Na pulty slovenských kníhkupectiev sa dostala atraktívne vyzerajúca kniha o „architektoch“ kultúry smrti. Autori Donald DeMarco a Benjamin Wiker sú americkými filozofmi, etikmi a teológmi usilujúcimi sa nájsť filozofické korene kultúry smrti, ktoré podľa nich v súčasnosti charakterizujú nami žitú dobu. Základným explanačným východiskom sa pre nich stáva tomistický personalizmus Karola Wojtylu a jeho diagnostika spoločnosti 20. a 21. storočia. Autori chronologicky zoraďujú mysliteľov, ktorí svojou filozofiou do značnej miery prispeli (aj prispievajú) k dechristianizácií ľudstva, podkopávali hodnotu ľudského života či viedli k ne-cnostnému životu a ateizmu. Cieľom publikácie je predstaviť „najväčších architektov“ vzývajúcich skôr smrť než život, ba čo viac, nájsť medzi ich rôznorodosťou a priepasťou dvoch storočí stále prítomnú kontinuitu.  Kľúč, podľa ktorého sa autori rozhodovali o ne/zaradení danej osobnosti do svojej plejády „vzývačov“ smrti (napríklad, prečo začínajú siahnutím až na koniec 18.storočia k Arthurovi Schopenhauerovi,…), však zostal čitateľovi skrytý.

Kniha je písaná zrozumiteľným jazykom, a tak sa stáva vhodnou aj pre širšiu čitateľskú verejnosť. Za obzvlášť prínosné hodnotím vcelku podrobné biografie každého „architekta“. Autori si danú metodológiu zdôvodňujú potrebou objasniť pomery a prostredie, kde „architekti“ vyrastali a pôsobili, pretože ho považujú za rozhodujúce pri formulovaní ich „smrtonosných“ filozofií. Architekti kultúry smrti sa členia do siedmich kapitol. Nie je mojím cieľom približovať celý obsah knihy. Jednotlivé kapitoly predstavím skôr heslovite, potom sa pokúsim využiť priestor na načrtnutie konkrétnych nezrovnalostí, ktoré vo mne pri čítaní textu zarezonovali.

Prvá kapitola s názvom „Uctievači vôle“ je reprezentovaná menami Arthur Schopenhauer, Friedrich Nietzsche a Ayn Randová.  Súhrnne možno povedať, že im je vyčítané zabudnutie na hodnotu človeka ako osoby, glorifikáciu zlej, slepej a sebeckej vôle, ateizmus, potlačovanie interpersonality, individualizmus či pesimizmus.

Druhá kapitola je venovaná eugenikom a evolucionistom. Do užšieho výberu sa tentokrát dostal Charles Darwin, Francis Galton a Ernst Haeckel. Popieranie tézy, že človek je stvorený na Boží obraz, a tým je najdokonalejším stvorenstvom, usvedčilo týchto troch mysliteľov zo vzývania smrti. Darwinove „zarovnanie“ človeka s ostatnými živočíchmi a prirodzená selekcia neberie do úvahy prežitie postihnutých a slabých jedincov, čo je v priamom rozpore s kresťanským personalizmom mysliacim na hodnotu každého človeka bez ohľadu na akékoľvek faktory.

Tretia kapitola reflektuje svetských utopistov Karla Marxa, Augusta Comteho a Judith Jarvis Thomsonovú. Vytvorenie svetskej eschatológie a ilúzie raja na zemi priamo odkazuje na popretie Božej existencie a aj odmietnutie nesmrteľnosti duše človeka.

Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoirová a Elisabeth Badinterová sú ateistickými existencialistami a zaplnili štvrtú kapitolu. Zrelativizovanie hodnoty ľudského života, jeho významu a „neodporovanie“ samovražde pri živote bez zmyslu im zaručilo neodškriepiteľné miesto medzi budovateľmi kresliacimi skice smrti.

„Vyznávači slasti“ piatej kapitoly ako Sigmund Freud, Wilhelm Reich či Helen Gurley Brownová (šéfredaktorka časopisu Cosmopolitan) sa svojím naháňaním za pudmi, sexom, peniazmi a úspechom úplne odklonili  od tomistickej predstavy človeka, ktorý má na uzde svoje vášne, vie sa ovládať, nežije konzumne a pod. Nasledovaním ich myšlienok nevyhnutne smerujeme do záhuby.

Šiesta kapitola s názvom „Sexuálni inžinieri“ mapuje zväčša amerických vedcov a vedkyne, ktorí explicitne vyjadrujú súhlas s abortom a plánovaným rodičovstvom. Podobne posledná kapitola sa dotýka chúlostivej témy eutanázie. Tu nesmú chýbať obchodníci so smrťou ako  Derek Humphry, Doktor Smrť Kevorkian a Peter Singer. Posledné dve kapitoly sú napísané jednoznačne a bez ostychu, kde je prezentovaný jednotný názor celej katolíckej cirkvi o neprípustnosti otvorenia možnosti akéhokoľvek nakladania so životom druhého človeka, či rozhodovania sa o ukončení života, ktorý mi nepatrí.

Pri čítaní „Architektov“ sa vo mne objavilo podozrenie, že niektoré fakty a informácie sú buď neúplné, alebo upravené, aby zapadali do plánovanej štruktúry knihy. Napríklad keď autori referujú na Didaché (Učenie dvanástich apoštolov), ako na najranejší dochovaný kresťanský spis tvoriaci akúsi príručku, „ako“ sa stať dobrým kresťanom, jedno z pravidiel znie: „Nebudeš používať jedy.“ V poznámke autora je však uvedené: „Vzťahuje sa nielen na kúzelné elixíry, ale najmä na kontraceptíva / abortíva.“ (s. 10 ) Je podivuhodné, že sa raní kresťania vyjadrovali napríklad k hormonálnej antikoncepcii, ktorá je výdobytkom 20.storočia.

Keď vezmem do úvahy vcelku odvážny a nie veľmi skromný cieľ autorov, a teda jednoznačné preukázanie kontinuity myšlienok osobností žijúcich cez dve storočia a pôsobiacich v najrôznejších oblastiach života a spoločnosti, tento je podľa môjho názoru prinajmenšom náročný. A tak sa stalo, že ikona menom Nietzsche sa zrazu ocitla v jednej knihe spolu s feministickou šéfredaktorkou časopisu Cosmopolitan. Netvrdím, že Nietzsche bol za „architekta smrti“  označený neoprávnene, avšak je na mieste otázka, či je legitímne porovnávať (dokonca poukazovať na kontinuitu myšlienok) filozofického velikána a ženu, ktorá o sebe sama napísala, že je príkladom par excellence, ako sa z úplnej nuly dá vypracovať na bohatú a uznávanú hviezdu práve vďaka sexuálnej neviazanosti a životu bez zábran.

Podobne ma zarazilo, prečo autori zvolili Nietzscheho notoricky známy výrok o smrti Boha, ale použili len jeho časť. „Boh je mŕtvy!“ zaiste vyznieva úplne inak, než „Boh je mŕtvy a vy ste ho zabili!“. Kým prvý výrok referuje len na smrť Boha (vytrhnutú z kontextu), druhý výrok osvetľuje viac skutočností súvisiacich s touto smrťou. Možno to nebola smrť samotného Boha, ale len slabosť, nevýraznosť a neschopnosť jeho hlásateľov. Tiež sa mi zdá, že na Nietzschem možno demonštrovať ďalší aspekt knihy, ktorý považujem za nevedecký. Text je preplnený subjektívnymi, dokonca emocionálne zafarbenými tvrdeniami, ktoré nie sú ďalej nijako podkladané ani zdôvodňované. Napríklad: „Aj keď jeho (Nietzscheho) myšlienky prežívajú, jeho emóciami nabitý, úsečný jazyk nemôže dnešného čitateľa osloviť.“ (s. 185) Naozaj nemôže?

Nietzscheho filozofia nie je podávaná celostne, autori systematicky vyberajú len aspekty, ktoré by mohli kontextuálne zapadnúť do roly „architekta smrti“. Preto sa nedozvedáme nič o taktiež dôležitom pojme nietzscheovskej filozofie, akým je tvorivosť, alebo jeho (Nietzscheho) neustále nabádanie k aktivite, energickosti, k životu. Na jednej strane je to pochopiteľné, keďže je kniha tematicky vyhranená, na strane druhej je na škodu, že „nefilozofi“, ktorým je kniha tiež určená, si urobia o jednotlivých „architektoch“ len negatívny obraz odrážajúci smrť.

Za posledný aspekt, ktorý je podnetný na hlbšie zamyslenie, považujem „vsunutie“ zakladateľa sociológie a pozitivistu medzi architektov kultúry smrti. August Comte sa ocitol medzi svetskými utopistami spolu s Karlom Marxom. Je pravda, že sa zaujímal o empiricky skúmateľné problémy, snažil sa o „vedu“, vytesňoval teologický aj metafyzický rozmer, nedôveroval abstrakcii, eliminoval transcendenciu pri každej príležitosti. V tomto ohľade je pochopiteľné, prečo podľa autorov prispieva k rozširovaniu kultúry smrti definovanú dechristianizáciou, životom bez Boha, egocentrizmom, individualizmom a pod. Ale De Marco píše: „(Comte) ponížil človeka na poslušného, nesebeckého a úctivého altruistu… a potom ho vyzval, aby miloval Humanitu.“ (s. 112) To je dôvod, prečo je Comte zaradený medzi architektov smrti! Na inom mieste, pri osvetľovaní iného uctievača smrti však autori usudzujú, že „láska a altruizmus rozvíjajú život.“ (s. 192) To znamená, že buď existuje viac variantov altruizmu, kde jeden je škodlivý a druhý pôsobí blahodárne, alebo sa autori zaplietli do vlastných konštruktov, ktoré sa až priveľmi odklonili od sprostredkovania overených faktov. Svedčí o tom aj priame napojenie Comteho humanizmu na sekulárny humanizmus, ktorý „nemá zodpovednosť voči Bohu, a preto neváha po celom svete podporovať antikoncepciu, sterilizáciu, potraty, eutanáziu.“ (s. 113) Čiže podľa DeMarcaa Wikera August Comte môže za to, že sa ním inšpirovali sekulárni humanisti, a hoci sám nehlásal podporu abortov či eutanázie, napriek tomu patrí medzi architektov smrti.

V závere sa autori doznávajú, že dichotómia „za život“ – „proti životu“ (život – smrť) je nesprávna. Dôležitejšie je nájsť odpovede na otázky, „aká je realita ľudskej osoby?“ alebo „aká je realita smrti a zla?“ Osobne ma záver takéhoto charakteru prekvapil, keďže celá kniha bola nesená v znamení nezmieriteľnej dichotómie život – smrť. Stanovenou argumentačnou platformou bolo uvažovať v antagonizme život – smrť, kultúra života – kultúra smrti. Záver však tvrdí, že myslieť v rámci takejto dichotómie nie je správne. Kniha sa podľa môjho názoru nehodí ani do „police“ beletrie, ani do filozofie. Svoje miesto a hodnotu má medzi teologickou literatúrou, hoci jej ambícia jednoznačne smeruje k tomu „byť relevantnou filozofickou knihou“. Filozofia nie je dogmatická a ani uzavretá sama v sebe. Architekti kultúry smrti sú však systematicky „naprogramovaní“ na obhajovanie svojej pozície aj za cenu skreslenia skutočnosti.  

Mgr. Zuzana Blažeková
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
zuzanablazekova1@gmail.com