Podľa nemeckého kulturológa Jana Assmanna existovali v antike dva základné typy čítania: memorujúce a takzvané hodogetické (hodogetische), pri ktorom učiteľ – hodogeta (dem Hodegeten = „ukazovateľ cesty“) vstupoval do dialógu s čitateľom a objasňoval mu zmysel textu. Osoba „ukazovateľa cesty“ postupne nadobudla rovnakú vážnosť ako samotný originál textu a paralelne s ním odovzdávala jeho myšlienkový obsah ďalším generáciám.[1] Ak tento predpoklad aplikujeme na súčasnú literárnu vedu, tak zistíme, že pôvodnú úlohu „hodogetu“ na seba prevzali interpretátori umeleckých diel. Moderný čitateľ si tak môže vybrať medzi čítaním v originálnom jazyku a čítaním textu ako súčasti výkladovej literatúry. V prípade románu Doktor Živago mi „hodogetické“ čítanie nielenže odhalilo viaceré priame či nepriame narážky a motívy, ktoré mali svoj pôvod v antickej literatúre a kultúre, ale bolo aj podnetom mojich vlastných interpretačných úvah. Nasledujúci krátky príspevok predkladá čitateľovi výsledky tohto prístupu s cieľom poukázať na široký vplyv antických inšpiračných zdrojov, ktoré ani v literatúre 20. storočia nestratili nič zo svojej aktuálnosti.[2]

Symbolika mien

A táto diaľka, to je Rus, jeho jedinečná, slávna matka,
čo vyvolala rozruch na celom svete, mučenička, tvrdohlavá a pomätená,
bláznivá a zbožňovaná, večne vystrájajúca vznešené a tragické kúsky,
ktoré sa nikdy nedajú predvídať! […] A to je práve Lara.[3]

Na začiatku Pasternakovho románu má čitateľ ťažkosti zorientovať sa v množstve postáv, ktoré autor oslovuje nejednotne. S plynutím fabuly si však postupne začína uvedomovať, že charakterová symbolika mien má určitú štruktúru. Zatiaľ čo priezviská hlavných hrdinov (Živago, Komarovskij, Streľnikov a pod.) sú väčšinou prevzaté z ruského jazyka, význam krstných mien prekračuje v niektorých prípadoch horizont ruského prostredia a nadobúda širší interpretačný rozmer. Ako už naznačuje úvodný citát, pomenovanie jednej z hlavných ženských protagonistiek – Larisy (rus. Лариса) – asociovalo symbol Ruska. Krajiny zbožňovanej, zneužitej, bojujúcej a nikdy sa nevzdávajúcej. Podľa niektorých interpretátorov ho možno odvodzovať z latinského termínu Lar, pl. Lares, ktorý označoval domáce ochranné božstvo, prenesene aj dom, príbytok a vlasť.[4] Okrem toho grécky význam slova λαρός (pôvabný, príjemný, sladký) zdôrazňoval estetickú rovinu Larisinej osobnosti.[5]

Naopak, meno druhej hlavnej protagonistky Antónie (rus. Антонина) – odvodené z gréckeho ἄνθος – naznačovalo skôr bystrosť získanú vekom.[6] Osobnostné napätie medzi týmito dvoma postavami zvyšovala ešte jedna zaujímavá charakteristika. Výraz λάρος s prízvukom na druhej slabike od konca označuje čajku, zatiaľ čo ďalší význam slova ἄνθος takisto poukazuje na druh vtáka, pravdepodobne stotožňovaného so žltým trasochvostom.[7] Vlastnosti čajky – sťahovanie, túlanie sa, bojaschopnosť proti nepriateľom – predstavujú Larisin život, kým bojazlivosť a opatrnosť trasochvosta sú verným odrazom Antóniinej povahy.[8]

Popri etymologickej rovine vystupovala u hlavných hrdiniek aj výrazná charakterová juxtapozícia, ktorej korene siahajú podľa Edith W. Clowesovej až k najstaršej antickej epike. Antónia – prototyp konformistickej ženy – nachádza svoje predobrazy v Homérovej Pénelope či Vergíliovej Creuse. Všetky tri ženy predstavujú tradičný typ manželky. Zachovávajú domáce a spoločenské tradície, sú milujúce matky a nakoľko sa nedokážu prispôsobiť historickej zmene, veľmi často trpia. Ich vlastné názory sú prevažne zobrazené nepriamou naratívnou technikou. Napríklad Creusa hovorí len ako duch a žije v spomienkach iných. Postoje Antónie sú zas neraz vysvetľované sprostredkovane cez Jurija Živaga.

Na druhej strane stojí nekonformný typ ženy typu Pasternakovej Larisy, trójskej Heleny a kartáginskej Didony. Ich spoločnou črtou je krása, inteligencia a vášnivosť. Svojou aktivitou sa snažia prekonávať sociálne a morálne hranice, čo neraz vedie k tragickým koncom.[9] Kvôli Helene vzniká Trójska vojna, Didona nedokáže uhasiť svoju vášeň k Aeneovi, Larisa zomiera v Gulagu. Vzťahy a manželstvá, ktoré uzatvárajú, sú často nešťastné, keďže sa nemôžu vymaniť z „tieňa“ minulosti. Helena je uväznená láskou dvoch mužov, Didona trpí prísahou vernosti k Sychaeovi a Larisa nenachádza šťastie v manželstve s Pavlom Antipovom, pretože ju celý život prenasleduje jej vlastná minulosť spätá s Komarovským.

Z mužských postáv je najväčšia pozornosť venovaná hlavnému hrdinovi Jurijovi Živagovi. Samotné slovo Jurij (rus. Юрий) má svoj pôvod v gréckom γεωργός – roľník.[10] Vzťah k pôde – živiteľke sa u Jurija prejavuje najmä v druhej polovici románu, keď zanecháva lekársku prax a odchádza s celou rodinou do Varykina. Tam v jednoduchom živote spojenom s prácou na poli nachádza svoje šťastie a zároveň tu prežíva svoj milostný vzťah s Larisou. Charakterová viacznačnosť hlavného hrdinu môže byť interpretovaná z mnohých hľadísk. Niekedy ho pripodobňujú ku Kristovi, či biblickému Adamovi,[11] no ak by sme ho chceli porovnať s nejakou antickou postavou, tak by mu bol charakterovo najbližší asi Homérov Odysseus. Tak ako on aj Živago neustále putuje, brázdi široké rozlohy Ruska, pričom na prepravu mu neslúžia lode, ale vlaky. Vlak, respektíve koľaje sú indikátorom jeho cesty domov, kde sa často vracia dotrhaný a špinavý. Ľudia ho nespoznávajú, a preto v úlohe „Odyssea prezlečeného za žobráka“ získava niekedy nové informácie o osudoch svojej rodiny.[12] Dvakrát je v románe využitý motív zanechania tehotnej manželky (Toňa), respektíve milenky (Larisa) samej doma pred pôrodom. S týmito deťmi (Mária a Táňa) sa hlavný hrdina už nikdy neuvidí.

Výnimočnou postavou je takisto Jurijov nevlastný brat Jevgraf Živago (rus. Евграф). V celom románe sa o ňom hovorí iba na niekoľkých miestach. Vždy sa záhadne objaví, na krátko vstúpi do deja a potom nepozorovane odíde. Mary a Paul Rowlandovci poukazujú na grécky ekvivalent tohto mena: Jevgraf = gr. εὐγραφής – ten, kto dobre píše. Z tohto dôvodu v ňom títo autori vidia personifikovanú podobu nositeľa Jurijovej poetickej inšpirácie či skôr duchovného spoločníka básnikov a hrdinov, akých máme v dejinách literatúry viacero (Odysseova Aténa, Danteho Vergílius a pod).[13] Podľa môjho názoru je Jevgraf skôr zosobnením kladnej osudovej sily a katalyzátorom deja. Vďaka nemu odchádzajú Živagovci do Varykina, dvakrát im zabezpečuje lepšie životné podmienky a po bratovej smrti roztrieďuje jeho písomnosti. Na konci románu zachraňuje stratenú Jurijovu a Larisinu dcéru z chaosu druhej svetovej vojny.[14]

Krstné meno Viktora Komarovského (rus. Виктор) odvodené z latinského victor – víťaziaci nad niekým poukazuje na charakter povahy schopnej prežiť každú epochu bez akejkoľvek ujmy. Komarovský sa dokonale prispôsobuje dejinným podmienkam cárizmu, revolučným rokom, následnej občianskej vojne a takisto komunistickej moci. Prežije všetky hlavné postavy románu. Pavol (rus. Павел) Antipov symbolizuje život svätého Pavla naruby. Zo začiatku nevýrazná postava sa po svojom „obrátení“ na fronte prvej svetovej vojny stáva fanatickým bojovníkom. Zmení si priezvisko na Streľnikov a brutálnymi akciami terorizuje svoje okolie. Nakoniec už nedokáže akceptovať charakter tejto „novej viery“ a končí život samovraždou. Partizánsky veliteľ Liverij (rus. Ливерий; meno odvodené z lat. liber – slobodný, neviazaný) zas zosobňuje negatívne charakteristiky absolútnej slobody ako napríklad narcizmus a povýšenectvo.

Dejinné motívy

Ideálne, vznešené úmysly pri realizácii zdrsneli.

Tak sa z Grécka stal Rím, tak sa z ruského osvietenstva stala ruská revolúcia.[15]

Dejiny Ruska zobrazené v románe Doktor Živago sa dajú analogicky pripodobniť k dvom obdobiam starovekého sveta. Grécky racionalizmus spojený s kultúrnym rozmachom metaforicky reprezentuje zanikajúcu ruskú spoločnosť konca 19. a začiatku 20. storočia. V tomto období prebieha Jurijova mladosť, strávená v intelektuálnom prostredí rodiny Gromekovcov, a štúdium na univerzite. Svedectvom o končiacej epoche je pohreb Anny Ivanovny a narodenie prvého Jurijovho dieťaťa, ktorého meno Alexander symbolicky predznamenáva nástup nových časov. Podobne ako si gréckeho slobodného ducha zbraňou podmanil Rím, tak aj ruské „osvietenstvo“ je strhnuté vírom revolučných udalostí. Nastupujúca sovietska moc postupne ničí kultúrnu rozmanitosť a svojou násilnosťou podkopáva všetky výdobytky predchádzajúcich generácií. V autorových očiach predstavuje niečo nepôvodné, čo je v rozpore s ľudskou prirodzenosťou.

Do tohto obdobia je situovaná hlavná časť deja románu. Väčšina postáv má však svoje korene ešte v minulom zriadení, preto sa niekedy veľmi ťažko adaptujú na nové životné podmienky. Často trpia a zomierajú, pričom na pozadí ich osudov dochádza k nástupu nového spoločenského poriadku. Paralelu Rímska ríša – sovietske Rusko zosobňuje až apokalyptický chaos. Pasternak sa pozerá na túto epochu cez prizmu Zjavenia svätého Jána. Vidí jej konečnú fázu, keď sa Rím začal plniť prevzatými bohmi, podmanenými národmi, sodomiou či negramotnými vládcami.[16] Z mystickej diaľky zároveň predpovedá druhý Kristov príchod, ktorý ohlási nástup nového, tretieho obdobia.

Odlišnosť oboch epoch Grécko/Rusko predrevolučné – Rím/Rusko porevolučné opätovne zosobňujú aj mená a osudy Jurijových detí. Alexander spolu so sestrou Máriou zostávajú naďalej zviazaní s ruským osvietenstvom (paralela s gréckou epochou ), nakoľko včas emigrujú do vtedajšej kultúrnej metropoly Paríža. Naopak, deti, ktoré vzišli zo vzťahu s Marínou, už svojím menom – Klavdija a Kapitolina (analógia k latinskému claudo; Claudius, respektíve Capitolium) – vyjadrujú príslušnosť k sovietskemu (paralela s rímskou epochou) obdobiu. Posledná kapitola románu odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny a krátko po nej predstavuje alegorický predobraz očakávania nástupu poslednej, tretej éry. Vojna tu už nie je symbolom absolútnej deštrukcie, ale, naopak, paradoxne prispieva k predtuchám slobody, k príkladom mučeníctva a sebaobetovania (Dudorovova snúbenka Christina) či k vnútornej očiste a osobnému šťastiu (Jurijova a Larisina dcéra Ťáňa). Pasternak završuje svoj román akoby v mystickom rozpoložení. Čaká na finálny okamih, keď sa budúcnosť usídli dole v uliciach, on do nej vstúpi a už z nej nebude musieť nikdy odísť.

Záver
Na príklade Pasternakovho románu Doktor Živago sme mohli postrehnúť, že novodobá umelecká hodnota antických motívov spočíva aj v ich podnetnom rozmere. Vďaka inšpirácii – slovu, ktoré metaforicky asociuje vdychovanie – si dokážeme tieto impulzy nielen zvnútorňovať, ale ich aj pretvárať. Výsledkom tohto procesu sú nové myšlienky, ktoré si však zachovávajú svoje väzby s pôvodným objektom. Tento postup využíval vo svojich dielach aj poľský básnik Zbigniew Herbert. Podľa neho pri súčasnom umeleckom stvárnení gréckych a rímskych podnetov nejde o doslovné opakovanie starých námetov, ale o schopnosť pochopiť ich odkaz a dokázať odpovedať na otázku, aký obsah či aký druh pravdy sú v nich naďalej aktuálne a živé.[17] V takejto forme dokáže antické kultúrne dedičstvo plnohodnotne osloviť aj moderného čitateľa.

L i t e r a t ú r a
ASSMANN, J.: Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: C. H. Beck 2007.
CLOWES, W, E.: Characterization in Doktor Živago: Lara and Tonja. In: The Slavic and East European Journal, roč. 34, 1990, s. 322 – 331.
FRAJLICH, A.: The Legacy of Ancient Rome in the Russian Silver Age. Rodopi: Amsterdam – New York 2007.
LIDDEL, H. G., SCOTT. R.: A Greek-English Lexicon. New York: Oxford University Press 1996.
MALITI – FRAŇOVÁ, E.: Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Bratislava: Veda 2007.
PASTERNAK, B.: Doktor Živago. Preklad Viera Hegerová. Bratislava: Tatran 1991.
ROWLAND, M., ROWLAND, P.: Larisa Feodorovna: From Another World. In: The Kenyon Review, roč. 22, 1960, č. 3, s. 493 – 501.
ROWLAND, M., ROWLAND, P.: The Mission of Yury and Evgraf Zhivago. In: Texas Studies in Literature and Language, roč. 5, 1963, č. 2, s. 199 – 218.
Rozmowa o pisaniu wierszy. Rozhovor so sebou samým. In: Herbert nieznany: rozmowy. Zhromaždil a spracoval Henryk Citko. Warszawa: Fundacja Zeszytów Literackich 2008.
WILLIAMS, C, R.: The Russian Revolution and the End of Time: 1900 – 1940. In: Jahrbücher für Geschichte Osteuropas 43, 1995, s. 364 – 401.
ŽÁK, J.: Básník ohlušujíciho mlčení. In: PASTERNAK, B.: Doktor Živago. Preklad Ján Zábrana. Praha: Lidové nakladatelství 1990, s. 589 – 598.

P o z n á m k y
[1] Porov. ASSMANN, J.: Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: C. H. Beck 2007, s. 295 – 296. Assmanove kulturologické prístupy využíva niekedy pri svojej práci prekladateľka a literárna historička Eva Maliti – Fraňová. Pozri najmä dielo venované životu a dielu Zory Jesenskej. MALITI – FRAŇOVÁ, E.: Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Bratislava: Veda 2007.
[2] Pasternakov román nadviazal na staršiu tradíciu využívania antických námetov v ruskej literatúre 19. storočia. Bližšie pozri napríklad: FRAJLICH, A.: The Legacy of Ancient Rome in the Russian Silver Age. Rodopi: Amsterdam – New York 2007.
[3] PASTERNAK, B.: Doktor Živago. Preklad Viera Hegerová. Bratislava: Tatran 1991, s. 366.
[4] Porov. ROWLAND, M., ROWLAND, P.: Larisa Feodorovna: From Another World. In: The Kenyon Review, roč. 22, 1960, č. 3, s. 493 – 501. Jaroslav Žák vidí paralelu Larisa – Rusko vo francúzskom pomenovaní tejto krajiny: la Russie. ŽÁK, J.: Básník ohlušujíciho mlčení. In: PASTERNAK, B.: Doktor Živago. Preklad Ján Zábrana. Praha: Lidové nakladatelství 1990, s. 596.
[5] Porov. ROWLAND, M., ROWLAND, P., c. d., s. 499. K významu slova λαρός pozri: LIDDEL, H. G., SCOTT. R.: A Greek-English Lexicon. New York: Oxford University Press 1996, s. 1030.
[6] LIDDEL, H. G., SCOTT. R.: A Greek-English Lexicon, c. d., s. 472.
[7] Tamže, s. 1030 a 472.
[8] Jaroslav Žák sa domnieva, že termín λάρος (čajka) skôr poukazuje na vzťah s rovnomennou Čechovovou hrou. Porov. ŽÁK, J., c. d., s. 597.
[9] Porov. CLOWES, W, E.: Characterization in Doktor Živago: Lara and Tonja. In: The Slavic and East European Journal, roč. 34, 1990, č. 3, s. 323 – 329.
[10] LIDDEL, H. G., SCOTT. R.: A Greek-English Lexicon, c. d., s. 347.
[11] Pozri WILLIAMS, C, R.: The Russian Revolution and the End of Time: 1900 – 1940. In: Jahrbücher für Geschichte Osteuropas 43, 1995, s. 399.
[12] Pozri napríklad začiatok trinástej kapitoly: PASTERNAK, B.: c. d., s. 352 – 363.
[13] Porov. ROWLAND, M., ROWLAND, P.: The Mission of Yury and Evgraf Zhivago. In: Texas Studies in Literature and Language, roč. 5, 1963, č. 2, s. 205.
[14] PASTERNAK, B.: Doktor Živago, c. d., s. 193 – 194, 269 – 270, 458 – 467, 473 – 480.
[15] Tamže, s. 480.
[16] Tamže, s. 45.
[17] Porov. Rozmowa o pisaniu wierszy. Rozhovor so sebou samým. In: Herbert nieznany: rozmowy. Zhromaždil a spracoval Henryk Citko. Warszawa: Fundacja Zeszytów Literackich 2008, s. 26. Herbertova poetická a esejistická tvorba je podľa môjho názoru najoriginálnejšou ukážkou využitia antických motívov v modernej európskej literatúre.

Mgr. Peter Fraňo
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
p.frano@gmail.com