Úvodník

Pred dvoma týždňami: „Mohol by si napísať úvodník do nového Ostia?“ – „Veľmi rád.“

Predvčerom: „Kedy je deadline na odovzdanie toho úvodníku?“ – „Zajtra.“ – „Aha.“

Zasa niečo „nestíham“. Pustil som sa teda do čítania príspevkov nového Ostia, ktorého úvodník ste si práve otvorili. Našťastie sa v ňom píše aj o Maimonidovi, židovskom filozofovi, ktorý okrem svojich rabínskych povinností dochádzal každý deň do novej káhirskej nemocnice, založenej sultánom Saladínom, vykonávať svoje lekárske poslanie, spravoval veľkú a prosperujúcu egyptskú židovskú obec, napísal množstvo kníh vrátane 14-zväzkového nábožensko-právneho kódexu Mišne Tóra, učil mladých medikov a vychovával vlastného syna. Skrátka, „stíhal“. Exempla trahunt, musím sa postarať, aby som stihol. Aspoň ten úvodník.

Dita Rukriglová nám Maimonida predstavuje cez jeho tri „tváre“: ako rabína, filozofa a lekára. Tvár je zvláštnym fenoménom. Doslova. Tvár nás ukazuje. Nielen druhým, ale aj sebe samým. Podobne ako u neskorého Wittgensteina (v štúdii Márie Sačkovej) význam slova neurčuje jeho definícia, ale spôsob použitia, ani „význam“ tváre neurčuje jej zaradenie, ale spôsob, akým ju používame. Pokúsim sa to priblížiť. Väčšina z redakčného kolektívu Ostia sú vysokoškolskí pedagógovia. Pri svojej práci zväčša používame tri tváre – pedagogickú (vedenie a výchova študentov), vedeckú (vlastné vedecké bádanie a publikovanie) a byrokratickú (podiel na chode a správe inštitúcie zvanej univerzita). Učiteľa, výskumníka a správcu z nás nerobí „funkčné miesto“, či pozícia na ktorej sme, ale spôsob, akým sa správame. Naše tváre sa ukazujú používaním a vďaka používaniu sa ďalej utvárajú. Ak sa zlepšujeme, nadobúdajú čoraz zreteľnejšie a elegantnejšie kontúry, ak sa zhoršujeme, začínajú sa strácať – deformujú sa, miešajú a rozplývajú sa. Ako ľudia sa pohybujeme v rôznych spoločenstvách a rôznych vzťahoch. Preto je dobré, že máme mnoho tvárí. Ich používaním sa učíme rozlišovať a ich vyjasňovaním sa učíme poznávať samých seba. Čo je vlastne toto magické „seba“? Ak zostaneme pri symbole tváre, možno je to tá tvár, ktorá sa nám ukáže v tých najintímnejších chvíľach. Chvíľach kedy sme zasiahnutí. Chvíľach lásky, údivu či desu. Zasiahnutí takým spôsobom, že žiadna z našich známych tvárí nedokáže fungovať. Naše „seba“ sa tak paradoxne ukáže ako nová tvár, s ktorou sa musíme zoznámiť a naučiť sa ju používať. Možno za našimi tvárami nie je žiadne „ja“. Možno sme skôr akousi tkaninou – holografickou tvárou utváranou jednotlivými tvárami, ktoré sa navzájom zrkadlia. A možno poznať sám seba znamená starostlivo používať svoje tváre.

Prajem Vám radosť z odhaľovania tváre ďalšieho čísla Ostia.

Matúš Porubjak