Fraňo, P.: Miloslav Okál. In: Ostium, roč. 7, č. 4, 2011.

„Nepremrhaj zvyšok života premýšľaním o iných, ak to nemá vzťah k niečomu všeobecne osožnému… odchyľuješ sa tak od sledovania svojej vlastnej najhlavnejšej časti – rozumu.“[1]

Sprístupňovanie písomného dedičstva antickej civilizácie, či už odbornej alebo laickej verejnosti, je predovšetkým doménou klasickej filológie. Hoci prvé preklady latinských a gréckych diel do slovenčiny môžeme datovať už od 17. storočia, profesionálny rozvoj tejto vedeckej disciplíny nastal až v polovici 20. storočia a spája sa najmä s menom univerzitného profesora Miloslava Okála.[2] Úvodné motto z Marca Aurélia, ktorého prekladom vstúpil autor roku 1943 do širšieho povedomia slovenskej vernosti, ako keby vyjadroval jeho životnú cestu, naplnenú osožnou a svedomitou prácou v prospech rozvoja slovenskej vedy a kultúry. Týmto príspevkom by sme mu chceli vzdať úctu a pripomenúť čitateľovi skutočnosť, že aj na Slovensku máme osobnosti, ktorých súkromný a aj profesionálny život bol naplnený veľkou duchovnou hodnotou.

Život[3]
Miloslav Okál sa narodil v turčianskej obci Slovany 1. decembra 1913. Pochádzal z maloroľníckej rodiny. Otec Ján Okál padol hneď na začiatku Prvej svetovej vojny na ruskom fronte, a tak starostlivosť o hospodárstvo prešla do rúk matky Zuzany Okálovej, rodenej Galanovej a jej dvoch synov, staršieho Antona a mladšieho Miloslava. Štyri triedy obecnej školy absolvoval v rodných Slovanoch a prvé dve triedy gymnázia v blízkom Kláštore pod Znievom, kde po prvýkrát absolvoval hodiny latinčiny pod vedením filológa Ernesta Polónyho. Odtiaľ prestúpil na reformné reálne gymnázium do Martina, ktorého riaditeľom bol známy latinčinár František Heřmanský.[4] Keďže mal veľmi málo finančných prostriedkov, dával počas gymnaziálnych štúdii hodiny slabším žiakom, aby si zadovážil peniaze na vlak a školské potreby. Jeho spolužiakmi boli viacerí príbuzní a potomkovia významných predstaviteľov kultúrneho a spoločenského života na Slovensku.[5]

Na gymnáziu v Martine sa zrejme pod vplyvom Františka Heřmanského začal postupne prejavovať jeho záujem o štúdium klasických jazykov. V sexte sa venoval veršovaniu, a tak na hodine zoológie, ktorá ho veľmi nezaujímala, písaval slovensko-latinské veršované listy adresované bratovi do Bratislavy. Ten vo svojich spomienkach píše, že Miloslav Okál bol jednoznačne najlepším latinčinárom v Martine a po maturite mal rozlúčkový prejav na bankete po latinsky. Okrem klasických jazykov mal rád najmä prírodné vedy (matematiku, deskriptívu) a filozofiu, ktorá bola jeho najobľúbenejším predmetom.[6]

Po úspešnej maturite roku 1932 začal od septembra toho istého roku študovať klasickú filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Už na konci prvého roka bratislavských štúdií si doplnil maturitu z gréčtiny, pretože na slovenských stredných školách nebolo možné maturovať z tohto jazyka. V priebehu ôsmich semestrov 1932/1933 – 1935/1936 získaval nové odborné vedomosti z prednášok a seminárov dvoch českých profesorov Antonína Kolářa a Jaroslava Ludvíkovského, ktorí tam vtedy pedagogicky pôsobili.[7] Vzhľadom na výborný prospech[8] bol po ukončení štúdia odporučený na štipendijný pobyt do Ríma, kde sa intenzívne venoval spoznávaniu antickej kultúry. Po návrate roku 1937 nadobúda aprobáciu na vyučovanie latiny a gréčtiny na stredných školách a začína učiť na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši (1937/1938 – 1938/1939) a v Nitre (1939/1940 – 1940/1941). V tomto období dokončuje svoju dizertáciu s názvom Horátiove ódy a vďaka iniciatíve profesora Kolářa sa roku 1941 stáva odborným asistentom na Univerzite Komenského. O dva roky neskôr mu tlačou vychádza jeho prvá vedecká práca Filozof Seneca a Pavol apoštol, na základe ktorej sa pokúšal o svoju habilitáciu, žiaľ neúspešne.[9] Medzi rokmi 1946/1947 sa zúčastňuje študijného pobytu na Faculté des lettres v Paríži, kde v Bibliothèque nationale de France študuje pramenný materiál k jeho neskoršej sérii vedeckých prác o Démokritovi a Epikurovi. Hlavným výsledkom tejto cesty bolo úspešné prijatie habilitačnej práce Grécki atomisti a Epikuros v roku 1948. O šesť rokov neskôr dosahuje aj vďaka odporúčaniu vtedajšieho najvýznamnejšieho českého filológa Františka Novotného najvyšší akademický titul a stáva sa prvým slovenským univerzitným profesorom klasickej filológie. Na Univerzite Komenského zastáva viacero postov. V rokoch 1953 – 1968 a 1971 – 1977 je vedúcim Katedry klasickej a semitskej filológie a medzi rokmi 1955 – 1958 prodekanom Filozofickej fakulty. Jeho zásluhou bola v roku 1969 založená Slovenská jednota klasických filológov a na Katedre klasickej a semitskej filológie začal vychádzať cudzojazyčný zborník Græcolatina et Orientalia, vďaka ktorému mohla slovenská klasická filológia prezentovať svoje výsledky aj vo vedeckom svete.

Obdobie jeho tvorivej vedeckej činnosti po roku 1945 bolo poznamenané viacerými osobnými a rodinnými peripetiami. Brat Anton Okál sa zúčastnil Slovenského národného povstania a bol na konci vojny odvedený do koncentračného tábora Mauthausen, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravým a čiastočnou invaliditou. Jeho manželka francúzskeho pôvodu Lucette,[10] s ktorou sa oženil roku 1949, nedostala povolenie k pobytu na území vtedajšieho Československa. Z tohto dôvodu musela v apríli 1951 aj so svojím osemmesačným synom Emilom Andrejom[11] odísť naspäť do Francúzska. Miloslav Okál tak ostal v kontakte so svojou rodinou len vďaka listovej korešpondencii a od roku 1964 ho v lete manželka spolu so synom pravidelne navštevovali.

Počas svojej kariéry vychoval Miloslav Okál celú povojnovú generáciu slovenských klasických filológov. Na katedre viedol prednášky o gréckej literatúre, mytológii, náboženstve, vyučoval latinskú štylistiku, metriku a oboznamoval poslucháčov so základmi textovej kritiky a stredovekej latinčiny. Zdôrazňoval, že na rozdiel od moderných jazykov, ktorých vyučovanie sa zakladá na cvičení pamäti (pomocou asociácie), má výučba klasických jazykov (vďaka metóde apercepcie) väčší vplyv na intelektuálny rozvoj ľudského jedinca. Latinčina a gréčtina majú totiž veľký počet slovesných časov a spôsobov. A tak pri ich učení si musí každý najskôr uvedomiť ich semaziologický rozdiel. Z tohto dôvodu je každá hodina latinčiny a gréčtiny vlastne hodinou logiky.[12]

Pozícia Miloslava Okála na bratislavskej katedre však nebola bezproblémová. Keďže vo svojej vedeckej práci inklinoval skôr k pozitivizmu, niektorí jeho poslucháči ho obviňovali zo staromódnosti a z neschopnosti prispôsobiť sa novým trendom (najmä štrukturalizmu). Tŕňom v oku pre viacerých bola aj jeho neangažovanosť sa v štruktúrach vládnucej komunistickej strany.[13] Ako nestraník kritizoval vyhodenie popredného slovenského romanistu Jozefa Felixa z bratislavskej katedry a pokúšal sa o jeho návrat naspäť.[14] Do dôchodku odišiel roku 1977, no neustále sa aktívne venoval prekladateľskej a vedeckej činnosti. Po novembri 1989 pranieroval pomery na vysokých školách, kde si dovtedajší učitelia marxizmu iba „prezliekli kabáty“ a premenili sa na politológov a opätovne aj aktívne pôsobili v politickom živote.[15] Na začiatku 90. rokov pomáhal pri vzniku Katedry klasických jazykov na Trnavskej univerzite v Trnave, ktorej daroval svoju obsiahlu zbierku kníh. Životná cesta Miloslava Okála sa uzatvorila 22. júla 1997 v Bratislave.

Dielo
Miloslav Okál rozvíjal počas svojho života bohatú publikačnú činnosť. Celkový súpis jeho diel prekračuje tristodesať bibliografických jednotiek.[16] V tomto čísle sú zahrnuté jednak preklady, vedecké monografie, odborné štúdie a jednak aj recenzie, encyklopedické heslá či diela popularizačného zamerania. Pri svojej práci s pramenným materiálom zdôrazňoval najmä dve oblasti, ktoré by mal dodržiavať správny prekladateľ. Na jednej strane by mali preklady vystihovať originál (byť verné originálu), a na druhej strane musí text v čitateľovi vyvolať pôžitok (byť krásny).[17]

Jeho prekladateľskou prvotinou bol preklad diela Marca Aurélia Myšlienky k sebe samému z roku 1943.[18] Táto práca bola vskutku priekopnícka, keďže s výnimkou prekladu Sofoklovej Antigony od Andreja Žarnova, na Slovensku dovtedy prakticky neexistovali moderné preklady z antickej literatúry.[19] Po nej nasledovali ďalšie preklady, no nespochybniteľne najväčší ohlas v čitateľskej verejnosti vyvolalo prebásnenie Homérových eposov Ílias a Odysseia do slovenského jazyka, na ktorom autor pracoval desať rokov. Význam tohto počinu zdôrazňuje aj fakt, že až do roku 1962 (kedy vyšiel Okálov preklad Íliady) sme mali z celkového počtu štyridsiatich ôsmich spevov preložených do slovenčiny len päť a pol spevu.[20] Ďalším veľkým prekladateľským úspechom bolo publikovanie všetkých jedenástich Aristofanových komédií.[21] Rôznym aspektom Aristofanovho života a diela sa autor venoval aj vo viacerých štúdiách (Aristofanes a Kleon, Aristofanes a výchova, Aristofanes a roľníci a podobne) a vyvrcholením skúmania tejto tematiky bolo zaiste vydanie výnimočnej knihy Problémy aténskej demokracie a Aristofanes v roku 1969. Miloslav Okál si bol vedomý absencie kvalitných prekladov, preto sa pokúšal v roku 1959 iniciovať zriadenie samostatného vydavateľstva antickej literatúry a vytvoril elaborát zahŕňajúci 200 diel, ktoré sa mali v priebehu 20. rokov preložiť a vydať. Návrh sa však nezrealizoval.[22] Okrem prekladania ďalších klasických autorov (napríklad Sofoklés, Aischylos, Plútarchos) sa autor venoval aj teoretickým otázkam z oblasti latinskej štylistiky, metriky a textovej kritiky.

Z iných aspektov Okálovej tvorby vystupuje najviac do popredia odkaz, ktorý zanechal v oblasti skúmania vývinu slovenskej humanistickej tvorby. Miloslav Okál podľa jeho žiaka Daniela Škovieru doslova „… objavil slovenskej – a vďaka cudzojazyčným verziám aj svetovej – kultúrnej verejnosti celý rad našich vzdelancov 15. – 17. storočia…“[23] Dôvodov, prečo sa slovenská kultúrna verejnosť nevenovala tomuto obdobiu svojich literárnych dejín, bolo podľa Okála viacero. Predovšetkým neexistovalo na stredných školách určité kultúrne povedomie o humanistickej literatúre. Väčšina diel bola prakticky nedostupná a chýbali odborné komentáre či spracovanie reálií daného obdobia.[24] So všetkými týmito problémami sa Miloslav Okál vyrovnal, čoho výsledkom bolo komplexné zmapovanie života a tvorby Martina Rakovského a viacero ďalších prác, týkajúcich sa literárnych odkazov Juraja Koppaya, Pavla Rubigalla, Juraja Purkirchera a mnohých ďalších. Treba povedať, že viaceré otázky o zhodnotení významu jeho vedeckej práce – či už na  literárnej, historickej alebo filozofickej rovine – ešte čakajú na svoje objasnenie od ďalšej generácie bádateľov.

Miloslav Okál a filozofia
Miloslav Okál sa zaoberal antickou filozofickou literatúrou tak na  prekladateľskej, ako aj na interpretačnej úrovni. Na Slovensku sa sprístupnenie dedičstva antickej filozofie prakticky rozdelilo medzi dvoch prekladateľov. Zatiaľ čo sa Július Špaňár zaoberal najmä prekladmi textov predsokratovských filozofov a Platóna, Miloslav Okál sa postaral o pretlmočenie Aristotela, helenistických autorov či predstaviteľov rímskej filozofie. Zo súpisu jeho publikačnej činnosti je zrejmé, že prekladaniu filozofických diel sa venoval už na začiatku svojej vedeckej kariéry a práve v tomto období tvorila aj veľkú časť jeho osobnej bibliografie. Do tohto obdobia by sme mohli zaradiť už spomínaný preklad Myšlienok k sebe samému od Marca Aurélia, preklad Senecových Listov, Aristotelovej Poetiky či Životopisov slávnych filozofov od Diogena Laertského. Z vedeckého hľadiska treba obzvlášť oceniť jeho neskoršie diela, a to najmä čiastočný preklad rozsiahleho trojzväzkového vydania Stoicorum veterum fragmenta, ktoré pripravil Hans von Arnim, a preklad Epikurových zlomkov, vydaný pod názvom O šťastnom živote.[25] Vďaka týmto spisom priblížil myšlienky helenistickej filozofie širokej čitateľskej obci.

Popri prekladateľskej činnosti sa venoval aj interpretáciám antickej filozofie. Keďže ako klasický filológ dokázal čítať všetky dostupné pramene v pôvodnom jazyku, prevažná väčšina jeho teoretických štúdií sa vyhýba filozofickým špekuláciám a je charakteristická skôr pozitivisticky ladeným prístupom, ktorý je založený na dôkladnej práci s primárnym textom. Jednoznačne najväčší ohlas v odbornej verejnosti mali Okálové štúdie z oblasti epikurejskej fyziky. Celkovo môžeme povedať, že problematika antického atomizmu tvorí najrozsiahlejšiu časť jeho filozofickej publikačnej činnosti.[26] Menší podiel pripadá na čiastkové štúdie z okruhu Aristotelovej filozofie, antickej sofistiky, prípadne stoickej filozofie. Väčšina týchto prác vznikla prevažne sekundárne ako dôsledok prekladateľskej činnosti. Úvodný exkurz do filozofie Marca Aurélia je súčasťou prekladu jeho Myšlienok k sebe samému, štúdie o sofistike vznikli vďaka autorovmu prekladateľskému záujmu o Aristofanovo dielo a podobne. Výnimkou z tohto pravidla je pokus o systematickú monografiu s názvom Kapitoly z gréckej filozofie, ktorá zahrňovala dejiny gréckej filozofie od jej vzniku až po epikurejcov.[27]

Významný, aj keď v súčasnosti stále nedocenený je aj autorov príspevok v oblasti bádania o počiatkoch slovenskej filozofie. Ako sme už spomenuli, jeho preklady latinsky píšucich autorov z 15. – 17. storočia so vzťahmi k slovenskému prostrediu by si zaslúžili dôkladné filozofické komentáre. Sám Miloslav Okál napísal dve čiastkové filozofické štúdie, viažuce sa k Rakovského spisu Libellus de partibus rei publicæ et causis mutationum regnorum imperiorumque. V prvej z nich sa zaoberal skúmaním hodnovernosti prameňov, ktoré mohol tento autor použiť pri svojom výklade o problematike Platónovho snubného čísla (Platónova Ústava, Aristotelova Politika, diela Plútarcha, Theona, Iamblicha, Prokla a Boëthia). Druhá porovnávala Rakovského prácu s Aristotelovou Politikou.[28] Avšak veľká časť Okálových prekladov z obdobia humanizmu na Slovensku ponúka v súčasnosti množstvo prakticky nepreskúmaných primárnych filozofických prameňov. Po ich relevantnom zhodnotení by sme mohli obohatiť dejiny slovenskej filozofie o nové, doteraz neznáme skutočnosti.

Záverom môžeme konštatovať, že osobný a profesionálny život Miloslava Okála je dozaista príkladom osobnosti, ktorá svojím odkazom výraznou mierou obohatila slovenský kultúrny priestor a dokonale tak naplnila slová úvodného citátu z Marca Aurelia o nevyhnutnosti angažovania sa človeka pre všeobecný prospech.

Bibliografia prác Miloslava Okála z oblasti filozofie[29]

Preklady
ARISTOTELES: O nebi – O vzniku a zániku. Preložil M. Okál. Bratislava: Pravda 1985. ARISTOTELES: Poetika. Preložil M. Okál. Martin: Matica Slovenská 1944. ARISTOTELES: Poetika. Preložil M. Okál. In: Aristoteles, Poetika – Rétorika – Politika. Bratislava: Tatran 1980. s. 13 – 48 (praefatio), s. 217 – 235 (versio), s. 257 – 267 (adnotationes).
ARISTOTELES: Poetika. Preložil M. Okál. In: Láska k múdrosti. Edícia Populart. Rohovce: Interpopulart Slovakia 1995, s. 7 – 54.
ARISTOTELES: Poetika. Preložil M. Okál. Martin: Thetis 2009.
EPIKUROS: O šťastnom živote. Zostavil a preložil M. Okál, úvod napísal J. Martinka. Bratislava: Pravda 1989.
DIOGENES LAERTIOS: Životopisy slávnych filozofov I-II. Preložil M. Okál. Bratislava: VSAV 1954.
DIOGENES LAERTIOS: Životopisy slávnych filozofov. Preložil M. Okál. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007.
MARCUS AURELIUS: Myšlienky k sebe samému. Preložil M. Okál. Martin: Matica Slovenská 1943.
MARCUS AURELIUS: Myšlienky. Preložil M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1976.
MARCUS AURELIUS: Hovory so sebou. Preložil M. Okál. Bratislava: Nestor 1995.
MARCUS AURELIUS: Myšlienky k sebe. Preložil M. Okál. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006.
OKÁL, M.: Demokritos a iní grécki atomisti. Bratislava: Nakladateľstvo SAVU 1952.
OKÁL, M.: Atomisti. In: Antológia z diel filozofov I. Predsokratovci a Platón. Preložili M. Okál, J. Špaňár, J. Martinka (ed.). Bratislava: Epocha 1971.
OKÁL, M.: Atomisti. In: Antológia z diel filozofov I. Predsokratovci a Platón. Preložili M. Okál, J. Špaňár, J. Martinka (ed.). Bratislava: Iris 1998.
OKÁL, M.: Teofrastos: Metafyzika, O vnímaní; Stoici; Epikuros. In: Antológia z diel filozofov II. Od Aristotela po Plotina. Preložili M. Okál, J. Špaňár, J. Martinka (ed.). Bratislava: Pravda, 1972, s. 497 – 603.
OKÁL, M.: Zlomky starých stoikov. Preložil a poznámky napísal M. Okál, úvodnú štúdiu napísal J. Martinka. Bratislava: Pravda 1984.
SENECA, L. A.: Epistula 90. In: Slovenské pohľady, 1943, s. 30 – 38.
SENECA, L. A.: Epistula 95. In: Slovenské pohľady, 1943, s. 500 – 505.
SENECA, L. A.: Listy Luciliovi (2, 7, 16, 31, 41, 47, 124). Preložil M. Okál. In: Mier duše. Edícia Populart, Rohovce: Interpopulart Slovakia 1995, s. 55 – 67.
SENECA, L. A.: Listy. In: Revue svetovej literatúry 2 – 1969, č. 2, s. 58 – 66.
SENECA, L. A.: Listy 1, 3 – 5. In: Obroda, 1944, s. 283 – 286.
SENECA, L. A.: List 41. In: Kultúra, 1944, s. 291 – 292.
SENECA, L. A.: Listy I. Martin: Matica Slovenská 1947.
SENECA, L. A.: Listy II. Martin: Matica Slovenská 1947.

Odborné publikácie a štúdie
OKÁL, M.: Aristotelova Poetika. In: Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 22, 1980, č. 3, s. 115 – 144.
OKÁL, M.: Aristotelova Poetika a Rakovského Libellus de partibus rei publicæ et causis mutationum regnorum imperiorumque. In: Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 10, 1968, s. 125 – 137.
OKÁL, M.: Filozof Seneca a Pavol apoštol. In: Spisy FF UK. Bratislava 1943.
OKÁL, M.: Filozofia Marca Aurelia. In: Laugaricio, 1981, s. 109 – 116.
OKÁL, M.: Grécki atomisti a Epikuros – Štúdie z oblasti fyziky. Bratislava: VSAV 1953.
OKÁL, M.: Grécki atomisti a Epikuros, I. Atómy a prázdny priestor. In: Filozofický sborník Matice Slovenskej VIII/1947, č. 3 – 4, s. 142 – 163.
OKÁL, M.: Grécki atomisti a Epikuros, II. Predkozmický pohyb atómov. In: Filozofický sborník Matice Slovenskej IX/1948, č. 1 – 4, s. 37 – 77.
OKÁL, M.: Kapitoly z dejín gréckej filozofie: Grécki sofisti. Aristoteles. Epikureizmus. In: Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 18, 1976, č. 1, s. 11 – 51.
OKÁL, M.: L’humaniste slovaque Martin Rakovský et le nombre nuptial de Platon. In: Listy filologické, 1966, s. 34 – 48.
OKÁL, M.: Výchova a filozofia. In: Problémy aténskej demokracie a Aristofanes. Bratislava: SAV 1969, s. 253 – 304.

L i t e r a t ú r a 

K n i h y   a   š t ú d i e

AURELIUS, M.: Myšlienky k sebe. Preložil M. Okál. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006.
JURÍKOVÁ, E – ŠKOVIERA, D – VALACHOVIČ, P.: Bibliografia gréckych a latinských štúdií v Slovenskej republike za roky 1993 – 2005. Bratislava a Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave a Slovenská jednota klasických filológov pri SAV 2006.
OKÁL, M.: Kedy a ako sa porušovala akademická sloboda a demokratická zákonnosť na FFUK v Bratislave. In: Koridor. 17. 11. 1992, s. 5.
OKÁL, M.: O prekladaní antickej literatúry na Slovensku do druhej svetovej vojny. In: Listy filologické, roč. 88, 1965, s. 63 – 72.
ŠKOVIERA, D.: Operum Miloslav Okál index. In: Zborník FiF UK Graecolatina et Orientalia, roč. XXIII – XXIV, 1995, s. 5 – 18.
ŠKOVIERA, D.: Miloslav Okál ako kritik prekladu. In: Sambucus III. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis 2008, s. 116.
ŠKOVIERA, D.: Za profesorom Okálom. In: Avriga – Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 40, 1998, s. 106.
ŠPAŇÁŘ, J.: Marcus Aurelius: Myšlienky k sebe samému. In: Slovák, 15. august 1943.

R o z h o v o r y
BENOVÁ, L.: Rozhovor s Miloslavom Okálom (Dal Homéra Slovákom). In: Historická revue, roč. 3, 1992, č. 10, s. 28 – 29. (v ALU pod signatúrou 220/AC/1).
OKÁL, M.: Rozhovor o prekladaní. In: Revue svetovej literatúry, 1980, č. 2, s. 177 – 180.
Rozhovor s Miloslavom Okálom: Otázky a odpovede o problémoch prekladu. In: Romboid, č. 2, 1968, s. 71 – 72.
Rozhovor s Miloslavom Okálom. In: Práca. 19. 11. 1966. (v ALU pod signatúrou 220/AH/16).

A r c h í v n y   m a t e r i á l
Archív literatúry a umenia v Martine (ALU). Dokumenty číslo: 220/AC/1; 220/AC/5;220/AC/6; 220/AC/7; 220/AC/8; 220/AC/9; 220/AF/6; 220/AH/16; 220/J/7; 220/K/2; 220/K/8; 220/K/9; 220/K/10.

P o z n á m k y
[1] AURELIUS, M.: Myšlienky k sebe. Preložil M. Okál. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006, s. 35.
[2] O dejinnom vývoji prekladov z latinčiny a gréčtiny do slovenčiny pozri OKÁL, M.: O prekladaní antickej literatúry na Slovensku do druhej svetovej vojny. In: Listy filologické, roč. 88, 1965, s. 63 – 72.
[3] Ak nie je uvedené inak, tak všetky životopisné údaje o Miloslavovi Okálovi čerpáme z Archívu literatúry a umenia (ďalej len „ALU“). Konkrétne ide o archívne dokumenty: 220/AC/1; 220/AC/5; 220/AC/7; 220/AC/8; 220/AC/9; 220/AF/6; 220/AH/16; 220/K/2; 220/K/8; 220/K/9; 220/K/10. Inventár osobného fondu Miloslava Okála spracovala Mária Slošiarová a je voľne dostupný na internetovej adrese Slovenskej národnej knižnice v Martine: .
[4] Český klasický filológ František Heřmanský (1887 – 1966) pôsobil počas prvej Československej republiky niekoľko rokov na Slovensku, kde podobne ako aj iní predstavitelia českej inteligencie pomáhal s rozvojom školstva a vedeckého života (bol tajomníkom Matice Slovenskej a zakladateľom jej niektorých vedeckých odborov). Zaslúžil sa o rozvinutie správnej metodológie pri výučbe latinského jazyka na stredných školách. Viacero jeho učebníc a cvičebníc sa používa pri učení latinčiny dodnes.
[5] Miloslav Okál chodil do školy s neterou Milana Hodžu, vnučkou Matúša Dulu a s potomkami a príbuznými Pavla Országha Hviezdoslava, Mikuláša Galandu či Janka Jesenského. Porov. BENOVÁ, L.: Rozhovor s Miloslavom Okálom (Dal Homéra Slovákom). In: Historická revue, roč. 3, č. 10, 1992, s. 28 – 29; ako aj ALU, 220/K/2.
[6] Na maturitnom vysvedčení z roku 1931/1932 mal najlepší možný kvalifikačný prospech (veľmi dobre) z latinčiny, matematiky, fyziky a geológie.
[7] Odbor klasickej filológie na Univerzite Komenského bol počas prvej Československej republiky zastúpený dvoma českými profesormi Antonínom Kolářom (1884 – 1963) a Jaroslavom Ludvíkovským (1895 – 1984). Po politických a spoločenských zmenách v roku 1938 musel z katedry odísť Ludvíkovský a o štyri roky neskôr aj Kolář.
[8] Miloslav Okál absolvoval všetky predmety na vysokej škole s najlepším prospechom (veľmi dobre). Porov. ALU, 220/AF/7.
[9] Ako vyplýva z posudku Františka Novotného, hlavným problémom tejto práce bolo nesprávne stanovenie si cieľov vedeckého výskumu, dostatočne nepremyslená štruktúra práce a neschopnosť priniesť nové vedecké poznatky do diskusie o danej téme. Porov. ALU, 220/AC/6.
[10] Lucette Okál (rodená Clément) sa narodila v Paríži v roku 1921. Bola profesorkou matematiky. Medzi rokmi 1947 – 1949 pôsobila na Institut Français v Prahe a v školskom roku 1949/1950 bola lektorkou francúzštiny a matematiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po vynútenom návrate do Paríža roku 1951 sa zamestnala ako učiteľka na strednej škole.
[11] Emile André Okál sa narodil v roku 1950. V Paríži vyštudoval matematiku a fyziku a od septembra 1971 pôsobil ako asistent na École normale supérieure. Potom odchádza do Spojených štátov amerických, kde sa stáva uznávaným odborníkom na seizmológiu. V súčasnosti prednáša na prestížnej Northwestern University v Chicagu.
[12] ALU, 220/K/7.
[13] ŠKOVIERA, D.: Miloslav Okál ako kritik prekladu. In: Sambucus III. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis 2008, s. 116.
[14] OKÁL, M.: Kedy a ako sa porušovala akademická sloboda a demokratická zákonnosť na FF UK v Bratislave. In: Koridor, 17. 11. 1992, s. 5.
[15] Tamže, s. 5.
[16] ŠKOVIERA, D.: Operum Miloslav Okál index. In: Zborník FiF UK Græcolatina et Orientalia, roč. XXIII – XXIV, 1995, s. 5 – 18; JURÍKOVÁ, E., ŠKOVIERA, D., VALACHOVIČ, P.: Bibliografia gréckych a latinských štúdií v Slovenskej republike za roky 1993 – 2005. Bratislava a Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave a Slovenská jednota klasických filológov pri SAV 2006.
[17] OKÁL, M.: Rozhovor o prekladaní. In: Revue svetovej literatúry, 1980, č. 2, s. 177 – 180.
[18] Ak do toho nepočítame časovo skorší preklad jedného zo Senecových listov, ktorý bol uverejnený v Slovenských pohľadoch. Porov. OKÁL, M.: Epistula 90. In: Slovenské pohľady, 1943, s. 30 – 38.
[19] Pozri recenziu na knihu Myšlienky k sebe samému od Júliusa Špaňára. ŠPAŇÁŘ, J.: Marcus Aurelius: Myšlienky k sebe samému. In: Slovák, 15. august 1943.
[20] Pozri rozhovor s Miloslavom Okálom v denníku Práca zo dňa 19. 11. 1966.
[21] Komédiu Oblaky vydal Miloslav Okál už v roku 1947. Ďalších päť komédií (Lysistrata, Acharňania, Ženy na sneme, Vtáci a Plutos) vyšlo v roku 1966. Potom v roku 1982 vyšli Žaby. Posledné štyri komédie (Jazdci, Osy, Mier a Sviatok žien) vydal Miloslav Okál vlastným nákladom až v roku 1992.
[22] Rozhovor s Miloslavom Okálom: Otázky a odpovede o problémoch prekladu. In: Romboid, č. 2, 1968, s. 71 – 72.
[23] ŠKOVIERA, D.: Za profesorom Okálom. In: Auriga – Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 40, 1998, s. 106.
[24] Rozhovor s Miloslavom Okálom: Otázky a odpovede o problémoch prekladu, c. d., s. 71 – 72.
[25] V strojopisnej podobe má táto kniha názov Epikurovo dielo. Porov. ALU, 220/T/1.
[26] Na jednej strane sú to preklady: OKÁL, M.: Demokritos a iní grécki atomisti. Bratislava: Nakladateľstvo SAVU 1952; EPIKUROS: O šťastnom živote. Zostavil a preložil M. Okál, úvod napísal J. Martinka. Bratislava: Pravda 1989. Na druhej strane ide o štúdie a články: OKÁL, M.: Kapitoly z dejín gréckej filozofie: Grécki sofisti. Aristoteles. Epikureizmus. In: Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 18, 1976, č. 1, s. 11 – 51; OKÁL, M.: Grécki atomisti a Epikuros, I. Atómy a prázdny priestor. In: Filozofický sborník Matice Slovenskej VIII, 1948, s. 212 – 224; OKÁL, M.: Grécki atomisti a Epikuros, II. Predkozmický pohyb atómov. In: Filozofický sborník Matice Slovenskej IX, 1948, s. 37 – 77. Obe tieto štúdie, ktoré sú doplnené ešte o tretí príspevok Vír a kozmogónia sú súčasťou knihy: OKÁL, M.: Grécki atomisti a Epikuros – Štúdie z oblasti fyziky. Bratislava: VSAV 1953. Epikurejskou filozofickou terminológiou sa autor zaoberal aj v rozsiahlej recenzii na knihu: DIOGENES LAERTIOS: Život a učení filosofa Epikura. Preložil, prekladom iných epikurejských textov doplnil, doslovom a zoznamom mien opatril J. Ludvíkovský, predhovor napísal D. Šindelář. Praha: Rovnost 1952. In: Filozofický časopis 8, 1953, s. 424 – 432.
[27] Úvodná časť tejto monografie pozostávala z týchto tematických okruhov: vznik gréckej filozofie, predsokratovskí myslitelia, Sokrates, Platón, platónske školy, peripatetická škola. Táto časť zostala len v strojopisnej podobe (ALU, 220/J/7). Druhá časť už vyšla tlačou. Pozri OKÁL, M.: Kapitoly z dejín gréckej filozofie: Grécki sofisti. Aristoteles. Epikureizmus. In: Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 18, 1976, č. 1, s. 11 – 51.
[28] OKÁL, M.: Aristotelova Poetika a Rakovského Libellus de partibus rei publicæ et causis mutationum regnorum imperiorumque. In: Zprávy Jednoty klasických filologů, roč. 10, 1968, s. 125 – 137; OKÁL, M.: L’humaniste slovaque Martin Rakovský et le nombre nuptial de Platon. In: Listy filologické, 1966, s. 34 – 48.
[29] V bibliografii sú uvedené autorove vydané preklady, reedície prekladov a odborné články, ktorých obsah má primárne filozofický charakter. Nie sú v nej zaradené recenzie, biografické heslá a popularizačné práce. Autorsky upravený súpis vydaných diel Miloslava Okála preberám od: ŠKOVIERA, D.: Operum Miloslav Okál index, c. d., s. 5 – 18; a takisto JURÍKOVÁ, E., ŠKOVIERA, D., VALACHOVIČ, P.: Bibliografia gréckych a latinských štúdií v Slovenskej republike za roky 1993 – 2005, c. d., s. 43, 55 a 57.

Mgr. Peter Fraňo
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
p.frano[zavináč]gmail.com