DÉMUTHOVÁ, S.: Najfrekventovaniejšie konotáty pojmu smrti u mladých dospelých. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.

Démuthová, S.: The most frequent connotations of the death concept in young adults
Death and dying belong to less frequent topics of research even in psychology. It is an area which is very closely connected with intense emotions and building an individual attitude towards one’s own end of existence together with coping with consequences of acceptance of such unavoidable fact is the whole-life process. Constructing the contents of the death concept changes during ontogenesis and at the same time is influenced by many (cultural, religious as well as those coming from personal experience) factors. The core of the pilot study is the contentual analysis of the death concept connotations in young adults together with an identification of key questions for further exploration.

Pojem smrti a predstavy o nej
Predstavy, ktoré sa jednotlivcovi vynoria pri slove „smrť“, sú veľmi individuálne. Utváranie tohto pojmu je celoživotnou intímnou (v zmysle malej ochoty ho verejne prežívať s inými) záležitosťou. Napriek tomu, že je koncept smrti pre každého jedinečný, je možné identifikovať vplyvy, ktoré najčastejšie jeho podobu formujú. Na obsahu pojmu smrti sa podieľajú: kognitívna zrelosť jedinca,[1] rozličné kultúrne vplyvy vrátane jazyka, náboženské predstavy, zmysel života a spirituálna zrelosť,[2] vlastné skúsenosti so smrťou v širšom či užšom okolí jedinca,[3] emócie asociované s týmto pojmom (najmä strach a úzkosť)[4] a pod. Nemálo vplyvov je nevedomých a zároveň veľká časť z uvedomených je aktívne a cielene vytláčaná z vedomia.

Ontogenetické aspekty
Je zrejmé, že chápanie smrti počas života prechádza mnohými zmenami. Výskumy sledujúce vývin tohto pojmu počas detstva identifikovali rad komponentov,[5] ktoré sa postupne začleňujú do chápania pojmu smrti a sú dôležité pre zrelé (korektnejšie uvedené – k zrelému konceptu smerujúce) chápanie. Ide napríklad o:[6]

– finalitu (niekedy označovanú ako ireverzibilitu), ktorá predstavuje uvedomenie si toho, že keď niekto umrie, ide o definitívny, finálny (teda navždy platný) a nezvratný (ireverzibilný) stav;

– univerzalitu, ktorá so sebou nesie zistenie, že všetky živé organizmy musia bez výnimky (univerzálna platnosť) zomrieť. Niekedy sa v rámci tohto komponentu vyčleňuje tzv. osobná smrteľnosť (označovaná aj ako aplikovateľnosť), ktorá predstavuje pochopenie toho, že univerzalita vo svojich dôsledkoch znamená i smrteľnosť seba samého;

– neodvrátiteľnosť, teda pochopenie toho, že smrti sa nedá vyhnúť;

– nepredvídateľnosť ako možnosť smrti kedykoľvek zasiahnuť do života;

– nefunkčnosť (popisovaná aj ako tzv. vyhasnutie) predstavuje začlenenie znalostí o fungovaní živých organizmov a pozorovania živej prírody do konceptu smrti s tým, že ide o objavenie vyhasnutia funkcií po smrti (mŕtvy sa už nehýbe, nedýcha, nerozpráva);

– kauzalita ako pochopenie skutočného vzťahu medzi smrťou a vitálnymi funkciami. Na rozdiel od nefunkčnosti, kde je síce správne spozorovaný súčasný výskyt smrti a zlyhania funkcií, pri kauzalite ide aj o pochopenie správneho vzťahu medzi príčinou a následkom. Ide o pochopenie, že smrť je dôsledkom zlyhania životne dôležitých funkcií.

Na základe podstaty pochopenia každého jednotlivého komponentu a znalosti teórie kognitívneho vývinu postulovaného v teórii Jeana Piageta[7] možno odhadovať hrubý vek začlenenia najpodstatnejších komponentov do chápania pojmu smrti v ontogenéze. Väčšinu obdobia útleho veku (1 – 3 roky) charakterizuje absencia seba-uvedomenia (dieťaťu chýba koncept seba samého, nechápe vlastné „ja“, jedinečnosť svojej existencie), ktoré nastupuje v cca 2 – 2 a pol roku, a teda nemožno uvažovať ani o uvedomení si vlastnej ne-existencie. V tomto období sa však vytvára základ iných (najmä emocionálnych) komponentov, ktoré do chápania smrti vstupujú, ako sú napr. separačná anxieta, opustenosť, pojem absencie.[8]

V období predškolského veku (v piagetovskej terminológii ide o predoperačné obdobie) väčšina detí nadobudne zistenie, že všetky živé organizmy raz môžu zomrieť (potencialita), ktoré prejde do pochopenia toho, že ide o nevyhnutnosť (všetky organizmy raz musia zomrieť). V tomto období vo väčšine prípadov dôjde i k poznaniu toho, že smrť sa zmeniť nedá (finalita) a že mŕtvy viac neožije (ireverzibilita).[9] V súvislosti s nadobudnutím uvedených poznatkov a začlenením jednotlivých komponentov do celkového konceptu smrti sa v poslednom období (popri minulej úlohe veku a zrenia) zdôrazňuje vplyv individuálnej skúsenosti so smrťou. Nemusí ísť pritom o to, aby jedinec zažil smrť blízkej osoby, vývin pojmu smrti dokáže akcelerovať i skúsenosť so smrťou vzdialenejšieho príbuzného, domáceho zvieratka[10] či pozorovaním javov v prírode.[11]

V ďalšom období (počas školského veku) až do dosiahnutia adolescencie sa u Piageta predpokladá prechod cez dve štádiá – štádium konkrétnych a štádium formálnych operácií, ktoré je poslednou etapou dozrievania v oblasti kognitívnych funkcií.[12] V rámci postupu v koncepte smrti pribúdajú v tomto období ďalšie dôležité poznatky – pochopenie toho, že smrť charakterizuje vyhasnutie životne dôležitých funkcií (nefunkčnosť) až po odhalenie vzťahov príčiny a následku (kauzalita) rezultujúcich do zistenia, že práve zlyhanie životne dôležitých funkcií spôsobuje smrť organizmu.

V období mladšieho dospelého veku teda z hľadiska ontogenetického vývinu poznávacích funkcií nič nebráni v dospelom chápaní pojmu smrti. Nemožno ho však bezprostredne označiť za zrelé, keďže zapracovanie jednotlivých komponentov chápania pojmu smrti do globálnej predstavy nie je jedinou podmienkou[13] vytvorenia si zrelého konceptu smrti. Na rozdiel od kognitívnej zrelosti sa hľadanie zmyslu života, budovanie vlastného hodnotového rebríčka či spirituálna zrelosť (ktoré majú pre zrelé chápanie rovnako svoj nezanedbateľný vplyv) ešte len rozvíjajú. Takisto okrem vnútorného spracovania konzekvencií pochopenia jednotlivých komponentov a vyrovnania sa s následnými strachmi a častými zážitkami úzkosti je možné uvažovať aj o nezrelosti chápania smrti vzhľadom na absenciu (osobnejšej) skúsenosti s ňou. Práve tento komponent sa pomerne často uvádza ako dôležitý pre odhadnutie aktuálneho stupňa vývinu pojmu smrti aj u detí, pretože práve skúsenosť so smrťou má potenciál tento vývin výrazne akcelerovať.[14]

Aspekty individuálnej skúsenosti
Skúsenosť so smrťou je významným činiteľom formovania konceptu smrti. V živote sa väčšinou jednotlivec stretáva s týmto druhom skúseností sprostredkovane (cez rozprávky, príbehy, film, televíziu…) alebo v spojitosti s nehumánnymi objektmi (vädnú rastliny, umierajú chrobáky či domáce zvieratká…). Takýmto spôsobom sa vytvárajú naivné (tzv. folk) teórie, ktoré potom nahrádzajú sofistikovanejšie predstavy o smrti už obohatené o produkty cieleného a zámerného vzdelávania najmä v oblasti biologických princípov fungovania organizmov.[15] Informovanosť v oblasti problematiky smrti a umierania má dva zásadné vplyvy na chápanie smrti – jednak vývin konceptu smrti akceleruje a jednak spôsobuje zníženie strachu z nej.[16] Postupne sa v živote začína jedinec stretávať aj so smrťou ľudí vo svojom okolí, pričom kontakt s ňou akceleruje niektoré komponenty jej chápania. Zmeny konceptu smrti v dôsledku skúsenosti evidovala väčšina štúdií zaoberajúcich sa touto problematikou, aj keď nie vždy s rovnakým výsledkom. Tabuľka 1 predstavuje výskum, ktorý nekorešponduje s výsledkami vyššie uvedených zistení a porovnáva vplyv veku a skúsenosti so smrťou na zakomponovanie jednotlivých aspektov chápania pojmu smrti do celkovej predstavy (čiže istú úroveň zrelosti chápania pojmu smrti).

Tabuľka 1
Hodnoty Pearsonovho korelačného koeficientu medzi vybranými komponentmi chápania pojmu smrti a faktormi veku a skúsenosti.[17]

** p<0,01

Z výsledkov štúdie vyplýva, že skúsenosť so smrťou naozaj formuje pojem smrti výraznejšie než napr. vek, no na druhej strane tento vplyv je negatívny. Naopak, výrazný pozitívny (v zmysle akcelerácie vývinu chápania pojmu smrti) vplyv sa prejavil u detí, ktoré kontakt so smrťou zažívajú bezprostredne – výskumy týkajúce sa pojmu smrti u letálne chorých detí uvádzajú, že ich skúsenosť je najsilnejším faktorom. Tabuľka 2 ukazuje výrazné rozdiely medzi onkologickou a zdravou populáciou detí rovnakého veku.

Tabuľka 2
Rozdiely vo výskyte komponentov chápania pojmu smrti u zdravej a onkologicky chorej populácie detí.[18]

Pozn.: Animizmus (presvedčenie, že všetko, čo vykazuje nejakú aktivitu, je živé) a antropomorfizmus (pripisovanie ľudskej motivácie, charakteristík alebo správania neživým objektom alebo mŕtvym) sú znaky nezrelého chápania pojmu smrti, preto ich úbytok znamená zrelšie chápanie.

Aj vo výskumoch (M. Jay et al.)[19] sa však vyskytli opačné výsledky – napr. v položke zosobnenie smrti, ale aj v univerzalite predbehli zdravé deti choré (zdravé deti vykázali vyšší výskyt položky ako choré). O isté sprehľadnenie často kontroverzných zistení sa pokúsila Brenda L. Kenyon,[20] ktorá skúmala relatívnu váhu vplyvov na konkrétne komponenty. Z mnohých zistení napr. vyplýva, že kognitívny vývin, verbálne schopnosti, kultúrne a religiózne aspekty ovplyvňujú nadobudnutie všeobecnejších komponentov konceptu smrti (akým je napr. univerzalita), kým priame skúsenosti so smrťou majú vplyv skôr na komponenty spojené s fyzickými charakteristikami (ako je napr. nefunkčnosť, ireverzibilita).

Kultúrne aspekty
Relatívne silnými externými komponentmi utvárajúcimi obsah pojmu smrti sú kultúrne vplyvy. Jednou z najevidentnejších kultúrnych čŕt vo vzťahu k smrti je v západnej kultúre jej tabuizácia a neochota sa ňou zaoberať.[21] Táto skutočnosť je prítomná nielen u bežnej populácie, ale stretávame sa s ňou aj u odborníkov pracujúcich v oblastiach, kde je vyrovnávanie sa s fakticitou konca vlastnej existencie takmer nevyhnutnosťou (psychológovia, filozofi, lekári…). Problematika smrti a umierania je považovaná za morbídnu a takú, ktorej tematizovanie je na verejnosti neslušné.

Takýto stav okrem iného navodzuje práve celkový postoj spoločnosti k problematike smrti. Spoločnosť je orientovaná na výkon, a preto starobu a chorobu považuje za finančnú záťaž. Preferuje aktívnych, zdravých a šťastných ľudí – chorých a umierajúcich zo spoločnosti vyčleňuje. Vytesňovanie prítomnosti smrti a neochota komunikovať o témach, ktoré sú s ňou spojené, sa odrážajú aj v jazyku. Namiesto výrazu „umrieť“ existuje množstvo iných, ktoré používame, aby sme sa vyhli aj verbálnemu kontaktu so smrťou. Výrazy ako „skonať“, „zosnúť“, „naposledy vydýchnuť“, „odísť do večnosti“, „naveky opustiť“, „navždy usnúť“, „dokončiť životnú púť“, „odísť na pravdu Božiu“, „dokonať“ a pod. nás tak nerozrušujú, sú „jemnejšie“. Potláčanie už aj tak málo frekventovaných kontaktov so smrťou eliminuje na minimum možnosti, ktoré majú potenciál priniesť aktívne vyrovnanie sa s nevyhnutnosťou (aj vlastnej) smrti. Emocionálne silne nabité a nespracované témy sú tak zdrojom úzkosti a strachov, ktoré celú situáciu ešte viac komplikujú.

Dôsledkom týchto okolností je fakt, že ľudia najčastejšie umierajú mimo rodín,[22] v anonymnom prostredí nemocníc, starobincov a iných zariadení. Vo väčšine prípadov počas svojej staroby/choroby o smrti a umieraní s nikým nehovorili (niektorí zámerne, iní pre absenciu partnera pre dialóg) a mnohí umierajú nevyrovnaní s faktom konca svojej existencie.[23]

Nepriaznivá situácia pokračuje aj ďalej – postihuje nielen umierajúcich, ale v konečnom dôsledku aj pozostalých. Katarktický význam pohrebných rituálov sa vytratil (oproti typickým niekoľkohodinovým až niekoľkodenným prejavom hlasného zúfalstva, plaču a nariekania, po ktorom nasledovalo opäť hlasné chválenie zosnulého v minulosti)[24] a smútok zo straty blízkej osoby jedinci ventilujú v intimite súkromia. Prezentovanie emócií na verejnosti sa totiž v súčasnej spoločnosti považuje za prejav straty kontroly nad sebou samým, o ktorú neradi prichádzame, pretože prináša neistotu. Spôsob, ako sa so smrťou vyrovnávame, rovnako ako to, čo si so smrťou spájame, je ovplyvnené práve tlakom, ktorý na nás spoločnosť v rámci socializačných vplyvov vyvíja.

Jedným z kultúrnych vplyvov, výrazne zasahujúcich chápanie smrti, je i náboženstvo. Vytvára súbor predstáv o zmysle existencie, jej účele a cieli, ako aj o tom, čo (ne)nastáva po ukončení pobytu na Zemi. Vplyv náboženstva/spirituality je evidentný najmä v období dospelosti, preto jeho vplyv na vývin pojmu smrti počas detstva (najmä zapracovanie jednotlivých komponentov) nie je častým predmetom skúmania. V detstve môže zohrať úlohu napr. prostredníctvom náboženských rituálov, ktorých zachovávanie môže dieťaťu pomôcť získať pocit stability a istoty v meniacom sa prostredí, a tým eliminovať úzkosť. V období mladšej dospelosti však už svoj význam môže zohrávať – vo všeobecnosti sa religiozite pripisuje skôr pozitívny ako negatívny vplyv pri formovaní pojmu smrti – a napomáha najmä spracovaniu strachu. Väčšina štúdií realizovaných v tejto oblasti skúma najmä problematiku vzťahu spirituálnej zrelosti a pohľadu na smrť v staršej dospelosti.[25]

Obsahy pojmu smrti sú teda ovplyvnené viacerými skutočnosťami. Pred skúmaním ich vplyvov je však nevyhnutný základný výskum, ktorý by zmapoval predstavy o smrti v jednotlivých vývinových obdobiach ontogenézy a ktorý v našich podmienkach zatiaľ chýba. Podkladom pre takýto výskum sú sondy, ktoré budú postupne testovať využitie a vhodnosť konkrétnych metodík (rozhovory, písomné produkcie, projektívne techniky, kresby…) a ich potenciál sprostredkovať obsah pojmu smrti u jednotlivých skupín probandov. Na začiatku preto plánujeme sústrediť pozornosť na konotáty pojmu smrti u jedincov mladšieho dospelého veku a ich obsahovú analýzu.

Prieskumné otázky
Účelom analýzy malo byť najmä zistenie, aké konotáty u jedincov mladšieho dospelého veku pojem smrti najčastejšie predstavuje, a načrtnutie podnetov vyplývajúcich z analýzy pre ďalšie skúmanie v tejto oblasti.

O1: Aké sú najfrekventovanejšie konotáty pojmu smrti u mladých dospelých?

O2: Ktoré konotáty majú k pojmu smrti najtesnejší vzťah (v zoznamoch produkcií sa objavujú na prvých miestach)?

Metóda
Pre uskutočnenie prieskumnej sondy bola použitá metóda produkcie konotátov na podnetové slovo: smrť. Inštrukcia bola formulovaná tak, aby nedochádzalo k produkcii voľných asociácií (resp. asociácií na základe zvukovej, miestnej… podobnosti: smrť – smrtka – kosa – kosák – tráva…), ale aby probandi svoje odpovede stále odvodzovali od pôvodného podnetového slova. Ich úlohou bolo zaznačiť slová, ktoré sa u nich úzko viažu k pojmu smrti. Administrácia prebehla systémom ceruzka-papier a zber dát bol uskutočnený skupinovo.

Pre vyhodnotenie produkcií bola použitá metóda obsahovej analýzy s prvkami základnej, deskriptívnej úrovne analýzy dát. Okrem samotných slov bola sledovaná aj frekvencia ich výskytu, pričom pozornosť bola upriamená i na to, ktoré konotáty sa vyskytovali na prvých priečkach zoznamu produkcií (boli najbezprostrednejšie). Podľa poradia uvedenia im bola prisúdená odlišná hodnota hrubého skóre podľa tabuľky 3.

Tabuľka 3
Spôsob prideľovania hrubého skóre jednotlivým položkám v produkcii podľa ich poradia.

Pridelením hrubého skóre tak bolo okrem frekvencie výskytu konkrétneho konotátu pojmu smrti medzi probandmi možné sledovať i relatívnu váhu výskytu tohto pojmu vzhľadom na jeho umiestnenie v zozname. Každému pojmu tak okrem čísla predstavujúceho častosť výskytu bolo možné prisúdiť i číslo reprezentujúce jeho „váhu/dôležitosť“ v spojitosti s podnetovým slovom „smrť“.

Cieľom analýzy malo byť najmä zistenie, aké konotáty u mladých dospelých pojem smrti predstavuje, identifikovanie a načrtnutie podnetov vyplývajúcich z analýzy pre ďalšie skúmanie v tejto oblasti.

Prieskumná vzorka
Prieskumnej sondy sa zúčastnilo 50 probandov – vysokoškolských študentov prvého a druhého ročníka magisterského štúdia jednoodborovej psychológie.

Výsledky a interpretácia
Probandi spolu vyprodukovali 642 odpovedí na podnetové slovo, čo v priemere predstavuje 12,84 odpovede na jedného probanda. Pomerne veľký počet konotátov naznačuje ochotu komunikovať o téme smrti. Tento fakt sa môže zdať v rozpore s údajmi v literatúre, ktoré naznačujú skôr tendenciu unikať od tejto témy.[26] Obe skutočnosti sa navzájom nevylučujú – ľudia sa podľa možností vyhýbajú vyhľadávaniu témy smrti a premýšľaniu nad ňou, ak na strane druhej sú nútení sa s ňou konfrontovať, uvítajú priestor na ventilovanie a zodpovedanie svojich otázok či pocitov. Rolu vo zvýšenej produkcii odpovedí mohol zohrať i fakt, že neboli zverejňované (odpovede mohli byť anonymné), čo dávalo priestor pre odkrytie intímnejších vrstiev prežívania vzťahu k smrti. U študentov psychológie je zároveň prirodzená väčšia otvorenosť a ochota komunikovať svoje pocity, analyzovať svoje „vnútro“, ku ktorej sú počas štúdia vedení. Istú úlohu mohol zohrať i vek probandov – obdobie začiatku mladšieho dospelého veku predstavuje fázu života, v ktorej ešte nie je jedinec často konfrontovaný so smrťou blízkych osôb (súrodenci, rodičia a často i starí rodičia ešte žijú), ktorá by ho bezprostredne zasahovala. Takisto je v tomto období hrozba vlastnej smrti a potreba aktuálne sa vyrovnať s myšlienkou na ňu ešte pomerne vzdialená, a tak tendencie k únikovým reakciám pri kontakte s tematikou smrti nemusia byť tak silné, ako to môže byť v neskorších obdobiach.

V rámci 642 odpovedí sa u probandov objavilo 121 odlišných pojmov. Prehľad ich obsahu, ako i frekvencie výskytu prezentuje tabuľka 4.

Tabuľka 4
Konotáty pojmu smrti a frekvencia ich výskytu medzi odpoveďami.

Z tabuľky 4 je zrejmé, že až tretina (N = 41) odpovedí (33,88 %) sa vyskytla iba jedenkrát. Táto skupina predstavuje individuálny a špecifický pohľad probandov na smrť. Sú v nej zastúpené pojmy týkajúce sa aktuálneho prežívania („vina“, „nenávisť“, „láska“…), konkrétne dôvody smrti („samovražda“, „vražda“, „vojna“…), ale i relatívne abstraktné konotáty („nič“, „tajomno“, „kruh“…). Niektoré výrazy odrážajú aj psychologické pozadie vzdelania probandov (pojmy ako „Freud“, „únik“, „coping“, „disonancia“).

Najfrekventovanejším konotátom pojmu smrť bol výraz „smútok/žiaľ“. Uviedlo ho až 42 (84 %) probandov, pričom mu bola prisúdená aj najväčšia hodnota hrubého skóre (pozri tabuľku 5). Znamená to, že okrem toho, že bol najčastejší, figuroval aj na popredných miestach zoznamu konotátov. Tento pojem získal 304 bodov, čo znamená, že jednotlivci, ktorí ho v zozname uviedli, mu v priemere priraďovali štvrté miesto. Čo sa týka obsahu pojmu, vyjadruje negatívne sprievodné emócie, čo nie je neočakávaná skutočnosť. Smrť je vo všeobecnosti vnímaná ako niečo smutné, ako to, čo v prvom rade spôsobuje žiaľ. Pojmom, ktorý získal najviac prvých miest (bol najčastejšie uvádzaný ako prvý), bol „koniec“. Ide zároveň o konotát, ktorý bol celkovo tretím najčastejším (uviedlo ho 33 probandov, čo predstavuje 66 %) a získal druhý najväčší počet bodov (242 – pozri tabuľku 5). Najviac bodov (absolútne číslo hrubého skóre) vo vzťahu k „tesnosti“ (spätosti s pojmom smrti) získal „smútok/žiaľ“ s 304 bodmi. Ďalšími konotátmi v poradí tesnosti sú: „plač/slzy“ (170 bodov), „bolesť“ (135 bodov), „pohreb“ (119 bodov), „strata“ (114) bodov, „strach/obavy“ (102 bodov) a „začiatok“ (71 bodov).

Tabuľka 5
Počet bodov (váha) priradených pojmom podľa poradia ich umiestnenia v zozname.

Ak by sme pozornosť sústredili na širší okruh najfrekventovanejších konotátov pojmu smrti, získali by sme prehľad o výrazoch, ktoré sa probandom našej vzorky najčastejšie spájajú s pojmom smrť. Sú to: smútok/žiaľ, plač/slzy, koniec, pohreb, strata, bolesť, strach/obavy, čierna, „after-life“ (ako pojem združujúci výrazy – napr. „život po živote“, „reinkarnácia“, „druhý svet“, „pokračovanie života“, „nová etapa“ – označujúce rozličné formy posmrtného života), „tma“, „úľava“ (po bolesti), „začiatok“, „nehoda“, „choroba“, „vykúpenie“, „zúfalstvo/beznádej“, „staroba“, „truhla“, „utrpenie“. Z charakteru uvedených konotátov je zrejmé, že väčšina z nich je spojená s prežívaním negatívnych emócií. Medzi pozitívne ladené možno zaradiť len: úľavu (po bolesti), začiatok a vykúpenie (prípadne aj „after-life“), pričom do skupiny neutrálnych by mohla patriť: staroba (prípadne aj „after-life“). Ak by sme všetky konotáty rozdelili podľa dominantného emocionálneho ladenia na pozitívne (spojené s pozitívnymi, príjemnými emóciami), neutrálne (nešpecifické vzhľadom na emocionálne ladenie) a negatívne (s negatívnym emocionálnym nábojom), získali by sme prehľad o pomere zastúpenia pojmov v týchto kategóriách, ako aj o schopnosti probandov vidieť smrť v širšom rozsahu, než je zvyčajná silne negatívna reakcia (pozri tabuľku 6).

Tabuľka 6
Emocionálne ladenie konotátov pojmu smrť.

Početnosť zastúpenia jednotlivých kategórií zodpovedá očakávaniam – väčšina konotátov má negatívny emocionálny náboj. Napriek tomu je prítomné relatívne veľké zastúpenie aj neutrálnych pojmov, pričom viac ako desatina (11,57 %) konotátov mala pozitívne ladenie. V tejto súvislosti možno opätovne uvažovať, či by rovnaký výsledok dosiahli i probandi vyšších vekových kategórií, u ktorých je kontakt s realitou smrti bezprostrednejší a jej hrozba aktuálnejšia. Zaujímavým zistením je aj skutočnosť, že väčšina pozitívne ladených pojmov (s výnimkou pomoci/podpory a rovnováhy, ktoré sa potenciálne môžu viazať aj k pozostalým) má vzťah viac k človeku, ktorý zomiera/umrel ako k jeho pozostalým/blízkym. To, že smrť môže mať svoje pozitíva, vnímame skôr v súvislosti s umierajúcim (ukončenie jeho trápenia, nový život vo večnosti, vykúpenie a pod.). Pre ostatných predstavuje smrť okolnosť v živote, ktorá má výrazne (a často aj výlučne) negatívne dôsledky. Napriek tomu, že existuje viacero štúdií o reflexii pozitívneho vplyvu stretnutia so smrťou či chorobou (problematika tzv. post-traumatického rastu),[27] v odpovediach probandov sa táto skutočnosť neodrazila. Jej náznaky možno vidieť v produkcii pojmov ako hodnoty či zmysel života, ktoré môžu naznačovať tendenciu k pozitívnym zmenám (v hodnotovom rebríčku a pod.) v dôsledku kontaktu so smrťou. Pozitívne a optimistickejšie ladenie v súvislosti so zosnulým možno vidieť vo svetle vplyvu religiozity, ktorá sa prejavila v pomerne frekventovanom výskyte „after-life“ spojení. Až 38 % probandov (N = 19) uviedlo v súvislosti s pojmom smrti výraz poukazujúci na vieru v posmrtný život.

Skombinovaním kritérií frekvencie výskytu konotátu, ďalej jeho priemernej hodnoty poradia, aké mu bolo v zozname prisúdené,  a jeho ladenia možno získať grafický prehľad o pojmoch, ktoré sa s predstavou smrti u prieskumnej vzorky spájajú (pozri obrázok 1).

Obrázok 1
Vzdialenosť najfrekventovanejších pojmov od centrálneho pojmu „smrť“ a ich emocionálne ladenie.

Do obrázku 1 boli zaradené tie pojmy, ktoré sa objavili vo výpovediach probandov viac ako desaťkrát. Sú umiestnené podľa svojej vzdialenosti od centrálneho pojmu „smrť“, ktorú predstavuje priemerná hodnota poradia, ktoré bolo pojmu v zozname pridelené. Na rozdiel od poradia v tabuľke 5, kde bolo poradie pojmov výsledkom absolútnej hodnoty bodov, ktorú daný pojem na základe bodového hodnotenia získal, sú vzdialenosti na obrázku 1 relatívne – vznikli výpočtom priemernej hodnoty poradia každého pojmu v zozname produkcií. Oproti poradiu najfrekventovanejších pojmov nastal najväčší posun v položke „plač/slzy“, ktorá síce patrila k druhému najfrekventovanejšiemu pojmu, no probandi ju umiestnili v priemere až medzi šieste a siedme miesto (bodová hodnota 4,86). Posun v poradí blízkosti na vzdialenejšie pozície (oproti vyššiemu umiestneniu vo frekvenčnej tabuľke) je možné sledovať aj pri pojmoch „strata“, „tma“ či „čierna“, čo znamená, že síce ide o pojmy, ktoré sa často v populácii s predstavou smrti spájajú, no nepatria medzi jej úplne bezprostredné (najtesnejšie) konotáty.

Pri obsahovej analýze je možné zároveň pozorovať, že väčšina vyprodukovaných konotátov sa v tejto skupine probandov vzťahuje k štyrom kategóriám:

1. a) výrazy popisujúce okolnosti smrti: „choroba“, „samovražda“, „nehoda“, „staroba“…

1. b) výrazy opisujúce prežívanie situácie: „smútok/žiaľ“, „plač/slzy“, „bolesť“, „nenávisť“, „súcit“…

1. c) výrazy bezprostredne spojené s pohrebom: „kvety/vence“, „hrob“, „truhla“, „cintorín“, „svieca“…

1. d) výrazy spojené s rozličnými formami existencie života po smrti: „anjel“, „nebo“, „duša“…

Len málo výrazov nie je možné do tejto schémy zaradiť (Freud, coping…). V už popísaných intenciách možno opätovne uvažovať, či by sa podobné kategórie/nezaraditeľné pojmy vyskytovali aj u jedincov s iným ako psychologickým pozadím, prípadne v iných vekových kategóriách. Predpokladáme, že u jedincov, ktorí mali skúsenosť so smrťou veľmi blízkej osoby, by napr. podiel pojmov spadajúcich do kategórie súvisiacej s pohrebom mohol byť oproti ostatným väčší (skúsenosti a ťažkosti so zariaďovaním pohrebu) a emocionálne prežívanie výraznejšie negatívne (absencia pozitívne ladených pojmov).

V rámci produkcií probandov je možné jasne pozorovať aj silný vplyv kultúry a iných sociálnych vplyvov (náboženstva, tradícií a pod.). Až pri 20 % (N = 24) výrazov je evidentný dominantný vplyv kultúry na ich spojenie s pojmom smrti (pozri tabuľku 7). Tento vplyv sa dá predpokladať aj v ďalších prípadoch (napr. cesta, prechod, dych…). Tematika predstáv o smrti je zaiste oblasťou, kde by bol veľmi zaujímavý interkulturálny výskum.

Tabuľka 7
Kultúrne podmienené konotáty pojmu smrti.

Záver
Prieskumnou sondou na vzorke vysokoškolských študentov mladšieho dospelého veku bolo zistené, že medzi najfrekventovanejšie pojmy spojené s konceptom smrti patria (v nasledujúcom poradí): „smútok/žiaľ,“ „plač/slzy“, „koniec“, „pohreb“, „strata“, „bolesť“, „strach/obavy“. Väčšina z najfrekventovanejších pojmov odráža emocionálne prežívanie a je negatívne ladená. Medzi najtesnejšie viazané pojmy ku konceptu smrti (teda produkované bezprostredne, medzi prvými) patria: „smútok/žiaľ“, „koniec“, „plač/slzy“, „bolesť“, „pohreb“, „strata“, „strach/obavy“ a „začiatok“.

Väčšina konotátov spojených s pojmom smrti bola negatívne ladená (49 %), neutrálne pojmy tvorili 39 % a pozitívne pojmy mali relatívne veľký podiel 12 %. Získané výsledky je potrebné interpretovať s ohľadom na špecifický výber prieskumnej vzorky, ktorú tvorili študenti magisterského stupňa študijného odboru psychológia. Pri interpretácii hlavných a vedľajších zistení prieskumu a ich analýze bolo načrtnutých viacero problémov/otázok, ktoré môžu byť inšpiráciou pre ďalší postup v riešení problematiky konotátov pojmu smrti:

– Aký by bol obsah konotátov v skupine študentov iných odborov?

– Mení sa obsah a frekvencia výskytu konotátov pojmu smrti v ontogenéze?

– Aký je pomer pozitívnych/neutrálnych/negatívnych konotátov v jednotlivých vekových skupinách?

– Ovplyvňuje úroveň spirituálnej zrelosti obsah a ladenie konotátov pojmu smrti a ako sa mení vplyv tejto úrovne počas ontogenézy?

– Je skúsenosť so smrťou blízkeho človeka faktorom, ktorý vplýva na obsah/ladenie konotátov pojmu smrti?

– Aký je relatívny vplyv emócií, kultúry a faktorov z kognitívnej oblasti na obsah konotátov pojmu smrti?

L i t e r a t ú r a
ARIÈS, P.: Dějiny smrti I. Praha: Argo 2000.
CAMPIONE, F.: To die without speaking of death. In: Mortality, roč. 9, 2004, č. 4, s. 345 – 349.
Cotton, R. C., Range, L. M.: Children’s death concepts: Relationship to cognitive functioning, age, experience with death, fear of death and hopelessness. In: Journal of Clinical Child Psychology, roč. 19, 1990, č. 2, s. 123 – 127.
DÉMUTH, A.: Homo – anima cognoscens alebo o pozadí nášho poznávania. Bratislava: Iris 2003.
EUGENE, T. L.: Reflections on death and dying by spiritually mature elders. In: Omega: Journal of Death and Dying, roč. 29, 1994, č. 3, s. 177 – 186.
Jay, S. M. (et al.): Differences in death concepts between children with cancer and physically healthy children. In: Journal of Clinical Child Psychology, roč. 16, 1987, č. 4, s. 301 – 306.
Kastenbaum, R.: The psychology of death. 3. vyd. New York: Springer Publishing Company, Inc. 1999.
KENYON, B. L.: Current research in children’s conceptions of death: A critical review. In: Omega: Journal of Death and Dying, roč. 43, 2001, č. 1, s. 69 – 91.
KOOCHER, D.: Childhood, death, and cognitive development. In: Developmental Psychology, roč. 9, 1973, č. 3, s. 369 – 375.
LAUFER, A. (et al.): Posttraumatic growth in adolescence: The role of religiosity, distress, and forgiveness. In: Journal of Social and Clinical Psychology, roč. 28, 2009, č. 7, s. 862 – 880.
MAREŠ, J.: Posttraumatický rozvoj: výskum, diagnostika, intervence. In: Československá psychologie, roč. 53, 2009, č. 3, s. 271 – 290.
NOPE, I. C., NOPE, L. D.: Evolving meaning of death during early, middle, and later adolescence. In: Death Studies, roč. 21, 1997, č. 3, s. 253 – 275.
Nguyen, S. P., Gelman, S.: A. Four and 6-years olds’ concept of death: The case of plants. In: British Journal of Develpmental Psychology, roč. 20, 2002, č. 4, s. 495 – 513.
O’HALLORAN, C. M., ALTMAIER, E. M.: Awareness of death among children: Does a life-threatening illness alter the process of discovery? In: Journal of Counseling & Development, roč. 74, 1996, č. 3, s. 259 – 262.
Piaget, J., Inhelderová, B.: Psychologie dítěte. Praha: Portál 1997.
Slaughter, V.: Young children’s understanding of death. In: Australian Psychologist, roč. 40, 2005, č. 3, s. 197 – 186.
Slaughter, V., Griffiths, M.: Death understanding and fear of death in young children. In: Clinical Child Psychology and Psychiatry, roč. 12, 2007, č. 4, s. 525 – 535.
SPEECE, M. V., BRENT, S. B.: Children’s understanding of death: A review of three components of a death concept. In: Child Development, roč. 55, 1984, č. 5, s. 1 671 – 1 686.
ŠTĚPÁNOVÁ, M., BLATNÝ, M.: Život se sourozencem s mentálním postižením: kritické momenty, zdroje zvládání a osobný růst. In: Československá psychologie, roč. 53, 2009, č. 3, s. 241 – 260.
TAMM, M. E., GRANQVIST, A.: The meaning of death for children and adolescents: A phenomenographic study of drawings. In: Death Studies, roč. 19, 1995, č. 3, s. 203 – 222.
TAVEL, P., KANÁLIK, T.: Praktické možnosti psychologickej práce s témou zmyslu života u detí a mládeže. In: E-pychologie, roč. 2, 2008, č. 1, s. 36 – 46. [online.] URL: [cit. 2008/02/18].
WINK, P.: Who is afraid of death? Religiousness, spirituality, and death anxiety in late adulthood. In: Journal of Religion, Spirituality & Aging, roč. 18, 2006, č 2/3, s. 93 – 111.
ZÁHOREC, M., ANDRÁŠIOVÁ, M., KOROŠOVÁ, V.: Princípy suportívnej komunikácie zdravotníckych pracovníkov s rodinou umierajúceho dieťaťa – projekt Detského fondu Slovenskej Republiky. [online.] URL: <http://www.ajonisunasedeti.sk/pdf/brozura_lekar.pdf> [cit. 2010/02/12].

P o z n á m k y
[1] SPEECE, M. V., BRENT, S. B.: Children’s understanding of death: A review of three components of a death concept. In: Child Development, roč. 55, 1984, č. 5, s. 1 671 – 1 686. TAMM, M. E., GRANQVIST, A.: The meaning of death for children and adolescents: A phenomenographic study of drawings. In: Death Studies, roč. 19, 1995, č. 3, s. 203 – 222.
[2] TAVEL, P., KANÁLIK, T.: Praktické možnosti psychologickej práce s témou zmyslu života u detí a mládeže. In: E-pychologie, roč. 2, 2008, č. 1, s. 36 – 46. [online.] URL: [cit. 2008/02/18]. EUGENE, T. L.: Reflections on death and dying by spiritually mature elders. In: Omega: Journal of Death and Dying, roč. 29, 1994, č. 3, s. 177 – 186.
[3] Jay, S. M. (et al.): Differences in death concepts between children with cancer and physically healthy children. In: Journal of Clinical Child Psychology, roč. 16, 1987, č. 4, s. 301 – 306. KENYON, B. L.: Current research in children’s conceptions of death: A critical review. In: Omega: Journal of Death and Dying, roč. 43, 2001, č. 1, s. 69 – 91.
[4] Slaughter, V., Griffiths, M.: Death understanding and fear of death in young children. In: Clinical Child Psychology and Psychiatry, roč. 12, 2007, č. 4, s. 525 – 535.
[5] Porov. napr. SPEECE, M. V., BRENT, S. B.: Children’s understanding of death: A review of three components of a death concept, c. d.
[6] Slaughter, V.: Young children’s understanding of death. In: Australian Psychologist, roč. 40, 2005, č. 3, s. 197 – 186.
[7] Piaget, J., Inhelderová, B.: Psychologie dítěte. Praha: Portál 1997.
[8] Kastenbaum, R.: The psychology of death. 3. vyd. New York: Springer Publishing Company, Inc. 1999.
[9] Slaughter, V., Griffiths, M.: Death understanding and fear of death in young children, c. d.
[10] Cotton, R. C., Range, L. M.: Children’s death concepts: Relationship to cognitive functioning, age, experience with death, fear of death and hopelessness. In: Journal of Clinical Child Psychology, roč. 19, 1990, č. 2, s. 123 – 127.
[11] Nguyen, S. P., Gelman, S.: A. Four and 6-years olds’ concept of death: The case of plants. In: British Journal of Develpmental Psychology, roč. 20, 2002, č. 4, s. 495 – 513.
[12] Piaget, J., Inhelderová, B.: Psychologie dítěte, c. d.
[13] NOPE, I. C., NOPE, L. D.: Evolving meaning of death during early, middle, and later adolescence. In: Death Studies, roč. 21, 1997, č. 3, s. 253 – 275.
[14] O’HALLORAN, C. M., ALTMAIER, E. M.: Awareness of death among children: Does a life-threatening illness alter the process of discovery? In: Journal of Counseling & Development, roč. 74, 1996, č. 3, s. 259 – 262. Kastenbaum, R.: The psychology of death, c. d. Jay, S. M. (et al.): Differences in death concepts between children with cancer and physically healthy children. In: Journal of Clinical Child Psychology, roč. 16, 1987, č. 4, s. 301 – 306.
[15] Slaughter, V., Griffiths, M.: Death understanding and fear of death in young children, c. d.
[16] Ibid.
[17] Podľa Cotton, R. C., Range, L. M.: Children’s death concepts: Relationship to cognitive functioning, age, experience with death, fear of death and hopelessness, c. d.
[18] Jay, S. M. (et al.): Differences in death concepts between children with cancer and physically healthy children, c. d.
[19] Ibid.
[20] KENYON, B. L.: Current research in children’s conceptions of death: A critical review. In: Omega: Journal of Death and Dying, roč. 43, 2001, č. 1, s. 69 – 91.
[21] Kastenbaum, R.: The psychology of death, c. d., DÉMUTH, A.: Homo – anima cognoscens alebo o pozadí nášho poznávania. Bratislava: Iris 2003.
[22] ZÁHOREC, M., ANDRÁŠIOVÁ, M., KOROŠOVÁ, V.: Princípy suportívnej komunikácie zdravotníckych pracovníkov s rodinou umierajúceho dieťaťa – projekt Detského fondu Slovenskej Republiky. [online.] URL: <http://www.ajonisunasedeti.sk/pdf/brozura_lekar.pdf> [cit. 2010/02/12].
[23] CAMPIONE, F.: To die without speaking of death. In: Mortality, roč. 9, 2004, č. 4, s. 345 – 349.
[24] ARIÈS, P.: Dějiny smrti I. Praha: Argo 2000.
[25] EUGENE, T. L.: Reflections on death and dying by spiritually mature elders. In: Omega: Journal of Death and Dying, roč. 29, 1994, č. 3, s. 177 – 186. WINK, P.: Who is afraid of death? Religiousness, spirituality, and death anxiety in late adulthood. In: Journal of Religion, Spirituality & Aging, roč. 18, 2006, č 2/3, s. 93 – 111.
[26] KOOCHER, D.: Childhood, death, and cognitive development. In: Developmental Psychology, roč. 9, 1973, č. 3, s. 369 – 375.
[27] ŠTĚPÁNOVÁ, M., BLATNÝ, M.: Život se sourozencem s mentálním postižením: kritické momenty, zdroje zvládání a osobný růst. In: Československá psychologie, roč. 53, 2009, č. 3, s. 241 – 260. MAREŠ, J.: Posttraumatický rozvoj: výskum, diagnostika, intervence. In: Československá psychologie, roč. 53, 2009, č. 3, s. 271 – 290. LAUFER, A. (et al.): Posttraumatic growth in adolescence: The role of religiosity, distress, and forgiveness. In: Journal of Social and Clinical Psychology, roč. 28, 2009, č. 7, s. 862 – 880.

PhDr. Slávka Démuthová, PhD.
Katedra psychológie Filozofickej fakulty
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2, 917 01 Trnava
demuthovci[zavináč]yahoo.com