Úvod

Narativistická filozofia histórie sa zvykne často spájať s obratom k jazyku.Domnievam sa, že je to zavádzajúce a v príspevku si kladiem za úlohu identifikovať hranicu medzi obratom k jazyku vo filozofii jazyka a„obratom k jazyku“ v narativistickej filozofii histórie. Prvý, kto podnietil filozofov uvažovať o úlohe jazyka pri skúmaní dejín, bol podľa mnohých Hayden White.[1] Podľa neho sa na tvorbe historických textov podieľajú okrem historických faktov aj interpretačné techniky historika, ktoré však majú oveľa bližšie k literárnej teórii. White v súvislosti s konštrukciou historického textu povyšuje jazyk historikov na rovnakú úroveň ako historické fakty. Jazyk historikov sa dostáva do centra záujmu narativistov a vďaka tejto skutočnosti sa niektorí filozofi môžu domnievať, že v narativistickej filozofii histórie dochádza k obratu k jazyku. No ak sa hovorí o obrate k jazyku, môže to u mnohých vyvolávať asociácie s obratom, ktorý nastal vo filozofii jazyka. O tomto obrate k jazyku však narativisti neuvažujú, hoci do istej miery by to mohlo byť užitočné a mohlo by to priniesť nový pohľad na historické texty.[2] Už Frank Ankersmit preto upozorňuje, že správnejšie by sa malo hovoriť o naratívnom alebo literárnom obrate.[3] Narativisti sa totiž na rozdiel od filozofov jazyka nezaoberajú vzťahom jazyka k realite. Narativisti skúmajú techniky a metódy písania, ktoré sa využívajú pri tvorbe historických prác. Na objasnenie hranice medzi jednotlivými obratmi identifikujem v tomto príspevku najskôr obrat k jazyku vo filozofii jazyka, potom predstavím naratívny obrat a v závere poukážem na hlavné rozdiely, no i podobnosti medzi nimi.

 Obrat k jazykovej filozofii jazyka

V súvislosti s obratom k jazyku začali byť pre filozofov jazyka zaujímavé predovšetkým otázky týkajúce sa významu. Aký je význam výrazu „Francúzska revolúcia“? Ako používame výraz „Francúzska revolúcia“? Aký je význam vety,v ktorej sa vyskytuje výraz „Francúzska revolúcia“? Všetky tieto a podobné otázky sa spájajú so sémantikou, používaním jazyka a jeho vzťahom k svetu. Filozofi jazyka si pritom všimli, že spôsoby nášho vyjadrovania sú často komplikované a nejasné. Navrhli preto, že ak chceme o niečom zmysluplne hovoriť, tak len pod podmienkou, že spresníme jazyk a schopnosť verifikovať svoje jazykové vyjadrenia. Podľa Jaroslava Peregrina by malo byť výsledkom znovunastolenie zmysluplných otázok vo filozofii a vymanenie sa od nezmyselných otázok typu „Je Francúzska revolúcia párna alebo nepárna?“[4]

 Filozofi jazyka vychádzali z predpokladu, že filozofické problémy existujú kvôli nedokonalosti jazyka alebo kvôli tomu, že nevieme, ako jazyk funguje. Ak sa nám podarí spresniť ho, jazykom následne filozofické problémy buď vyriešime, alebo naopak odhalíme, že nejde o skutočné problémy. To je hlavný dôvod, prečo sa filozofia jazyka označuje aj ako filozofia obratu k jazyku. Podľa Michaela Dummetta, „tým, čím sa analytická filozofia vo svojich rozličných prejavoch odlišuje od iných škôl, je po prvé presvedčenie, že filozofické zachytenie myslenia možno dosiahnuť len filozofickým zachytením jazyka, a po druhé, že vyčerpávajúce zachytenie nie je možné dosiahnuť nijako inak. […] Podľa tejto charakterizácie sa teda analytická filozofia zrodila, keď sa uskutočnil obrat k jazyku.“[5]

 Podľa Peregrina „obratom k jazyku zvyčajne rozumieme prijatie názoru, že to, čo nás môže doviesť k riešeniu tradičných filozofických problémov (prípadne k poznaniu, že to v skutočnosti problémy nie sú), je analýza jazyka, ktorým hovoríme a v ktorom sa tieto problémy formulujú.“[6] Namiesto hľadania odpovede na metafyzickú otázku „Čo je hmota?“, by sme mali radšej skúmať otázku „Aký je význam slova ‚hmota‘?“. Podľa Peregrina je totiž schodnejšie skúmať otázky o svete prostredníctvom riešenia problémov, ktoré sa týkajú používania jazyka, s pomocou ktorého reprezentujeme svet.[7] Dôležitým faktom, ktorý si v tejto súvislosti treba uvedomiť, je to, že filozofi jazyka predpokladajú určitý vzťah medzi jazykom a svetom. Zároveň predpokladajú, že funkcia jazyka spočíva na jeho vyjadrovacej a reprezentatívnej schopnosti. Vďaka tomu sa domnievajú, že to, čo by sme sa mali snažiť pochopiť, nie je svet a jeho problémy, ale jazyk a jeho problémy. Preto, ako pokračuje Peregrin, „obrat k jazyku vychádza z presvedčenia, že podstatná časť tradičných filozofických problémov vzniká jedine preto, lebo nechápeme, ako náš jazyk skutočne funguje; prípadne v dôsledku toho, že tento jazyk nefunguje tak, ako by mal“.[8]

 Aký vzťah existuje medzi jazykom a svetom? Na jeho vysvetlenie sa ako najatraktívnejšia javí referenčná teória, pod ktorú sa podpisujú aj niektorí historici –predovšetkým prívrženci realistického pohľadu na minulosť. Podľa tejto teórie je jazyk v korešpondenčnom vzťahu so svetom a kopíruje ho. Historická práca by potom mala odzrkadľovať skutočné dianie v minulosti. Referenčná teória má však i svoje chyby. V krátkosti si ju predstavíme, pretože neskôr bude rozhodujúca pri hľadaní paralel medzi filozofiou jazyka a narativistickou filozofiou histórie.

 Jazyk je prostriedkom, akým hovoríme o objektoch vo svete. Kľúčovou myšlienkou referenčnej teórie je, že je to možné vďaka slovám zastupujúcim jednotlivé objekty vo svete. Slová síce predstavujú len zhluk písmen, ktoré keď sa vyslovia, vytvárajú nejaký zvuk, no majú schopnosť niesť význam. Nadobúdajú ho vďaka tomu, že zodpovedajú niečomu vo svete. To znamená, že sú „symbolmi, ktoré reprezentujú, zastupujú, pomenúvajú, denotujú alebo referujú na veci vo svete.“[9] Napríklad výraz „Tomáš Akvinský“ denotuje osobu Tomáša Akvinského. Zo slov sa následne skladajú vety. Vetám rozumieme vďaka tomu, že sú zložené zo slov, ktorým rozumieme, vieme, na čo referujú a rozumieme vzťahom medzi nimi. Napríklad vete „Mačka sedí na matraci“ rozumieme vďaka tomu, že vieme, že „mačka“ označuje mačku, „matrac“ označuje matrac a „sedí na“ označuje určitý vzťah mačky k matracu.[10]

Zjednodušene by sme mohli povedať, že pri referenčnej teórii ide o vzťah jazyka a sveta, kde slová a vety jednoducho odzrkadľujú stav vecí vo svete, ktoré opisujú.[11] Referenčná teória je síce atraktívna, avšak nie bezchybná. William G. Lycan uvádza tri hlavné námietky, ktoré môžeme vzniesť proti tejto teórii. V skratke ide o to, že 1. nie všetky slová referujú na skutočné objekty v realite. Napríklad slovo Pegas denotuje fiktívneho koňa. 2.Podľa referenčnej teórie je veta súpisom (list) mien či znakov. No niektoré súpisy mien nedávajú zmysel. Napríklad Fred, Martha, Peter… 3. Dva znaky môžu označovať to isté, ale môžu sa líšiť vo význame. Napríklad „Joseph Ratzinger“ a „súčasný pápež“.[12]

Otázky o fungovaní jazyka vo vzťahu k svetu sú charakteristickými pre obrat k jazyku vo filozofii jazyka. Podľa Mareka Nagya sa dokonca obrat k jazyku spája s nastoľovaním nie nových filozofických problémov, ale primárnym predmetom záujmu sú už známe filozofické problémy, na ktoré sa však vďaka obratu k jazyku nazerá ako na problémy jazyka.[13] Kľúčovou otázkou nášho príspevku tak je, či aj v narativistickej filozofii histórie dochádza k podobnému obratu k jazyku. Zdá sa, že nie. Narativisti chceli v istom zmysle takisto skúmať jazyk, avšak nesnažili sa o komplexnú charakterizáciu jeho fungovania. Narativistom išlo o niečo iné, o skúmanie jazykových prostriedkov využívaných v procese konštrukcie historických textov.

 Literárny alebo naratívny obrat

Narativisti sa zaujímajú o spôsoby interpretácie jednotlivých empirických faktov pochádzajúcich z historických prameňov. Hlavná postava narativizmu, spomínaný Hayden White si pritom všimol, že techniky a jazykové prostriedky využívané historikmi pri tvorbe historických prác, majú bližšie k literatúre než k vede. Pre lingvistický obrat v narativistickej filozofii histórie je tak charakteristické, že otázka „V čom sa história podobá vede?“ bola nahradená otázkou „V čom sa história podobá literatúre?“[14]

Zjednodušene povedané, narativizmus je teória o historickom písaní. Miloš Havelka v tejto súvislosti hovorí, že pri „obrate k jazyku“ v narativistickej filozofii histórie nejde o analýzu obsahovej stránky nejakej teórie dejín,ale „predovšetkým o analýzu možností a spôsobov historického výkladu udalostí.“[15] To znamená, akým spôsobom historik vysvetľuje minulé dianie a aké jazykové prostriedky na to využíva. Narativista primárne neskúma sémantické problémy viet o minulosti, z čoho je zrejmé, že „obrat k jazyku“ v narativistickej filozofii histórie nie je totožný s obratom k jazyku vo filozofii jazyka. Upozorňujú na to už Ankersmit s Malpasom, ktorí tvrdia, že vo filozofii histórie ide „skôr o literárny obrat než jazykový,ktorý viac determinuje súčasnú filozofiu histórie.“[16]

S naratívnym obratom sa spája aj téza, že jednotlivé fakty sa vzpierajú súdržnosti obrazu, do ktorého sa ich historik snaží vtesnať. Identifikácia, rozpoznanie druhov vzťahov (napríklad kauzálnych) medzi faktmi začínajú byť problematické. Jazyk už prestáva byť len 1. niečím, cez čo objavujeme realitu, ale začína byť 2. chápaný skôr ako to, čo vytvára alebo štruktúruje to, čo nazývame realitou.[17] Filozofi a historici si v 20. storočí všimli, že výsledky skúmaných historických prameňov sú jazykovými prostriedkami často interpretované a štruktúrované vo forme nejakých príbehov. Organizačnú štruktúru a konzistentnosť faktov v príbehu pritom autor dosahuje využívaním rôznych rečových figúr a umeleckých literárnych prostriedkov. Prostredníctvom nich poskytuje v texte význam minulej realite. Táto myšlienka sa spája predovšetkým s Haydenom Whitom.

Podľa mnohých filozofov histórie sa literárny obrat spája predovšetkým s publikovaním jeho diela Metahistória. White sa v ňom nechcel zaoberať empirickým výskumom minulosti, zaujímali ho predovšetkým spôsoby interpretácie minulosti viažuce sa na techniky využívané v literatúre. Podľa B. Faya sa kľúčovými zdajú byť otázky, ako dokáže narácia, ktorú uchopujeme cez literárnu teóriu, vysvetliť minulé udalosti, alebo akú rolu hrá historik pri konštruovaní narácie?[18] Odpoveď na tieto otázky nachádzame v úvode Whitovej knihy. Historici podľa Whita vysvetľujú minulé dianie prostredníctvom istého typu kódovania. To znamená, že narácia, ktorá je reprezentáciou minulosti, je konštruovaná v takej príbehovej forme, ktorá sa historikovi javí ako najvhodnejšia a tá je potom spoločná preňho i pre jeho publikum. Následne si čitateľ „v procese sledovania historikovho výkladu týchto udalostí postupne uvedomuje, že príbeh, ktorý číta, je jedným z druhov: romancou, tragédiou, komédiou, druhom satiry, epiky alebo ďalšími. A keď si uvedomí, do ktorej triedy alebo typu príbehu, ktorý číta, patrí, sú mu udalosti v príbehu vysvetlené. V tomto okamihu nielen úspešne sledoval (followed) príbeh; ale uchopil aj jeho podstatu, pochopil ho.“[19]

Prečo nemôžeme hovoriť o totožnosti obratu k jazyku vo filozofii jazyka a„obratu k jazyku“ v narativistickej filozofii histórie? Cieľom narativistov totiž vôbec nebolo zaoberať sa vzťahom jazyka a historickej reality a takisto nebolo ich cieľom zaoberať sa fungovaním jazyka, prípadne postulovať nejakú teóriu vyjadrujúcu vzťah jazyka k historickej realite.[20] Ak vychádzame z Whita, spája sa literárny alebo naratívny obrat s názorom, že na tvorbu historických prác sa využívajú prostriedky a stratégie, ktoré sú typické skôr pre literatúru. White v tejto súvislosti hovorí, že „hoci sa historici a románopisci zameriavajú na iné druhy udalostí, formy ich diskurzov a to, o čo sa svojim písaním usilujú, sú často rovnaké. Navyše aj techniky a stratégie, ktoré používajú pri kompozícii svojich diskurzov, sú v zásade rovnaké…“[21] Z uvedeného citátu vyplýva, že Whitovým zdrojom pre analýzu jazyka historických prác nebola filozofia jazyka, ale literárna teória. Tá ho v spojitosti so spomenutým obratom zaujímala oveľa viac a to aj napriek tomu, že niektorí filozofi jazyka ako napríklad Richard Rorty, boli k Whitovi názorovo veľmi blízko. Neboli však preňho nikdy zaujímaví. Rorty pritom v súvislosti s reprezentáciou reality podobne predpokladal dualizmus schémy a obsahu. Vo svojich prácach sa však White napriek tomu odvolával skôr na literárnych teoretikov, napríklad na N. Frya, R. Barthesa, R. Jakobsona a iných.

Podľa Ankersmita, môžeme pri oboch obratoch uvažovať o istej trhline medzi jazykom a realitou, pri naratívnom obrate však nedochádza k problematizovaniu tejto trhliny. Pre filozofa jazyka naopak všetky problémy, o ktorých môže hovoriť, vychádzajú práve z tejto trhliny. Pre narativistu jazyk nepredstavuje výraznejší problém. Uvažuje o ňom, akoby bol súčasťou reality. Pre filozofa jazyka je na rozdiel od narativistu vypomáhajúceho si literárnou vedou jazyk oveľa problematickejší. „Kľúčovým je fakt, že obrat k jazyku kladie do centra pozornosti prechod od reality k jazyku.V prípade literárnej teórie je to inak, keďže 1. literárna teória sa venuje výlučne jazyku či textom a 2. neformuluje špecifický pohľad na to, aký je epistemologický vzťah medzi jej vlastnými teóriami a jej predmetom skúmania.“[22] Práca literárneho vedca sa spája výlučne s tým, ako by sme mali interpretovať texty, čo v aplikácii na históriu znamená, že literárna teória historikovi pomáha čítať a správne porozumieť historickému textu a jeho vrstvám. Nezaoberá sa primárne tým, o čom text je, teda faktickou realitou.  

Podobnosti a rozdiely medzi obratmi

Niektoré podobnosti a rozdiely medzi spomínanými obratmi boli naznačené už vyššie. Hoci sú oba obraty odlišné, spája ich minimálne problematika referencie. Filozofia jazyka si uvedomovali nedostatky referenčnej teórie a kritizovali ju. O referencii medzi naráciou a historickou realitou pochybovali aj narativisti. Podľa nich predstavuje narácia skôr návrh toho, ako interpretovať určitý výsek minulej reality, nie jej kópiu. V tejto súvislosti môžeme uvažovať o vzájomnej podobnosti.

 Podľa Ankersmita „tak obrat k jazyku, ako aj literárna teória zdôrazňujú, že jazyk nie je čírym ‚zrkadlom prírody‘ a že celé naše poznanie a všetky naše jazykové reprezentácie reality nesú v sebe stopy jazykového média, v rámci ktorého sú formulované.“[23] V súvislosti s filozofiou jazyka je to tak preto, lebo v jazyku sa môžu vyskytovať aj výrazy, ktoré v konečnom dôsledku na nič v realite neodkazujú. Napríklad výraz „Snehulienka“ nekorešponduje so žiadnou osobou Snehulienky v realite. V súvislosti s narativistickou filozofiou histórie sa problém referencie síce spája s Whitom (formujúca zložka historickej práce je príspevkom historika a nespája sa s ničím, čo by prináležalo minulosti), ale predovšetkým s Frankom Ankersmitom.

Zjednodušene, Ankersmit tvrdí, že v prípade celku historickej narácie nemôžeme hovoriť o rovnakej referencii na minulosť, ako je to v prípade singulárnych tvrdení. Pretože medzi naráciou a minulosťou „si nemôžeme nárokovať na korešpondenciu medzi stavom vecí v realite a ich naratívnou reprezentáciou.“[24] Vety, ktoré spolu vytvárajú celok narácie, so sebou podľa Ankermista prinášajú i zjednocujúce pojmy, ktoré v konečnom dôsledku na nič neodkazujú.Ide o pojmy ako napríklad „nacionalizmus“. Organizujú naše poznanie minulosti, no nekorešpondujú s nijakými prvkami reality. Len „napomáhajú vytvárať konzistentnú štruktúru historických narácií a ponúkajú určitý pohľad na historickú realitu.“[25] Pre oba obraty tak platí, že jazyk nie je dokonale transparentným médiom.

Naopak,najväčší rozdiel medzi obratom k jazyku a literárnym obratom je podľa Ankersmita ten, že „literárny teoretik jazyk ‚naturalizuje‘, zatiaľ čo filozof jazyka bude jazyk a jeho vzťah k svetu zakaždým ‚po sémantičťovať‘.“[26] Zjednodušene to znamená, že pre filozofa jazyka existuje na jednej strane sveta na druhej strane jazyk. Pre filozofa jazyka nepredstavuje jazyk nejaký predmet alebo vec, akoby bol priamo v realite (podľa Ankermista však niektorí môžu zastávať aj toto stanovisko). Uvažuje o nich separátne a zaujímajú ho predovšetkým sémantické otázky. Pre literárneho teoretika je jazyk niečím, čo vychádza zo skutočnosti alebo je jej súčasťou. Pre literárneho teoretika môže byť jazyk napríklad len nejakým inštrumentom, umožňujúcim sprostredkovanie sveta. Jeho kauzálne interakcie so svetom nevzbudzujú nijaké pochybnosti o ich úplne všednom ontologickom statuse.[27] Zatiaľ čo pre narativistu nepredstavuje vzťah jazyka a sveta problém, naturalizuje ho a nie je súčasťou jeho výskumu, pre filozofa jazyka bude naopak jazyk a predovšetkým otázky sémantiky a pravdivosti viet hlavným predmetom výskumu.

 Záver

Cieľom tohto príspevku bolo zaviesť dištinkciu medzi obratom k jazyku vo filozofii jazyka a „obratom k jazyku“ v narativistickej filozofii histórie, keďže sa táto filozofia histórie často spája s pojmom obratu k jazyku. Táto spojitosť však nie je úplne presná. I tu síce dochádza k istému typu lingvistického obratu, no skôr by sa malo hovoriť o literárnom obrate. Obrat k jazyku vo filozofii jazyka sa týka problému vzťahu jazyka k svetu a takisto sémantických problémov. Pri literárnom obrate však ide o niečo iné. Narativisti v súvislosti so spomenutým obratom smerujú k otázkam spojeným s výkladom minulosti prostredníctvom textu. Uvedomujú si pritom, že pri tvorbe historického textu sa využíva zložitý mechanizmus, ktorý má bližšie k literárnej teórii. Nakoniec sme poukázali aj na spoločné a rozdielne prvky medzi oboma obratmi. Otvorenou ostáva otázka, či by nebolo prínosné preskúmať historické texty z perspektívy otázky, ako sa jazyk vzťahuje k realite. Narativisti sa totiž prostredníctvom literárnej teórie snažia poukázať len na to, čo má vplyv na tvorbu historického textu, no nevysvetľujú, ako môže text reprezentovať realitu a na základe čoho rozumieme historickému textu. Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky by mohla pomôcť práve filozofia jazyka.

 Literatúra

ANKERSMIT ,F.: Narrative Logic: A SemanticAnalysis of the Historian’s Language. Hague: MarinusNijhoff Publishers 1983.
ANKERSMIT, F. R.: Obrat k jazyku: literárna teória a teória histórie. In: KOŽIAK,R., ŠUCH, J., ZELEŇÁK, E. (eds.): Kapitolyzo súčasnej filozofie dejín. Bratislava: Chronos 2009, s. 189 – 239.
ANKERSMIT, F. R., MALPAS, J.: Why does Language Matter to History (and History toLanguage)? In: Journal of the Philosophyof History, roč. 4, 2010, č. 3 – 4, s. 241 – 243.
DUMMETT, M.: Origins of Analytical Philosophy.London: Duckworth 1993.
FAY, B.: Introduction: The Linguistic Turn and Beyond in Contemporary Theory ofHistory. In: FAY, B., POMPER, P., VANN, R. T. (eds.): History and Theory: Contemporary Readings. Oxford: Blackwell 1998,s. 1 – 12.
HAVELKA, M.: Úvod do filosofie dějin: tradice,možnosti, koncepty. In: HOLZBACHOVÁ, I. (ed.): Filozofie dějin: Problémy a perspektívy. Brno: Masarykovauniverzita 2004, s. 29 – 71.
LYCAN, W. G.: Philosophy of Language.London: Routledge 2000.
NAGY, M.: Kdo je to filozof jazyka (a jak ho rozeznáme od lingvisty)? In: Filosofie Dnes, roč. 1, 2009, č. 2, s.97 – 108.
PEREGRIN, J.: Kapitoly z analytické filosofie.Praha: Filosofia 2005.
ŠUCH, J.: Frank Ankersmit: problém povahy historických narácií, písaniao dejinách a historickej skúsenosti. In: Aluze, 2010, č. 3, s. 14 – 18.
WHITE, H.: Fikce faktické reprezentace. In: WHITE, H: Tropiky diskurzu. Praha: Karolinum 2010, s. 153 – 168.
WHITE, H.: Historický text ako literárny artefakt. In: KOŽIAK, R., ŠUCH, J., ZELEŇÁK,E. (eds.): Kapitoly zo súčasnej filozofiedejín. Bratislava: Chronos 2009, s. 134 – 153.
ZELEŇÁK, E.: Konštruktivizmus a pluralitav histórii. Ružomberok: Verbum 2011.
ZOUHAR, M.: Tomáš Marvan: Otázka významu. Cesty analytické filosofie jazyka (recenzia).In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 2,s. 186 – 190. 

P o z n á m k y