Napriek tomu, že na Slovensku sa nedostáva veľa priestoru otázkam prieniku filmu a dejín, pred dvoma rokmi vyšla publikácia venujúca sa filmovému a tradičnému (písanému) zobrazeniu dejín. Spomínaná kniha sa volá Odložený čas a jej autorkou je Mária Ferenčuhová, spisovateľka prednášajúca na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave,

Autorka rozčlenila text na tri časti a každá z nich ešte ďalej obsahuje viacero rôznych kapitol, v ktorých sú rozpracované jej tézy a názory na dané témy. Prvá časť Problém reprezentácie vo filme a v historiografii oboznamuje čitateľa s problematikou filmu. Film (filmový dokument či dobovú snímku) predstavuje ako priamy odraz minulosti. „Film… pôsobí dojmom, že je v ňom udalosť zachovaná, skopírovaná a naveky obsiahnutá, najmä ak mu v tom zdanlivo pomáha synchrónny komentár, prípadne zábery s inou temporalitou (hovoriace hlavy odborníkov, dokumentárne zábery miest, kde sa odohrali tragédie atď.), ktoré… akoby chceli diváka utvrdiť, že archívne zábery sú rovnako skutočné ako ony samé… a to v takej podobe, v akej nám ich film predostiera“ (s.13 – 14). V porovnaní s tým tradičná historiografia (teda písaný text) udalosť sprostredkúva len opisom. Písané dielo sa nám vždy prezentuje len ako rozprávanie o danej udalosti, jej podanie „z druhej ruky“. Nespomínajúc ešte to, koľko rôznych postupov sa v historiografii v minulosti aj v súčasnosti používa. Tieto potom majú takisto veľký podiel na výslednom zobrazení.

Druhá časť Film ako historický prameň zase predstavuje film z hľadiska jeho použiteľnosti ako historického prameňa. Upozorňuje na to, že nie všetko, čo nám film sprostredkúva, sa odohralo presne tak, ako to vidíme. Autorka uvádza viacero príkladov z minulosti, kedy boli „reálne“ udalosti zahrané či dokonca úplne sfalšované pomocou strihu (s. 72). V tejto súvislosti Ferenčuhová zdôrazňuje, že akokoľvek sa na nás film (tak hraný ako aj dokumentárny) snaží zapôsobiť autenticky, vždy musíme brať do úvahy to, že ide len o konštrukt, nie o skutočnosť. Parafrázuje názor francúzskeho historika M. Ferra, ktorý tvrdí, že hoci existuje viacero kritérií autenticity filmového záznamu, nedá sa im vždy veriť. Najmä ak sú opatrené aj komentárom, vtedy treba myslieť na to, že tento sa vždy snaží nejakým spôsobom ovplyvniť diváka a jeho mienku (s. 92 – 93).

V tretej časti Film ako historický dokument sa čitateľovi predstavujú tri dokumentárne snímky, na príklade ktorých objasňuje postupy zaužívané pri tvorbe historických dokumentov. Týmito snímkami sú Noc a hmla, Bolesť a ľútosť a Šoa. Hoci sa všetky venujú tej istej téme – holokaustu, každý z nich vznikol v inom období, pre ktoré bolo typické iné vnímanie tejto udalosti. Rovnako sa odlišujú aj v používaní výrazových prostriedkov. Na porovnanie k francúzskej produkcii autorka uvádza aj dva slovenské dokumenty – Papierové hlavy a Medzi zaslepenými bláznami. Prvý z nich pomocou dobových aktualít a svedeckých výpovedí približuje obdobie komunizmu. Hoci archívne zábery môžu byť väčšine divákom známe, pohľad na ne cez súčasnú prizmu doby môže u nich vyvolať úplne odlišné pocity (s. 138 – 139). Druhý dokument sa zase snaží zmapovať udalosti väčšine Slovákom takmer neznáme. Ide o činnosť malej odbojovej židovskej skupiny zvanej Bratislavská pracovná skupina počas Slovenského štátu. Spočívala predovšetkým v podplácaní politických predstaviteľov ako aj niektorých nacistov (s. 145). Film používa archívne materiály, dobové dokumenty a hlavne svedecké výpovede. Ťažisko snímky je umiestnené na dvoch z nich – posledného žijúceho člena tejto skupiny a bývalého šéfkomisára pracovných táborov (s. 151). Toto je jednoznačne najväčším prínosom snímky: informovanie o nie príliš známej časti našich dejín a zároveň prvé svedecké výpovede slovenských Židov na kameru (film bol natočený v roku 1999).

V závere autorka pripomína, že hoci dokumentárna tvorba nemôže nahradiť tú „ozajstnú“, vedeckú tvorbu, môže byť jej partnerom a pomocníkom. V súvislosti s tým treba podotknúť, že prelínanie historickej a filmovej roviny je viac než žiaduce, a len tak sa dá vytvoriť komplexný obraz dejín (s. 159 – 160).

Prácou tak autorka vstupuje do doteraz na Slovensku neprebádanej oblasti, za čo jej patrí uznanie. Svojím výskumom a závermi sa snaží o väčšie prepojenie historickej a filmovej vedy. Z pohľadu historika tvoria filmové zábery (aktuality, žurnály a tak ďalej) významný prameň. Aj ten však treba podrobiť dôkladnej kritike, nielen po obsahovej, ale aj formálnej stránke. A práve v tomto môžu byť nápomocní filmoví teoretici. Historik bez detailnejšej znalosti filmovej vedy, môže ľahko podľahnúť mylným dojmom a nemusí napríklad rozpoznať neautentickú reportáž od tej reálnej. Ďalší prienik tvoria filmové historické dokumenty. Nemožno sa síce domnievať (tvrdí to aj autorka), že dokážu nahradiť písané diela, ale ich prínos je aj tak nesporný. Mnohokrát dokážu zaujať verejnosť oveľa viac než suchopárny text, ktorému síce nemožno uprieť vedeckú hodnotu, no v obyčajných ľuďoch nedokáže vzbudiť pozornosť. Naproti tomu zaujímavo spracovaný dokument ľudí zaujme, pomôže im vytvoriť si kompexnejší obraz a nezriedka vyvolá chuť spoznať problematiku bližšie.

Autorka si však uvedomuje, že dokumentárny film nikdy nedosiahne kvality vedeckej práce pretože „len máloktorý dokumentárny film… totiž dokáže vyčerpávajúcim spôsobom ponúknuť výsledky historického bádania a nahradiť tak textom nesené obsahy“ (s. 154). Diváci (najmä tí, ktorí sa chcú v histórii vzdelávať a preniknúť hlbšie do problematiky) by mali mať na pamäti, že ide len o akýsi výťah či propagáciu danej témy. Autorka mohla viac priestoru venovať problematike atraktivity filmového zobrazenia a aj úskaliam prílišnej dôverčivosti zo strany recipienta. Film totiž dokáže svojimi výrazovými prostriedkami zaujať oveľa širšie skupiny ľudí, avšak práve tieto často spôsobia dezinterpretáciu prezentovaného problému. Samozrejme nemožno tvrdiť, že autor historického textu nemôže k problemtike pristupovať zaujato alebo si svoje subjektívne závery prispôsobiť „svojej pravde“, ale predsa len okruh čitateľov vedeckých textov tvorí z väčšej časti odborná verejnosť, ktorá má väčšie predpoklady podrobiť daný text kritickej analýze.

Ferenčuhová mohla viac miesta venovať aj samotnej problematike dokumentárnych filmov: ich rozdeleniu, spôsobom spracovania a prezentácie témy. Jednoducho žiadal by sa akýsi exkurz pre tých, čo sa témou predtým nezaoberali. Stačila by krátka kapitola, no určite by prispela k väčšej informovanosti a lepšiemu pochopeniu textu pre čitateľov, ktorí filmovú vedu neštudovali alebo sa ňou dlhšie nezaoberali.

Knihe sa nedá uprieť jej celkový prínos pre viaceré vedecké odbory a práve táto snaha o interdisciplinaritu odstraňuje medzeru, ktorá vznikla na poli slovenskej vedy.

Bc. Daniela Škulová
študentka 2. ročníka odboru história (magisterský stupeň)
Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici
Tajovského 40
974 01 Banská Bystrica