Úvodník

Človek môže mať pocit, že je ako list nesený vetrom. Krehký, osamotený, oddelený od ostatných, ovládaný. Môže ale pochopiť, že je nielen listom, ale aj vetrom. Krehký aj silný, osamotený, ale aj prežívajúci jednotu, oddelený od ostatných aj patriaci k nim, neovládaný ani nevládnuci.

Táto myšlienka ma za posledné dni zaujala a možno preto sa mi teraz vynára z rôznych textov, situácií a stretnutí. Medzi ne patria aj texty tohto nového čísla Ostia.

Obraz listu neseného vetrom ma ovanul po dočítaní všetkých troch štúdií. Jana Tomašovičová sa z dejinného nadhľadu pozerá na dve cesty poznávania, ktoré vytýčil Parmenides, a ukazuje, v čom spočíva Heideggerova kritika a prehodnotenie toho spôsobu myslenia, ktoré podľa neho v dejinách filozofie prevládlo. Ideál poznania toho, čo je nemenné, jasné, zdôvodnené priviedol západné myslenie k spredmetneniu všetkého, aj samotného subjektu, racionalita rozdelila svet na súbor izolovaných objektov. Uvedený v tomto kontexte sa Heideggerov spôsob vyjadrovania stáva zrozumiteľnejším: odomknutosť pobytu vo svete, jeho zasadenosť do siete významov, vzťahov a súvislostí, bývanie v blízkosti bytia, presvetľovanie bytia – to všetko symbolizuje posun od postoja izolovaného listu k prežívaniu neoddelenosti s bytostnou chudobou „pastiera, ktorého dôstojnosť spočíva v tom, že je volaný z bytia samého do spoločenstva jeho pravdy.“

Prvá štúdia končí okrem iného konštatovaním, že Heideggerov spôsob filozofovania sa blížil stále viac básneniu, ktoré nechce skutočnosť pevne uchopovať. Štúdia Jany Juhasovej je zase nahmatávaním duchovnej atmosféry doby prostredníctvom úvah o špeciálnom type súčasnej poézie, ktorá svojským, necirkevným spôsobom nadväzuje na obsah a formu tradičnej kresťanskej modlitby „Otče náš“. Básne, ktoré na prvý pohľad môžu vyznieť ako blasfémia, zasadzuje Jana Juhásová do kontextu spoločenských a umeleckých posunov. Vďaka svojej literárnovednej, filozofickej a duchovnej erudovanosti za neraz hrubým spôsobom vyjadrovania na povrchu odkrýva v hĺbke jemnosť alebo volanie po nej, a za sekulárnym náterom duchovné hľadanie. Ďalej naznačuje, že táto zvláštna podvojnosť a rozpornosť je znamením doby a bolestné volanie po ľudskosti napriek postmodernej ľahkovážnej hre rezonuje v poézii ako neskrývaná stigma dnešného človeka, ktorý stratil povedomie o súnáležitosti seba ako listu s vetrom.

Ladislav Tkáčik sa venuje rôznym pohľadom na komunikáciu. Prehľadom teórií si pripravuje pôdu pre vyjadrenie rozdielu medzi reduktívnymi teóriami komunikácie a prístupom dialogického personalizmu. Dialóg nie je prepájaním oddelených bytostí, ale skôr prostredím, ktoré je svojou dôležitosťou pre človeka tým, čím je voda pre rybu. Druhý „je nedeliteľným Ty a napĺňa celé nebo“. Dialóg je hrou listu a vetra, v ktorom list „pomáha“ vetru vyjaviť jeho veternosť a vietor listu jeho listovosť.

Aj toto číslo trochu mešká. Možno preto, že sa s nami pohráva vietor povinností. Možno preto, že váhame naplno, teda najmä ekonomicky náš časopis inštitucionalizovať. A možno to súvisí s jedným aspektom dnešnej doby: mnohé časopisy (aj náš), knihy, telefónne hovory… sú zadarmo alebo lacné – ale u žiadneho predajcu ani za drahé peniaze nekúpite čas, aby ste mohli využiť všetky takéto možnosti.

Nech je pre vás čas strávený s Ostiom nadšením listu, ktorý má radosť, že letí, aj hravosťou vetra, ktorý nenecháva na pokoji.

Reginald Adrián Slavkovský