzným charakteristikám by totiž pasívne daný fenomén nemal byť dávaný na jednu úroveň so saturáciou.

Opisy, ktoré sa týkajú skúseností pasívnej syntézy, zdôvodňujú fakt, že konštitúcia zmyslu a teda „dávanie“ je čímsi viac než len naplnením názoru objektu, ktorý odpovedá subjektívnej intencii. Zmysel sa objavuje skôr než aktivita subjektu, skôr než egoická konštitúcia a skôr než judikatívne akty. Vyvstávanie zmyslu je skutočným „konštitutívnym duetom“, ako ho nazýva Husserl. Aj keď sa zameriavam na objekt alebo určitý aspekt nejakého objektu, je tu vždy akési plus ultra mojej intencie – veď v priebehu vnímania zisťujem, že je tu toho stále omnoho viac, čo môžem uvidieť, zacítiť dotykom alebo počuť – viac než mi dovoľujú moje jednotlivé aktívne či pasívne pohyby udeľovania zmyslu. Podľa Husserla „je vnímanie ustavičnou snahou uskutočniť čosi, čo už zo svojej podstaty uskutočniť nemôže. Takže v sebe prechováva akúsi esenciálnu protirečivosť.“[19] Tým chce povedať, že štruktúre transcendentného objektu je vlastné to, že sa dáva v perspektívach, s náležitým popredím i pozadím a so súvisiacimi dôsledkami, ktoré vnímajúceho vedú.[20]

Husserl navyše ráta s tým, že „pred-objekty“ na mňa môžu uplatňovať svoju afektívnu silu. Prichádza k „afektívnemu uvoľneniu“, pri ktorom ich vzbudzujúca sila pôsobí na kinestetické telo. Tak ma ony môžu vlákať do svojej aktívnej konštitúcie. Husserl o tom dokonca hovorí ako o „oslovení“, ktoré zaznieva zo strany samotného objektu. Sám objekt alebo objektu podobná formácia ma navádza k tomu, čo by som mohol neskôr od neho očakávať.[21]

Aj keď nám to v istom zmysle môže pripomínať Marionov pojem saturácie, Marion myslí – či aspoň musí myslieť – na niečo iné. Saturácia musí byť čosi viac než len aktívne alebo pasívne dianie, ktoré sa odohráva medzi „subjektom“ a „objektom“. Iste, často nachádzame preplnenie názoru na strane objektu a dokonca prioritu objektu voči subjektu. Rozdiel medzi týmto dianím a saturáciou však spočíva v tom, že v prvom aktivita „pripadá fenoménu a jedine jemu“. „Vlastne sa ukazuje preto, lebo sa najskôr dáva – pri anticipácii akéhokoľvek cieľa, oslobodená od akéhokoľvek pojmu, na spôsob diania, ktoré sa udeľuje samo.“[22]

V tomto zmysle spočíva problém Marionových analýz v tom, že nepočíta s faktom, že by vlastný chudobný fenomén mal svoju vlastnú integritu i ako nesaturovaný fenomén. Chudobný fenomén ako perceptuálny a epistemický objekt by nemal byť niečím, čím nie je. Vlastný chudobný fenomén sa prejavuje spôsobom, akým sa dáva v perceptuálnej a mutatis mutandis epistemickej skúsenosti.[23] Nemali by sme zabúdať, že perceptuálna a epistemická skúsenosť je „autentická“ vzhľadom na to a do tej miery, do akej ju necháme sa dávať. To je spôsob, akým sa vzťahujeme k svetu okolo nás.

B. Pokorný fenomén. Pokorné fenomény sú tie, ktoré sa dávajú vo svojej vlastnej integrite, ale/a v službách zjavenia. V Marionovej schéme je náročné zohľadniť širokú škálu náboženských skúseností (od svätého Františka z Assisi po Rabbiho Dov Baera či Ruzbehana Baqliho). Aby sme tento bod objasnili, nám stačí citovať iba jeden príklad zo skúsenosti svätej Terézie z Avily.

Keď sa niektoré z jej noviciek cítili byť rušené pri úsilí napredovať v kontemplatívnej modlitbe a to z dôvodu poslušnosti podradným, svetským záležitostiam, svätá Tereza im ponúkla nasledujúci návod: „Vedz, že ak si v kuchyni, Pán sa prechádza pomedzi hrnce a panvice a pomáha ti vonku i vo vnútri.“[24] V tejto krátkej ukážke mi nejde o nič iné než poukázať na to, že „hrnce a panvice“ nie sú jednoducho tým, čo Marion nazýva saturovanými fenoménmi. Sú to kuchynské nástroje, bežné objekty a majú všetky identifikovateľné charakteristiky objektov. Ale dokonca aj v ich každodennosti je tu čosi navyše – nie kvantitatívne, je to určitý kvalitatívny nadbytok. V každodennej bežnej skúsenosti, v kontexte používania, v technike varenia je Boh prítomný v aktivitách, ktoré zahŕňajú hrnce a panvice. Hrnce a panvice sa dávajú v „epifánii každého dňa“ –Kearneyho slovami. Zaiste, Marion sa vyrovnal s tým, ako sa fenomény zjavujú, ale nie s tým, ako inak chudobné fenomény môžu ostať na jednej strane celkom chudobné a na druhej strane sa zjavovať vo svojej a skrze svoju vlastnú „chudobu“. Ony totiž zároveň ukazujú seba a zjavujú i čosi iné než seba samé.

Niekto by mohol namietať, že tu ide jednoducho o to, čo mal Marion na mysli pod „saturovaným fenoménom“: pre niektorých je maľba „oslovením“, pre iných nie. Takisto som si všimol, že Marion nám nepodáva zoznam vecí, ktoré sú alebo nie sú saturované, ale skôr popisuje jedinečný spôsob dávania, zjavenie. Jeho opisy chudobného fenoménu nám však nevysvetľujú, ako môže byť chudoba chudobou a zároveň [niečo] zjavovať. Inak by neobmedzoval vedecké či technické objekty iba na to chudobné vedecké, „matematické“ či technologické – to by však musel byť pozorný voči „pokornému“ fenoménu. Pokorný fenomén, ktorý je tým, čím je, a tak „slúži“, modifikuje samotnú skúsenosť a orientáciu v špecifickej sfére, povedzme, sfére užitočnosti. Pretože pokorný fenomén „delimituje“, otvára voči nekonečnu. Tam, kde ide napríklad o hrnce, panvice a varenie, sa pokorný fenomén stáva možnosťou vykúpenia (delimitovania) produktu, náradia či techniky.

Fakt, že Marion nevníma matematiku či techniku (alebo matematické a technologické objekty) s ich vlastnou možnosťou zjavovať sa v ich chudobe a prostredníctvom nej,  vyvoláva údiv, či sám Marion nevymedzuje „chudobné“ [fenomény] čisto ako ich chudobu.

C. Znehodnotený fenomén. Všeobecné dávanie a pohyb pokorného fenoménu nazývam „delimitáciou“, pretože vo svojej špecifickosti, povedzme, vedeckej, technologickej alebo úžitkovej, zároveň zjavuje to, čo je viac. Pokorný fenomén roztvára „vertikálne“, takže už nie je limitovaný iba na „svoju vlastnú“ dimenziu skúsenosti.

Znehodnotený fenomén vyvstáva vtedy, keď delimitácia či špecifická orientácia aktu alebo objektu nie je pochopená ako delimitácia, vtedy, keď napríklad technický život je jednoducho vyhradený iba pre technickú sféru a nedovoľuje fenoménu vyjavovať sa delimitujúcim spôsobom. V tomto prípade chudoba fenoménu je chudobou skúsenosti a to v tom zmysle, že svojvoľne limituje fenomén iba naň samý. A keďže nedovoľuje fenoménu byť tým, čím by mohol byť – vo svojej chudobe zjavovať viac než len seba –, znehodnocuje dávanie. Toto znehodnotenie ako také môže byť vôbec identifikované jedine z perspektívy saturácie.

Nie je znehodnotený fenomén tým, čo Marion vskutku považuje za „chudobu“ vyplývajúcu z podstaty saturácie? Nemá Marion na mysli chudobou práve to, čo by sme takisto mohli nazvať „sekularizovaným“ fenoménom? A napokon, ak fenomény môžu v pravom zmysle slova zjavovať, narúšanie zjavenia by sa nemohlo počítať za neutrálne danú vec – išlo by zjavne o svojvoľné porušenie schopnosti fenoménu dávať sa zjavujúcim spôsobom. Hovorím „svojvoľné“, pretože tu nie je dôvod pre zamedzovanie dávania. Avšak všetko okrem zjavenia v plnosti je subjektívne nevypočítateľné, je uplatňovaním sa subjektu nad dávaním sa fenoménu. Prichádza preto ku sekularizovaniu zjavenia, čo nevyhnutne znamená znehodnotenie saturácie.

V tomto prípade chudoba fenoménu nepatrí k štruktúre objektu, ale k našej nedostatočnej schopnosti byť pripravení prijať ono dávanie a vidieť ho ako saturované. Nachádzame tu dva typy chudoby: podstatnú chudobu, ktorá je vlastná každému druhu videnia a s ktorou, nazdávam sa, nič nenarobíme, a dobrovoľne akceptovanú chudobu zbavenú možnosti prijímať, pri ktorej saturovaný fenomén ako zjavenie či oslovenie celkom chýba.

Jestvuje ešte ďalší druh chudoby, ktorej násilie je viditeľnejšie, pretože od počiatku hanobí to, čo je náležite saturované (v Marionovom zmysle). Pre naše ciele sa nepotrebujeme príliš zoširoka zaoberať týmto bodom. Postačí pripomenúť význam „tváre“ Druhého, ktorá sa považuje za chudobný objekt. Aby sme našli adekvátne príklady, nemusíme siahať až k zlu a tragédii genocíd, holokaustu, mizogýnie či rasizmu. Vezmime si jednoducho zaužívané „hodnotiace procedúry“, akými sú napríklad kvantitatívne merateľné „učebné plány“ a „učebné výsledky“ študentov, hoci inak v celkom kreatívnych vzdelávacích situáciách. Marionovými slovami: „keďže názor prichádza vždy až po fakte a zohráva rolu aktuálneho potvrdenia plánu, jeho originálnej racionality, a keďže by nemal byť medzi nimi nijaký rozdiel (‚bezchybný‘), nemal by tolerovať nijakú inováciu, modifikáciu, či v skratke, nijakú udalosť.“[25] Aj zjavne neškodné „hodnotiace procedúry“ majú za cieľ predvídateľnosť, kontrolu a opakovateľnosť študenta študujúceho bez momentov prekvapenia, bez prerušovania, kreativity či originality. Doslova z dôvodov „zúčtovateľnosti“ sa študenti redukujú nielen na spotrebiteľov, ale dokonca na „produkty“ vzdelávania. Znehodnotený fenomén je preto tvorivo a historicky saturovaným fenoménom, ktorému bola odňatá jeho schopnosť zjavovať.

D. Pýcha ako úbohosť obdarovaného. Mohli by sme sa pýtať samých seba, ako vôbec môže vyvstať znehodnotený fenomén, ako toto znehodnotenie môže vzniknúť i napriek skutočnosti zjavenia. Marion uvažuje nad týmto problémom vo svojich analýzach „odpovedania“ a „opovrhnutia“.

i. Odpovedanie. Odpovedanie je procesom „pripustenia“ alebo „chcenia“ prijať dané. Je však aj čímsi viac; je aj chcením prijať seba samého z daného ako toho, čo je dané navyše. Musím sa sám odovzdať danému, aby som ho uvidel. Odpovedanie tak pretvára to, čo sa dáva, v to, čo sa ukazuje. Z fenoménu teda nik neuvidí nič skôr, než sa mu neodovzdá.[26]

Niekto by zaiste mohol spochybňovať Marionovo problematické vzývanie vôle pri tom, ako používa výraz „chcenie“. Je však azda jasné, o čo mu ide: niekto, kto nie je disponovaný, kto nevykonal „imanentné rozhodnutie“, dané neuvidí. To, čo vidím bez toho, aby som vidieť chcel, je len chudobný fenomén – chudobný znehodnotený fenomén. Hľadím všedným spôsobom bez prijímania. Len „chudobne“ ho konštituujem. Ovládnem ho skôr, než by som ho mohol vôbec prijať, alebo ho „chcieť“ prijať. Problém nie je na „strane“ fenomenálneho dávania, ale na strane „subjektu“, toho subjektu, ktorý by sa mal chápať omnoho fundamentálnejšie – ako obdarovaný.

ii. Opovrhnutie. Čo je koreňom tohto nedostatku chcenia, nedostatku seba-disponovania, nemožnosti prijať seba skrze dané a znemožnenia ukázať sa tomu, čo sa dáva? Zdá sa, že Marion pripisuje tejto ťažkosti takmer neutrálny, nestranný význam. Napríklad píše, že „niekedy sa stane, že to, čo sa dáva, nie vždy uspeje pri svojom ukázaní sa“, pretože ukazovanie daného sa odohráva „za podstatnej konečnosti obdarovaného“.[27] A keďže táto konečnosť je esenciálna a to, čo sa dáva, sa prijíma jedine v rámci konečnosti obdarovaného, vždy sa môže stať, že nie všetko, čo sa dáva, a nie všetko z toho, čo sa dáva, sa môže aj ukázať. Obdarovaný v podstate nemôže prijať dané na spôsob, ktorým sa ono dáva, teda doslova, „bez limít a rezerv“.[28] Všimnime si, že takto sa problém javí ako druh podstatnej úbohosti obdarovaného. Veď obdarovaný síce môže pri odpovedaní „chcieť“ prijať dané, ale podstatné (z dôvodu našej konečnosti) tak nie je schopný učiniť „bez limít alebo rezerv“.

Ukazuje sa, že je možné rozlíšiť ešte ďalší druh úbohosti obdarovaného, ktorý je historicky a eticky omnoho významnejší a prostredníctvom ktorého „chcem“ (alebo ne-„chcem“) prijať dané. Stojíme teda pred „môžem/mohol by som“ prijať a „chcem/chcel by som“ prijať. Čítame: „Ak obdarovaný neustále fenomenalizuje to, čo sa mu dáva, a prijíma tak seba samého, ešte stále nič nezaručuje, že obdarovaný vždy môže alebo chce prijať všetko, čo je dané. Nemôžeme vylúčiť niektoré prípady, pri ktorých je ukazovanie daného neúspešné, pretože obdarovaný ho jednoducho nemohol alebo nechcel prijať; môžeme si len predstaviť všetky tie nepredvídateľné pristátia, pri ktorých obdarovaný zlyhal v dôsledku nadmernosti daného, alebo ostal nečinným z dôvodu jeho nedostatku.“[29]

Teraz nám môže pomôcť rozlíšenie dvoch typov obdarovanej chudoby, podstatnej a historickej. Prakticky však nejde ani tak o dve odlišné formy chudoby, pretože tu nejde o výber či ignorovanie výberu v niektorom konkrétnom momente v čase. Prichádzame takto nielen k chudobne historickému Marionovmu „imanentnému rozhodnutiu“, ale aj k tomu, čo Derrida, vychádzajúc z Foucaulta, nazýva „Rozhodnutie“.[30] Čelíme tu rozhodujúcemu aktu, fundamentálnemu momentu, ktorý nie je bodom v čase, ale „časovou pôvodnosťou vo všeobecnosti“.[31] Je to ten bod, v ktorom – slovami Tarkovského postavy Dimitriho z filmu Nostalgia – „učiníme zlý obrat“ a opakujeme ho stále znova a znova pri našich imanentných rozhodnutiach; je to originárne rozhodnutie, ktoré sa rozhoduje zakaždým odznova. Vo svojej konečnosti sa buď pripravím, alebo nepripravím na prijatie daného a na to, aby som bol premenený na obdarovaného. Nejde teda vôbec o to, či tu sú, alebo nie sú „limity“ a „rezervy“, ale či tieto limity sú, alebo nie sú „delimitujúce“.

Marionovmu opisu problému čosi chýba a to preto, lebo chudobu v konečnom dôsledku neurčuje z perspektívy zjavenia. Ide tu vo svojej hĺbke vskutku o záležitosť „možnosti“, „chcenia“ alebo „nečinnosti“? Treba si stanoviť vhodnejšie pojmy, pojmy vlastné zjaveniu. Vzhľadom na zjavujúce sa dávanie, ukazuje sa akási „subjektívna“ chudoba, ktorá je vlastná obdarovanému: chudoba pýchy. Pýchu treba chápať ako lipnutie na ja, ako definitívny seba-záujem, ktorý nedovoľuje danému (či už úmyselne alebo neúmyselne), aby sa ukázalo. Musíme si takisto položiť otázku: Je esenciálna konečnosť jednoducho záležitosťou toho, ako sa veci majú? Nevedie nás k problému hriechu ako k esenciálnej konečnosti, teda k Pádu? Povedal by som to takto: nejde tu len o obyčajné „nemôcť/nechcieť“ prijímať, ale o problém idolatrie.

Všimnime si, že dané, tak ako sa samo dáva, a rekvalifikácia subjektu na obdarovaného určite nie sú v mojej moci. V istom zmysle by ono „chcieť prijať“ bolo takisto výrazom pýchy. „Toho, ktorý prichádza po ‚subjekte‘, obdarovaného, charakterizuje podriadenosť jeho nepopierateľnej aktivity a živej spontaneity v prospech pasivity absolútnej originárnej receptivity.“[32] Vzhľadom na dané je odpoveď (privolenie a podobne) čoraz viac nedostačujúca, donekonečna opakovaná a tak zároveň čoraz viac úspešná. Teda vďaka prevahe daného nad odpoveďou, vďaka tomu, že dané je omnoho mocnejšie, než by sa vôbec dalo očakávať, sa ako obdarovaní tvárou v tvár danému stávame pokornými. Obdarovaný prijíma a tým získava sám seba.[33]

Môžeme alebo do akej miery môžeme (aktívne) podriadiť našu aktivitu pasivite? Môžeme my dokonať seba-poprenie a obmedzenie svojho ja tak, že to, čo sa dáva, sa bude môcť ukázať? Nebude skôr dokonanie môjho seba-strácania dielom Druhého, ktorému slúžim? Nedeje sa to vtedy, keď som privlastnený iným – v náboženskej skúsenosti Bohom, v morálnej skúsenosti Druhou osobou –, keď je spochybnené moje ja, a to práve takto, jedine týmto spôsobom? Jestvuje spôsob, ktorým sa môžeme disponovať, aby sme umožnili ukázať sa tomu, čo sa dáva, či inak, spôsob, ako anulovať „rozhodnutie“? Podľa môjho názoru je to možné len s pomocou istého druhu chudoby, tej chudoby, ktorú mystici nazývajú „chudobou ducha.“[34]

Narážame tu na ďalšie rozdelenie, s ktorým počítajú takmer všetci mystici abrahámovskej tradície – rozlíšenie medzi tým, čo môže byť uskutočnené pomocou nášho vlastného úsilia, a tým, čo možno iba prijať ako dar, takzvaným „vliatym“ spôsobom. Marion sa k poslednému vyjadruje, aj keď nie v tomto zmysle. Píše o „danom, ktoré sa uskutočňuje na základe svojej neredukovateľnej povahy, takže je čímsi, čo niekedy… nie je zvládnuté receptívnou schopnosťou obdarovaného, je teda oslobodené od jeho limít.“ Inak povedané, je záležitosťou milosti ako zjavujúceho dávania, či obdarovaný môže/mohol by alebo chce/chcel by prijímať. Ona jediná môže presiahnuť „limity a rezervy“ obdarovaného. Chudoba sa teda vskutku objavuje, a to vtedy, ak prevrátime orientáciu dávania. Povedal by som, že tu ide o idolatriu a nielen o obyčajné „nemôcť/nechcieť“ prijímať. Aby sme mohli čeliť chudobe v podobe znehodnotenia či pýchy, a aby sme pochopili význam vlastného chudobného a pokorného fenoménu, poukazujeme na chudobu ducha a fenomén milosti.

Záver
Mojím úmyslom nebolo teologizovať problém daného u Mariona. Zámerom bolo sproblematizovať chudobu a druhy chudoby fenoménu, rovnako ako ich určiť z perspektívy zjavenia. Aby sme vymedzili zmysel chudobného fenoménu v súvislosti so saturovaným fenoménom, rozlíšili sme štyri mody jeho chudoby: chudobný osebe, pokorný, znehodnotený a pýchu ako úbohosť obdarovaného. Všetky sú neodlučiteľné od problému saturovaného fenoménu. K tomu kladieme do pozornosti i úvahy súvisiace so zjavením – chudobu ducha a milosť – tie cesty, ktorými je možné chudobe fenoménu čeliť.

P o z n á m k y
[1] [Anglické poor v názve textu prekladám ako „chudobný“ s prihliadnutím k pôvodnému francúzskemu výrazu u Mariona: le phénomène pauvre. Takisto anglické giveness nadobúda v Marionovom la donation aktívnejší význam, a preto sa zvykne prekladať správnejšie ako „dávanie“ – pozn. prekl.]
[2] MARION, J.-L.: Étant donné: essai d‘une phénoménologie de la donation. Paris: PUF 1997, s. 314 – 29; ďalej len „Étant donné“. Anglický preklad: Being Given: Toward a Phenomenology of Giveness. Preložil Jeffrey L. Kosky. Stanford: Stanford University Press 2002, s. 225 – 37; ďalej len „Being Given“.
[3] Porov. Étant donné, s. 309 – 310; Being Given, s. 221 – 222.
[4] Porov. Étant donné, s. 316; Being Given, s. 227 (zdôraznil autor).
[5] Pozri Étant donné, s. 318 – 325; Being Given, s. 228 – 233.
[6] Étant donné, s. 326 – 328; Being Given, s. 235 – 236.
[7] Étant donné, s. 367 – 371, 390 – 391; Being Given, s. 267, 283.
[8] Étant donné, s. 366; Being Given, s. 266. A takisto Étant donné, s. 371; Being Given, 269 („Prijímam svoje ja od volania, ktoré ma dáva sebe samému ešte skôr, než mi dáva celkovo čokoľvek.“).
[9] Étant donné, s. 310; Being Given, s. 222 [zdôraznil autor].
[10] Étant donné, s. 310; Being Given, s. 222, upravený preklad.
[11] Étant donné, s. 311 – 12; Being Given, s. 223.
[12] Étant donné, s. 313 – 14; Being Given, s. 224 – 25
[13] Pozri MARION, J.-L.: Réduction et donation: recherches sur Husserl, Heidegger et la phénoménologie. Paris: Presses Universitaires de France 1989. Anglický preklad: Reduction and Giveness: Investigations of Husserl, Heidegger, and Phenomenology. Preložil Thomas A. Carlson. Evanston, IL: Northwestern University Press 1998.
[14] MARION, J.-L.: De sucroît: études sur les phénomènes saturés. Paris: Presses Universitaires de France 2001). Anglický preklad: In Excess: Studies of Saturated Phenomena. Preložili Robyn Hornerová a Vincent Berraud. New York: Fordham University Press 2002.
[15] Napríklad Étant donné, s. 354; Being Given, s. 256: „jeho spôsob vyjavenia (subjektu) ostáva podstatne určený tým, čo je objektové. Prakticky pri redukcii na ‚ja myslím‘ sa ‚subjekt‘ zameriava na objekt, ktorého prezentovateľom a reprezentovateľom sa sám stáva na základe podstaty reprezentácie – až do bodu, keď chce reprezentovať seba priamo sebe, teda nemá inú možnosť než predpokladať ešte raz (a už raz je priveľa) tú najchudobnejšiu fenomenalitu – objektovú“ [zvýraznil autor]. A v Étant donné, s. 362; Being Given, s. 262 – 263: „Pravdepodobný rozdiel medzi pojmami, ktoré použil Descartes a tými, ktoré preferuje súčasná veda…, je menej dôležitý než to, čo majú spoločné: názorovo chudobné dávanie uskutočnené vzorcom, kvantitou a koordinátom kúskov vosku, ktoré umožňujú jeho definíciu, ale v nijakom prípade mu neumožňujú, aby bolo videné. Pojem vosku ešte samotný vosk neukazuje; jeho inteligibilita ho nie vždy fenomenalizuje“ [zvýraznil autor]. A takisto Étant donné, s. 419 – 420; Being Given, s. 305: „Ale tvrdiť, že to, čo je rozhodne chcené, by malo byť tým prvým, čo je poňaté v evidencii, skrátka, tvrdiť, že viem, čo niekto chce, by znamenalo najskôr uznať, že niekto vidí i bez chcenia a pred chcením. Teraz už však vieme, že bez chcenia vidíme iba tie najchudobnejšie fenomény, teda tie, ktoré sú sotva konštituované. Sotva čo je fenomén obohatený [sic!] názorom, teda sotva čo jeho stupeň dávania rastie [sic!], je nevyhnutné, aby sme ho konštituovali a niesli, aby tak bol videný, teda chcený – skutočne chcený – bez popierania či vyhýbania sa mu. Aby sme videli, treba najskôr chcieť vidieť“ [zdôraznil autor].
[16] [V angličtine doslova a) the poor phenomenon proper, b) the humble phenomenon, c) the denigrated phenomenon,kde sa „to denigrate“ používa s významom „zahanbiť“, „ohovoriť“, „očierniť“, „pošpiniť“ – pozn. prekl.]
[17] Pozri HUSSERL, E.: Analyses Concerning Passive and Active Synthesis: Lectures on Transcendental Logic. Preložil Anthony J. Steinbock. Dordrecht: Kluwer 2001, obzvlášť 2. časť; ďalej len „Analyses“.
[18] Étant donné, s. 315; Being Given, s. 226.
[19] Analyses, s. 43; a 3. oddiel, 2. časť.
[20] Husserl píše, že danosť v perspektívach je natoľko vlastná danosti priestorových objektov, že dokonca ani Boh či nadľudský intelekt by nemohol prekonať tento druh neadekvátnej danosti. Porov. Analyses, s. 56.
[21] Porov. Analyses, s. 43; a 3. oddiel, 2. časť.
[22] Étant donné, s. 315; Being Given, s. 226.
[23] Navyše, je tu zrejmá dvojznačnosť týkajúca sa eidetických objektov a ich označovania za „chudobné fenomény“. Na jednej strane, čo môže byť bohatšie než dávanie podstaty? Eidetický názor alebo kategoriálna intuícia je dávaním. Nie je abstraktná, veď pre Husserla je daná len skrze jednoduchý, perceptuálny, konkrétny názor. Pre Husserla má ono kategoriálne základ v jednoduchom, konkrétnom. Takže ako danosť je názorom, v ktorom je nadbytok kategoriálneho nad jednoduchým. Na druhej strane, aby ono kategoriálne samo mohlo byť saturované v Marionovom zmysle, muselo by byť založené v jednoduchom tak, že jednoduchý názor by (bol schopný) prekonať kategoriálne. Myslím si, že toto je prípad Husserlovej zmienky optimálneho vo fenomenológii normality a abnormality, čo však ešte neznamená, že tu ide o zjavenie v prísnom zmysle slova. Znamená to len, že tu nejde o saturovaný fenomén. Pozri môj článok Saturovaná intencionalita. In: WELTON, D. (ed.): The Body: Classic and Contemporary Readings. London: Blackwell 1999, 178 – 99.
[24] Santa Teresa de Jesus: Obras completas (eds. Efren de La Madre de Dios, OCD a Otger Steggink, OCARM). Madrid: Biblioteca de Autores Cristianos 1997, s. 690; ďalej len „Obras“. Anglický preklad: The Collected Works of St. Teresa of Avila. Preložili Kieran Kavanaugh, OCD a Otilio Rodriguez, OCD. Washington, DC: ICS Publications 1985, 3. zväzok, „Základy“, stať 5.8; ďalej len „Collected Works“.
[25] Étant donné, s. 314; Being Given, s. 225.
[26] Étant donné, s. 419 – 420; Being Given, s. 304 – 5.
[27] Porov. Étant donné, s. 425; Being Given, s. 309. Étant donné, s.426; Being Given, s. 310. „Dané prichádza samo k obdarovanému, ktorého štrukturálna druhotnosť dosvedčuje absolútnu konečnosť.“
[28] Étant donné, s. 425; Being Given, s. 309.
[29] Étant donné, s. 426; Being Given, s. 310 [zdôraznil autor].
[30] Pozri DERRIDA, J.: L’écriture et la différence. Paris: Seuil 1967, s. 62; ďalej len „L’écriture“. [Český preklad: Násilí a metafyzika. Praha: Filosofia 2002, s. 197 – pozn. prekl.]
[31] L’écriture, poznámka na s. 86: „Il s’agit mois d’un point que d’une originarité temporelle en général.“ [V českom preklade ide o poznámku č. 12 na s. 223: „Nejde ani tak o bod, ako skôr o časovú pôvodnosť vo všeobecnosti.“ – pozn. prekl.]
[32] Étant donné, s. 425 – 426; Being Given, s. 310.
[33] Étant donné, s. 420 – 421, 424; Being Given, s. 305 – 306, 308.
[34] Sv. Terézia napríklad píše: „Obávam sa, že (duša) nikdy inak nedosiahne skutočnú chudobu ducha, teda zotrvanie v pokoji i v námahách a suchote bez toho, aby hľadala útechy či podporu v modlitbe – keďže pozemské útechy už opustila – ako hľadaním útechy v trápeniach pre lásku Toho, ktorý neustále žije v jej strede.“ Obras, s. 124; Collected Works (1976), 1. zväzok, stať 22.11.